Vo svojej tvorbe sa slovenská spisovateľka a prekladateľka Ivana Dobrakovová venuje najmä témam, ktoré sa jej osobne dotýkajú. V jednej zo svojich najúspešnejších kníh napríklad opisuje, čo sa deje v hlave psychicky chorého človeka. „Keď som začala písať, bolo to preto, aby som raz napísala tento román,“ hovorí pre Forbes.
Aj keď Dobrakovová už napísala štyri knihy, ktoré boli preložené do piatich jazykov a počas svojej kariéry získala dve nominácie na prestížnu cenu Anasoft litera, stále sa považuje najmä za prekladateľku. „Už na škole ma to prirodzene ťahalo k umeleckému prekladu, potom som sa presťahovala do Talianska a hneď som začala prekladať,“ hovorí. Všetko sa to u nej začalo prekladmi poviedok pre časopisy.
Top spisovatelia zarobili 283 miliónov. Skokanom je autor knihy o Trumpovi
Postupne sa však prepracovala aj ku knihám, z ktorých najpopulárnejšia je neapolská sága od autorky Eleny Ferrante. Práve Dobrakovová prišla s myšlienkou preložiť bestseller do slovenčiny. „Raz sme sedeli na káve s vydavateľkou Aňou Ostrihoňovou a bavili sme sa o Elene Ferrante, ktorá bola obľúbená autorka nás oboch. V tom čase jej knihy vychádzali s ročnými rozostupmi len v Taliansku,“ hovorí a dodáva, že o pár týždňov na to sa opýtali na práva a ona začala prekladať.
Ivana Dobrakovová. Foto: archív I.D.
Zaujímavosťou je, že Dobrakovová píše a prekladá už 13 rokov z talianskeho Turína. Odišla tam hneď po vysokej škole a dôvodom bola láska. „Môj manžel je Talian a odchod bol logickým rozhodnutím. Ja totiž môžem písať a prekladať kdekoľvek a on má prácu tu,“ vysvetľuje. A aký je život autorky na voľnej nohe? Podľa Dobrakovovej je v tejto profesii najdôležitejšia sebadisciplína. Najmä keď človek pracuje z domu.
„Sú dni, keď to ide skvele, a všetko stíham a sú zas dni, keď ma doma stále niečo rozptyľuje. Jediné, čo mi funguje, je minimálna denná norma, teda počet strán, ktoré musím splniť. Aj keby čo bolo,“ vysvetľuje. Deň začína odvedením dcéry do školy a nákupom, po ktorom sa venuje písaniu či prekladaniu.
„Žijem v cudzine, kde nemám inú rodinu okrem tej najbližšej – manžel navyše od minulého roka pracuje v inom meste, a keďže ja pracujem doma na prekladoch, ide o akúsi dvojitú samotu. To považujem za najťažšie,“ hovorí. Svoje knihy Dobrakovová opisuje ako auto-fikcie a rieši témy, ktoré s ňou nejako súvisia. Jej najsilnejšou knihou je Bellevue, ktorá rozpráva príbeh 19-ročnej psychicky chorej Blanky. Tá sa v lete vyberie do Marseille, pomáhať do centra pre telesne postihnutých, kde na ňu doľahne depresia, s ktorou sa vysporadúva po svojom.
Život mu zmenil príbeh 2001: Vesmírna Odysea, dnes píše knihy o umelej inteligencii
Pri písaní tejto knihy pritom čerpala z osobnej skúsenosti. „Nápad na ňu prišiel počas toho, ako som bola v Marseille. Hovorila som si – tu sa dejú šialené veci, raz o tom napíšem. Teraz si už takmer nič nepamätám, osobná skúsenosť sa mi pletie s románom,“ hovorí. Téma psychických porúch ju zaujímala vždy, no až po konkrétnej skúsenosti vo Francúzsku sa rozhodla dať svoje pocity na papier.
„Keď som začala písať, bolo to preto, aby som raz napísala tento román. Vedela som ale, že sa najprv potrebujem „vypísať“, naučiť sa to,“ vysvetľuje. A tak začala poviedkami. Najprv ich uverejňovala v časopisoch a v zborníkoch súťaží a nikdy nevedela, či sa jej niečo podarí vydať aj knižne.
Dnes má Dobrakovová na slovenskom trhu štyri knihy, z ktorých niektoré sa preložili aj do češtiny, poľštiny, maďarčiny či angličtiny. Tvrdí však, že len písaním by sa neuživila. „Nikdy by som sa o to ani nepokúšala. Autori, čo sa živia písaním, často nasadnú na akúsi sériovú výrobu. Musia stále prichádzať s novými knihami, a postupom času tam už začne akosi absentovať pôvodný popud k písaniu, to pnutie, potreba o niečom vypovedať,“ vysvetľuje.
Zatiaľ čo písaniu sa Dobrakovová dokáže venovať len pri správnom duševnom nastavení, prekladanie je dlhodobo jej hlavnou činnosťou. A aj to je dôvodom, prečo sa napriek pôsobeniu v Taliansku nesnažila písať knihy pre tamojší trh. Je totiž závislá na dobrej slovenčine. „Bez nej by som ako prekladateľka skončila, a preto vedome rozmýšľam len v slovenčine. Je to možno trochu na úkor zlepšovania si taliančiny, ale nechcem dopadnúť ako jedna slovenská kamarátka, ktorá po trinástich rokoch už ani nevie, ktorý jazyk má dominantný a hovorí zle oboma,“ uzatvára.
Hlavné foto: Lucia Gardin