Neustále chceme žiť rýchlejšie, lepšie a mať toho viac. Do mobilov si píšeme nekonečné zoznamy toho, čo chceme stihnúť, a v ušiach máme motivačné podcasty, ako byť lepšou verziou samého seba. Na druhej strane, sme to práve my, mladá generácia, kto otvára diskusiu o spomaľovaní a o hľadaní zmysluplnosti. Prečo je to tak?
Jeden týždeň prekladáme prácu networkingovými stretnutiami, ktoré nás posunú bližšie k nášmu vytúženému snu, a ten ďalší sa už dušujeme, že si večer radšej zacvičíme jogu a svoju všímavosť umocníme pitím ceremoniálneho kakaa. No nie sme generácia plná paradoxov?
Chvíle ticha
Chceme sa starať o svoje duševné zdravie a neporovnávať sa, ale aj uplatniť všetok svoj úžasný potenciál a ideálne aj dosiahnuť viac ako ostatní.
Nechceme na seba tlačiť a hovoríme o láskavosti voči sebe samému, no zároveň si počítame kroky a máme zoznamy kníh, ktoré chceme tento rok ešte prečítať. A čím viac, tým, samozrejme, lepšie.
Nechceme nič zameškať, ale priam voláme po „odpojení“ zo sietí. Priznajte sa, kto z vás ešte neexperimentoval s digitálnym detoxom či s aplikáciami, ktoré obmedzujú čas strávený online?
A naopak, koľko máte v mobile aplikácií, ktoré vám sľubujú rýchly prehľad o všetkom, čo sa deje doma aj vo svete, aby ste nič nezmeškali?
Mnohí mladí v mojom okolí pociťujú obrovskú chuť robiť nové veci, vrhajú sa do jedného projektu za druhým so závideniahodným apetítom, no na konci dňa hľadajú spôsob, ako sa z toho celého pretlaku informácií, nárokov a nekonečných možností nezblázniť.
V hlučnom svete plnom vnemov hľadajú vzácne chvíle ticha.
REBRÍČEK 30 POD 30 2023
Spoznajte tváre rebríčka 30 pod 30. Kto má aj napriek mladému veku potenciál dobyť svet? Dozviete sa na tomto odkaze.
Stratená generácia
Nech sa už snažíme akokoľvek, neustále narážame na protichodné túžby, v ktorých sa zmietame. Čo však vnímam vo svojom blízkom okolí najciteľnejšie, je snaha robiť vedomejšie rozhodnutia a vedieť sa za ne postaviť.
Nechceme len pracovať, chceme prinášať a zároveň aj získavať hodnotu. Nestačí nám sloboda rozhodovania. Chceme, aby rozhodnutia, ktoré urobíme, dodávali nášmu životu zmysel. A hoci máme v mobiloch GPS, v životoch sme často stratení.
„Mame obrovské množstvo možností a vďaka internetu ešte väčšie množstvo informácií. Je to vlastne privilégium, no mám pocit, že veľa ľudí v mojom okolí je kvôli tomu celkom stratených, často vrátane mňa,“ povedala 23-ročná speváčka Tamara Kramar, členka tohtoročného rebríčka Forbes 30 pod 30.
Hľadáme zmysel
Veľmi sa mi páči aj postreh oceňovanej spisovateľky Nicol Hochholzerovej, ktorú sme taktiež zaradili do rebríčka Forbes 30 pod 30. „V posledných rokoch bolo veľmi módne hovoriť, že problémom mojej generácie je to, že nemáme žiadny problém. Možno nemáme jeden spoločný veľký problém, ale namiesto toho ich máme množstvo a je nemožné, aby jedna osoba bojovala proti všetkým naraz,“ hovorí.
Výstižne dodala, že tie ostatné problémy nemiznú, ale existujú súbežne a spolu vytvárajú obrovský tlak na jednotlivca.
„Stále sa nájde niečo, v čom môžeme robiť viac, v čom môžeme byť lepší, čomu môžeme viac porozumieť, a výsledkom je pocit ohromnej márnosti. Je čoraz ťažšie pozerať sa na svet a nevidieť, čo všetko s ním nie je v poriadku. A ešte ťažšie je mať v takomto svete pocit, že to, čo ako generácia a ako jednotlivci robíme, má zmysel,“ povedala.
Balans na hrane
Tieto dilemy mi prinášajú rovnako veľa starostí ako mojim rovesníkom z rebríčka Forbes 30 pod 30.
Sama som sa pred niekoľkými rokmi riadila heslom „rýchlejšie, lepšie, viac“. Hltala som jednu motivačnú knihu za druhou a hľadala spôsoby, ako byť lepšou verziou samej seba. Namiesto ku hviezdam ma to však dohnalo k syndrómu vyhorenia.
Aj niekoľko rokov po tejto skúsenosti sama hľadám cestu, ako sa v tom celom nájsť a učím sa balansovať na hrane. Nedosiahla som zen a ani sa mi to nepodarí – už sa trocha poznám.
No na prahu tridsiatky som dospela aspoň k tomu, že slovíčka „musím, musím, musím“ sa v mojej hlave premenili na „chcem, chcem, chcem“. A na tento prerod som hrdá.
Ako sa z toho nezblázniť?
Chcem sa s vami preto podeliť o niekoľko zásad, ktoré mi pomáhajú a denne si ich pripomínam, aby som sama našla v živote aspoň aký-taký balans.
Niektoré veci sa nedajú urýchliť. Či už ide o budovanie vlastnej firmy, rozbeh nového projektu alebo opravu vzťahu, v ktorom sme zakopli, všade platí, že rýchle riešenia nie sú tie najlepšie a že spravidla ani nefungujú. Nemôžete chcieť preskočiť hneď na koniec príbehu.
Viem, čo nie je rýchle a čo nás stojí veľa času a námahy, to nie je populárne. Ale toto sú tie veci, ktoré stoja za to. Všetko je proces, a keď si myslíme, že môžeme dostať výsledok bez toho, aby sme vôbec pre to niečo urobili, sme na omyle.
Nič nie je dôležitejšie ako vzťahy. Keď žijeme v rýchlom tempe, máme po čase tendenciu reagovať skratovo a hľadať skratky. Vtedy je dobré spraviť dva kroky späť a pozrieť sa na každú situáciu očami toho druhého.
Ako sa cíti druhá osoba vo vzťahu k nám? Dávali sme prednosť svojim potrebám pred pocitmi toho druhého? Toto si pre seba podčiarkujem dvojnásobne a budem sa k tomu vracať zakaždým, keď sa opäť vo víre povinností pozabudnem.
Skúsiť to znova. Na začiatku svojej kariéry som si nedokázala odpustiť, keď som urobila chybu. A vyčítala som si ju dokola. Viem, je to ľahké povedať, že z chýb sa treba poučiť.
Omnoho ťažšie je, aspoň pre mňa, nechať to len tak „byť“, nechať tú chybu, aby sa do mňa vpísala, avšak bez nánosov sebaobviňovania. Ale pokúšam sa zmeniť svoje nastavenie mysle. Namiesto „Toto nebolo dobré“ radšej povedať: „Skúsim to znovu.“
Niekedy to funguje ako magická formulka, ktorá mi dokáže sňať z pliec ťarchu. Všetci občas potrebujeme, aby sme si niesli o čosi ľahší náklad.
Rovnako dávajme šancu skúšať veci znovu aj ľuďom okolo seba. Aj tak sme v tom všetci spolu a hoci sme rozdielni, verím, že napokon chceme všetci to isté: zdravie, lásku, rodinnú pohodu a môcť si povedať, že spôsob, akým pracujeme a žijeme, má zmysel.
Na začiatku procesu
Neustále pripomínanie si toho, že hoci žijeme v rýchlom svete, niektoré veci sa nedajú urýchliť, toho, že keď je zle, treba sa vrátiť o dva kroky späť a dať prioritu vzťahom, a keď urobíme chybu, skúsiť to znova, je podľa mňa spôsobom, ako sa v tom celom nezblázniť.
Ako nájsť akýsi duševný pokoj a balansovať na hrane. A nájsť svoj zmysel. Ale žiaden tlak na seba – je to predsa proces.
A v tomto celom nám, generácii do 30 rokov, ale aj všetkým ostatným, držím palce.
