Súčasný ošiaľ okolo umelej inteligencie znova naštartoval diskusiu o štvordňovom pracovnom týždni.
Kým nás však roboty odbremenia od piatkovej práce, pozrime sa, ako sme sa postupne zbavovali práce „od nevidím do nevidím“ a ako sa skracoval pracovný čas.
Preskočme práce na poliach na panskom a vydajme sa rovno do fabrík koncom 19. storočia. Slovenský lekár a dramatik Ivan Stodola opisoval pracovné podmienky v garbiarskom priemysle v Liptovskom Mikuláši v roku 1890 nasledovne:
„V tie časy sa pracovalo od piatej hodiny rannej do siedmej hodiny večernej, i v nedeľu ráno dve hodiny. Potom bola výplata a išlo sa do kostola. Ale pridalo sa raz až dva razy do týždňa pracovať ,prez čas‘ – ,na fajront‘, – večer od ôsmej do desiatej hodiny.“
V tom čase mnoho ľudí z Uhorska emigrovalo do Ameriky. Cesta k lepšiemu životu tam síce bola kratšia, ale možno nebezpečnejšia a minimálne rovnako namáhavá.
Opisuje to v románe Dva svety aj potomok slovenských prisťahovalcov Thomas Bell, že v pittsburských železiarňach sa pracovalo šesť dní v týždni, vždy po dvanásť hodín. A nedele? Každá druhá bola voľná, no robotník si ju musel predrobiť 24-hodinovou zmenou v prvú nedeľu.
Požiadavka na zavedenie 8-hodinového pracovného času sa objavovala na rôznych akciách. V tomto prípade na pochode pre veteránov, v austrálskom Brisbane (1919).
Začalo sa to prvým májom
V rodisku priemyselnej revolúcie sa osemhodinový čas zaviedol už v roku 1833, avšak malo to jeden háčik. V Spojenom kráľovstve vtedy obmedzili pracovný čas na osem hodín len pre deti od deväť do trinásť rokov. Od štrnástich do plnoletosti mohli pracovať deti až dvanásť hodín denne.
Dospelí si museli osemhodinovky tvrdo vybojovať. V Británii ich začali zavádzať až od 90. rokov 19. storočia a od 1. mája 1886 mala zmena nastať aj na druhej strane oceánu. Na tento deň odborári stanovili majiteľom fabrík hraničný termín, odkedy musia akceptovať kratší pracovný čas.
Už-už to vyzeralo, že to vyjde, no ich snahu napokon zmarila nečakaná udalosť. Bomba hodená smerom k policajtom. Prerušilo to nielen demonštráciu za osemhodinovky, ale aj celý proces k zavedeniu kratšieho pracovného dňa. Okrem toho to pošramotilo povesť nových imigrantov, medzi ktorými boli aj Slováci.
V Chicago Tribune neskôr napísali, že za takéto vzbury môžu „zahraniční chudáci a anarchisti“. Autor za problematických označil Poliakov, Maďarov, Čechov, Slovákov i Talianov, Grékov, Bulharov a „socialistických nemeckých robotníkov“.
Priekopníci u Forda
Šok po bombovom výbuchu síce zmaril snahy robotníkov o kratší pracovný čas, ale nakoniec sa pomerne rýchlo spamätali. Už v roku 1888 sa dohodli, že ďalší štrajk za osemhodinové pracovné zmeny sa uskutoční 1. mája 1890. Tak sa zrodil Sviatok práce.
V roku 1890 sa prvomájové demonštácie konali už aj u nás – v Bratislave na Železnej studničke, v Košiciach a v Liptovskom Mikuláši. V uhorských fabrikách však naďalej platilo iba nariadenie, podľa ktorého sa práca nesmela začať pred piatou hodinou rannou a trvať dlhšie, než do 21. hodiny večernej. Osemhodinovky tak boli nesplneným snom.
Zmenu priniesol až vznik Československa. Nová republika uzákonila osemhodinový pracovný čas už v roku 1918 a predbehla mnohé západné krajiny. Sovietsky zväz bol dokonca ešte rýchlejší a osemhodinové zmeny zaviedol už v roku 1917.
Na lepšie časy začalo svitať aj v USA, keď prišiel na scénu jeden z najväčších kapitalistov histórie. Henry Ford už v roku 1914 zaviedol pre všetkých svojich robotníkov osemhodinový pracovný deň a šesťdňový pracovný týždeň. Pri tomto opatrení však neskončil a rok 1926 odštartoval päťdňovým týždňom a osemhodinovkami.
Plagáty spred prvej svetovej vojny. Odborári z New Yorku v nich žiadali osemhodinové zmeny, aby im zostalo osem hodín na spánok a osem ako voľný čas.
Odkedy sa pracuje 40 hodín?
Keď Ford zavádzal osemhodinovky pre všetkých, vo verejnej diskusii sa objavovali oveľa smelšie vízie skracovania práce. V roku 1923 vynálezca Charles P. Steinmetz predpovedal, že do sto rokov sa bude pracovať len po štyri hodiny, a to iba počas štyroch dní v týždni.
A hoci Československo so skorým zavedením osemhodinového pracovného času išlo svetu príkladom, počas sobôt sa u nás pracovalo ešte aj štyridsať rokov po Fordovej zmene.
Prechod na päťdňový pracovný týždeň u nás nebol revolučný, ale evolučný. Počas 60. rokov jednotlivé podniky postupne vypúšťali jednu, neskôr dve až napokon všetky pracovné soboty.
V zbierke zákonov z júna 1968 vyšlo nariadenie, že podniky začnú prechádzať na päťdňový pracovný týždeň od 29. septembra 1968. V novinách však k tomu nevychádzali oslavné články, možno aj preto, že téma dní bola iná, ťaživejšia. Od 21. augusta Československo okupovali tanky a vojaci piatich štátov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom.
Najvýraznejšie skracovanie pracovného času vo svete teda nastalo pred storočím. Medzi rokmi 1870 a 1929 sa počet odrobených hodín v Nemecku, USA a Veľkej Británii znížil zo 62 na 47. Súčasný priemer týchto troch krajín je na úrovni 40 hodín, a to celých posledných 40 rokov. Je čas na ďalšiu zmenu?
