Najzvučnejšie meno austrálskeho trhu s realitami je aj vo veku 91 rokov v pozícii, v ktorej skrátka nemôže prehrať.
Dobrí lekári. Veľmi dobrí lekári. Týmito slovami Harry Triguboff zhrnie tajomstvo svojej dlhovekosti. Rozpráva, ako mu začiatkom marca povedali, že mu zostáva azda deň života. Vtedy nebol čas ani na to, aby zvolali rodinu k lôžku umierajúceho.
Už 91-ročnému zakladateľovi najväčšej austrálskej developerskej spoločnosti Meriton Properties sa okolo srdca nahromadila tekutina. „A tvár som mal takto nafúknutú,“ pokračuje Triguboff a pohybom rúk naznačuje hlavu ako balón. „Ale čo tam po tom, ako vyzerám. Kto už by sa v mojom veku díval do zrkadla?“
„Lekár mi povedal: ,Možno vás zachránime a možno nie, ale aj keď nám to vyjde, možno ostanete pripútaný na vozík, takže máme prestať alebo vás máme udržať nažive?‘ Povedal som mu: ,Skúste ma radšej udržať nažive‘,“ rozpráva so smiechom. „Ten darebák ma dal dokopy za dve hodiny.“
Už na ďalší večer sa tretí najbohatší človek Austrálie (majetok odhadovaný na 16,6 miliardy dolárov) na nemocničnom lôžku prehŕňal „lajstrami“. Gestom ukazuje asi 15-centimetrový štôs papierov: týždeň čo týždeň týmto spôsobom prechádza čísla za celú firmu, ktorú pred 61 rokmi sám založil – nikde žiadny počítač.
Nuž, Austrálčan narodený v Číne, ktorý si pripisuje najväčšie zásluhy za to, že klasický sen bývania sa u protinožcov posunul z domčeka so záhradkou na skôr niečo ako apartmán so saunou, obstojnou lodžiou a materskou školou v objekte, bol späť v práci.
Od roku 1963, keď začal s výstavbou bezvýťahových tehlových domov na predmestiach Sydney, postavil 78 000 bytov, v ktorých dnes bývajú asi tri percentá Sydneyčanov. Dlhé desaťročia stál v čele tlaku na orgány pre územné plánovanie, aby povoľovali hustejšiu zástavbu – tento boj zvyčajne vyhral.
Dnes, keď sa Austrália trápi s krízou bývania (v hlavnom meste sa miera neobsadenosti nájomných bytov pohybuje okolo jedného percenta), má 4 500 bytov vo výstavbe a ďalších 5 000 v pláne. Zvyšovanie počtu bytov je celoštátnym cieľom, čo Triguboffovi nesmierne hrá do karát. Rovnako však výrazne ťaží aj z nedostatku bývania.
„Občas si želám, aby to Harry až tak nezdôrazňoval,“ hovorí Tom Forrest, riaditeľ sydneyského združenia developerov Urban Taskforce. „Presne tak to však je. Má vyhraté, aj keď mu neposkytnú ďalšiu podporu, pretože sa tým zvyšuje hodnota nehnuteľností, ktoré nazhromaždil.“ Aj v situácii, keď odvetvie bývania brzdia byrokratické prekážky, ktoré vedú k vysokým cenám nájomného a nehnuteľností, je najväčší austrálsky prenajímateľ bývania – s portfóliom 10 000 nájomných bytov – v pozícii, v ktorej jednoducho nemôže prehrať.
Potvrdzujú to aj koncoročné finančné výsledky spoločnosti Meriton. Podľa dokumentov, ktoré firma predložila austrálskemu regulátorovi trhu, vzrástli jej príjmy za dvanásť mesiacov do júna 2023 medziročne o 10 percent na 1,5 miliardy austrálskych dolárov (985,1 milióna amerických dolárov), pričom 36-percentný nárast príjmov z prenájmu vykompenzoval 9-percentný pokles predaja nových bytových jednotiek.
Triguboff kráča chodbou vo svojich kancelárskych priestoroch na 12. poschodí v Sydney, v ktorých je klimatizácia nastavená na nezvyčajne vysokú teplotu – „pán Triguboff je citlivý na chlad,“ vysvetľujú zamestnanci – a smeruje do zasadacej miestnosti. Na stenách visí množstvo fotografií jeho potomkov a záberov z početných narodeninových osláv či stretnutí s bývalými americkými prezidentmi (George Bush starší a Bill Clinton) a premiérmi Austrálie a Izraela, z ktorých jasne vidno, ako veľmi sú Meriton a život jej stopercentného vlastníka navzájom prepojené.
Triguboffova ohromujúca cesta sa začala v Číne v 30. rokoch minulého storočia. Jeho rodičia Moše a Frida ušli v roku 1916 pred antisemitizmom z Ruska do Číny. Práve tam sa v roku 1933 narodil Harry. Vyrastal v meste Tchien-ťin, ktoré slúžilo ako prístavná brána do Pekingu a bolo rozdelené na obvody ovládané hlavnými európskymi mocnosťami. Z detských čias si najvýraznejšie spomína na chudobu, na rikšiarov, ktorí veľa jedli a umierali mladí, a na podivnú chôdzu stareniek. „V meste si veľa Číňaniek sťahovalo chodidlá, takže vlastne chodili po pätách.“
V roku 1937, dva roky pred Hitlerovou inváziou do Poľska, padol Tchien-ťin do rúk Japonska. Oblasti pod zahraničnou kontrolou však ostali zväčša nedotknuté. „Museli sme sa učiť po japonsky,“ spomína Triguboff. Po útoku na Pearl Harbor v decembri 1941 sa začalo zatýkanie britských, amerických a francúzskych občanov, ale Rusov nechali japonskí úradníci na pokoji, keďže si nechceli znepriateliť sovietskeho medveďa na severe. Vďaka tomu mohol Moše rozšíriť svoj drobný biznis s textilom.
Triguboff chodil do židovskej školy, hovoril trochu po čínsky a naučil sa písať čínske znaky. Keď sa vojna skončila a krajinou postupovali Maove komunistické sily, jeho otec sa snažil speňažiť značný majetok, ktorý nahromadil. Keďže sám nedostal vízum, poslal do Sydney aspoň svojich dvoch synov – najstaršieho Josepha na Sydneyskú univerzitu študovať právo a 14-ročného Harryho na strednú školu Scots College.
Rodičia chceli prísť za chlapcami do Austrálie, ale pre podozrenie z kolaborovania s Japoncami nemohli získať víza. Kým Harry zmaturoval, našli útočisko v novom Izraelskom štáte a Moše tam založil továreň na textil. Harry videl svoju budúcnosť po otcovom boku, a tak odišiel študovať odbor textilnej výroby na Univerzite v Leeds v Spojenom kráľovstve a v polovici 50. rokov sa aj on presťahoval do Izraela.
Nebol to ale správny krok. „Myslel som si, že všetko ovládam,“ spomína Triguboff, ako sa po skončení univerzity s otcom hádal. Preto ho matka požiadala, aby sa aj s bratom vrátili do Austrálie. Triguboff najprv rok pracoval v Južnej Afrike a po návrate do Austrálie zistil, že textilný priemysel je tu na ústupe. Trochu koketoval s obchodovaním s nehnuteľnosťami a našiel si miesto odborného asistenta na univerzite, „ale ani to mi veľmi nešlo. Nie som akademický typ.“ Jeden kamarát prišiel s nápadom postaviť bytový dom, a tak za niekoľko tisíc austrálskych libier (vtedajšia mena) spoločne kúpili pozemok na predmestí Tempe na juhu Sydney.
O rok predávali hotové byty po 25 500 austrálskych libier a Triguboff sa pustil do ďalších stavebných projektov vrátane budovy na Meriton Street na sydneyskom predmestí Gladesville. Tak sa zrodila spoločnosť Meriton Properties. Do obchodného registra bola zapísaná v roku 1968 a už po roku bola dostatočne veľká na vstup na Burzu cenných papierov v Sydney. Triguboff ukončil svoj turbulentný vzťah s burzou, ako ho sám označuje, v roku 1973, keď spoločnosť skúpil a stiahol z akciového trhu.
V roku 1974 čelil existenčnej kríze, keď sa jeden jeho americký veriteľ dostal do problémov a požadoval okamžité splatenie všetkých pôžičiek. „Vtedy som im povedal: ,Počkajte, kým dokončím rozostavané budovy, a potom vás vyplatím, ale nechcite odo mňa platbu na požiadanie.‘ Zmenil som všetky prekliate hypotekárne zákony v tejto krajine. Nikdy – viac – platba – na – požiadanie!“ Po každom slove buchne po stole.
Ako vraví, súperov predbehol vďaka tomu, že mal v porovnaní s nimi skromnejšie ambície. „Chceli rásť príliš rýchlo. Moje bytové domy boli veľmi malé. Ostatní stavali väčšie. Potom som ich dobehol. A potom som ich nechal za sebou. Rozumiete, ja som skrátka rástol postupne. Zarobil som ďalších desaťtisíc, ďalších dvadsaťtisíc, ďalších stotisíc, milión, desať miliónov… Mal som viac peňazí, a tak som rástol.“
Počas dlhej cesty sa naučil mnoho dôležitého. V roku 1974 sa mu nedarilo predať niektoré jednotky za uspokojivú cenu, a tak si ich nechal a vytvoril ďalší zdroj príjmov dávno predtým, ako sa vôbec začala skloňovať developerská koncepcia „výstavby na účely prenájmu“.
Okolo roku 2000 si všimol, že hotely ponúkajú zväčša izby určené pre dve osoby, ktoré sa nehodia pre rodinu či dlhodobý pobyt, keď človek potrebuje aj kuchyňu. V roku 2003 začal stavať apartmány so službami (teraz Meriton Suites), ale so stavebným povolením na bývanie, aby sa v prípade zmeny trendu na trhu mohli predávať ako bytové jednotky v rámci spoločenstiev vlastníkov bytov.
Diverzifikoval tak cash flow a začiatkom nového storočia sa do veľkej miery oslobodil od bánk. Keď svet v roku 2008 zasiahla finančná kríza, bol v lepšej pozícii ako väčšina ostatných. Staval ďalej a svojich ľudí neprepustil. Keď sa trh po roku 2009 zotavil, mal pripravený tím aj budovy. V roku 2005 Forbes odhadol jeho majetok na 1,3 miliardy dolárov. O päť rokov neskôr, po najväčšej kríze za celú generáciu, sa takmer strojnásobil na 3 miliardy dolárov.
Keď sa v roku 2016 ozývali obavy, že sa stavia príliš veľa bytov a ceny nájomného sa môžu prepadnúť, Triguboff v rozhovore pre denník Australian Financial Review zavtipkoval: „Potom privediem viac migrantov.“ Bob Carr, ktorý v rokoch 1995 až 2005 zastával funkciu predsedu vlády Nového Južného Walesu, spomína:
„Za mojich premiérskych čias sme sa s Harrym občas v dobrom doberali. Ja som tvrdil, že Austrália by nemala svoju hospodársku stratégiu zakladať na silenom raste populácie. Harry sa, naopak, z vysokej miery prisťahovalectva teší. Lenže každá vláda sa radšej postará, aby vo výstavbe pokračoval, pretože bytová kríza sa nedá vyriešiť bez toho, aby súkromný sektor ťažil z výstavby cenovo dostupných bytov.“
Forrest z organizácie Urban Taskforce hovorí, že nie všetci štátni funkcionári zažili Triguboffa takého očarujúceho ako Carr. Mnohí sa ho pýtajú, ako to, že ľudia v jeho okolí zvládajú jeho – „ako to povedať slušne“ – dominantnú osobnosť, hovorí Forrest. „Má dve dôležité vlastnosti. Je neskutočne sympatický a neuveriteľne lojálny voči svojim zamestnancom a dodávateľom… Napriek tomu, že niekedy pôsobí ako tyran, ak človek prežije prvý týždeň, zostane neraz aj dvadsať rokov.“
Bývalý starosta Randwicku Dylan Parker, ktorý sa postavil proti navrhovanému megaprojektu firmy Meriton na predmestí Little Bay na východe Sydney, hovorí, že nikdy nevidel developera tak veľmi neprístupného kompromisu ako Triguboff. „Pochopil som, že je ochotný hrať na dlhý odpal a bude sa snažiť získať čo najviac, nech sa deje čokoľvek. A ak to znamená čakať – ,Podržíme si pozemky dovtedy, kým to nezačne dávať zmysel‘ –, nemajú problém čakať. To sa len tak nevidí. Odvažujú sa verejne útočiť na osoby s rozhodovacou právomocou spôsobom, aký by si dovolil alebo považoval za prijateľný len máloktorý developer.“
Triguboff popiera, že nikdy neustúpi. „Na kompromis nepristúpim vtedy, keď som si istý, že mám pravdu.“ Podľa neho ostatní developeri nebojujú tak ako on preto, že nemajú dosť financií. Banky im stopujú čas. „Ja staviam za toľko peňazí, koľko mám – to je moja hranica. Ja teda čas mám.“
Tvrdí, že viac-menej už prestal kupovať pozemky v Sydney a využíva len parcely na zelenej lúke. „Staviam vyše 2 000 [bytov] ročne a mohol by som stavať 4 000,“ napísal vo februári v článku pre denník The Australian. „Mestské rady si vymýšľajú problémy, za ktoré by som ich rád dal na súd, ale súčasné zákony mi to nedovoľujú.“ Brzdou rozvoja sú aj vysoké úrokové sadzby úverov na bývanie. „Predávať byty je teraz ťažšie ako kedykoľvek predtým,“ priznal sa denníku neskôr.
Meriton zdedia jeho dcéry Orna Triguboff a Sharon Hendler, ktoré sa týmto biznisom nikdy nezaoberali. Na vedenie podniku sa pripravujú aj traja jeho vnuci, ktorí už vo firme pracujú. Pri pohľade späť označuje Triguboff za najväčší moment svojej kariéry začiatok pandémie.
„Keď sa ten vírus objavil, všetci zamestnanci prišli do práce. Nikto sa nevypýtal domov ani len na hodinu. Nemusel som nič žiadať. Vedeli, že spoločnosť svojich ľudí potrebuje.“ Opäť udrie rukou po stole. „To bol pre mňa najväčší moment, pretože to cítia rovnako ako ja. Musia sa postarať, aby firma prežila, a preto som úspešný.“