Peter Hámor zdolal 15. mája 2017 vrchol himalájskej hory Dhaulágirí (8167 m) a ako prvý Slovák vystúpil na všetkých 14 osemtisícoviek a skompletizoval Korunu Himalájí. Pre tento výnimočný okamih vám prinášame kompletný rozhovor s Petrom Hámorom, ktorý sme v magazíne Forbes uverejnili vlani v novembri. Takto rozmýšľa 35. horolezec na svete, ktorý stál na vrchole všetkých osemtisícoviek.
Rozhovor z novembra 2016:
Ak nie ste tak trochu masochista, veľa úspechov vo vysokých horách mať nebudete. Výškové horolezectvo je o utrpení, hovorí Peter Hámor. Pred 18 rokmi vystúpil na Mount Everest a dnes mu zo štrnástich osemtisícoviek zostáva zdolať jedinú, Dhaulágirí. Skompletizovať Korunu Himalájí sa na svete podarilo len trom desiatkam ľudí. Pre 52-ročného Popradčana to však nie je priorita. Čo ňou je? Prečo sa do nebezpečných Himalájí stále vracia?
Koľko stojí jedna expedícia na osemtisícovku?
Rôzne. Ale treba rátať asi so sumou okolo 30-tisíc eur. Ja, aby som ušetril, často spájam expedície, v rámci jednej cesty idem na viac kopcov. Dá sa čarovať, aby to bolo zaplatiteľné.
Najdrahší je Mount Everest?
V zásade áno. Ale záleží, aké služby chcete mať. Everest je známy, že agentúry tam vedia zabezpečiť veľmi komfortný servis. Poplatky sú nižšie, keď beriete expedíciu športovo, ale moja robota, ktorú tam musím spraviť, je väčšia. Ak však chcete plný servis s množstvom nosičov, ktorí aj stavajú stany, robia cestu, nosia kyslík, tak to ide do peňazí. Šplhá sa to na 70- až 100-tisíc dolárov. Vysoké sumy, ktoré sú však ľudia ochotní zaplatiť.
Poplatok za kopec tvorí z celkovej sumy asi akú časť?
Ceny sa líšia, podľa kopca, ale v priemere ide o sumu okolo 10-tisíc dolárov za výstup.
Výstroj si musíte kupovať alebo ho získavate cez barter?
Najdrahšie je oblečenie, páperové veci, výšková kombinéza, napríklad kvalitné topánky stoja 700 eur. Ďalej potrebujete dva stany, dva-tri spacie vaky a tak ďalej. Keď sa nepodarí urobiť barter, zaplatíte aj 10-tisíc eur. Časť výstroja, tie ťažšie veci, si vždy nechávam u kamaráta v Káthmandu. Je to ekonomickejšie, lebo každý let s veľkou batožinou stojí kopu peňazí.
Stáva sa vám, že by ste niečo potrebovali, ale nemôžete si to dovoliť zaplatiť?
Nemyslím si. Čo potrebujem, si dokážem zaplatiť. Mohol by som si zvyšovať komfort, napríklad cez vrtuľníkové transporty, ale z môjho pohľadu by to ani nebolo férové. Servis v základnom tábore zabezpečujú agentúry a vy si môžete priplatiť luxus, že máte v stane podlahu či ohrievač. Mne však úplne stačia jednoduchšie podmienky. Nerozhadzujem, ale nemyslím si, že by to bolo na úkor šance vystúpiť na vrchol.
Aký servis si platíte?
Údolní nosiči nám pomôžu vyniesť horolezecký výstroj, laná, železo, karabíny, skoby, to ťažké, čo býva okolo 60 kg na hlavu. Dva sudy, plus kuchynský a spoločenský stan, potraviny. Nosiči idú s nami do základného tábora, ktorý býva vo výške 4 200 až 5 500 metrov. Niekde trvá pochod 14 dní, inde štyri dni a podľa toho sa určuje aj cena. Potom sa rozlúčime a zostane s nami kuchár a jeho pomocník. Ten sa najmä stará, aby bola voda, ktorú niekedy treba nosiť z veľkej diaľky. Výškových nosičov nepoužívame, to je iná kasta. Pomáhajú celú cestu, dokážu ľudí vyviesť až na vrchol.
Ako ťažko sa zháňajú peniaze na expedíciu?
Boli vlny, najmä pri kríze, keď sa zdalo, že to bude komplikované. Moje šťastie, že za tie roky nemám so sponzormi len čisto obchodné vzťahy. Ľudia, ktorí mi pomáhajú, sú moji priatelia. A nenechali ma v štichu. Stabilných sponzorov mám najmä z energetiky či prešovskú Camea Car. Párkrát, keď bolo veľmi zle alebo šlo o nákladnejšie expedície, mi pomohlo aj mesto Poprad.
Dávajú si niektorí sponzori podmienku: okej, dostaneš peniaze, ale expedícia musí byť úspešná?
Chvalabohu, na Slovensku som sa s tým nestretol. Ale sú firmy, ktoré vložené peniaze považujú len za pôžičku a až keď horolezec vystúpi na vrchol, zmenia sa na finančný dar. Robí to však veľkú škodu, nechcel by som sa do tej situácie dostať. Je to nôž na krku a najlepšia cesta do hrobu. Človek je tlačený a ide do neadekvátneho rizika. Alebo druhý dôsledok: oklame, že bol na vrchole.
Čím sa živíte počas roka?
Jedna časť príjmu sú výškové práce, tým sa živí väčšina horolezcov. S manželkou však máme aj agentúru, robíme tímbuildingové programy, dobrodružno-zábavné a „adrenalínové“ aktivity.
Pri horolezcovi vášho mena nie sú sponzori ochotní zaplatiť vám celoročnú prípravu?
My na Slovensku sme radi, ak nazbierame peniaze na expedíciu. Mám kamaráta Španiela, ktorého platí mesto ako referenta pre šport, hoci je sedem mesiacov z roka v horách. Niečo na spôsob, ako u nás za socializmu, keď boli športovci fiktívne zamestnaní vo fabrikách.
Z peňazí určených na expedíciu neušetríte nič?
Nie, to je hoby. Boli časy, keď som ako člen reprezentačného A-družstva dostával od horolezeckého zväzu ročný príspevok vo výške 50-tisíc korún. A, pre lepší obraz, spiatočná letenka do Káthmandu vtedy stála 42-tisíc. Ostatné peniaze som si vždy musel zohnať sám.
Na svojej webovej stránke uvádzate, že pracujete aj ako motivačný lektor.
Honorovaných prednášok nemám toľko, aby som nemusel robiť nič iné. Často mám besedy napríklad v školách a tie robím grátis.
Ak si vás najme firma, čo od vás očakáva?
Väčšinou žiadajú prednášku o spôsoboch, ako dosiahnuť cieľ, ako prekonávať prekážky. Hľadáme paralelu, čo ja robím v horách a čo oni vo svojej práci. (usmeje sa) Snažím sa ľuďom nenásilne vysvetliť, že sú aj horšie veci, ako sedieť v kancelárii.
Čo im, napríklad, odporúčate?
Nebáť sa neúspechu. Čiastkové úspechy brať ako veľkú vec a čiastkové neúspechy nepovažovať za niečo tragické. Lebo tak to chodí vždy a všade. Aj v horách je na začiatku vrchol veľmi ďaleko a veľakrát máte pocit, že až úplne hore nevystúpite. Ale keby ste sa zakaždým otočili na päte, tak sa nikdy nikde nedostanete.
Podľa vás, čo horolezectvo prináša do života?
Človek si prehodnotí rebríček hodnôt. Pohľad na okolie, na ľudí, aj na to, ako dobre si na Slovensku žijeme. Dôležité je vedieť si vážiť, čo máme. Nerobiť z komára somára pri každej drobnosti, pri ktorej sa nám zdá, že nám život neuľahčuje.
V jednom rozhovore ste povedali, že horolezec musí byť na seba zlý.
Zlý na telo. Masochistický. Výškové horolezectvo je o utrpení. Ak nie ste tak trochu masochista, veľa úspechov vo vysokých horách mať nebudete. Telo je „humplované“ dosť výrazne. Mal som niektoré ťažké návraty z Himalájí.
Čo s telom urobí pobyt v Himalájach?
Už v 7 000 metroch dostáva telo riadne zabrať a čím dlhšie tam ste, tým horšie. To je čaro nadmorských výšok: je tam málo kyslíka, celý metabolizmus inak funguje, telo čerpá živiny zo svojich rezerv, požiera vlastné bielkoviny. Môžete mu dávať čokoľvek, vždy vám zmiznú svaly a sadlo, pneumatika v páse, vám zostane. Tuky totiž telo rozkladá ako posledné. (usmeje sa) Ak tam niekto ide schudnúť, tak si vybral veľmi zlý spôsob.
Aká strava sa berie do extrémnych výšok?
Každý si vezme, na čo je naučený. Hlavne bielkoviny. Sú lyofilizované potraviny, kde je všetko, čo telo pri výkone potrebuje. Umelá strava má však svojskú chuť a reakcia môjho organizmu na ňu býva často ostrá, takže ja si za ostatné roky beriem slaninu, klobásu, syr, cesnak, cibuľu.
Keď si porovnáte, aký ste boli horolezec v roku 1998, keď ste vystúpili na svoju prvú osemtisícovku Mount Everest – v čom ste sa odvtedy najviac zmenili?
Čím viac ste v horách, viac v nich prežijete, naberiete skúseností – a v horách platí, že skúsenosť rovná sa strach. Skúsenosti sú väčšinou negatívne a človek sa snaží vyhnúť tomu, čo v minulosti urobil zle. Keď som začínal v Himalájach, liezol som s Rusom Sergejom Bogomolovom a Poliakom Piotrom Pustelnikom a bol som mrzutý, lebo z môjho pohľadu mali priveľký strach. Vravel som si, že veď sa nikde nedostaneme, keď budeme takto opatrní. Napokon sme vyšli na vrchol, aj sme prežili a všetci žijeme dodnes. Ich správanie bolo opodstatnené. A možno dnes mňa takto vnímajú mladí horolezci.
Keď vás čaká záverečný výstup vo výške nad 7 000 metrov, aké množstvo faktorov musíte zvažovať? Napríklad únavu, vývoj počasia, čas potrebný na cestu na vrchol, ale aj na návrat?
Keď ste spomenuli vývoj počasia, veľmi dôležitý je meteorológ, je aj súčasťou nákladov, o ktorých sme sa bavili. A chlapov, ktorí robia veľmi dobré predpovede, je málo, v Európe sú dvaja. Meteorológ vám vytypuje, kedy by ste mali skúsiť záverečný výstup a vy sa v tom čase snažíte byť na mieste, odkiaľ sa dá urobiť finálny pochod. Ale taktika výstupu je na vás. Ja chodím v malých skupinkách, väčšinou vo dvojici. Takže si vydiskutujeme, ako sa cítime, či sme dobre aklimatizovaní, či telo posledný úsek zvládne. Vždy v závere však ide najmä o dialóg s kopcom, ktorý sa za tých pár týždňov snažíte spoznať. Celkovo platí, že príprava je 50 percent a druhých 50 percent je šťastie. Vo vysokých horách je obrovská miera objektívneho nebezpečenstva, ktoré nemáte šancu ovplyvniť ani skúsenosťami, ani výstrojom. Keď spadne lavína, ktorá nemá stabilný cestovný poriadok, tak vás zabije či zraní. Alebo spadne kameň, ktorých je v ostatnom čase veľmi veľa, lebo hory sa menia.
Ako?
Mizne sneh a padá veľa kameňov, ktoré boli doteraz vmrznuté do ľadu. Otepľuje sa, ľadovce ustupujú a steny, ktoré boli kedysi biele, sú teraz čierne.
Čo sa odohráva v hlave horolezca vo výške sedem-, osemtisíc metrov?
Nič neobyčajné. Napätie je skôr pred štartom, lebo je veľa vecí, ktoré ak zanedbáte, o vrchol prídete. Potom nasleduje len absolútne sústredenie na to, čo robíte. Keď v lezení niekto stratí koncentráciu, napríklad začne myslieť na rodinu alebo čo si objedná v reštaurácii v Káthmandu, je na najlepšej ceste do hrobu. Treba sa nútiť, aby človek neupadol do nejakého strojového režimu, aby všetko, čo robí, bolo pod kontrolou. A tiež nemôže mať v hlave iba vrchol, že hurá, som tu, ale musí pracovať aj s návratom.
Dá sa natrénovať vyhodnocovanie rizika?
Nedá, je to hlavne vec skúseností. Každý musí zvážiť, čo je ešte pre vrchol ochotný akceptovať, akú mieru rizika. Každý kopec má miesta, ktoré sú ako ruská ruleta, musíte mať šťastie. Keď som sa otáčal pod vrcholom, vždy išlo o záchranu života, pomoc inému či napríklad zúrila snehová búrka. Trápilo by ma, keby som sa musel vrátiť preto, že nevládzem, to by som bol mrzutý.
Koľkokrát vám v Himalájach išlo o život?
Každý, kto chodí do vysokých hôr, sa dostane do situácií, ktoré sú veľmi nebezpečné. Zabiť vás môže každá lavína či prepadnutie sa do ľadovcovej trhliny. Každá noc vo výške nad 8 000 metrov pre vás môže byť smrteľná.
Za najnevyspytateľnejší kopec sa považuje Annapurna, no vy ste na ňu vystúpili dvakrát…
…je to môj najmilší kopec, na ktorom som najviac prežil, bol som tam na štyroch expedíciách. Annapurna je považovaná za najnebezpečnejšiu osemtisícovku pre krvilačnú štatistiku. Keď sa porovnáva počet ľudí na vrchole s počtom smrteľných úrazov, vychádza ozaj veľmi zlé číslo. Ale ja som mal šťastie, že sme si s Annapurnou porozumeli.
Prečo má Annapurna také krvavé čísla?
Lebo z južnej a zo západnej strany je veľmi strmá a výstup je technicky mimoriadne náročný. A severná stena je zase veľmi nebezpečná pre lavíny, ktoré padajú z každej strany, hoci strmosť steny nie je až taká odstrašujúca. A východný hrebeň je jeden z najdlhších v Himalájach, strávite veľa dní nad 7 000 metrov bez možnosti ujsť.
Vy ste s ktorým kopcom najťažšie hľadali spoločnú reč?
Nemyslím, že bol taký, ktorý by ma vyložene nechcel. Snažím sa konfliktným stretnutiam vyhnúť. Pri plánovaní expedície ide o takú hru s pocitmi, spriaznenosti s horou. Musím cítiť , že teraz to vyjde. Ani neviem prečo, vyberám si intuitívne, a vďakabohu, zatiaľ to vychádza. Možno len Dhaulágirí, kde sa mi v roku 2009 zabil môj spolulezec, som mal v šuplíku, že ma nechce. Ale za ostatné roky si viem predstaviť expedíciu aj tam.
Pôjdete na Dhaulágirí už budúci rok? Je to jediná osemtisícovka, na ktorú ste ešte nevystúpili.
Je to jedna z možností. Ale keby bol môj prvoradý cieľ vystúpiť na všetkých 14 osemtisícoviek, pravdepodobne by bol tento projekt už ukončený. Šiel by som vrchol za vrcholom, vždy tam, kde som ešte nebol a nevracal sa, kde som už liezol. Aj teraz, keď som veľmi blízko, mám skôr ciele, ktoré sa viažu na iné kopce.
Korunu Himalájí skompletizovali len tri desiatky ľudí na svete. Musí vás lákať, nie?
To je pohľad zvonku. Výstup sa môže končiť na tom istom vrchole, ale obťažnosť, hodnota výstupu je odlišná. Snom každého horolezca je nájsť a vyliezť novú cestu. Zanechať po sebe stopu. Tých možností na prvovýstupy už veľa nie je, ale ešte vždy sa dajú nájsť. Viac dnes ide o športové výkony, posúvanie hraníc. Aj pohľad na Korunu Himalájí sa zmenil. Aj pri tých troch desiatkach ľudí, ktorí vystúpili na všetky osemtisícovky – keby ste si rozpitvali, ako ich dosiahli, našli by ste obrovské rozdiely. V štýle, v spôsobe, v náročnosti výstupu. Ja chcem mať aj uspokojenie a radosť, že som urobil niečo, čo bolo na hraniciach mojich možností.
Sú horolezci poverčiví?
Ktorí ako. Myslím, že hokejisti alebo futbalisti sú poverčivejší. Ja som dlho tvrdil, že nie som, ale mám rituály, ktoré nemením. V príprave, pri obliekaní. A keby som niečo urobil inak, možno by som sa cítil nesvoj. Ale nemôžem povedať, čo robím, lebo by stratili čaro a už by sa mi nedarilo. (usmieva sa)
Dodržiava sa, že napríklad na Kančendžongu sa nemôže vystúpiť úplne na vrchol, lebo tam sídlia bohovia?
Áno. Na Kančendžongu sa dlho nemohlo vôbec liezť, lebo pre Nepálcov a Indov tam sídlia veľmi vážne božstvá. Potom sa urobila dohoda, že dobre, môžete, ale zostanete pár metrov pod vrcholom. A dohoda sa stále dodržiava, z úcty k miestnym ľuďom, ktorým nechceme ublížiť. Ono sú vlastne tri kategórie kopcov: jedna sú sväté vrcholy, na ktoré sa nedá liezť vôbec, kde je to zakázané. Neviem si predstaviť, že by niekto vystúpil napríklad na Kailas.
A ďalšie kategórie?
Druhou sú hory, kde sa expedície ako-tak tolerujú. Napríklad Manaslu, hora ducha, veľmi svätá. Prvú expedíciu podnikli Japonci v roku 1953 a keď sa vrátili, prišli veľké lavíny a choroby. Domáci im to dali za vinu a ďalší rok ich vyhnali z doliny. Až časom sa situácia upokojila. No a tretia kategória sú kopce, kde už vystúpilo toľko ľudí, že sa expedície bez väčších problémov akceptujú. Ja mám zažité, že na žiadny vrchol nešliapem nohou, ktorá je vo východných kultúrach považovaná za najšpinavšiu časť tela. Vyleziem hore a dotknem sa ho rukou – a to je všetko. Vnímam to tak, že ste na posvätnom mieste, ku ktorému sa upriamujú modlitby a priania tamojších obyvateľov a vy, ak tam skáčete a vykrikujete, tak je to svojím spôsobom zneuctenie toho miesta, čo sa mi veľmi nepáči. Snažím sa správať k vrcholom inak, ako len k nejakej páske v cieli.
Aká je podľa vás komunita horolezcov?
Vždy išlo o trochu rebelujúcejšiu časť národa, ktorá „od niečoho“ utekala do hôr. Aj v dnešnej dobe je to únik „od niečoho“, čo sa žije tu dole. Horolezci žijú svoj život, ktorý je romantickejší, zo starého sveta. Neviem si predstaviť, že by horolezci sedeli spolu za stolom a navzájom si posielali nejaké esemesky. V horách sa žije naozaj, nie virtuálne.
Čo si myslíte o komerčných výpravách na osemtisícovky?
Som v inej kategórii, nezabezpečujem ich, ale ani neodsudzujem ľudí, ktorí sa tým živia, ani tých, ktorí si výstup cez agentúru zaplatia. Pri výstupe na Mount Everest musí človek urobiť veľmi veľa, aby sa na vrchol dostal, aj keď má svojich sprievodcov. Mám rád aj turistov, ktorí sa chodia na hory iba pozerať, lebo sú tam neuveriteľne šťastní.
Vy máte kedy najväčšiu radosť v Himalájach?
Nemyslím si, že by som pri himalájskych výstupoch prežíval radosť na juchanie. Ide skôr o spokojnosť a príjemný pocit z toho, kde som a čo tam robím. Lebo v Himalájach, Alpách, Tatrách, jednoducho v horách mi je dobre. Pri každom výstupe, ale aj počas turistických prechodov.
Ako sa bude rodiť váš plán na budúci rok?
Mám šuplík plánov, ktoré by mohli byť realizovateľné. Ale konkrétny cieľ vznikne pri stretnutí s priateľmi. Posledné roky napríklad leziem s Rumunom Horiom Colibasanuom. Takže sa pôjdeme spolu niekde prejsť, zalyžovať si, popritom sa budeme rozprávať o horách a zrazu sa pretneme na nejakom kopci. Príde impulz. Aj ty by si tam chcel ísť? Videl si fotografie? Začneme debatovať o konkrétnych miestach, možných trasách, zbierať informácie, zisťovať, aká by asi bola cena. Dáme na papier, aký výkon plánujeme, akú má asi hodnotu a potom začneme zháňať peniaze.
Téme Dhaulágirí sa však asi nevyhnete.
Určite nie. Nečudujem sa, ani sa nebránim. Veľa ľudí to berie tak, že iná možnosť, iný cieľ pre mňa ani nemôže byť. Dhaulágirí je nádherná hora, poznáme sa. Ale ten dôležitý impulz zatiaľ ešte neprišiel, je to jedna z možností.
Dokedy sa musíte rozhodnúť?
Do konca novembra by som rád mal všetko spísané na papieri. Aj letenka, keď ju objednám pol roka dopredu, vyjde oveľa lacnejšie, ako v poslednej chvíli.
Máte nejaké horolezecké sny?
Ešte raz prežiť rovnaký život, aký žijem teraz. Skôr ma trápi, koľko ešte budem mať času, koľko rokov mi ešte bude nadelených stráviť v Himalájach. Viem však určite, že všetky moje ciele a sny sa mi splniť nepodarí.
Peter Hámor na hrebeni jeho obľúbenej Annapurny (8091 m). Foto: Archív PM
Hámorove osemtisícovky
Má za sebou 15 úspešných výstupov na vrcholy štrnástich osemtisícoviek. Dvakrát vystúpil na Annapurnu, Korunu Himalájí skompletizoval 15. mája 2017 zdolaním Dhaulágirí (8 167 m).
1998 Mt. Everest 8 848 m, 2006 Broad Peak 8 047 m, Annapurna 8 091 m, Čo Oju 8 201 m, 2007 Nanga Parbat 8 126 m, 2008 Gašerbrum I 8 068 m, Gašerbrum II 8 035 m, 2010 Annapurna 8 091 m, 2011 Makalu 8 463 m, 2012 Kančendžonga 8 586 m, K2 8 611 m, 2013 Lhoce 8 516 m, 2 014 Šiša Pangma 8027 m, 2016 Manaslu 8 163 m, 2017 Dhaulágirí (8167 m).
FOTOGRAFIE: MIRO NÔTA
