Veľmi túžil po gitare, ktorá by dobre hrala. V 70. rokoch 20. storočia to bola v Československu takmer nesplniteľná úloha, tak si ju František Furch vyrobil sám v garáži. Dnes, o niekoľko desaťročí neskôr, patrí rodinná značka Furch Guitars k tomu najlepšiemu na svete. Jej nástroje využívajú svetoví hudobníci ako Suzanne Vega, ale aj českí muzikanti ako David Koller z Lucie alebo Vlasta Redl.
Aká bola cesta k prvému miliónu v socialistickom zriadení, v ktorom bolo podnikanie zakázané, o to sa s nami podelil sám František Furch starší.
Túžba po kvalite v 70. rokoch
Asi to bude znieť ako klišé, ale nad peniazmi som spočiatku vôbec nepremýšľal. Chcel som gitaru, ktorá by dobre hrala. A pretože som ju nikde nenašiel, tak som si ju skrátka vyrobil.
To som ešte nevedel, že raz budem vyrábať nástroje aj pre ostatných muzikantov. Stala sa z toho ale moja vášeň. Bavilo ma, a stále baví, hľadať nové možnosti, ako posúvať hranice gitarovej výroby a približovať ju k dokonalosti. Je to filozofia, ktorú si vo firme ctíme už štyridsať rokov.
Na gitaru som začal hrať niekedy v 70. rokoch. Prvý nástroj som vtedy zdedil po svojom bratovi, ktorý mal kapelu. Ďalšie som potom získaval od svojho okolia. Niektoré z nich som si sám aj upravil. S pribúdajúcimi skúsenosťami som však začal túžiť po niečom kvalitnejšom.
Vtedajšia ponuka bola dosť obmedzená. Zahraničné nástroje boli drahé a ťažko dostupné, tým miestnym zase chýbala kvalita. Rozhodol som sa preto, že si gitaru sám vyrobím. Nebolo to vôbec jednoduché. Mal som predstavu, ako by mal nástroj vyzerať, ale chýbali mi potrebné informácie a tiež zdroje, z ktorých by som mohol čerpať.
Nakoniec som sa inšpiroval katalógom populárnych poloplastových gitár Ovation, ktorý sa mi dostal náhodou do rúk.
Prvá gitara sa vyrábala rok
Výroba nástroja mi trvala asi rok a dosť som sa vďaka tomu naučil. Musím povedať, že výsledný produkt splnil moje očakávania. Gitaru som predal jednému brnianskemu gitaristovi, ktorý o ňu prejavil veľký záujem. Ozývať sa však začali aj ďalší muzikanti, a tak som začal vyrábať nástroje aj pre nich.
V tej dobe som ešte pracoval na plný úväzok ako zámočník a gitary som vyrábal po večeroch pre radosť. Bavilo ma to a zároveň som si i privyrábal. Súkromné podnikanie ale bolo vtedy nezákonné a ja som za to mohol ísť až na niekoľko rokov do väzenia. Musel som si preto dávať veľký pozor – domnievam sa ale, že i napriek mojej snahe o mne ŠtB vedela a dohliadala na mňa. Vďakabohu sa však režim začal pomaly rúcať.
František Furch. Foto: Furch Guitars
Po revolúcii som zo zamestnania nadobro odišiel a pustil sa do výroby gitár naplno. Prenajal som si väčšie výrobné priestory a najal prvých zamestnancov. Mesačne sme vyrobili pár jednotiek gitár, ich počet ale narastal. Okrem Československa sme pozornosť zamerali tiež na susedné Nemecko. V tej dobe som asi dosiahol aj na ten prvý milión. Nijak som nad tým ale nepremýšľal – bol som plne ponorený do svojej práce.
Od chýb k 8-tisícovej produkcii
Všetko ale nešlo vždy tak hladko. V polovici deväťdesiatych rokov si firma prešla menšou krízou: boli sme vtedy veľmi závislí od našich odberateľov, ktorí nám za tovar neplatili. To sa prejavilo na finančnej situácii, ktorá nás nakoniec donútila k prepúšťaniu. Vtedy som sa rozhodol naše portfólio výrazne zúžiť, čo pomohlo firmu opäť naštartovať.
O pár rokov neskôr som však neuvážene do našej ponuky zaradil lacnejší gitarový model, čo nás v rámci vývoja vrátilo späť do obdobia krízy.
Odvtedy som si začal dávať veľký pozor a pred akýmkoľvek väčším rozhodnutím som situáciu najprv detailne posúdil. Dnes vedie firmu môj syn Petr, ktorý so svojím 60-členným tímom vyrobí približne 8000 akustických gitár ročne. Pri ich výrobe využíva nielen osvedčené dlhoročné know-how z oblasti ručnej výroby, ale aj najmodernejšie výrobné procesy, technológie a vlastné inovácie. Práve toto spojenie je to, čo robí Furch Furchom.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho spoluautorom je Jan Strouhal.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
