V projekte Moderná krajina sa pýtame osobností z obálok Forbesu, čo treba spraviť, aby bolo Slovensko v 21. storočí úspešné. Projekt sme spustili pri príležitosti 10. výročia vstupu značky Forbes na slovenský trh. Jeho cieľom je prezentovať názory a odporúčania hlasu slovenského biznisu a vytvoriť platformu, ktorá bude šíriť ich myšlienky ako inšpiráciu na diskusiu o tom, ako posunúť Slovensko a urobiť z neho modernú krajinu a super miesto na život.
Tentokrát sa rozprávame s Michalom Štenclom, zakladateľom spoločnosti Sygic, jednej z najúspešnejších globálnych navigačných aplikácií. Vo svete si ju stiahlo už 200 miliónov ľudí. V čom môže byť podľa neho Slovensko unikátne? „Musíme v legislatíve vytvoriť možnosť, aby sa na Slovensku dali robiť veci, ktoré sa inde na svete nedajú. Nech tu testujú samojazdiace autá, roznášajú tovar drony, alebo sa dá upravovať DNA,“ hovorí. Nepopulárne? Nuž, vymyslieť niečo bezpečné, unikátne a populárne chcú všetky štáty sveta.
Kde sa momentálne nachádza Slovensko v snahe byť úspešnou krajinou 21. storočia?
Sme národ, ktorý má päť miliónov ľudí. A veľakrát sa opierame o vyhlásenia typu „budeme ako Silicon Valley“. Nemyslím si, že v rámci nastavovania stratégie, či už firmy alebo krajiny, by sme mali chcieť byť ako niekto, najmä ak v tom nemáme konkurenčnú výhodu.
Ako by sme teda mali uvažovať?
Nerád by som mudroval, pretože odborníkov je veľa. Počas majstrovstiev sveta v hokeji sme všetci tréneri. Čo ale asi platí, je nastaviť stratégiu tak, aby si bol úspešný. Kalifornia je úspešná, pretože má Stanford, históriu, kopu šikovných ľudí, dokáže priťahovať talenty z celého sveta. A možno treba prirátať aj dobré počasie, ktoré prináša medzi ľudí istý optimizmus, čo sa na inovácie hodí.
Čím začať?
Ja by som určite urobil SWOT analýzu. Možno štát takto uvažuje, nie som tomu blízko, takže neviem. Popísali by sme naše silné a slabé stránky, príležitosti a hrozby. Tam by som si nakreslil, kde sa nachádzame v porovnaní s konkurenciou z iných štátov, možno spolu s poradcami ako Boston Consulting Group či McKinsey, ktorí analyzujú trendy a majú skúsenosti s tvorbou stratégií. Pýtal by som sa, kde bude svet o 25-30 rokov? A čo môžeme urobiť preto, aby sme si našli svoju cestu a boli na nej unikátni?
Čo hovorí Peter Krutil, CEO Slovenskej sporiteľne
Verím v to, že ak chceme zmeniť Slovensko na modernú krajinu, nemali by sme kopírovať iné štáty. Napríklad USA sú v inováciách oveľa ďalej a bolo by pre nás takmer nemožné ich v tejto sfére poraziť. Mali by sme stavať na našich silných stránkach, zlepšovať to, v čom sme naozaj dobrí. Môžeme inovovať v priemysle, sme svetová špička vo výrobe produktov s vysokou pridanou hodnotou a to by sme mali vylepšovať. Vpred by nás posunulo tiež užšie prepojenie vzdelávacieho systému, vedy a firiem. EÚ je oproti USA ďalej v zelenej energii a myslím si, že aj to je priestor, kde vieme inovovať a byť šetrnejší k prírode. Môže to byť náš diferenciátor a výhoda do budúcnosti.
Treba ísť tam, kde puk bude, nie kde je teraz
Kde vidíte unikátnu slovenskú cestu?
Ako Silicon Valley už asi nebudeme. Jednoducho, dnes nedokážeme priťahovať talenty z celého sveta a navyše treba ísť tam, kde puk bude, nie kde práve je. Možno by som bol odvážnejší a skúsil ísť za hranice dnešného sveta. Myslím, že ak chceme zo Slovenska urobiť inovatívnu krajinu, možno sa musíme pozrieť smerom k legislatíve.
Mám na mysli tzv. low-hanging fruit, ovocie, ktoré dokážeme najľahšie obrať. Z môjho pohľadu sa legislatíva dá upraviť ľahšie ako vybudovať školy. Ale nie som politik a možno by ma rýchlo vysmiali. Býva to častokrát nepopulárne.
Čo konkrétne?
Napríklad vytvoriť možnosti, ktoré takmer žiadna iná krajina na svete nemá, ako umožniť DNA hacking. Nie som odborník, preto som úmyselne povedal ten najväčší extrém. Chcel som tým skôr poukázať na veci, ktoré sa iní obávajú spraviť, ale z dlhodobého hľadiska tam možno svet bude smerovať, o 30-50 rokov.
Takto však dokážeme pritiahnuť talenty z celého sveta, pretože nikde inde podobnú možnosť nedostanú. Následne vyučia ďalších ľudí, pričom sa vytvoria aj iné technológie. NASA má smer vesmír, ale na druhej strane sa pritom robia úžasné technológie, ktoré sa použijú aj v bežnom živote.
Prečo práve príklad DNA hackingu?
Pozrime sa, kde bude medicína o 25-30 rokov. Môj názor je, že sa bude biologicky upravovať DNA. Ak môžete predísť chorobám jemnou zmenou v DNA, príde mi to bezpečnejšia cesta ako dostávať lieky po celý život, alebo len zľahčovať priebeh v prípade smrteľných chorôb. A, samozrejme, rozumiem etickým nástrahám. Určite ale budú dôležité biotechnológie.
Čo si myslí Richard Marko, CEO spoločnosti Eset
Máme rovnakú skúsenosť s tým, aké náročné je pritiahnuť najväčšie svetové talenty na Slovensko. Bol to jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli otvoriť výskumné centrá aj v iných krajinách sveta. Napríklad už Krakov je pre zahraničných kolegov atraktívnejší ako Bratislava. Súhlasím aj s tým, že Slovensku chýba stratégia rozvoja, ktorá by sa nemenila po každých voľbách a azda by pomohla aj pružnejšia legislatíva v oblasti inovácií a podnikania. Myslím si však, že sa ako krajina nebudeme vedieť výrazne pohnúť dopredu bez reformy školstva.
Odliv mladých talentov do zahraničia
Nejaké ďalšie príklady?
Autonómne autá. Spravme z Bratislavy alebo z iného mesta testovacie územie, kde bude môcť jazdiť autonómna doprava. Tak pritiahneme talent, ktorý sem príde, bude tu môcť testovať technológie a robiť ich. Rovnaký príklad, letecká preprava dronmi a podobne. Možno sú to legislatívne zmeny, o tých sa ale bude písať aj vo svete. A zároveň sem pritiahnu výskumníkov z celého sveta, ktorí naučia našich ľudí, ako tvoriť technológie, ktoré tu budú o 30 rokov.
A čo riziká?
Viem, že sa môže niečo stať, že to môže byť nebezpečné. Ale ako inak vytvoríme inovácie na Slovensku, ak tu nemáme školy, ktoré dokážu konkurovať iným krajinám? A vytvoriť školy, to nie je otázka na dva-tri roky. Školám sa treba venovať na 200 percent, len mám pocit, že budeme len dobiehať, nie predbiehať.
Mladí odchádzajú študovať do Európskej únie. EÚ je asi to najlepšie, čo sa mohlo Slovensku stať. Na druhej strane vytvára prirodzený odliv ľudského kapitálu. Najšikovnejší môžu študovať zadarmo, kdekoľvek chcú. Nájdu si tam partnerky, partnerov a ťažko ich dostať späť.
Tento problém sa najviac prejavuje v odchode do Česka…
V tomto má Praha obrovskú výhodu. Začína sa tam kumulovať ľudský kapitál z Česka i zo Slovenska. Pripočítajme k tomu stabilnejšie ekonomické prostredie. Mám pocit, že aj vlády, ktoré prichádzajú, viac udržujú určitú stratégiu, či už v školstve, zdravotníctve, výskume a pod. České školy ťahajú Slovákov, opačne to neplatí. A Česi ani toľko neodchádzajú do Nemecka, lebo tam je jazyková bariéra.
Michal Štencl na obálke Forbesu v júli 2011. Foto: Petra Lajdová.
Nie je práve toto základný scenár? Že Slováci budú odchádzať a najmä do Česka?
Žil som v Prahe a musím povedať, že sú tam naozaj špičkoví ľudia z celej Európy. Ak sa pozriem späť do roku 2002, keď sme začínali my, mám pocit, že sme dokázali chytať talenty ľahšie. Prišli ľudia ako nepopísaný list, ale boli talentovaní. Mám pocit, že v Prahe sa to stále deje. A, bohužiaľ, mnohí z týchto ľudí sú Slováci.
A na Slovensku?
Problém na Slovensku je často aj v tom, že šikovní ľudia majú svoj startup. Ale už ho nevedia škálovať, pretože nevedia nájsť ďalších šikovných ľudí. Môže sa nám ľahko stať, že budeme mať fragmentované malé startupy bez ďalšej možnosti rastu. Napríklad v Košiciach sa mi zdá, že situácia je lepšia ako v Bratislave. Niekedy mám pocit, že treba oddialiť dostavbu diaľnice, kým sa dá (úsmev).
Čo Ukrajina alebo Srbsko ako zdroj vysokokvalifikovaných ľudí?
To je vrtkavé. Realita je taká, že ak človek dostane lístok do Európskej únie, rozhodne sa ísť ďalej. Možno sem príde a chvíľu u nás pobudne, ale potom pokračuje na Západ. Do Čiech, do Nemecka. Už sa rozhodol, že mení svoj život a odchádza od rodiny.
Dôležité je produkt aj správne predať
Čo môžeme spraviť?
Veľa o tom rozmýšľam. Preto sme s partnermi Pixel Federation, HubHub a LEAF vytvorili aj vzdelávací program Butterfly Effect, v ktorom naši ľudia odovzdávali svoje skúsenosti pro bono mladým ľuďom. Všetci naši ľudia chcú odovzdať skúsenosti. Samozrejme, aj im to pomáha, sami sa koučujú a usporiadajú si myšlienky.
Aj ďalšie firmy povedali, super, projekt tiež podporíme. Budeme dávať témy, ktoré treba riešiť, zadania s cieľom vytvoriť demá produktov a služieb, ktoré sú pre nich zaujímavé. Najhoršie však je, že veľmi ťažko zháňame ľudí, ktorí by sa mali učiť, aj napriek získavaniu štipendia, ktoré partneri hradia.
Čo by bola dobrá motivácia pre top slovenských žiakov zo stredných škôl, aby zostali doma?
Vybudovať IT školu či tech univerzitu s dobrým renomé nie je jednoduché. Podľa mňa v celej únii chýba škola na „product and user experience“. Nie je to core kompetencia EÚ. Nemci vedia robiť dobré produkty, ktoré fungujú a vydržia dlhé roky.
Ak sa však pozrieme na softvér, vidíme, prečo sa posúva do Ameriky. Pri jeho vývoji treba byť agilný, rýchlo sa adaptovať, meniť koncepty, rýchlo sa dostať na trh, urobiť perfektný dizajn, perfektný zážitok pre zákazníka a kvalitne ho produktom navigovať. Úplne niečo iné ako pri výrobe auta či lokomotívy.
Môže Slovensko niečo v tejto oblasti znamenať?
Ak by štát investoval veľa peňazí na získavanie kvalitných profesorov, aj z celej EÚ či sveta, ktorí by prednášali na škole zameranej na dizajn digitálnych produktov, na ich prispôsobenie sa trhu a úspech, či už v rámci B2B alebo B2C, mohli by sme udržať naše talenty a dokonca pritiahnuť ďalšie z celej EÚ.
Pamätajme, že produktový manažér v digitálnom biznise je väčšinou CEO firmy. On robí rozdiel v tom, či je produkt úspešný alebo nie. Steve Jobs bol produktový manažér. Ja viem, že ľahko sa to hovorí, ťažšie sa to robí. Môj názor je, že sa treba zamerať na tému a v tej byť najlepší. Ťažko budeme najlepší vo všetkom, najmä pre našu veľkosť.
Viackrát ste spomínali Stanford. Sám ste tam študovali. Čo bola najcennejšia skúsenosť?
V prvom rade, Stanfordova univerzita má ročný rozpočet skoro ako štátny rozpočet Slovenska. Už len preto sa treba na porovnanie pozerať inak. Čo bolo fantastické a čo robí Kaliforniu takou úspešnou, je fakt, že spája tri veci. Jedna vec je energia a inteligencia mladých ľudí. Vidím to na sebe, keď si spomeniem na dobu pred dvadsiatimi rokmi, koľko energie som mal vtedy a koľko dnes. Druhá vec sú skúsenosti starších ľudí, ktorí už možno nemajú toľko energie. A tretia vec sú peniaze.
Toto je kolotoč a istým spôsobom perpetuum mobile. Keď mladí dostanú príležitosti vďaka peniazom a skúsenostiam členov správnych rád veľkých firiem ako Intel, Google, Apple, ktorí sa vracajú vyučovať na Stanford, tak títo mladí budú zrejme úspešní. Ako ľahšie zabezpečiť úspech, než ľudí, ktorí majú energiu a schopnosti, podporiť vedomosťami, skúsenosťami a kapitálom?
Blízkosť Viedne (nie) je výhodou
Má pre Slovensko a Bratislavu nejakú výhodu blízkosť Viedne?
Zatiaľ som ju úplne nenašiel. Možno si povedať, že u nás budú nižšie dane ako vo Viedni, ľudia môžu žiť v Bratislave a s Viedňou spolupracovať, ale to je len také prvoplánové. Treba však ponúknuť naozaj veľký benefit, aby človek žil v Bratislave, ak môže žiť aj vo Viedni. Vo Viedni je najvyššia životná úroveň na svete. Ťažko sa s ňou súperí. Na druhej strane nás to posúva dopredu, pretože nič nie je lepšie, ako sa porovnávať s tými najlepšími.
Čo sa stane, ak začneme dane zvyšovať?
Obávam sa, že to nebude najlepšie pre ekonomiku. Menej firiem sem príde. Alebo, naopak, odtiaľto odídu. Aj to sa môže stať. Represia podľa mňa nie je nikdy riešenie. Ani vo firme. Ak niekto pochybí a vy začnete vytvárať represívne opatrenia, aby sa to už nikdy nezopakovalo, ľudia prestanú inovovať, uvažovať, začnú sa báť. Prestanú byť angažovaní. A tí angažovaní si povedia, že idú radšej inde, kde majú priestor a možnosti.
Aká je šanca pritiahnuť sem špičkových ľudí, napríklad z Nemecka?
To je veľmi náročné. Aby sme uspeli s inými v top lige, ak chceme robiť globálny produkt, potrebujeme top ľudí. A takíto top ľudia môžu ísť robiť kamkoľvek, aj v Nemecku. Môžu si vyberať. Majú to isté a sú doma v Nemecku. Načo by išli žiť do Bratislavy? Už do Prahy je to o niečo ľahšie.
Praha už má tento cveng?
Áno, dokonca aj pre ľudí z Anglicka. Z Ameriky ešte nie, ale špičkových ľudí z celej Európy už vie zlákať svojou krásou, príjemným životom, šikovnými ľuďmi. Pretože keď už niekam ideš, chceš byť obkolesený šikovnými kolegami a mať dobré podnikateľské prostredie.
Biotechnológia – neotesaný diamant Slovenska
Čo možnosť mať v Bratislave technologický vývoj a v Londýne či v Amerike obchod?
To je potom akýsi outsourcing. Najdôležitejšie je naučiť ľudí, ako robiť úspešné produkty. Nielen aby fungovali ich ruky, ale aby dokázali vytvárať aj tie inovácie. A ešte by som dodal, že ani tí IT ľudia tu nie sú. Školy ich netvoria dostatok. Čo sa mne začína zdať ako neotesaný diamant na Slovensku, je práve biotechnológia. Generujeme relatívne veľké množstvo šikovných ľudí v tejto oblasti a postupne vidíme aj rôzne startupy.
V biotechnológii je budúcnosť a mám pocit, že je to stále niekde na začiatku, ako bolo IT v roku 1995. Pozrime sa možno bližšie na túto oblasť a ako ju vieme čo najviac podporiť. IT nám už ušlo a navyše ľudia môžu robiť remote. V biotechu musíte mať labáky a investícia do tejto oblasti by nám určite mohla priniesť ovocie v budúcnosti.
A shared service centrá, tam nemôže vzniknúť pool talentu?
To je asi iný typ ľudí.
Nezostane nám nakoniec len priemysel a automobilky?
Obávam sa, že nie. Aj v Belgicku boli a odišli na Slovensko. A odídu ďalej. Keď sa začne automatizovať, ľudí nahradia stroje.
Chýba nám stratégia
Estónsku sa napríklad darí napĺňať stratégiu digitálnej krajiny…
Sú disruptívni, vôbec nie konzervatívni. Samozrejme, treba mať stratégiu. A stratégia nie je brainstorming. Vezmime si taký Dubaj. Miestny šejk je Steve Jobs miest. Neustále sa snaží vytvárať „landmarky“, budovy, o ktorých sa hovorí. Dubaj je púšť, napriek tomu ho každý pozná. Dubaj nežije z ropy, ako si ľudia myslia. Súčasne zjednodušuje legislatívu a vytvára isté finančné centrum Blízkeho východu, vytvorilo letecký hub medzi západom a východom.
Pritom 50 rokov dozadu to bolo malé mesto na púšti. Nevravím, že by som tam chcel žiť, pre mňa je to umelé mesto. Dávam to skôr do kontextu dlhodobej, možno až 20- až 30-ročnej stratégie. Treba konkrétnu stratégiu a nebáť sa ísť aj do náročných vecí. Zároveň to musí byť stratégia na dekády dopredu, aby si budoval krajinu. To nie je vec, ktorá sa zmení za štyri roky.
Čo je teda najväčšia šanca Slovenska?
Keďže sme malá krajina, určite by som sa snažil analyzovať naše silné a slabé stránky a zameral sa na jednu alebo dve témy, v ktorých by sme vedeli excelovať v Európe a získať konkurenčné postavenie. To by boli aj brand claimy, cez ktoré by nás svet lepšie spoznal. Ako v Estónsku – digitálny government. Ja sa neodvážim vravieť, ktoré by to mali byť. Myslím, že sú väčší odborníci na Slovensku a vo svete. Asi by som sa snažil ísť za hranice Slovenska aj za vysokú cenu získať najlepších odborníkov na tvorbu stratégie, kde by Slovensko malo byť o 20-30 rokov.
Následne v tom zotrvať a nemeniť to podľa politickej príslušnosti. Problémom je, že ľudia volia politikov, ktorí majú konkrétne programy a nie vždy ľudia uvažujú 20-30 rokov vpred, keď ich trápia dennodenné problémy. Viem, že je to náročné. Komunikácia by bola asi na tom celom najdôležitejšia.
Preto podľa mňa musíme pracovať s legislatívou. To jediné máme v rukách. Školy sú na dlhé roky. Represívne opatrenia nebudú držať top ľudí v krajine. Zostáva nám podnikateľské prostredie, jasná fazóna a zrejme legislatívne kroky, aby sme prilákali talent, ktorý inde na svete podobnú šancu nedostane. Niekto mi povedal, že je to také nepopulárne. Tak potom už neviem. Neviem vymyslieť populárnu vec, ktorú chcú robiť všade na svete, ale u nás bude unikátna.
