Študovala na Georgetowne či Harvarde, pracovala pre prestížnu investičnú banku, Veľvyslanectvo USA a do decembra minulého roka viedla tím Implementačnej jednotky na Úrade vlády SR. Dnes sa Miriama Letovanec angažuje najmä v oblasti rodovej rovnosti cez organizáciu Žemy, ktorú založila spolu s moderátorkou Veronikou Cifrovou Ostrihoňovou a odborníčkou na reklamu Simonou Bubánovou. V rozhovore pre Forbes.sk vysvetľuje, prečo odišla z analytickej pozície, ako sa (ne)má riadiť krajina, čo nám môže pomôcť, aj prečo sa začala angažovať v oblasti ženských práv. „Na mojej analytickej pozícii som ako žena musela dokázať zo začiatku dvakrát viac ako moji mužskí kolegovia, aby som bola rovnako rešpektovaná,“ vysvetľuje v rozhovore.
Koncom minulého roka ste odišli z pozície riaditeľky Implementačnej jednotky Úradu vlády. Keď sa pozeráte na aktuálnu situáciu, nechýba vám možnosť podieľať sa na rozhodnutiach vlády a meniť veci k lepšiemu?
Túto otázku sa pýtam sama seba každý deň. Na začiatku, tesne po mojom odchode, som váhala, či to bolo dobré rozhodnutie. S vývojom posledných dní okolo Sputnik V si však myslím, že áno.
Mám rada konštruktívnu kritiku a racionálnu debatu. To znamená, že druhá strana by mala byť schopná vypočuť si odlišný názor, aj keď sa s ním nemusí stotožniť. Takáto diskusia na Úrade vlády ku koncu nášho pôsobenia už chýbala.
Mali sme pocit, že síce prinášame konštruktívne riešenia založené na dátach a faktoch, no vypočutí nie sme. Človek ako ja má istú toleranciu toho, dokedy je schopný akceptovať emocionálny spôsob robenia politiky či manažérskych spôsobov. Koniec koncov sme sa nechceli spolupodieľať na presune jednotky na Ministerstvo financií. Som presvedčená, že každá vláda potrebuje kontrolu. Aj tá Matovičova.
Dnes neexistuje?
Implementačná jednotka už nefunguje tak, ako by mala. Napriek tomu, že prešla na Ministerstvo financií. Je úplne neštandardné, ak analytické útvary, ktoré analýzy vypracujú, si ich budú sami kontrolovať. Pýtam sa, kde je potom miera sebareflexie.
Z toho, ako som videla ich čiastkové výstupy, tak sú príliš pozitívne a nekritické. To nie je transparentné v žiadnej vyspelej demokracii.
Za nášho pôsobenia na Úrade vlády to prebiehalo tak, že jednotka ako nadrezortný útvar pracovala na kontrole ministerstiev. Keďže ja som za riešenia, ktoré nie sú len „pro forma“, ale reálne prinášajú výsledky, odišla som nielen ja, ale aj takmer celý tím.
Politické body namiesto dát
Bývalý šéf IZP Martin Smatana v jedom z rozhovorov po svojom odchode uviedol, že na takomto poste musí mať človek absolútne nezaťažený názor, čerstvé myšlienky, pohľady a vízie. Časom tu však skostnatie a postupne ustupuje vo veciach, ktoré mu predtým prekážali. Vám sa to nestalo?
Už vo svojej predchádzajúcej práci na americkej ambasáde, kde som robila ekonomickú poradkyňu americkému veľvyslancovi, som sa naučila jednu dôležitú vec. Vytvoriť si nezávislý pohľad na každý problém či tému.
Je dôležité vypočuť si všetky zúčastnené strany, nebyť vzdorovito presvedčený o svojej pravde a na základe toho vyhodnotiť dáta a fakty. To som si priniesla aj na Úrad vlády, ktorý mal svojím postavením posledné slovo.
Či to bolo ministerstvo zdravotníctva, ktoré potrebovalo prostriedky navyše, alebo ministerstvo financií, ktoré zas argumentovalo z pohľadu obmedzenosti zdrojov. Vždy som sa snažila hľadať cestu, ako si vytvoriť nezávislý pohľad. Preto sme ako Implementačná jednotka mali nie raz iný pohľad na vec ako Útvar hodnoty za peniaze.
Miriama Letovanec podporuje Slovákov v zahraničí k návratu domov. Foto: archív respondentky
Martin má však pravdu v tom, že v takýchto vysokých funkciách, aj v súkromnej sfére, sú ľudia len nejakú dobu, často potom rotujú. V nadnárodných firmách je to dokonca súčasťou zachovania mentálneho zdravia a ja sa s tým stotožňujem. Človek vďaka tomu dokáže získať odstup či nazbierať nové myšlienky. Pre mňa bol v minulosti takýmto spôsobom čiastočného „odídenia“ príchod druhého synčeka.
Ako sa z diaľky pozeráte na to, čo sa deje s analytickými útvarmi dnes?
Som z toho nervózna a zarmútená. Úloha analytických inštitútov ide do úzadia. Vidíme to na spôsobe, akým sa prijímajú zákony, ale aj pri (ne)komunikovaní rôznych tém. Kým v minulosti šéfovia analytických jednotiek komentovali súčasné dianie, vyjadrovali sa k vecnej podstate zákonov a dostávali priestor v médiách, dnes je takýchto výstupov minimum.
Už len to hovorí veľa o tom, kam sa posunula konštruktívna debata. Je mi smutno z toho, že racionálny hlas a diskusiu založenú na dátach a faktoch dnes akoby nepočuť. Neotvára tak priestor ani verejnej diskusii hráčov v sektoroch. Všade počúvame preto len o štrajkoch či protestoch.
Myslíte si, že sa to môže najbližšie obdobie zmeniť?
Myslím si, že ministri aj predseda vlády si musia zvyknúť na to, že tu sú analytické jednotky, ktorých cieľom je podávať dáta a fakty. V koaličnej zmluve je uvedené, že Implementačná jednotka mala kontrolovať napĺňanie Programového vyhlásenia vlády. Ale už nebude.
Politici by nemali nijako zasahovať do fungovania jednotiek. Prečo? Lebo oni ani nie sú financované zo štátneho rozpočtu, ale z európskych prostriedkov. To, čo sa deje počas tejto vlády, je z mojej skúsenosti odmietanie racionálneho postoja, ktorý nahrádza obyčajné pretláčanie politických bodov. Dialo sa to aj predtým, nie však až v takejto miere.
Ja pevne verím, že sa sieť analytických inštitútov do konca volebného obdobia rozbiť nepodarí, lebo bude veľmi ťažké, priam nerealizovateľné, stavať niečo také nanovo.
O ženských právach
Vy sa momentálne venujete iniciatíve Žemy, ktorú ste založili spoločne s moderátorkou Veronikou Ostrihoňovou a odborníčkou na reklamu Simonou Bubánovou. Zaoberáte sa ženskými právami a rovnosťou príležitostí. Prečo práve táto téma?
Som dlhodobo známa záujmom o problematiku ženských práv. Sama som ženou a počas svojej profesionálnej kariéry som prešla rôznymi fázami, keď som to pocítila aj negatívne. Aj v pozícii riaditeľky Implementačnej jednotky som sa stretla s nie práve vhodným správaním zo strany mužov, aj s rôznymi nemiestnymi narážkami. Zažila som veľmi tvrdé rokovania, pri ktorých som bola jedinou ženou v miestnosti, a nie vždy to bolo konštruktívne.
Uvedomila som si, že táto téma je na mieste aj v súvislosti s konzervatívnym prúdom, ktorý sa k nám dostáva cez rôzne návrhy ministerstiev či iných pseudo mienkotvorcov. Často sa pritom nezakladajú na racionálnej argumentácii a na dátach. Hovoríme napríklad o znovuotváraní témy interupcií, ktorých sme mali mimochodom v roku 2019 historicky najmenej.
Zakladateľky Žemy (zľava) Miriama Letovanec, Veronika Cifrová Ostrihoňová a Simona Bubánová. Foto: archív respondentky
„Dobrým“ príkladom takýchto návrhov, ktoré majú ďaleko od racionálnej debaty, je aj nedávny návrh ministra Krajniaka, aby sme otvorili kostoly, pretože v roku 1710 si ľudia „vymodlili“ skončenie moru.
Každý si svoje voľnočasové aktivity predstavujeme inak, ale tie by nemali byť nosným faktorom, na základe ktorého robíme verejné politiky. Keď dáta ukazujú, že sme najhorší na svete, čo sa týka úmrtnosti a hospitalizácii obyvateľov na milión obyvateľov, tak musí byť každému jasné, že aj keby sme sa začali od zajtra modliť všetci, tak ľudia zomierať neprestanú.
My v Žemy sa snažíme zameriavať práve na dáta a fakty, ktoré často rozbíjajú emocionálnu debatu. Chceme robiť osvetu ohľadom rodovej rovnosti aj kvôli dezinformáciám a hoaxom, ktoré tu vznikajú. Táto téma je pre ne živnou pôdou. Aj vďaka tomu neprešli interupcie o 1 hlas. Jedna poslankyňa nám písala, že sa o presunutom hlasovaní dozvedela z nášho Instagramu a až neskôr z NR SR.
Spomínali ste negatívne skúsenosti pri rokovaniach a správanie zo strany mužov. Pamätáte si na konkrétne situácie?
Napríklad, keď som bola tehotná, tak ma od štvrtého mesiaca posielali na materskú s tým, čo sa tu „promenádujem“ s tým bruchom. Pýtali sa ma, prečo sa miešam do vecí, ktoré sa ma z dlhodobého hľadiska týkať nebudú.
Na jednom vysokom rokovaní na ministerstve dopravy ma posielali domov s vysvetlením, že mojou úlohu by teraz malo byť riešenie miesta v pôrodnici a dieťaťa v škôlke namiesto úspory, akú vygeneruje rezort v roku 2019.
Vo všeobecnosti som na mojej analytickej pozícii ako žena musela dokázať zo začiatku dvakrát viac ako moji mužskí kolegovia, aby som bola rovnako rešpektovaná. Bolo to citeľné a viditeľné pri každej jednej debate a niekedy aj pri poradách, na ktoré som musela chodiť s niekoľkokrát overenými dátami a všetko zdrojovať. Až potom prezentovať svoj názor. Celkom vtipné nie?
Miriama na sretnutí s Cassom Sunsteinom, bývalým Obamovým poradcom a behaviorálnym ekonómom. Foto: archív respondentky
Pôsobenie ženy v takomto mužskom svete je namáhavé, ale obohacujúce. Musíte neustále dokazovať, že si to zaslúžite. Preraziť určité neviditeľné steny.
Moja trojročná trajektória, počas ktorej sa mi podarilo dostať na Úrad vlády, aj úspechy mnohých iných žien, však ukazujú, čo všetko dokážeme. A mali by sme na to byť hrdé. My ženy sa však často správame, akoby bolo niečo zlé na prezentácií vlastných úspechov.
Čo by ste ešte poradili ženám vo vrcholových pozíciách, ktoré majú podobnú skúsenosť ako vy?
Poradila by som im, nech pracujú na sebadôvere. Tá je podľa mňa najdôležitejšia. Aj ja na nej neustále pracujem. Taktiež je pri skĺbení profesionálneho a súkromného života dôležité nájsť si na seba trošku času, aby ste sa dostali do akejsi vnútornej pohody. Pokiaľ je niektorá zložka života v nerovnováhe, tak to nemusí dopadnúť dobre. Či už sa to týka zdravia a spokojnosti alebo produktivity a efektívnosti. Všetko je prepojené.
Štúdium v zahraničí
V minulosti ste pôsobili v USA či v Bruseli. Bola tam diskusia o týchto témach na inej úrovni?
Najvýznamnejšie som to pocítila práve v USA. Keď som sa tam vrátila po 10 rokoch na Harvard, jeden z predmetov sa venoval rodovej rovnosti. Na moju otázku prečo, som dostala skvelú odpoveď. Prečo sa vlastne pýtate? Je to oblasť, ktorú musíme rozvíjať, lebo krajinám neprináša len ekonomickú prosperitu, ale aj vyššiu kvalitu života.
Zaoberali sme sa tým, ako realizovať verejné politiky tak, aby aj muži aj ženy vnímali rovnosť príležitostí a aby nebol spôsob komunikácie týchto tém diskriminačný, či už k jednej alebo druhej skupine. Uvedomila som si, ako ďaleko sme na Slovensku od toho, aby sa takéto verejné politiky prijímali.
Ešte sa vrátim k vášmu štúdiu, ktoré ste absolvovali na dvoch prestížnych univerzitách – Georgetown a Harvard. Ako si naň spomínate?
Čo sa týka štúdia na Harvarde, išlo o program pre analytikov, ktorý je platený z európskych peňazí. Každý analytik v štátnej správe, ktorý chce realizovať svoju prácu čo najlepšie, má možnosť sa vzdelávať na top 100 univerzitách sveta. Ja som túto príležitosť využila.
Na Georgetowne som študovala pred 13 rokmi a dostala som sa tam cez štipendium jednej americkej neziskovej organizácie, ktorá každý rok vyberá dvoch Slovákov. Bolo to spojené aj s prácou, cez deň som pracovala v prestížnom IHS Markit a po večeroch študovala. Išlo o skúsenosť, na ktorú spomínam celý svoj život.
Vydala som tam analytickú správu v oblasti hospodárskej súťaže. Mali sme brífingy v Kapitole, dostala som sa na brífing do Bieleho domu, sedávali sme v sídle FEDu, kde sa rozhoduje o menovej politike USA. Zo stretnutí Svetovej banky a IMF som si priniesla množstvo kontaktov. Z kontaktov, ktoré som si tam ako študentka vybudovala, ťažím dodnes. Niečo také by som nadobudla len ťažko, keby som zostala iba na Slovensku.
Nerozmýšľali ste nad tým, že v zahraničí ostanete?
Áno, bola to jedna z možností a rozmýšľam nad tým dodnes. V období, keď som tam bola, však prišla finančná kríza kvôli ktorej som sa aj vrátila. Začalo tam platiť nariadenie, ktorým sa primárne zamestnávali Američania, a tak sa mi tam nepodarilo legálne zostať.
Do medzinárodného prostredia som sa však dostala pôsobením na americkej ambasáde a prakticky v ňom fungujem dodnes. Navyše, mám veľmi rada našu krajinu a moje skúsenosti som chcela priniesť domov. Prezentovať iný spôsob myslenia.
Čo by ste poradili profesionálom v zahraničí, ktorý zvažujú návrat domov, ale majú pochybnosti, či sa tu dokážu uplatniť?
Že naša krajina ich potrebuje. A to nielen ich skúsenosti a zručnosti, ale aj ich pohľad na svet zo života v multikultúrnom prostredí. Len tak môžeme vytvárať hodnoty, ktoré sú zlučiteľné s vyspelými krajinami sveta. Pretože najviac máme strach z nepoznaných vecí. A ten vieme odbúrať len tým, že veci zažijeme na vlastnej koži, alebo z rozprávania našich známych. A štát potrebuje ich skúsenosti preto, aby sme mohli zvyšovať kvalitu života nielen v zahraničí, ale aj u nás doma.
Miriama Letovanec
Analytička a odborníčka na tvorbu verejných politík. Študovala na Georgetown University v USA, Vrije Universiteit v Bruseli a svoje vzdelanie si neskôr rozšírila aj na Harvarde. Od roku 2017 viedla Implementačnú jednotku Úradu vlády SR, ktorej cieľom bolo dohliadnuť na to, ako ministerstvá a úrady nakladajú s verejnými prostriedkami a realizujú hodnotu za peniaze. Predtým pôsobila ako manažérka pre fiškálne a regulačné záležitosti vo Philip Morris Slovakia. Pracovala pre investičnú banku Wood and Company, či Veľvyslanectvo USA v Bratislave.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk.
