Ropa sa ľuďom mnohým z nás spája najmä s Blízkym východom a aktuálne aj s Ruskom. Počiatky ropného boomu však majú viacero stôp v rakúsko-uhorskej monarchii, do ktorej patrilo aj Slovensko. Aké boli počiatky tohto priemyslu v našom regióne a ako dopadol objaviteľ ropy na Záhorí?
Uprostred júna 1944 denník Slovák napriek dramatickej situácii vo svete (spojenecké vojská sa práve vylodili v Normandii), venoval pomerne veľký priestor nekrológu istého „čudáka“. Išlo o Jána Medlena, ako hlásal titulok – „objaviteľa gbelského petroleja“.
V článku sa píše že Medlen (narodený v roku 1870) bol miestnym podivínom, pretože neustále čosi majstroval a vymýšľal. V neskoršom veku ho trápili stihomamy plné diablov, mal sa tiež pokúšať zostrojiť mlyn, o ktorom ľuďom v obci tvrdil, že keď sa raz jeho kolesá roztočia, budú sa točiť neustále.
Nekrológ Jána Medlena v denníku Slovák v roku 1944. Reprofoto: Univerzitná knižnicaPrvý „plynovod“ mu zničil dom
Ale späť k rope. Keď Medlen v rokoch 1910-11 odvodňoval svoje pozemky, všimol si, že z bahnísk vychádza zvláštny zápach. Neušlo mu ani to, ako si tam deti zapaľujú ohníčky.
„Urobil teda odvodňovaciu stoku, vyhĺbil šachtu, ktorú vymuroval tehlami a vypchal slamou, čím si vyrobil originálnu plynovú nádrž. Z nej si plyn viedol do domu, kúril si ním a na plyne aj varil,“ opisuje jeho vynález článok.
Jedného dňa však unikajúce plyny z neopatrnosti zapálil, výbuch mu zničil izbu, prilákal aj úradníkov a s nimi maďarského geológa Huga Böckha. Odborníci spoznali potenciál oblasti a už v roku 1913 začali s prvými vrtmi. Madlena sa snažili z chalupy vysťahovať, no ten sa mal brániť, dokonca so sekerou v ruke.
Počas prvej svetovej vojny mu už pozemok štát vyvlastnil a Madlen musel narukovať do bojov. Informácie o odškodnení sa v zdrojoch rozchádzajú. Historik Miroslav Čársky uvádza, že majitelia vyvlastnených pozemkov dostávali 5 halierov za štvorcový meter ročne, čo v prípade Madlena znamenalo 106 korún za rok (liter mlieka v roku 1916 stál 40 halierov, kilo ryže 4 koruny a kilo kávy 10 korún).
Objaviteľ gbelianskej nafty Ján Medlen. Foto: archív Nafta a. s.
Halič mohla byť prvá na svete
Keď sa vojna skončila, podľa Čárskeho sa novovzniknuté Československo na Záhorí už mohlo pochváliť 56 ťažobnými vežami. Medlenovi síce patrí prvenstvo objavu, ktorý viedol k ťažbe ropy na území Slovenska, v rámci Rakúsko-uhorskej monarchie ho však priekopníci predbehli o celé storočie.
Jedno z prvých moderných využití ropy opísal v knihe Halič – Putovanie po stratenom svete (Absynt, 2020) rakúsky spisovateľ Martin Pollack. Kapitolu na túto tému nazval Haličská Pensylvánia a týka sa mesta Drohobyč (dnes patriaceho Ukrajine).
Ropné vrty v Haliči. Foto: Wikimedia/voľné dielo„Rusínski sedliaci z okolia Drohobyča odnepamäti dolovali z jám a dier na svojich lúkach ropu, čerpali ju do malých, vlastnoručne vyrobených sudov a predávali na mestskom trhu. (…) Používala sa na morenie či konzervovanie kožených výrobkov a hustejšia slúžila ako mazadlo na vozy,“ opisuje Pollack.
Prvý biznis stroskotal na doprave
Dvaja podnikatelia už v roku 1810 založili firmu na ťažbu ropy. (Pre porovnanie, prvý veľký americký ropný boom v Pensylvánii sa začal až v roku 1859.) „Začali destilovať svietiaci olej, čo sa vtedy nerobilo nikde na svete,“ pokračuje autor.
V roku 1817 dokonca získali prvú veľkú zákazku – olej si od nich objednalo mesto Praha. Dopravné napojenie okrajovej časti Rakúsko-Uhorska však bolo katastrofálne a projekt aj s firmou skrachovali.
Haličský ropný priemysel tak vznikol až o štyri desaťročia neskôr, keď ľvovský lekárnik Ignacy Lukasiewicz vymyslel, ako z ropy vyrobiť petrolej. V roku 1855 ním svietili v nemocnici v neďalekom Ľvove, v roku 1858 už aj v hlavnom meste monarchie, vo Viedni. Pre obyvateľov Drohobyča, podobne ako pre Medlena, ropa nebola žiadna spása.
12 hodín práce za 48 grajciarov
Pollack píše, ako „prví podnikavci začali lacno získavať pozemky od nič netušiacich rusínskych sedliakov“. Neskôr síce podľa neho nejedna „naftová studňa“ urobila z majiteľa pozemku za jedinú noc milionára, no väčšina ľudí žila v tomto regióne naďalej v hrozných podmienkach.
Týkalo sa to najmä pracovníkov na ropných vrtoch. „Zlomený židovský starec drie už 35 rokov dvanásť hodín denne, točí kľukou a dostáva dennú mzdu 48 grajciarov, po odpočítaní 2 grajciarov, ktoré mu z platu strháva ťažné bratstvo,“ opísal publicista Saul Raphael Landau.
Ropné pole v Pensylvánii v 80. rokoch 19. storočia. Foto: Wikimedia/voľné dieloMonarchia bola ropnou veľmocou
Porovnávanie Drohobyča s Pensylvániou bolo od Pollacka namieste. Rakúsko-Uhorská produkcia ropy bola na prelome storočí tretia najväčšia na svete – po USA a Rusku. V roku 1909 sa v tomto haličskom regióne vyťažilo 1,9 milióna ton ropy, čo bolo asi 5 percent celosvetovej produkcie.
Okrem Drohobyča sa ťažilo aj v neďalekom Boryslave. V Gorliciach (dnešné Poľsko) vznikla rafinéria, ktorú považovali za najväčší a najefektívnejší podnik v monarchii. Do ropného priemyslu v Haliči vtedy vstúpili investori z Veľkej Británie, Belgicka či Nemecka.
Vo svete už vtedy dochádzalo k neustálej technologickej výmene. V osemdesiatych rokoch 19. storočia priniesli do Haliče nové technológie ťažby ropy práve z Pensylvánie. V tom čase už v amerických ropných rafinériách (v Pensylvánii, Ohiu a New Jersey) pracovali aj Slováci zo silnej prisťahovaleckej vlny – ako píše historik Mark Stolarik.
Vo svojom texte o Lattimerskej masakre opisuje obdobne príšerné podmienky práce, aké mali robotníci v Haliči (hoci v tomto prípade išlo o baníkov v uhoľných baniach, z ktorých počas štrajku 19 postrieľali).
Chorvát pomohol objaviť poklad Texasu
Prvý ropný vrt v Texase (1901). Foto: American Petroleum Institute/voľné dieloPo kalifornskej zlatej horúčke Spojené štáty v 60. rokoch 19. storočia opantala ďalšia – tentoraz ropná. Jej centrom bola Pensylvánia, no už po pár rokoch sa trh s novou komoditou dostal do krízy. V roku 1873 cena ropy klesla na 48 centov za barel, takže v niektorých častiach USA bola lacnejšia ako voda.
Práve túto situáciu využil ropný magnát John D. Rockefeller, keď začal skupovať rafinérie a vybudoval najväčšiu korporáciu svojich čias – Standard Oil. Jeho pozornosti však unikal v tom čase ešte chudobný južanský štát Texas.
Práve na túto oblasť sa však zameral Pattillo Higgins. Muž, ktorý prišiel v súboji so šerifom o ruku, sa ako samouk vyučil za geológa a trval na tom, že v Mexickom zálive jestvujú ložiská ropy. Univerzitne vzdelaní geológovia túto teóriu jasne odmietali, miestne noviny označili Higginsa dokonca za narušeného.
On napriek tomu v novinách cez inzeráty ďalej hľadal partnera na vrty. Ozval sa jediný – Anton Lučić, rodák zo Splitu, ktoré vtedy patrilo k Rakúsko-Uhorsku. O ťažbe sa učil na univerzite v Grazi, aby neskôr odišiel do USA pod novým menom Anthony F. Lucas.
Podľa Lawrenca Wrighta, autora knihy God Save Texas, Higgins povedal Lucasovi, že ropu nájdu v hĺbke 1000 stôp (asi 300 metrov). Hoci to nemal absolútne ničím podložené a bol to len tip, 10. januára 1901 narazili pri meste Beaumont v Texase v hĺbke 1020 stôp na ložisko. A nie hocijaké.
Za prvých deväť dní z hĺbky vytrysklo 100-tisíc barelov ropy – čo bolo viac ako všetky vtedajšie americké vrty dohromady. Presne v ten deň sa začal písať príbeh bohatého Texasu, ktorý „sedí na rope“. Čierne zlato Higginsovi prinieslo bohatstvo, no aj súd s Lucasom.
Ropa nosí bohatstvo alebo skazu. Nič medzi tým
Ropa v Haliči. Foto: Wikimedia/voľné dieloWright kapitolu o rope v Texase končí slovami: „Nech Boh, vo svojom milosrdenstve, ochráni Texas od ďalšej ropnej horúčky.“ Higgins síce svoj spor s Lucasom urovnal a užíval si aj ropné bohatstvo, na jeho objave sa však rozvíjal štát, ktorého vratké nohy dokázala v minulosti rozkývať akákoľvek silnejšia ropná kríza.
Wright sa tiež zamýšľa nad tým, že ropné peniaze neposunuli Texas k lepšiemu školstvu či kultúre. Nehovoriac o environmentálnych následkoch. Ani z chudobnej Haliče sa po objave ropy nestala prosperujúca časť monarchie (či jej nástupníckych štátov).
Nespočetné ľudské tragédie po objavení ropy v Oklahome opisuje v knihe Vrahovia mesiaca kvetov publicista David Grann. Cenná surovina sa našla pod indiánskymi pozemkami, čo viedlo k sérii vrážd, ktoré dokonca podnietili vznik FBI.
A šťastia sa napokon nedočkal ani slovenský čudák Medlen. Jeho súčasník a politik Pavel Blaho o jeho živote po rope napísal: „Tým činom blaženosť Medlenova prepadla sa hlboko pod zem, začala sa jeho nezaslúžená trúchlohra, nastala mu celá kalvária.“ V roku 1944 zomrel vo svojom dome sám, opustený a chudobný.
