Ak by mali rodičia vybrať budúcnosť svojmu dieťaťu, tak by preň určite chceli len to najlepšie. Priali by si, aby bolo múdre, rozhľadené, úspešné a zároveň ľudské, slušné, vrelé či ohľaduplné. Nie všetky tieto schopnosti sa však ukrývajú vo vysokoškolských skriptách, dosiahnutých diplomoch a tituloch či tvrdej drine a dobrých nápadoch. Niektoré sú odrazom toho, v akom prostredí dieťa vyrastalo a ako bola formovaná jeho emočná inteligencia. To sa začína na prahu každej domácnosti.
Podľa psychológa Dušana Fábika je emočná alebo emocionálna inteligencia schopnosť, ktorá umožňuje deťom aj dospelým rozpoznávať vlastné emócie a tiež emócie ostatných ľudí naokolo. „Spravidla je spojená s vyššou empatiou, intenzívnejším a hlbším emočným prežívaním,“ dodáva. Prečo je taká dôležitá?
Umožňuje ľuďom nachádzať efektívne emočné riešenia situácií, v ktorých sa počas života ocitnú. Emočne inteligentní ľudia vedia lepšie precítiť, čo v konkrétnom momente vlastne potrebujú.
„Pokiaľ človek vie, že ho stresuje strach, hanba či hnev, dokáže nájsť jednoduché riešenie v danej situácií,“ hovorí psychológ. Zároveň dodáva, že emočná inteligencia dáva ľuďom možnosť nadväzovať uspokojivé vzťahy a vychádzať s ostatnými, čo v konečnom dôsledku prispieva k spokojnosti a šťastiu.
O emočnej inteligencii detí aj dospelých hovorí psychológ Dušan Fábik. Foto: archív Dušana Fábika
Taktiež prispieva k tomu, že ľudia vo väčšej miere prežívajú lásku k iným, majú záujem starať sa o nich a silnejšie pociťujú láskavosť, ktorú im preukáže okolie. „Svojím spôsobom ich to, nadnesene povedané, napĺňa emóciami. To spôsobuje, že sú schopní hodnotne naplniť svoj život,“ vysvetľuje odborník.
Ako sa rozvíja?
Fábik konštatuje, že rozvoj emočnej inteligencie, rovnako ako tej bežnej (kognitívnej) inteligencie, začína ihneď po narodení. Dieťa je už od toho najútlejšieho veku vystavené intenzívnej interakcii s matkou, ktorá sa naň napríklad usmieva, takže medzi nimi prebiehajú vzájomné emócie.
Formovanie emočnej inteligencie sa zakladá na dvoch atribútoch. Prvým je predispozícia, čiže genetický faktor. Tieto vrodené vlohy sa však rozvíjajú v prostredí, v ktorom dieťa vyrastá – a to je druhý faktor. „Môže mať predispozície na emočnú inteligenciu, ale ak nemá podnetné domáce prostredie, tak ju ťažšie rozvinie,“ vysvetľuje odborník.
Podľa Fábika je preto dôležitá vrelá domáca klíma, v ktorej rodičia otvorene hovoria o svojich pocitoch a rovnako umožnia svojmu dieťaťu, aby sa o svoje pocity otvorene delilo. Skrátka by mali pocity svojej ratolesti vypočuť a nebáť sa o nich ďalej diskutovať.
Čomu sa vyhnúť?
Aj napriek tomu existuje vo výchove odvrátená stránka, ktorá sa od emočnej inteligencie odkláňa. „Rodičia často pred deťmi zahmlievajú pocity, nevyjadrujú ich priamo alebo ich dokonca popierajú. Napríklad, keď majú oči mokré od sĺz, ale povedia, že sa nič nedeje,“ upresňuje psychológ. Takéto protichodné signály deťom v skutočnosti sťažujú pomenovanie, rozpoznanie či vyjadrenie emócií.
Rodičia, ktorí zahmlievajú svoje pocity, dávajú na nevedomej úrovni dieťaťu informáciu, že niektoré emócie sú nepatričné, a preto ich treba radšej schovávať či potláčať. Fábik takéto správanie prirovnáva k brzde, ktorá ich ratolesti nedovolí, aby zdravým spôsobom rozvíjala svoju emočnú inteligenciu.
Nesprávny prístup k emóciám môže viesť až k psychickým ťažkostiam. „Keď veľa potláčajú, tak to v prežívaní spôsobuje napätie a môže sa postupne rozvinúť až úzkosť. Emócie sa zahmlievajú často, celá naša spoločnosť je tým presiaknutá, nerobia to iba rodičia,“ konštatuje odborník.
Práve rodičia sa však často chybne domnievajú, že zatajovaním svojich emócií deti chránia. V takomto prípade ide skôr o jav projekcie, pri ktorej si vlastný strach z emócií premietajú na dieťa a v podstate tým chránia seba.
„Majú strach, že by dieťa takéto emócie nezvládlo, no chránia ho pred niečím, čoho sa boja oni sami. Pre dieťa sú emócie prirodzené,“ dodáva Fábik. Až postupom času a vplyvom dospievania ratolesť zisťuje, že okolie považuje niektoré emócie za nevhodné a ich prejavy za infantilné. Podľa psychológa je naša spoločnosť zameraná perfekcionisticky a zraniteľné emócie do tejto kategórie nespadajú, hoci k životu patria.
Radšej negatívne emócie ako žiadne
Fábik upozorňuje na to, že pre rozvoj emočnej inteligencie a pohodu dieťaťa je vždy vhodnejšie, ak rodičia otvorene prejavia hnev či smútok, namiesto toho, aby mu venovali umelý a násilný úsmev, za ktorým sa skrývajú diametrálne odlišné pocity.
Správne ventilovanie emócií je v skutočnosti akýmsi ochranným faktorom, ktorý zamedzuje vzniku úzkosti v prežívaní dieťaťa. Podľa Fábika je omylom viera v to, že negatívne emócie sami osebe spôsobujú psychické problémy. Za tými sa ukrýva skôr ich potláčanie. „Ak dieťa cíti v rodinnej atmosfére negatívne napätie, spôsobuje mu to väčší stres ako keby tieto emócie rodičia otvorene pomenovali,“ dodáva.
Rozdiely a zdravé základy do života
Tak ako teda vyzerá emočne inteligentné dieťa?
V ideálnom prípade ide podľa Fábika o hĺbavejšiu ratolesť, ktorá vyhľadáva emočné témy, dokáže dlhodobo vychádzať a spolupracovať s ďalšími ľuďmi, vzbudzuje vo svojom okolí dôveru, prejavuje starostlivosť o ostatných, dokáže opísať svoje skryté či nevedomé motivácie a tiež je schopná popísať a pripustiť si emócie, ktoré prežíva.
Nie každé emočne inteligentné dieťa sa však prejavuje prostredníctvom týchto znakov. Odborník prízvukuje, že špecifické sú napríklad deti s psychickými ťažkosťami, ktorým úzkosť či depresia môžu brániť v tom, aby sa prejavovali emočne a vyjadrovali svoje pocity. A výnimkou môžu byť aj tie deti, ktoré vyrastajú v chladnom alebo napätom prostredí. „Nemusia sa tak navonok prejavovať, ale vnútri také môžu byť,“ vraví psychológ.
Emočná inteligencia je schopnosť, ktorá sa počas života neustále mení a rozvíja. Ak teda rodičia chcú svoje dieťa nasmerovať na správnu cestu, tak sa musia naučiť transparentne a bez okolkov hovoriť o tom, čo sami cítia a prežívajú. Vďaka tomu dajú svojej ratolesti možnosť vyrastať vo vrúcnom prostredí, ktoré emócie neodsudzuje. V budúcnosti tak môže stavať na pevných a zdravých základoch. Na takých, ktorými nepohnú ani spoločenské konvencie.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
