S postupom technológií je šírenie dezinformácií čoraz jednoduchšie. Kľúčové je preto porozumieť, ako náš mozog funguje, či ako vyhodnocuje potenciálne pravdivé alebo nepravdivé informácie. Na základe čoho sa rozhodnete, že je nejaké vyjadrenie správne či nesprávne? Čo sa pri tom deje vo vašom mozgu? A ako dokáže vaša myseľ určiť, komu alebo čomu budete veriť? Pre jedného dôveryhodná správa je pre iných dezinformáciou. Najmä v dnešnom svete preplnenom informáciami môže byť rozmach technológií, ako sú napríklad deep fake videá, potenciálne nebezpečné dôsledky.
Váš mozog neustále skúma prostredie a vyhodnocuje riziko. Musí kombinovať informácie prichádzajúce v reálnom čase a minulé skúsenosti, naučené lekcie, aby tak aktualizoval váš model vonkajšieho sveta. Je to neustále sa meniaci a dynamický proces, ktorý vám umožňuje prispôsobovať sa novým udalostiam, ľuďom a situáciám okolo vás.
Hra na hru
Predstavte si, že ste súčasťou hry:
Jej moderátor začne tým, že vám dá tajné slovo a vy sa máte neskôr rozhodnúť, či ho použijete. Potom máte presne päť minút na to, aby ste ohodnotili úplne neznámych ľudí cez zvukotesné okno. Tí dostanú rovnakú úlohu. Vidíte sa navzájom, ale neviete priamo komunikovať. Len na základe tohto si o nich rýchlo urobíte mienku – ako na vás vplýva ich výzor, aká je ich reč tela, čo si myslíte, že si myslia oni o vás. Podľa pravidiel hry si urobíte názor na osobu, ktorú ste nikdy nestretli.
Dostanete sa potom do oddelených miestností, kde vás „vypočúva“ tretí účastník súťaže (vyšetrovateľ), ktorého tiež ani jeden z vás nepozná. Jeho úlohou je dostať z vás tajné slovo, ktoré vám moderátor na začiatku prezradil. Môže použiť verbálne triky, môže klamať, hovoriť pravdu, dokonca povedať, že sa dohodol s vašim protihráčom vo vedľajšej miestnosti.
Ak je vyšetrovateľ úspešný a slovo z vás dostane, vyhrá veľkú sumu. No ak vy a protihráč udržíte jazyk za zubami, vyšetrovateľ nezíska nič a vy obaja vyhráte rovnaký objem peňazí. Ak však vy vyzradíte heslo a protihráč nie, vy vyhráte polovicu peňazí a protihráč nič. Samozrejme, ak sa to stane naopak, obídete naprázdno vy.
Ako by ste hrali? Verili by ste protihráčovi, že bude mlčať, alebo by ste rozmýšľali, ako ho prekabátiť? Dôverovali by ste vyšetrovateľovi?
Táto hra je verziou „väzňovej dilemy“, klasického výskumného nástroja z teórie hier. Tá skúma medziľudské a strategické vzťahy medzi viacerými subjektmi. Hra dôvery a jej variácie sú ďalším takýmto nástrojom, ktorý pomáha pochopiť, ako ľudia robia rozhodnutia, na základe čoho dôverujú iným a ako iní posudzujú ich dôveryhodnosť.
Ľudský faktor
V mnohých odvetviach sa snažia výskumníci odhaliť, ako ľudia vyhodnocujú riziko, robia rozhodnutia v rôznych situáciách. Jedným z takýchto odvetví je behaviorálna ekonómia, ktorá študuje sociálne, psychologické, kognitívne a emocionálne faktory pri rozhodovaní sa a vyhodnocovaní rizika.
Napríklad posudzovanie rizika a rozhodovanie sa líši aj v závislosti od toho, či „hráte hru“ proti počítaču alebo je do hry zapojený človek, teda nepredvídateľný tvor. Ak niekomu dôverujete, dostáva vás to do zraniteľnej pozície. Rozhodnutie veriť niekomu, koho nepoznáte, so sebou nesie riziko. Ukazuje sa, že ľudia nenávidia, keď sú klamaní a podvádzaní. V zrade sa ukrýva psychologické riziko, ktoré vo vás zanecháva kognitívne následky.
Relatívne nová oblasť neuroekonómie spája rôzne metódy, ako napríklad funkčné zobrazovanie magnetickou rezonanciu (fMRI), aby vedci mohli študovať anatómiu a fyziológiu zodpovednú za to, ako sa mozog rozhoduje. Umožňuje im to zobraziť a merať, ktoré časti mozgu pracujú najviac počas pridelenej úlohy, ako je napríklad riešenie matematickej či slovnej úlohy, alebo pri hraní vyššie spomenutej Hry dôvery.
Napríklad neuropeptidový hormón oxytocín, ktorý mozog produkuje v časti zvanej hypotalamus, zrejme ovplyvňuje dôveru voči iným ľuďom – bez ohľadu na to, či je dôvera zaslúžená alebo nie. Ten istý hormón ovplyvňuje sociálne správanie ľudí i zvierat, aby zvýšil spojenie matky s potomstvom. Takže dáva zmysel, že má dôsledky na vašu dôveru voči iným.
Kontext a Ebbinghausova ilúzia
V rozhodovaní je rovnako dôležitý kontext, v ktorom sa situácia odohráva. Efekt kontextu vedci skúmali už dávno, hoci nie v súvislosti s rozhodovaním. Klasickým príkladom je Ebbinghausova ilúzia. Na obrázku vidíte žlté krúžky v rôznych „kontextoch“ – hoci to tak nepôsobí, oba sú rovnako veľké.
Ebbinghausova ilúzia. Ilustrácia: Gabriel A. Silva
Ako dezinformácie ovplyvňujú mozog
V súčasnom svete bohatom na informácie sú ľudia vystavení prúdu neustále sa meniacich a nekonečných správ z mnohých zdrojov. Každý sa musí rozhodnúť, ktorým zdrojom dôverovať a ktorým nie. Odhliadnuc od faktickej presnosti, z kognitívneho hľadiska je rovnako dôležité nielen to, čo je prezentované, ale aj to, kedy a akým spôsobom sú informácie podané.
Avšak mozog, zdá sa, má istú neurobiologickú „zaujatosť“, ktorá nesúvisí s kontextom informácie, t. j. má predsudky bez ohľadu na typ informácie či minulé skúsenosti. To môže byť problém, ak sa ukáže, že informácia, ktorá bola podávaná ako faktická a vecná, je vlastne nesprávna. Vzhľadom na túto zaujatosť je totiž náročné zmeniť to, čo prišlo do mozgu ako prvé a je tam už uložené. Podľa výskumov práve toto spôsobuje škody, ktoré sa len ťažko dajú napraviť.
Keď je informácia prijatá mozgom , môže byť prekvapivo ťažké zmeniť či aktualizovať neskôr tieto spomienky, i napriek tomu, že človek dostane alternatívne fakty. A to dokonca aj vtedy, keď človek vie, že pôvodná informácia bola nesprávna.
Čo je ešte neuveriteľnejšie je fakt, že sa tak deje i vtedy, keď sú ľudia varovaní a vopred vedia, že to, čo budú počuť, je dezinformácia. Vedci tomu hovoria „efekt pokračujúceho vplyvu dezinformácií“.
Keď je mozog vystavený novej správnej informácii, má problém integrovať a zladiť ju s originálnou (nesprávnou), ktorú zachytil ako prvú. Je ťažké nahradiť ju, aj keď človek vie a rozumie, že to treba urobiť.
Potenciálna technologická hrozba
Mozog však vie originálnu dezinformáciu doplniť či opraviť, no je preň náročné odstrániť a zabudnúť nesprávnu staršiu verziu. Takže sa dostane do stavu akéhosi zmätku, čo môže ovplyvniť úsudok.
Vzhľadom k tomuto výskumu bude mať šírenie potenciálne zavádzajúcich technológií, ako sú deep fake videá, obrovské dôsledky. Deep fake videá sú vytvárané s pomocou umelej inteligencie tak, že osoby v nich hovoria (a pomocou technológií budú čoskoro aj robiť) veci, ktoré nikdy nepovedali (neurobili).
Deep fake nie je vždy zlý, ak ho napríklad využívajú pri tvorbe filmov. No zneužívanie v šírení dezinformácií je veľmi znepokojujúce.
Jordan Peele urobil deep fake video s bývalým prezidentom Obamom, v ktorom verejne varoval pred nebezpečenstvami takýchto techník. Videli ho milióny ľudí. (Varovanie – vo videu sú aj mierne nadávky.)
Je tu však aj pozitívna správa – začínajú sa objavovať dôkazy, že deep fake videá nemajú väčšiu silu než zavádzajúce statické obrázky a text. No ak sa na to pozrieme z inej strany, naznačuje to, že všetky nosiče majú potenciálne rovnako silný negatívny efekt.
Objem a miera, v akej sú ľudia vystavovaní informáciám a dezinformáciám, sa bude pravdepodobne v blízkej budúcnosti iba zvyšovať. To má podstatné sociologické, ekonomické, zdravotné a politické dôsledky. Rozumieť tomu, ako mozog spracováva všetky informácie a ako na ne reaguje, je kritický nástroj vo zvládaní fenoménu dezinformácií.
Autor Gabriel A. Silva píše na Forbes.com o vede. Je profesor bioinžinierstva a neurovied na University of California San Diego.
