Rado Hoppej až po rokoch v zahraničí pochopil, ako veľmi mu chýba rodná krajina – a zatúžil ju spoznať viac. Preto dal výpoveď z dobre platenej práce v Rakúsku, začal cestovať po Slovensku a písať blog Nie je túra bez Štúra. V rozhovore pre Forbes.sk hovorí o tom, aké miesta ho naposledy zaujali, ktoré lokality sú podľa neho nadhodnotené aj to, akí sú Slováci turisti.
Na svojom blogu píšete, že ste sa dlho nevedeli zaradiť do „dospeláckeho života“. Ako ste to mysleli?
Zvykne to tak byť, že človek vyštuduje vysokú školu, nájde si zamestnanie, nasleduje hypotéka, rodina a podobne. Ja som zatiaľ žiadnu z týchto vecí, okrem školy, neriešil, a tak možno vybočujem zo zaužívaných stereotypov. Mne to neprekáža, ale zo strany okolia a rodiny cítim, že do života možno nie som zaradený tak, ako by si to predstavovali (úsmev). V tom, čo robím, ma podporujú, ale na začiatku na mňa pozerali so zdvihnutým obočím. V tom čase som dal po troch výpoveď v práci v zahraničí, vrátil som sa na Slovensko a začal som budovať blog, pričom som žil len z úspor. V tom čase niečo také vôbec nebolo bežné.
Túžba po objavovaní Slovenska sa teda zrodila v zahraničí?
Presne tak. Mal som rád aj život v Rakúsku, ale práve tam som si uvedomil, ako mi chýba Slovensko a že som vlastne nebol na mnohých krásnych miestach, ktoré by mal podľa mňa navštíviť každý Slovák. Povedal som si, že to chcem zmeniť a že o tom začnem písať. Preto som si založil blog.
Vrátili ste sa teda k tomu, čo vás bavilo od mala – písaniu.
Áno. Keď som šiel na vysokú školu, dával som si prihlášku na žurnalistiku v Nitre. No nakoniec vyhralo veľkomesto a šiel som do Bratislavy na kulturológiu. V tom čase som tiež nevidel možnosť, ako by som sa mohol uživiť písaním, a mal som pocit, že si musím nájsť „normálnu prácu“, takže som skúšal rôzne iné zamestnania. Nakoniec to však vyšlo tak, že sa písaniu predsa len venujem.
Rado Hoppej na Kriváni. Foto: Rada Hoppeja
Dá sa tým na Slovensku uživiť?
Aktuálne sa venujem iba tomuto, ale priznám sa, že je to pomerne náročné. Predtým som mal popri blogovaní aj vedľajšiu prácu, robil som copywriting pre nejakých klientov. No keď sa človek snaží, dá sa uživiť aj blogovaním. V čase lockdownu sa to nedalo, teraz sa situácia zlepšila. Ten príjem však nikdy nie je stály a treba sa s tým vysporiadať. Aby ste vedeli fungovať normálne, potrebujete pri tomto spôsobe života veľkú sebadisciplínu.
Spomínate si ešte na svoj prvý blogový príspevok?
Áno. Prvý výlet alebo „štúrovanie“, ako ich nazývam, bol do Modry. Pozrel som si Múzeum Ľudovíta Štúra a miesta, ktoré on sám navštívil, keďže tam žil v posledných rokoch života. Keďže som prepojil svoj blog s jeho osobou, povedal som si, že to bude symbolické. Ľudovíta Štúra mám tiež vytetovaného na ruke.
Slováci málo objavujú
Ktoré sú podľa vás miesta, ktoré by mal navštíviť každý Slovák?
Tých miest je, samozrejme, pomerne veľa. Často sa napríklad stretávam s reakciami ľudí, že nikdy neboli v našom hlavnom meste, v Košiciach či na Spišskom hrade. Sú to miesta, ktoré patria k tým najväčším symbolom našej krajiny, preto si myslím, že každý z nás by ich mal navštíviť.
Na ruke má vytetovaného Ľudovíta Štúra, po ktorom pomenoval svoj blog Nie je túra bez Štúra. Foto: Rada Hoppeja
Minulý rok ľudia aj v dôsledku pandémie začali oveľa viac spoznávať Slovensko. Myslíte si, že v tom budú pokračovať?
Mrzí ma, že to poviem, no myslím si, že skôr nie… Veľa ľudí cestovalo po Slovensku, lebo jednoducho nemali na výber. A hneď ako sa bude dať, namieria k moru. Ale verím, že sa medzi nimi nájde skupina ľudí, ktorá práve minulý rok zistila, že cestovanie po Slovensku stojí za to a bude v tom pokračovať aj tento rok.
Akí sú z vášho pohľadu Slováci ako turisti vo vlastnej krajine?
Myslím, že aj tu platí to, že pod lampou býva najväčšia tma. Slováci zvyknú chodievať kade-tade po svete, no nepoznajú to, čo majú priamo pod nosom. Často sa mi stáva, že po pridaní nejakej fotky mi ľudia píšu, pretože sú prekvapení, že niečo také máme doma. Podľa mňa je skvelé cestovať po svete, no najprv by sme mali spoznať vlastnú krajinu.
Tiež som si všimol, že veľa ľudí je natoľko pohodlných, že idú v cestovaní na istotu. Vyhľadávajú miesta, ktoré už poznajú a kde chodí veľa ľudí, namiesto toho, aby spoznávali nové miesta a trošku vybočili z vyšliapaných chodníčkov. Ja tiež chodím na „mainstreamové miesta“, ale oveľa viac ma baví spoznávať oblasti, ktoré nie sú známe na prvú. Keď to porovnám so zahraničnými turistami, tak si myslím, že tí si o čosi viac vážia to, čo Slovensko ukrýva.
Kde čerpáte inšpiráciu na miesta?
Mám viac cestičiek, ako sa k tomu dostať. Veľa vecí si gúglim, no píše mi aj veľa mojich sledovateľov alebo ľudí, ktorí čítajú blogy. Dávajú mi tipy na miesta, napríklad keď sú z nejakej malej dedinky a chcú mi tam niečo ukázať. Alebo oni sami navštívili zaujímavú lokalitu, ktorú chcú ukázať aj iným. Niekedy však úplne stačí vybehnúť na kopec za domom a objavovať to, čo máme v okolí. Myslím, že práve to my Slováci podceňujeme.
Na vrchu Sivec. Foto: archív Rada Hoppeja
Aká lokalita, o ktorej sme možno nikdy nepočuli, vás naposledy zaujala?
Mňa veľmi uchvátila napríklad dedinka Haluzice neďaleko Trenčína. Má len pár desiatok obyvateľov a je zaujímavá tým, že sa tam nachádza slovenský dažďový prales. Pôda, ktorá tam je, a tamojšie miesta sa stále menia, takže keď tam prídete dnes, vyzerá to úplne inak ako o pár mesiacov. Vedľa pralesa je krásna zrúcanina kostolíka z 13. storočia. Je to miesto, ktoré je ideálne na jednodňový výlet. Rád sa tam vraciam.
Chodíte často na miesta, ktoré ste už navštívili?
Mám pár obľúbencov, kam chodím často. Cestovanie pre mňa nie je o tom, aby som si „odškrtával“ nové a nové lokality, ale keď už niekam idem, snažím sa tam stráviť dostatočný čas, aby som to miesto spoznal, nasal atmosféru. Často si to zvyknem prejsť dvakrát – prvýkrát sa len pozerám a druhýkrát už aj fotím alebo natáčam videá. Tiež zbieram tipy od miestnych, často sa potešia, že prišiel niekto, kto sa zaujíma a veľmi radi poradia.
Spomínate svojich obľúbencov. Ktoré miesta na Slovensku to sú?
Určite Bardejov a jeho námestie, ktoré je pre mňa čarovné. Veľmi rád mám aj Španiu dolinu, banícku dedinku blízko Banskej Bystrice, kam chodievam počas zimy. Sneh jej dodáva skvelú atmosféru. Tiež mám veľmi rád Malé Karpaty.
Čo vás na cestách zvykne prekvapiť?
Občas sa zarazím nad cenami niektorých služieb. Na niektorých miestach je to podľa mňa zbytočné predražené. A ešte mám jednu úsmevnú vec, ktorá sa so mnou spája. Všade, kam idem, tak tam v čase mojej návštevy prší (smiech). Už sa zo mňa smejú aj moji sledovatelia. Keď niekam idú a prší tam, píšu mi, či tam náhodou nie som aj ja.
Ako na marketing
Ktoré miesta na Slovensku sú podľa vás príliš nadhodnotené? Teda že marketing predbieha zaujímavosť lokality?
Pre mňa to je napríklad vyhliadková veža v Bojniciach. Je to miesto, ktoré má naozaj dobrú reklamu, no mňa neoslovilo a tiež je to tam zbytočne drahé. Rovnako by som tu zaradil aj Chodník korunami stromov v Bachledovej doline. Určite je lepšie zdolať nejaký štít v Tatrách, ktorý ponúka krásne výhľady, ako sa prejsť za pár minút po tomto chodníku. I keď je mi jasné, že sú ľudia, ktorým sa tieto miesta páčia a budú ich navštevovať.
Keď už sme pri marketingu, robíme ho na Slovensku pri prezentácii lokalít dostatočne?
Myslím si, že v rámci propagácie a reklamy máme ešte veľké medzery. Existujú miesta a regióny, ktoré si uvedomujú svoj turistický potenciál a ťažia z toho. Sú však aj miesta, ktoré by na nejakom marketingu mali zapracovať, no práve pandémia a s tým súvisiace intenzívnejšie cestovanie ľudí po Slovensku podľa mňa „prinútili“ regióny a kompetentných ľudí snažiť sa viac.
Čo by sa dalo zlepšiť?
Tých vecí, ktoré sa dajú zlepšiť, je viac. Mňa však vždy zarazí napríklad to, že sa v múzeách a galériách nemôže fotiť. Je celkom bežné, že ľudia zdieľajú fotografie zo svojich dovoleniek na sociálnych sieťach, chcú ich ukázať iným. Je to podľa mňa najlacnejšia forma propagácie, práve fotky môžu inšpirovať ďalších, aby tam tiež prišli. Niekedy naozaj stačí len málo, použiť zdravý sedliacky rozum a dajú sa robiť veľké veci. Už len zrušenie zákazu fotenia by mohlo byť skvelým krokom.
„Cestovanie pre mňa nie je o tom, aby som si odškrtával nové a nové lokality, ale keď už niekam idem, snažím sa tam stráviť dostatočný čas, aby som to miesto spoznal, nasal atmosféru,“ hovorí bloger. Foto: Rada Hoppeja
Ktoré oblasti to robia dobre?
Napríklad región Liptov alebo Záhorie. Vidieť, že pracujú aj so sociálnymi sieťami a vedia využiť silu marketingu.
Všimla som si, že niektoré regióny využívajú aj propagáciu pomocou influencerov. Ako sa na to pozeráte? Vy tiež spolupracujete s regiónmi alebo si vás najímajú skôr súkromné firmy?
Využívať silu a vplyv influencerov je dobrá forma propagácie. Keď sa do niektorých neprebádaných oblastí vyberie cestovateľ, ktorého na sociálnych sieťach sleduje veľa ľudí práve kvôli tipom na zaujímavé miesta, môže to zaujať. Môj príjem je zložený z viacerých častí a jedna z nich je práve spolupráca s oblastnými organizáciami, ktoré ma oslovia. Prípadne sa im skúšam ozvať ja, ak niekam cestujem. Riešim to aj takto proaktívne, pretože veľa z nich ešte nemá skúsenosti s takouto formou spolupráce.
Jeden zo starších výskumov ukázal, že ľudia pravdepodobnejšie vycestujú na miesta, o ktorých si myslia, že budú mať pozitívny vplyv na ich sociálne siete – prinesú im lajky či väčšiu zaangažovanosť sledovateľov. Ako sa pozeráte na túto tému, keďže na jednej strane ste cestovateľský influencer, na tej druhej sa snažíte ísť aj mimo mainstreamových miest…
Som veľmi citlivý na slovo influencer, sám seba tak nevnímam. Lajky sú síce dôležitý faktor, keďže sa tým živím, ale pri výbere miest na to primárne nepozerám. Najviac sa teším, keď druhých inšpirujem, aby tiež navštívili nejaké pekné miesto.
Ako dlho trvalo, kým ste na blogu začali zarábať?
Prvú platenú spoluprácu som mal asi po pol roku, odkedy som s tým začal. Najprv som si potreboval vybudovať povedomie a nejakú komunitu sledovateľov. Mne na začiatku pomohlo aj to, že od prvého dňa, čo som do toho išiel, som veril, že ma to raz bude živiť. Nastavenie je dôležité.
Žabie plesá vo Vysokých Tatrách. Foto: Rada Hoppeja
Čo by ste odporučili niekomu, kto by sa rozhodol vydať podobnou cestou?
Aby bol trpezlivý. Ak sa chce niekto živiť cestovaním, podľa mňa sa dnes presadí ťažšie ako v minulosti, napríklad keď som začínal ja. Je tu pomerne veľa ľudí, ktorí sa tomu venujú, a záujemcovia sa už možno strácajú v jednotlivých profiloch. Ale na druhej strane sa im môže ľahšie podariť nazbierať sledovateľov a vybudovať komunitu. Človek, ktorý to chce robiť full-time, by mal vedieť nielen pekne fotiť, ale aj ovládať pozadie sociálnych sietí a analytiku.
Ešte píšete blog alebo už skôr prevažujú sociálne siete?
Musím povedať, že už sú to skôr sociálne siete. Najmä posledné mesiace, keď sme boli zavretí doma, som nechcel písať na blog len preto, aby tam niečo bolo, keďže som nemal o čom. Aj čo sa týka spoluprác, tak pre firmy sú výhodnejšie sociálne siete.
Čítajú ešte ľudia blogy? Hovorí sa, že už nemáme pozornosť ani na čítanie popiskov pri fotkách.
Áno, s tým súhlasím, ukazuje sa to aj na mojich číslach. Žijeme v uponáhľanej dobe, ľudia si často pozrú len fotku a to je všetko. Článok sa im teda „predáva“ dosť ťažko, ale myslím, že ja už mám vybudovanú nejakú stálu komunitu čitateľov ešte z čias, keď sa blogy čítavali. Takže keď niečo zverejním, číta sa to, no menej ako niekedy.
V jednom rozhovore ste povedali: „Veľa ľudí sa zvykne smiať, keď im hovorím o svojich cestovateľských snoch v rámci Slovenska, pretože doma vraj nie je možné mať cestovateľské sny. Ale u mňa je to práve naopak, ja ich mám hneď niekoľko a snažím si ich postupne plniť.“ Aké sú tie sny momentálne?
Aktuálne by som chcel ísť navštíviť Uhrovec, čo je rodná dedina Ľudovíta Štúra. Tiež by som rád niekedy v budúcnosti zdolal cestu Slovenského národného povstania.
