Do Spojených štátov sa dostal vďaka šikovnej ľavačke, obetavej mame a nemeckému trénerovi. Hoci začiatky neboli jednoduché, Peter Gajdoš už 15 rokov úspešne pôsobí vo sfére rizikového kapitálu. So slovenským investičným fondom IPM dosiahli rekordný exit nad miliardu dolárov.
Počas pandémie rozbehol v Bostone výrobu pľúcnych ventilátorov s Chiranou Medical. Nezabudol však ani svoje korene a prostredníctvom vlastnej nadácie pomáha talentom zo Slovenska študovať v USA. Najväčšiu výzvu vidí v spájaní amerického a stredoeurópskeho zmýšľania a praje si pre Slovensko viac optimizmu.
Z Kalifornie, ktorá je vaším domovom, riadite Venture Capital divíziu v investičnej spoločnosti IPM a ste jedným zo štyroch partnerov v Presidio Partners. Viete nám tieto pozície priblížiť?
Momentálne mám v IPM zodpovednosť za investície rizikového kapitálu do malých rýchlorastúcich firiem v USA, ale prevažne v strednej Európe.
Ako managing director v Presidio Partners, venture kapitálovom fonde v San Franciscu, sa už 8 rokov venujem investíciám do tzv. deep technology, ako sú biotechnológie, obnoviteľné zdroje a softvér. Niektorí partneri v Presidio Partners sú už v dôchodkovom veku, takže úplne nové investície už nerobíme. Tie robím s IPM.
Venture kapitálu sa venujete už 15 rokov. Aká to bola cesta?
Áno, nastúpil som ako 24-ročný a venujem sa tomu doteraz. Zažil som aj vlnovky v podobe obrovských kríz, najmä tú v roku 2008/2009 a sčasti aj krízu v roku 2020, ktorá bola síce relatívne krátka pre biznis, ale z ľudského hľadiska ešte pretrváva.
Vzhľadom na krízy, ktorými ste prešli, akú máte predikciu vývoja po roku 2020? Pôjdeme už iba hore?
Iba hore to nikdy nebude. (úsmev) Celkovo dominujú dve predikcie. Jedna je takzvaná Mad Max (kolaps civilizácie) a druhá Star Trek (multiplanetárna civilizácia s neskutočne vyspelými technológiami). Ja som skôr zástanca Star Treku. Ten technologický pokrok je úžasný, no nebude sa to vždy prelínať so spoločenským alebo ekologickým pokrokom.
Aj pandémia nám krásne ukázala obrovské víťazstvo vedy. Technológia pľúcnych ventilátorov aj medicína, s rýchlym vývojom úspešnej vakcíny, pokročili za posledný rok viac ako za 10 rokov. Som optimista aj napriek tomu, že bojujeme s dezinformáciami či rozdielmi vo vzdelanosti.
Európska byrokracia vs. americká živelnosť
Vráťme sa k rizikovým investíciám, čo vnímate ako najťažšiu časť vašej práce?
Jednoznačne za najťažšie považujem spájať americké myslenie so stredoeurópskym. Mám dvojité občianstvo, moja manželka Leah je Američanka a v zahraničí žijem už 20 rokov.
Čím sa líši naše stredoeurópske myslenie od amerického?
Slovenské zmýšľanie je pedantné, veľmi konzervatívne a zamerané na čísla, procesy a byrokraciu, čo je výborné napríklad pre výrobu, ale zároveň aj veľmi pesimistické.
Budem hovoriť konkrétne o kalifornskom zmýšľaní, ktoré je zas radikálne optimistické. Ľudia si povedia, že do toho idú a nerozmýšľajú až tak nad rizikami. Potom sa síce aj veľmi popália, ale idú ďalej.
Spájanie týchto dvoch svetov je náročné. Učíme Slovákov rozmýšľať vo väčšej škále ako je stredná Európa – globálne. A na druhej strane brzdíme amerických investorov alebo riaditeľov a ich frustráciu z pomalosti a byrokracie v Európe.
Čomu to pripisujete?
Je to dané aj historickými podmienkami, nielen tým, čo sa momentálne deje. Európa má veľkú skúsenosť s vojnami, ktoré okrem životov zničili trhy, burzu a priniesli genocídu aj geografické zmeny. Moja starká žila v šiestich krajinách bez toho, aby sa pohla z dediny. V USA napriek výkyvom je stabilita daná už vyše 200 rokov. Takže ľudia tam vnímajú problémy skôr ako vlnu, ktorá pominie.
Manželia Gajdošovci sa stretli s prezidentom Andrejom Kiskom počas jeho návštevy v San Franciscu. Foto: archív Petra Gajdoša
Zahraniční Slováci často spomínajú práve ten americký optimizmus, ktorý by si želali priniesť späť domov.
Ja by som si želal menej byrokracie a viac kreativity. Zameriavame sa na formu, nie na výsledok, a to ma do istej miery trápi. Pečiatky, fyzické podpisy a notárske overenia sú, akoby sme sa administratívne zasekli v čase Márie Terézie, nie v dobe moderných technológií.
Amerika je o rýchlosti. Rýchlosť je veľmi dôležitá v tom, čo robíme, možno nie až tak v iných oblastiach.
Nefungujúci kapitálový trh
Myslíte, že je to dané podmienkami, alebo tým, že sa na rýchlosť v Amerike zameriavajú?
Rýchlosť vznikne, keď sa skombinuje menej byrokracie, menej analytiky rizík – čo je kultúrne dané. A netreba zabúdať na prístup ku kapitálovému trhu.
Je to smutné, keď to tak poviem, ale v Európe fungujúci kapitálový trh prakticky neexistuje. Bol jeden, London Stock Exchange, no ešte aj ten pod tlakom brexitu utrpel. Euronext v Amsterdame je teraz väčšia burza ako londýnska a má šancu stať sa európskou burzou.
Ale v porovnaní s NASDAQ, s New York Stock Exchange alebo Shanghai Stock Exchange je to veľmi chabé. Toto je jeden obrovsky problém. Celé to spomaľuje vývoj, pretože ak nemáte dostatočný súkromný kapitál na kapitálových trhoch, musíte sa spoliehať na verejné granty, ktoré sú pomalé. A celé to spôsobuje, že tá rýchlosť „zakapáva“.
Vzhľadom na tieto podmienky, na ktorý projekt ste hrdý z biznis perspektívy?
Spomeniem dva projekty. Čo sa týka veľkosti investície, som hrdý, že vyšla investícia do baterkovej firmy ESS v oregonskom Portlande.
Čím vás ESS zaujala?
Ide o nový typ batérie, ktorá je netoxická, vysokokapacitná, nie je postavená na báze lítia, ale je to takzvaná prietoková batéria. A hoci je ESS americká firma, má veľké prepojenie so Slovenskom. V partnerstve s našou slovenskou firmou IPM Inobat Energy budeme vyvíjať projekty v strednej a východnej Európe, a to aj v spojení s ČEZ-om.
Rekordná investícia
O akú veľkú investíciu ide a čím je výnimočná?
My sme investovali ešte v roku 2017 spolu s BASF Venture Capital a s kanadským fondom Cycle Capital. O štyri roky neskôr ESS oznámila akvizíciu cez takzvaný SPAC (spoločnosti so zvláštnym účelom akvizície). Pri valuácii 1,1 miliardy dolárov tzv. enterprise value hodnoty firmy, spolu so 465 miliónmi, čo sa v čistom vyzbiera v rámci transakcie, ide spolu o 1,565 miliardy dolárov trhovej kapitalizácie.
Finálne schválenie transakcie regulátormi zo SEC a investormi sa očakáva o niekoľko mesiacov. Pokiaľ cena ostane tam, kde je, tak sa môžeme dostať až na 12-násobok prvej investície. V takom prípade by sme vrátili jednou investíciou viac, ako sme k 31. marcu 2021 celkovo investovali do venture kapitálu. Číselne je to veľká vec.
Z tohto hľadiska je to veľký úspech pre náš venture kapitál. Boli aj iné, ale toto je prvý exit slovenského venture kapitálu nad miliardu dolárov. Píšeme históriu našej krajiny.
Najťažší bol projekt so slovenskou Chiranou
A čo ten druhý projekt, ktorý ste spomínali?
Založili sme firmu IPM Chirana, ktorá získala licenciu na know-how a patenty slovenskej spoločnosti Chirana Medical, a začali sme vyrábať pľúcne ventilátory v USA. Bol to asi najťažší projekt môjho života. Spoločne dodávame desiatky ventilátorov do krajín ako sú Peru, Brazília, Severné Macedónsko, Kuvajt a teraz začíname s Indiou. Chirana, samozrejme, dodáva na Slovensko. Chceli by sme, aby sa naďalej rozvíjala v Starej Turej a zabezpečovala zamestnanosť.
„Bol to asi najťažší projekt môjho života,“ hovorí o založení firmy IPM Chirana, ktorá vyrába pľúcne ventilátory pre zahraničné trhy. Na fotografii počas návštevy v Starej Turej. Foto: archív Petra Gajdoša
Čo bolo na tejto spolupráci najťažšie?
Museli sme zabezpečiť presuny inžinierov z USA do Starej Turej a naopak, prekladať stovky výkresov, tisícky strán výrobných postupov a regulačných dokumentácií. Ja som firmu najskôr viedol ako zakladateľ, ale veľmi rýchlo som pochopil, že potrebujem pomoc. Akýkoľvek výsledok z biznis perspektívy však prekonáva fakt, že vďaka tomu ľudia ťažkú chorobu prežili.
Priniesť know-how zo Starej Turej do Bostonu, radikálny pozitivizmus v akcii.
Áno, no ak je niekde dobrá technológia, treba to využiť – je to taký reverzný technologický transfer.
A prečo práve Boston?
Boston ako svetové centrum zdravotníckeho výskumu má jednoznačne kapacity na výrobu takejto technológie. Manažérov sme získali zo Severnej Karolíny, kde je obrovský vedecký park – takzvaný Research Triangle Park.
Generálny riaditeľ IPM Chirana Bud Reeves pracuje 30 rokov vo ventilátorovom priemysle, robil aj pre Philips. Viceprezident Mike Gentile je, čo sa týka ventilátorov, jedným z najviac publikovaných autorov na svete, s desiatkami výskumov a patentov. Obaja pochopili za 20 minút, že sa dívajú na prelomovú technológiu, ktorá si zaslúži doladiť, a okamžite skočili na to. Zvyšok je história.
Lepšie vzdelanie pre mladých zo Slovenska
Čo vás, okrem biznisu, spája s rodnou krajinou po 20 rokoch, ktoré ste prežili v zahraničí?
Samozrejme, rodina. Ďalším putom je môj osobný, čisto altruistický projekt nadácie Give Back Education (GBE) Foundation, ktorý som založil s mojím dlhoročným priateľom Mariánom Bočekom, ktorý je aj spoluzakladateľ IPM Group. Poznáme sa vyše 33 rokov, chodili sme spolu na základnú aj strednú školu a bol mi aj svedkom na oboch svadbách – s tou istou manželkou.
Nadácia Give Back Education podporuje talenty zo Slovenska, aby mohli študovať v USA. Foto: archív Petra Gajdoša
Aké má táto nadácia prepojenie so Slovenskom?
Podporujeme talentovaných slovenských študentov zo sociálne slabšieho prostredia a posielame ich na rok do USA na stredné školy. A nielen to, máme už aj dvoch univerzitných štipendistov. Pomáhame deckám, aby sa dostali na špičkové univerzity a dokázali si zaplatiť aspoň stravu alebo ubytovanie. Spolupracujeme aj s neziskovou organizáciou LEAF.
Čo vás viedlo k založeniu nadácie?
Osobná skúsenosť. Obaja sme mali obrovský problém dostať sa do USA, najmä pre nedostatok financií a informácií. No rodina a známi sa obetovali a pomohli nám.
Keď sme s Mariánom mali nejaké bonusy z práce na Wall Street, povedali sme si, že to treba vrátiť domov. Z našej strednej školy v Ružomberku sme v roku 2007 vybrali jednu talentovanú študentku, ktorá je, mimochodom, teraz súčasťou nadácie a pomáha ďalším.
Svadbu s manželkou Leah mali na Slovensku aj v USA. Svedkom im bol Petrov kamarát a spolužiak Marián Boček (druhý zľava), zakladateľ IPM. Foto: archív Petra Gajdoša
Aké deti máte v nadácii teraz, po 14 rokoch?
Mali sme napríklad chalana z Liptovských Sliačov, ktorý bol veľmi nadšení astronómiou. Rok študoval v USA, veľmi ho to zocelilo. Dokončuje si bakalára na Karlovej univerzite v Prahe, pracuje v Astronomickom ústave Akadémie vied ČR. Teraz dostal štipendium na Univerzitu v Lunde vo Švédsku, ktorá má jeden z najlepších programov astronómie na svete.
Tento rok máme už tretieho rómskeho študenta a máme v programe aj siroty. Všetci mi povedali, že to nie je možné, ale JE to možné!
Čo je pre vás najväčšie zadosťučinenie?
Som hrdý, lebo sme to v začiatkoch ťahali z vlastných peňazí, teraz už máme aj sponzorov. Musím sa tiež poďakovať organizáciám ako Roma Education Fund, kde nám pomohol Viktor Teru, či pracovníčky v Divých makoch – dávajú tipy na skvelé deti.
Samozrejme, nie je to len o peniazoch, ale aj o mentoringu. Bavíme sa o stredoškolákoch, otvoríme im svet. Vždy sú s tým obrovské problémy, sú to teenageri v USA, tak si viete predstaviť, aké veci riešime, ale vždy to zvládneme. Vidieť, čo taký projekt robí nielen pre samotných ľudí a Slovensko, ale aj pre svet, je úžasné.
Ľavačka a tréner mu zmenili život
Ako ste sa vlastne dostali do USA?
Mal som šťastie, že som mal dobrú ľavačku! Ako futbalista z Ružomberka som dostal športové aj akademické štipendium. Ale za tým bola tvrdá práca. Nebolo to vždy len hore. Keď som začínal v Kentucky, prišiel som s tisíc dolármi, ktoré si mamina vzala na pôžičku. Bol to vtedy trojnásobok jej slovenskej železničiarskej výplaty – z toho 500 dolárov bolo na letenku a z 500 dolárov som musel prežiť.
Mal som plné štipendium, takže som mal plnú stravu, aj keď občas som musel odložiť pomaranč či jablko na neskôr. Aby som si privyrobil, umýval som riady, obsluhoval v kampusovej reštaurácii a upratoval miestnu športovú halu. Treba to akceptovať, tak to jednoducho bolo.
Futbalové začiatky v doraste Ružomberka, kde bol Peter kapitánom. Foto: archív Petra Gajdoša
Teraz lepšie rozumiem vašej nadácii, kde hradíte deťom stravu. Ako sa vám podarilo získať štipendium v USA?
To je sága sama osebe. Začínal som na Ekonomickej univerzite v Bratislave a hral som špičkovo dorastenecký futbal. S Mariánom Bočekom a mojím bratom sme napísali srdcervúce listy školám, ktoré mali športové štipendiá.
Najviac aktívna bola Severná Karolína. Ich tréner sa ozval, že ide domov do Nemecka do Hanoveru na veľkonočné sviatky a zastaví sa na Slovensku, aby sa pozrel na jeden z mojich zápasov. Po zápase mi povedal, že mi pomôže, ale nemá pre mňa teraz miesto. Myslel som si, že to znamená pekne povedané „nie“.
Neskôr mi volal, že mi našiel miesto v Kentucky, kde majú aj štipendium. Prihlásil som sa z internetovej kaviarne v Taliansku. O týždeň som mal pohovor, týždeň nato už mama vyberala pôžičku a o dva týždne som šiel do USA.
Neskôr som sa vďaka známkam a futbalu dostal aj k tomu trénerovi na školu v Severnej Karolíne. Ten človek sa volá Oliver Weiss. Mohol ísť len domov na Veľkú noc, no neváhal kvôli chlapcovi z Ružomberka ísť 13 hodín autom. Navždy mi zmenil život.
Prvé dieťa a študentská pôžička
Študovali ste na Whartonovej škole Pensylvánskej univerzity, jednej z najlepších MBA škôl. Čo bolo najťažšie?
Škola samotná nie je ťažšia. Všetko je zamerané na projekty. Memorovanie tam prakticky neexistuje a veľký dôraz sa kladie na kritické myslenie a tímovú prácu. Ten teamwork je ťažký, keď vy musíte ťahať aj za flákačov, lebo dostanete spoločnú známku.
Niekedy je to tak aj v reálnom živote…
Určite! Odlúčenie od domova je záťaž, no s tým som až tak nebojoval. Obrovský problém pre mňa boli financie. To bola permanentná kríza a doteraz prebieha, ešte stále mám pôžičky.
S rodinou v San Franciscu. Foto: archív Petra Gajdoša
Keď som končil Wharton School, mal som dlh 238-tisíc dolárov. Manželka akurát rodila naše prvé dieťa, keď som dostal telefonát, že ma prijali. Povedala, že teraz ju s tým nemám otravovať. (smiech) Keď sa bavíme o radikálnom optimizme, tak jednoducho musíš byť optimista, aby si sa zakopal do dlhov v tom veku.
Napadlo vám niekedy, že je to príliš, a vykašlať sa na to?
Napadlo, no veľmi som to chcel vyskúšať. Dostal som ponuku na výbornú školu a veril som, že ma to posunie dopredu. Otvorilo mi to obzory, počas štúdia som si vyskúšal startup v Brazílii aj v San Franciscu, čo je úplne iný svet. To mi najviac otvorilo oči.
Našiel som moje miesto, kde chcem žiť. Žil som v Kentucky, kde bola moja prvá zahraničná škola, v Severnej Karolíne, to je fantastické miesto aj škola. Žil som v New Yorku, kde som sa trápil na Wall Street, vo Philadelphii, v Londýne, v Holandsku, na Slovensku, chvíľu som koketoval s Rio de Janeirom v Brazílii, ale jednoducho to San Francisco mi najviac sadlo.
Promócie na Wharton School. Foto: archív Petra Gajdoša
Slovákom chýba schopnosť myslieť vo veľkom
Dvadsať rokov nežijete na Slovensku, vaša manželka je Američanka, ale rozprávame sa v Bratislave vo vašej kancelárii po slovensky. Prečo ste sa rozhodli pracovať pre slovenskú IPM Group?
Chodil som sem minimálne raz za rok, kvôli rodine na dovolenku a utrácať peniaze v nadácii. Ale návrat Mariána Bočeka zo zahraničia mi dal chrobáka do hlavy. Úspešne rozbehol na Slovensku investičnú štruktúru a rozbiehal aj venture kapitál takým hurá systémom. Najprv som Mariánovi radil – aj keď si nedal povedať – neskôr sme spolu išli do prvého spoločného projektu, čo bol už spomínaný ESS.
Nakoniec to prerástlo do užšej spolupráce, kde vediem divíziu venture kapitálu. Je tu veľa talentov. Čo chýba, sú peniaze, medzinárodné skúsenosti a schopnosť myslieť vo veľkom.
Športovec sa nezaprie. Peter rád prekonáva prekážky, na fotografii výstup na sopku Mount Shasta (4322 m. n. m.) v Kalifornii.
Koho by ste dali za príklad slovenského inovatívneho biznisu na svetovej úrovni?
Jedným z príkladov je baterkový projekt InoBat Auto z nášho portfólia. Alebo Tachyum, americko-slovenský projekt, pre ktorý hľadáme talentovaných expatov, ale aj našich.
Photoneo majú krásne našliapnuté, ale aj UIPath úspešne uzavrelo IPO za 36 miliárd dolárov, kde boli zakladatelia aj začiatoční investori zo strednej Európy, ide o najväčší rumunský úspech.
Takisto Rasťo Turek, Slovák žijúci v Kalifornii, s firmou Pex a Hubert Palan s kalifornsko-českou firmou Productboard idú príkladom. Nemusí to byť len venture, sú aj ľudia, čo to dokázali sami ako Šimon Šicko z Pixel Federation.
Mnohí z nich žili v zahraničí. Ako by ste vyvrátili predstavu o zahraničných Slovákoch, že „zradili“ Slovensko?
Do istej miery ma doslova uráža, keď niekto tvrdí, že je zlé, ak ľudia chcú ísť mimo. Pozrite sa, ako to robia Izraelčania, ich ľudia sú po celom svete a pomáhajú ďalej krajine rásť. To isté Kórejčania alebo Singapurčania.
Ako chcete byt úspešní vo svete, na 50-tisícoch štvorcových kilometrov s 5,5 milióna ľudí? Musíme nazbierať skúsenosti – či na strednej, na vysokej alebo pracovnú skúsenosť v zahraničí. Len im treba klásť na srdce, aby nezabudli na svoje korene a snažili sa oplatiť ľudom, čo im po ceste pomohli.
Oni to vrátia späť nejakou formou. Nemôžeme predsa penalizovať ľudí za to, že sa v zahraničí zaľúbili. Niektorí sa vracajú, niektorí nie.
S miliardárom Richardom Bransonom a jeho dcérou Holly sa Gajdošovci stretli v Londýne. Peter pracoval pre Bransonov Virgin Green Fund. Foto: Flickr/sarah.duquesne
Ja som nestretla ešte Slováka v zahraničí, čo by zanevrel na Slovensko.
Ja áno. Mali dôvod. Boli perzekvovaní alebo prenasledovaní mafiou.
Čo slovenské by sme našli u vás doma?
Halušky! A mám slovenskú ešpézetku. S deťmi hovorím iba po slovensky, aj keď s tým dennodenne bojujem, aj manželka trochu vie. Jej prastarý otec bol z Nového Mesta, nedávno sme našli dokumenty. Na Vianoce sme vždy chodili na Slovensko, s výnimkou tých posledných pre Covid, a dodržiavame tradície. Snažím sa, aby deti mali obe kultúry.
Pri pohľade na oba brehy Atlantiku, čo by ste túžili zmeniť, aby bolo na Slovensku lepšie?
Rozvoj startupového podnikania a viac optimizmu. Aby sme boli hrdí a podporovali firmy, čo si naši sami vybudovali a nespoliehali sa len na veľké fabriky, korporácie a vládu. Nech to ľudia skúsia a stavia na seba samých. Veci nevyjdú, ani mne nevychádza všetko. Ale optimistom zostavám a to isté želám aj Slovensku.
Peter Gajdoš
Rodák z Ružomberka študoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Má titul MBA z Wharton School, University of Pennsylvania a BS v odbore Business Administration na University of North Carolina v Chapel Hill. V New Yorku bol investičným bankárom v spoločnosti JP Morgan. Neskôr spolupracoval s Virgin Green Fund, čo je súkromný kapitálový fond podporovaný miliardárom Richardom Bransonom. Pôsobil aj pre spoločnosti SilverLake Kraftwerk a Warburg Pincus so zameraním na investície do energetiky a technológií.
Kristina Sojakova už 14 rokov pracuje vo firme IBM, kde v minulosti viedla zákaznícku spokojnosť, pričom spolu s bratislavským tímom radili priamo špičke IBM. Momentále tam pracuje na pozícii IT Operations Manager. Verí, že správny leadership, úprimná komunikácia a nadšenie dokážu v kombinácii so šikovnými ľuďmi zázraky. Pracovne aj ľudsky ju posúva networking, vďaka ktorému naberá poznatky od inšpiratívnych ľudí. V New Yorku, ktorý už 6 rokov nazýva svojím domovom, je aktívna v komunite Slovak Professionals NY. Aj spoza oceánu je fanúšičkou Slovenska, s ktorým ju spája rodina a blízki priatelia.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk
