Herec, spevák, textár a humorista Milan Lasica zomrel v nedeľu večer vo veku 81 rokov. Tento rozhovor poskytol pre špeciálne vydanie Forbes Made In Slovakia v roku 2016. Autormi sú Jaroslav Hinšt a Tatiana Vavrová.
Jeho názory ľudia počúvajú a nielen, keď ide o kultúru. Slávny komik, herec a režisér rozpráva o Slovákoch, Európe, humore aj o tom, čo zdedil po otcovi.
Váš otec bol bankár. Nejako nasmeroval váš vzťah k peniazom?
Ani nie. Bol to človek tohto fachu, veľmi sa nezaujímal o literatúru či divadlo, chodil akurát do kina. Inak sa zaujímal iba o ekonomiku a bol v tom veľmi dobrý. Tieto jeho vlastnosti som bohužiaľ nezdedil.
Občas som sa ho niečo spýtal, pamätám sa napríklad, ako som sa ho niekedy v polovici 70. rokov opýtal, čo sú to dividendy. Vysvetlil mi to, hoci vtedy dividendy u nás neboli…
Čo vás naučil?
Naučil ma, že sa netreba vzdávať. Bol v Tatra banke (založená koncom 19. storočia, nesúvisí s rovnomennou súčasnou bankou), po roku 1948 ich zlikvidovali, dali ho do výroby.
Skončil ako hlavný ekonóm JRD Lamač, ktoré, keď tam prišiel, bolo v strate, a keď odchádzal, bolo v zisku. Napísal niekoľko kníh na tieto témy. Ale nie som si istý, či nejaké knihy z oblasti literatúry niekedy prečítal.
Rozprávali ste sa s ním niekedy za socializmu, aké by to bolo fungovať v slobodnej spoločnosti?
Samozrejme, pýtal som sa ho, aké bolo predtým jeho povolanie. Zdalo sa mi, že byť bankovým úradníkom musí byť nuda. Povedal mi – to nie je pravda, vôbec nevieš, o čom hovoríš. Nevieš si predstaviť, aké vzrušenie bolo, keď som sa v Tatra banke v priebehu piatich minút musel rozhodnúť, či investujeme desať miliónov, alebo nie.
Aký je váš vzťah k ekonomike a investíciám? Zaujíma vás to vôbec?
Možno jediné, čo som po ňom zdedil, je, že nie som veľmi rozhadzovačný typ. Ale zasa, nie som ani škrob. Som …šetrný. S investíciami som opatrný, teraz je veľa lákadiel, stále vás ktosi nabáda, aby ste vložili peniaze do nejakých fondov.
Je to dobre vymyslené, lebo ľudia by radi prišli k bohatstvu za deň bez toho, aby sa museli o niečo usilovať. To tu vždy bolo a vždy bude. Na to si dávam dosť pozor. A niekedy možno až taký, že premárnim reálne šance.
Málo vystupujete v reklame…
Bol som v niekoľkých. Kvôli tomu, že dobre zaplatili. To je jediný dôvod, ku ktorému sa rád priznávam, a niektorých, ktorí mi kládli otázku, prečo som hral v reklame, to veľmi zarazilo.
Keď tvoríte, musíte mať nad sebou tlak alebo sa viete prinútiť aj bez neho?
Odpoviem vám veľmi jednoducho. Najväčší inšpiračný zdroj pre mňa je termín odovzdávky. Nie som ten typ, ktorý by si každý deň ráno sadol a napísal minimálne dve, tri strany, lebo to potrebuje a je disciplinovaný.
Takí sú spisovatelia a v tomto zmysle ja spisovateľ nie som. Skrátka, keď sa blíži termín, som stále nervóznejší, a keď už sa inak nedá, urobím, čo treba.
Napísanie knihy vás teda neláka?
Vydal som dosť veľa kníh, ale boli to zbierky fejtónov alebo našich vecí s Julom Satinským. Písal som aj poviedky, to ma bavilo. Ale na román nemám trpezlivosť, pravidelnosť. Boris Filan, ktorý píše veľa, mi hovoril, že píše vždy od ôsmej do jedenástej. A potom celý zvyšok dňa nevie, čo má robiť.
Zo slovenskej kultúry vás nejaká osobnosť zvlášť inšpiruje, zaujíma?
Určite. Hlavne veľa výtvarníkov. Slovenské výtvarné umenie je dosť podceňované v blízkom aj vo vzdialenom zahraničí. Už keď prídete do Prahy a chcete na aukcii predať slovenský obraz, máte s tým problém. Nehovoriac o Viedni.
Je to smutné, lebo slovenskí výtvarníci sú výborní. Mám veľmi rád napríklad Miloša Bazovského a Milana Paštéku. Ale sú aj ďalší.
Zbierate obrazy?
Nie som vyslovený zberateľ, že by som musel každý mesiac či polrok kúpiť niečo nové. Ale so ženou sme si pred 30 rokmi povedali, že sa pokúsime nejaké diela získať. Začali sme s kresbami slovenských autorov, máme nejaké grafiky, obrazy. Ale nerád o tom rozprávam, aby nás nevykradli (smeje sa).
Sledujete aj mladých súčasných umelcov?
Nie pravidelne. Nemám veľmi na to, aby som ich hodnotil, a nerád by som ich len tak spakruky odsudzoval. Ale zdá sa mi, že trend vo výtvarnom umení je taký, akoby sa výtvarníci hanbili nakresliť niečo, čo môžete identifikovať.
Máte rád slovenské rozprávky?
Pravdaže, veď som na nich vyrastal.
Ktorú ste mali najobľúbenejšiu?
V detstve som mal rád knihu Cupinôžka. Bola o trpaslíkovi, ktorý žil v bútľavom strome.
Dajú sa podľa vás slovenské rozprávky nejako charakterizovať? Sú kruté, ako povedzme Dobšinského rozprávky?
Jeho rozprávky, ako som minule zistil, zozbieral niekto iný a on ich len vydal, ale sú veľmi zaujímavé. Niekedy je to absolútne krimi až horor. Humoru tam veľa nie je. Ako to v rozprávkach býva, je tam veľa moralizovania, ale sú napínavé.
FOTO: PETER FROLO
Vidíte tam nejaké paralely so spoločnosťou?
Nevidím, však my sme holubičí národ, neviem prečo máme také hrôzy v rozprávkach.
Hľadali ste v rozprávkach humor?
Ten hľadám vo všetkom. A keď niekde je, tak ma to zaujíma, uprednostňujem to. Skôr než v rozprávkach sa dá nájsť humor v slovenskom folklóre. ,,Mal som píšťalenku o deviatich dierkach, nechcela mi pískať, pri chudobných dievkach. A keď som pomyslel na jednu bohatú, tak mi zapískala aj na tú deviatu.“ Nádhera, také priznanie.
Je slovenský humor niečím typický?
Neverím veľmi tomu, že existuje slovenský, anglický alebo indický humor. Nemám pocit, že humor je tak spätý s národom, s mentalitou. Je skôr spätý so situáciou a s tým, ako sa tá situácia rieši.
Aj v humore slovenských ľudových pesničiek nájdeme veľmi veľa absurdity. Oveľa viac ako v slovenskej literatúre. Slovenskí literáti, teraz už našťastie nie, ale voľakedy, keď sa vybláznili a vyžartovali pri poháriku, sadli si k písaciemu stolu, zobrali brko a začali byť vážni.
Ako je to s humorom v tunajších filmoch?
Filmy sa točia akoby pre festivalové poroty. Tie sa tiež boja oceniť zábavné filmy. Čítal som raz recenziu, v ktorej autor povedal: Režisérovi sa podarilo udržať úroveň inscenácie, aj napriek tomu, že v nej bolo niekoľko zábavných miest. To veľa vysvetľuje.
Čo vás vie poriadne rozosmiať?
Mám veľmi rád filmy Woodyho Allena. Rozosmial ma napríklad jeho výrok ,,Kedykoľvek počujem Wagnerovu hudbu, mám nutkanie obsadiť Poľsko“.
Vy ste pre časť spoločnosti až taká kultúrna…
…pamiatka?
Chceli sme skôr povedať inštitúcia, niekto, koho názory ľudia počúvajú a nielen, keď ide o kultúru. Vnímate to?
Nevnímam, a vždy ma to prekvapuje. Nikdy som sa neusiloval byť inštitúciou. Ale nejako k tomu došlo a mal by som s tým rátať. Horšie je, keď sa na internete objavia články, ktoré som nenapísal, ale anonymovia sa zaštítili mojím menom.
Zjavne to malo vzbudiť dojem serióznosti. Neviem, či to má byť pre mňa pocta, alebo sa mám rozčúliť. Keď mi niekto gratuluje k tomu, čo som nenapísal, mám naozaj prinajmenšom zmiešané pocity.
Ako sa vy pozeráte na vzťah Slovákov ku kultúre? Vidíte tam nejaký vývoj?
Môžem hovoriť len z vlastnej skúsenosti. Som veľmi spokojný. V Bratislave je dosť veľa divadiel, kedysi boli dve, Národné divadlo a Nová scéna. A na Novej scéne sa snažili hrať tak ako v Národnom divadle. Dnes máte v Bratislave plno divadiel, každé má iný štýl, môžete si vyberať.
S divadlom chodievame na zájazdy po Slovensku a ľudia zaplnia aj tie veľké sály, ktoré boli postavené ešte za komunizmu, kde je povedzme 500-600 miest. Mám pocit, že o divadlo je záujem. Ľudia sú ochotní vstať od televízora a ísť do divadla, čo je istá námaha. A pokiaľ ide o ostatné druhy umenia, to neviem posúdiť. Neviem, ako by súčasný stav hodnotili výtvarníci alebo filmári, neviem, či sú ľudia zvedaví na slovenské filmy.
Slovensko sa snaží ukázať ako krajina nápadov, nedávno uviedli nový slogan Good Idea Slovakia, ktorý nás má prezentovať doma i v zahraničí. Myslíte si, že sme „krajina nápadov“?
Nevidím to tak, že by tu bolo toľko prevratných nápadov, aby si ich každý okamžite všimol. Ale rozhodne máme veľa šikovných ľudí, ktorí majú nielen fantáziu, ale aj chuť veci uskutočniť. Pretože najťažšie je nápad realizovať.
Nápad môže mať hocikto, aj my ako tu sedíme v kaviarni, ale uskutočniť ho je oveľa ťažšie. Potrebujete silu, aktivitu, trpezlivosť. Myslím, že takých ľudí je na Slovensku dosť.
FOTO: PETER FROLO
Keď sa v súčasnosti rozpráva o nových nápadoch, tak najmä v súvislosti s novými technológiami. Vám ten svet niečo hovorí?
Nie, nehovorí, nie som v ňom veľmi zbehlý a myslím si, že už ani nebudem. Používam niektoré prvky z toho sveta, ako je mobilný telefón. Teraz som si ho napríklad zabudol doma a som nervózny… Ako keby o niečo išlo. Ale inak sa v tom veľmi nevyznám.
Keď sa všeobecne pozriete na technológie, čo nové prinášajú do života?
Myslím, že technológie sú na to, aby uľahčovali život. Ale je to taká dvojsečná zbraň, lebo ak vám niečo veľmi uľahčí život, tak sa prestanete hýbať. Minule som sedel v aute, ktoré vlastne už ani netreba šoférovať, lebo sa riadi podľa auta, ktoré ide pred ním.
Samo brzdí, keď sa príliš priblíži a pridáva plyn, keď sa auto pred ním vzdiali. Dokonca ani nemusíte držať volant.
Sedeli ste na mieste šoféra?
Áno. Takže to vyzerá tak, že o chvíľu nemusíte vôbec šoférovať, len sedieť v aute. Ale… Zatiaľ som sa na to neodvážil veľmi spoľahnúť. Ale vraj to funguje. Neviem, ako to bude ďalej.
Dôležitejšie by však bolo, keby sa ľuďom uľahčoval život pri vybavovaní každodenných potrieb. Napríklad na úradoch. Tam by ešte stále bolo čo uľahčovať, presviedčať úradníkov, že oni sú tam pre zákazníkov.
Ešte k tým novým vymoženostiam. Dostali ste sa aj do sveta e-mailov alebo radšej píšte klasické listy?
Pred niekoľkými rokmi som začal používať počítač, ale iba na to, aby som komunikoval e-mailom alebo napísal články, ktoré potom pošlem do redakcie. A to je asi tak všetko, s internetom vôbec nepracujem, neovládam ani googlovanie.
A tie klasické listy? Píšete nejaké?
Nikdy som ich veľmi nepísal, nebol som na to uspôsobený. Môj priateľ Julo Satinský sa vyžíval v písaní klasických listov, dokonca sa oháňal citátom kráľovnej Viktórie, že džentlmen musí napísať denne aspoň jeden list. On bol džentlmen, ale ja som zaľúbenie v písaní listov nenašiel.
Keby ste mali opísať Slovensko pár vetami, čo by ste vypichli?
Záleží, či sa človek chce pozerať na veci veľmi kriticky, alebo nie. Ja si myslím, že je lepšie sa dívať kriticky, lebo tým naznačujete, že by sa niečo mohlo zmeniť.
Ak sa pozeráte na Slovensko ako na dokonalú krajinu, tak vlastne nie je dôvod, aby sa niečo menilo k lepšiemu. Ja sa skôr pozerám na Slovensko kritickým pohľadom, najmä na slovenskú mentalitu, ktorá sa mení veľmi pomaly.
A typická črta slovenskej povahy je podľa vás aká?
Neochota niesť zodpovednosť za čokoľvek a úsilie vždy nachádzať vinníka v niekom inom. Ale neviem, či takáto vlastnosť nie je typická aj u iných národov.
Je tá črta z kategórie tých, že sa mení, hoci veľmi pomaly?
Mení sa ozaj pomaly, dúfam aspoň, že sa mení k lepšiemu. Že ľudia začínajú chápať, že za svoj život sami nesú zodpovednosť a nemôžu sa utiekať k nejakým záchrancom alebo mesiášom, ktorým veria a ktorí ich potom vždy pravidelne sklamú.
Alebo my teraz veľmi usilovne budujeme mestá, no naša mentalita je stále dedinská. A prejavuje sa aj pri budovaní tých miest.
Napríklad v čom?
Napríklad v tom, že nemáme vzťah k verejnému priestoru. My máme vzťah k uzavretému priestoru, v ktorom žijeme. Ale k tomu, čo je vonku, za oknom, za dverami, k tomu vzťah nemáme, lebo si myslíme, že nám to nepatrí. A nevieme presne, komu to patrí. A ani nás to netrápi.
Čo by sa muselo stať, aby sa to zmenilo?
Neviem. Pravdepodobne to chce len veľmi dlhý čas, aby nastala zmena. Nie som presvedčený, že sa to dá zmeniť za rok.
Viete povedať, čo vás naposledy príjemne prekvapilo?
Napríklad Eurovea, kde teraz sedíme, ma príjemne prekvapila, pretože akosi spojila naše mesto s Dunajom. Ktorý síce vždy tiekol cez Bratislavu, ale nikdy sme ho nejako nevnímali ako súčasť mesta a teraz sa to uskutočňuje. Ja to veľmi príjemné.
Chodíte na dovolenku na Slovensko?
Áno. My nechodíme na dovolenky do zahraničia, sme tu, tu nám je najlepšie.
Ktorú časť Slovenska máte najradšej?
Ak ide o dovolenkovanie, veľmi rád mám tú časť Slovenska, kde sú golfové ihriská. Je to novinka, prichádza k nám posledných 15 rokov. Mám rád Banskú Štiavnicu a jej okolie, to je unikátne prostredie. Myslím si, že Štiavnica sa dvíha, obnovuje.
Ako to však u nás býva, jej obnova trvá veľmi dlho, sledujem ju 30 rokov. Napreduje, no pomalým, až korytnačím tempom.
A Bratislava? Ako sa mení?
Veľmi prudko. Výrazne sa však prejavuje práve nedostatok vzťahu k verejnému priestoru. Najlepšie to vidieť na Petržalke. Pri nej išlo o príležitosť, ktorá sa nevyskytne často, že máme možnosť postaviť nové mesto.
A to mesto sa postavilo tak, akoby ste vzali do ruky zopár kamienkov, hodili ich na zem a kde dopadnú, tam postavíte dom. Taká je Petržalka, v ktorej každý, kto tam nežije, zablúdi.
Ktoré miesta v Bratislave máte rád?
Ja som trvalý obyvateľ Starého Mesta, hoci som istý čas býval aj v Karlovej Vsi. Ale v Starom Meste žijem odmalička, okruh Dunajská ulica, Jakubovo námestie, Hviezdoslavovo námestie, Michalská ulica, to je územie, ktoré mám rád.
V Bratislave je množstvo kaviarní, nakoľko sa podľa vás menia?
Menia sa veľmi rýchlo. Často sa stane, že tam, kde ešte včera bola kaviareň, dnes už je nejaký obchod a naopak. No tých stabilných kaviarní pravdepodobne veľa nie je. A tie staré kaviarne, ako Luxorka či Grandka, už tiež neexistujú.
Ale v centre je veľa útulných kaviarní a myslím si, že nie je dôvod sa sťažovať. Ba dokonca, a to treba zdôrazniť, skoro všade varia veľmi dobrú kávu. To ešte pred desiatimi rokmi nebolo. Myslím si, že kaviarne sú plné. Najmä v pracovnom čase. (usmeje sa)
Rozmýšľali ste, že by ste niekedy žili inde než v Bratislave?
Áno, na Manhattane. Keď tam pôjdete, pochopíte prečo.
Boli aj iné vysnené ciele?
Cieľov bolo veľa, ale kedysi sa nedalo cestovať. To som mohol, až keď som mal 50 rokov. A to už je úplne iné, než keď cestujete ako dvadsaťročný. Ako dvadsaťročný som bol akurát v Budapešti. Už to bolo pre mňa úplné zjavenie.
Keď som sa potom dostal do Londýna, povedal som si, že to je miesto, v ktorom by som dokázal žiť celkom príjemne. V Paríži sa mi páčili kaviarničky. Vtedy sa u nás ešte nesedelo na ulici pred kaviarňami, v Paríži áno.
Keď ste sa dostali do sveta, ako ľudia vnímali Slovákov, ak ich vôbec poznali?
Pri cestovaní som sa dostal do styku najmä so Slovákmi, emigrantmi, ktorí odišli za rôznych okolností. Niektorým sa tam podarilo úspešne etablovať, niektorým možno menej úspešne, ale je tam veľa šikovných ľudí.
A tí, ktorým sa to nepodarilo, sa často vracajú domov a odovzdávajú nám svoje skúsenosti. Fakt je, že domácim som často musel na otázku, odkiaľ som, hovoriť Slovakia, before Czechoslovakia.
Kto vás najviac zaujal z príbehov úspešných Slovákov v zahraničí?
Profesor Vilček. Je obdivuhodné, čo dokázal (mikrobiológ, ktorý v roku 1965 emigroval do USA, podieľal sa na vývoji svetovo úspešného lieku). Len málokto o ňom u nás pritom vie. Ako to už býva, stále bedákame, že o nás nikto nevie, a keď sa niekto od nás stane známy, tak o ňom nevieme my doma.
Ste optimista pri pohľade na budúcnosť krajiny?
Pozrite sa, som v takom veku, keď je jedno, či som optimista, alebo pesimista. Ale keď vidím moje vnúčatá, tak by som si želal, aby svet, v ktorom sa ocitnú o pár rokov, keď dospejú, bol znesiteľný. Či to tak bude, až taký optimista nie som. Ale nechcem trúsiť prázdne reči o budúcnosti.
Sledujete politiku? Čo hovoríte na súčasné rozdeľovanie Európy v otázkach migrácie? Západ hovorí, že o migrantov sa treba nejako postarať, my hovoríme, že nás sa to netýka, nemáme na to peniaze.
Nie, že nemáme peniaze, my nemáme ani tých migrantov. My o tom len hovoríme. Pred voľbami to bola jedna z hlavných tém, strach z migrantov – ktorí u nás neexistujú. Zdalo sa mi dosť divné naháňať strach. To nemá robiť žiadny politik. Politik má ukázať, že sa netreba báť. No ale však to nie je prvýkrát v dejinách, keď sa obyvateľstvo premiešava. Nie je to žiadna novinka.
V Nemecku žije niekoľko miliónov Turkov, ktorí sa tam už aj narodili. Paradoxné je, že mnohí z nich sú už proti migrantom. Súčasná migrácia je veľká spoločensko-politická a demografická zmena v tomto našom európskom teritóriu. Ale v ňom bola veľká zmena aj to, že bývalé komunistické krajiny sa stali súčasťou Západu a myslím si, že to Západ ešte niekedy oľutuje.
Mali ste takmer 60 rokov, keď ste začali podnikať, stali sa spolumajiteľom Štúdia L+S. Prečo ste sa rozhodli mať vlastné divadlo?
Dôvody boli dva. Jeden bol starý sen, lebo sme sa usilovali mať svoje divadlo, respektíve sme si v šesťdesiatom ôsmom mysleli, že by sme mohli požiadať o licenciu. Boli sme s Julom mladí a zdalo sa nám to úžasné. Ale pravdaže, potom to možné nebolo.
A teraz, na staré kolená, bol bezprostredný dôvod, že keď bol ministrom kultúry Dušan Slobodník z HZDS, tak mi bez akéhokoľvek varovania, z jedného dňa na druhý, zobral 70 percent štátnej dotácie. Bez odôvodnenia. Ale ja si myslím, že to bolo preto, že som z jeho pohľadu nebol dostatočne národne orientovaný. A vtedy som si povedal, že radšej budem závislý od niekoho iného, ako od ministerstva kultúry. Viete, lebo závislý je človek vždy.
Prvotná motivácia teda bola, že ste sa naštvali?
Áno. Ja som si hovoril, že predsa nebudem ako niektorí iní kolegovia chodiť každý deň o pol ôsmej ráno na ministerstvo kultúry a na chodbe čakať, kým neuvidím nejakého dôležitého úradníka, aby som sa mu zalíškal.
Súvisí to aj s vaším nastavením, že ste zmýšľaním liberál?
Pravda, zmýšľaním som liberál a bol by som rád, keby sa ľudia viac starali sami o seba, než aby čakali, že sa o nich postará štát. Lebo, čo je štát? To je vláda a vlády sa menia, majú rôzne priority, rôzne tendencie. A kto chce byť od štátu závislý, ten sa musí prispôsobovať.
V tomto zmýšľaní ste stále menšina.
Ak hovoríme o Slovákoch, tak také zmýšľanie je tu ozaj v menšine.
Divadlo nie je práve zisková oblasť. Ako ste vyhodnocovali riziko, keď ste šli do podnikania?
Ak máte divadlo s 200 sedadlami, tak sa nemôžete nádejať, že ho uživíte z tržieb. Snažíte sa minimalizovať náklady, ale niekedy to, samozrejme, nejde. Lebo inscenácia si určité náklady vyžaduje.
Uvedomíte si, že keďže nie ste závislý od ministerstva kultúry, tak musíte byť závislý od sponzorov. A musíte mať nejakého generálneho sponzora, ktorý poskytuje istotu, a potom ešte ďalších ako bonusy. Nie je to ľahké, ale ide to.
Keď ste hľadali partnera, s ktorým budete vlastniť divadlo, aké kritériá ste na neho mali?
Zoznámil som sa s pánom Kováčikom, ktorý nie je divadelník, nakoniec teraz je už dlhší čas predseda futbalového zväzu. Ale nejako sme si padli do oka, vzájomné sympatie nás priviedli k myšlienke, že on by sa mohol starať o peniaze.
Nie, že by ich poskytoval, lebo tiež nemôže peniaze rozdávať, ale môže sa snažiť ich získať, lebo je dobrý manažér. To spojenie zatiaľ funguje, už skoro dvadsať rokov.
Ján Kováčik rieši financie a vy máte na starosti len umeleckú časť?
Áno, presne tak. A vlastníctvo máme 50 na 50.
Pri tvorbe repertoáru ako uvažujete?
Pochopiteľne vychádzame z istej tradície. Kedysi bola v našich priestoroch Tatra revue, priestor je akoby spojený so zábavou, so zábavným divadlom. Snažíme sa preto robiť veci, ktoré sú zábavné.
A druhé kritérium je, že sa snažíme, aby v predstaveniach, ak to ide, bolo čo najmenej účinkujúcich. (usmeje sa) Kvôli honorárom. Skrátka, aby sme minimalizovali náklady na výpravu, na kostýmy.
A nemáte ani stály súbor.
Nemáme, my sme vlastne staggiona, ktorá si prenajíma ľudí na predstavenia, alebo si prenajíma celé predstavenia, ktoré vyprodukoval niekto iný.
Koľko ľudí zamestnávate na plný úväzok?
Pokúsim sa to teraz spočítať… Asi sedem alebo osem ľudí.
Zvyknete o sebe hovoriť, že ste introvert. Napriek tomu ste desaťročia na očiach verejnosti, na javiskách. Ako ste to skĺbili?
To je pravda. Ale možnože byť ako introvert na javisku, kde by mal stáť extrovert, ma nabíja zvláštnou odvahou. Musím niečo prekonať, aby som sa postavil vedľa tých, čo introverti nie sú.
Niekde ste povedali, že prvými vzormi pre vás boli českí komici Voskovec a Werich. K Česku máte asi osobitný vzťah, veľa ste tam účinkovali, stále ste tam veľmi známy. Ako vidíte vývoj u nich a u nás? Ideme inými smermi alebo sme istým spôsobom stále Československo?
Vždy sme sa orientovali na Čechov, ich jazyku sme rozumeli. Prvá kniha, ktorú som dostal v prvej triede, bola v češtine, svetovú literatúru sme všetci čítavali v českých prekladoch. Mali sme pocit, že sa máme čo učiť, od českého divadla, od českých literátov.
Ale inšpiračným zdrojom boli pre mňa skôr Werich s Horníčkom, ktorí spolu začali vystupovať v 50. rokoch. Po rozdelení bývalého štátu – bol som proti tomu, mal som pocit, že by sme mali zostať spolu – teraz často na českej scéne vidím akýsi spoločenský úpadok. Akoby trochu klesli, v mojich, ale možno aj vo vlastných očiach.
Napísali ste mnohé skvelé texty piesní. Ktorý z nich najviac vystihuje Slovensko či Slovákov?
Asi séria textov, ktoré mali pôvodne byť v našom predstavení Náš priateľ René, ktoré nám týždeň pred premiérou zrušili. Na tieto slovenské témy tam boli napríklad piesne Vyletel vták či Za dedinou. Alebo z iného obdobia My sme národ holubičí.
FOTO: PETER FROLO
Milan Lasica (1940-2021)
Narodil sa vo Zvolene. Krátko žil v dedine Pliešovce, kým sa s rodinou nepresťahovali do Bratislavy. Ešte počas štúdia dramaturgie na Vysokej škole múzických umení začali s priateľom Júliusom Satinským vystupovať v Tatra revue s vlastnými humornými dialógmi. Neskôr pôsobili v Divadle na Korze či na Novej scéne. V 70. rokoch bývalý režim zakázal ich autorské vystupovanie.
Lasica hral v množstve českých aj slovenských filmov a televíznych inscenácií, skladal texty piesní, spieval. Bol riaditeľom a spolumajiteľom Štúdia L+S. S manželkou Magdou Vášáryovou, bývalou herečkou a političkou, mali dve dcéry.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
