Forbes WomenVoice powered by PORSCHE prináša sériu inšpiratívnych rozhovorov o úspešných ženách, ktorých hlas si zaslúži počuť celé Slovensko. Nechajte sa inšpirovať ich životnými úspechmi a odhodlaním s akým sa každý deň púšťajú do svojej práce.
Naďa Bendová kariéru v letectve vymenila za trénerskú píšťalku a motivovanie mladých ľudí. Vedie akadémiu, ktorej základom je rešpekt a snaha robiť kompromisy.
Ako by ste porovnali profesiu trénerky atletiky a letušky? V čom sa podľa vašich skúseností líšia?
Pri oboch pracujete s ľuďmi na spoločnom cieli, ktorý chcete dosiahnuť. Trénerstvo je na rozdiel od letectva založené na dlhodobých cieľoch. Musíte sa postarať o zverenca a o to, aby ostal zdravý. Je na vás, aby ste ho naučili, že úspech neprichádza za jednu noc. Dnes pokazené veci neopravujeme, ale vyhadzujeme. V športe sa mnohokrát všeličo pokazí a treba to napraviť, musíte mať silu každý deň vstať a znovu urobiť maximum.
Zmenila kariéra v letectve váš pohľad na život a ovplyvnila vás v trénerstve?
Letectvo je o predpisoch, autoritách, pravidlách a o rešpekte nielen k nadriadeným. Toto bola pre mňa obrovská skúsenosť a snažím sa ju preniesť aj do trénerstva, hoci tam sa k rešpektu pridáva schopnosť robiť kompromisy a to celkom nefunguje. Mám pocit, že v športe je zo strany systému málo ľudí, ktorí dokážu rešpektovať trénerov a ich odbornosť a postupovať trpezlivo dlhodobo. Vzťah s nimi nie je férový, chýba tam vzájomný rešpekt. Našťastie, v akadémii môžem uplatňovať vlastné pravidlá a zásady, o ktorých si myslím, že fungujú. To by mi v letectve neprešlo.
Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa stali trénerkou, hoci ste predtým dlhé roky robili letušku?
Športujem od detstva. Keď som sa rozhodla študovať na Fakulte telovýchovy a športu, mojim rodičom sa tento výber veľmi nepáčil, ale presadila som si to. Bola som naozaj zamilovaná do športu a do vrcholového športovca. Chcela som robiť trénerku, ale vtedy také možnosti neboli. Aj dnes ich je málo. Takže som pracovala v letectve a popri tom som sa venovala deťom v základnej pohybovej príprave. Keď som kvôli rodine s prácou v letectve skončila, začala som v športovom klube pracovať aj s mládežou. Tam som stretla Janka Volka, dnes už šprintéra, olympionika a halového majstra Európy v šprinte.
Videli ste na prvý pohľad, že toto je budúci majster Európy?
Pohybové nadanie vidíte v dieťati od malička. Talent sa však skladá z mnohých faktorov, ktoré sa k tomu musia pridať, dôležité je, či sú mladý človek a jeho rodičia schopní obetovať športu to, čo si vyžaduje. Súčasťou toho je prístup, zodpovednosť, regenerácia, motivácia, túžba a viera. Janko to v sebe mal a my sme od začiatku vedeli, že sa to s ním oplatí. Cítili sme, že ideme rovnakým smerom a že to má zmysel. Aj dnes máme veľa pohybovo nadaných detí, ale netuším, či budú schopné obetovať športu to, čo Janko. Mladého športovca ako on som ešte nestretla.
Mali ste to na začiatku ako trénerka žena ťažké?
Šport je o chlapoch, tréneroch a ja dodnes necítim rešpekt zo strany svojich kolegov v atletike. Dnes sa ma to už nedotýka, ale v minulosti som sa cítila ukrivdene, ponížene a nepríjemne. Hlavne vtedy, keď sa o mne vyjadrovali, že všetko, čo Janko dokázal, je náhoda. Kedysi som sa snažila byť s každým zadobre, dnes sa už nebojím ísť za svojím cieľom tak, ako ja chcem.
Čo podľa vás robíte ako trénerka „inak“?
Som človek, ktorý sa pýta, hlavne vtedy, keď niečo nevie. Toto je podľa mňa výhoda oproti iným trénerom. Nesnažím sa presadiť si svoje, prijmem názory iných a nechám si poradiť. Obrovská výhoda ženy trénerky je aj to, že má empatiu ku zverencovi. Navyše som profesionálny šport zažila vďaka manželovi na vlastnej koži, preto viem, čo všetko si vyžaduje. Myslím si, že práve toto je pre trénera obrovská výhoda.
„Kedysi som sa snažila byť s každým zadobre, dnes sa už nebojím ísť za svojím cieľom tak, ako ja chcem,” hovorí Naďa Bendová. Zdroj foto: Marek Gavlák
Športový klub Naša atletika vediete spolu s manželom. Funguje to, keď ste spolu doma aj v práci?
S manželom sa nám nedarí vytesniť atletiku a šport zo života v súkromí, lebo naše súkromie je práca a práca je naše súkromie. Je to prepojené a musíme tomu obetovať maximum. Máme však šťastie, že je pre nás práca zábavou a životným štýlom. V našom klube som ja tá, ktorá to robí pre pocit, pre šťastie, pre deti a pre to, aby prekonávali samých seba. Môj manžel je viac nastavený na výsledok. Má spočítané naše medaile a úspechy. Viem sa na neho spoľahnúť a deti v klube tak majú oba prístupy.
Na čo ste vo svojom živote najviac hrdá?
Som hrdá na svoj každodenný život. Mojím cieľom je cesta a každý jeden zážitok, sústredenie, preteky, víťazstvo. Aj prehra je pre mňa niečo, čo je dôležité v ďalšom napredovaní. Som hrdá na to, čo sa nám podarilo s Jankom, našimi zverencami, ale aj s vlastnými deťmi.
Čo je vaším snom, ktorý by ste si chceli v budúcnosti splniť?
Rada by som ostala pri Jankovi, kým neskončí s kariérou, samozrejme, pokiaľ on bude chcieť so mnou spolupracovať. Tiež by som chcela doviesť do vrcholového športu viacerých atlétov. Chcem, aby naša akadémia bola príkladom pre ostatných. Snívam o tom, že bude raz vzdelávať trénerov, šíriť naše skúsenosti a spojíme ľudí z viacerých športov. Snov mám veľa a snívam stále. Keby som nesnívala, Janko dnes nie je majstrom Európy. Môj život je o srdci, o snoch a o túžbe. Iba keď človek sníva, tak sa sny splnia.
