Začínal s malou živnosťou, dnes vedie šesť pobočiek výcvikovej školy, jednu „neziskovku“ a organizuje dovolenky so psami či výcvikové tábory. Juraj Ferko premenil cvičenie psov na biznis. Vedie tiež castingovú agentúru, ktorá dosadzuje zvieratá do reklám či filmov a v neustálom zlepšovaní mu pomáha aj tréning divokých zvierat v zoologických záhradách alebo v karanténnych staniciach. V rozhovore pre Forbes.sk hovorí o svojej ceste aj o zaujímavých požiadavkách od klientov, medzi ktorých patria aj najbohatší Slováci.
Ako ste sa dostali k psom?
Moja mama tvrdí, že psa som chcel, odkedy som sa narodil (smiech). Mali sme však drobnú kontraindikáciu, a to, že moja mamina je ťažký alergik. Bola alergická práve na srsť psov.
No keď som mal 9 rokov presťahovali sme sa do rodinného domu, kde som si už psíka „vydobyl.“ Podmienkou bolo, že s ním začnem chodiť na cvičisko a aj si to sám zaplatím. Dostal som staršiu labradorku, ktorá ma vlastne inšpirovala k tomu, čím sa dnes živím.
Vysnívaný koníček
Aké to bolo na cvičisku?
Prišiel som tam so zaváraninovým pohárom mincí, v ktorom som mal svoje úspory. Vysypal som to na kladinu a povedal, že sem chcem chodiť (úsmev). Bol to štandardný, lokálny cvičák, od ktorého sme bývali asi dve ulice. Tam začala aj moja kariéra „výcvikára“, ak to tak môžem nazvať.
Mal som vtedy 10 rokov, naša trénerka mala drobnú autonehodu a nemohla prísť na jednu hodinu. Keďže som býval blízko, zavolala mojim rodičom, či by som mohol ísť na cvičisko, povedať ľuďom, že nepríde a prípadne si s nimi potrénovať to, čo robíme inokedy.
Ja som tam teda ako 10-ročný chlapec prišiel a urobil som hodinu podľa toho, ako ju zvykla viesť cvičiteľka. Neskôr sa vrátila, no ľudia si začali pýtať hodiny so mnou.
Čím to podľa vás bolo?
Netuším. Možno to bolo tým, že som mal fantastického psa, s ktorým som im vedel všetko krásne ukázať. Zároveň som mal k psíkom naozaj vzťah a tiež pochádzam z učiteľskej rodiny, teda niekde v sebe možno mám vrodený cit pre učenie. V konečnom dôsledku som robil niečo, čo mi bolo úplne prirodzené.
V podstate od toho momentu v 10 rokoch som na cvičisku začal mávať vlastné skupiny psov a trénoval som tam do svojich približne 19 rokov. Bol som rekreačný tréner a venoval som sa aj canisterapii, no stále som to bral len ako svoj veľký koníček.
Dve vysoké školy a…
Nevnímali ste to ako oblasť, ktorej môžete venovať profesionálne?
Ani veľmi nie. Robil som to dobrovoľne a na cvičisku som za to ani nikdy nedostal zaplatené. Kde tu prišiel individuálny klient, ktorý mi dal za tréning pár korún, ale vôbec som to nevnímal ako svoje kariérne smerovanie. Popritom som vyštudoval matematické gymnázium, spravil som si dve vysoké školy – MATFYZ a strategické korporátne riadenie na fakulte manažmentu.
A vtedy som začínal uvažovať, čo so svojím životom ďalej. Bolo to obdobie, keď som absolvoval povinnú školskú prax, vyskúšal si prácu v nejakým korporáciách a zisťoval, ako vyzerá reálny pracovný proces. Uvedomil som si, že to nie je pre mňa.
Juraj Ferko trénuje psov od svojich 10 rokov. Foto: archív respondenta
Moja manželka ma vtedy veľmi podporila v cvičení psov a aj ja som si uvedomil, že to je niečo, čo by ma mohlo napĺňať. Skúsil som si teda založiť malú živnosť, neskôr firmu a začal som tam uplatňovať to, čo som sa naučil v škole – korporátne riadenie, strategické plánovanie a tak ďalej. Tam sa začali napĺňať nejaké moje vízie, budoval som pobočky, prijímal ďalších ľudí…
Dnes vytváram sieť škôl pre psy s odborným servisom a kompletnými službami pre akokoľvek náročné klienta. V úvode som však musel veľmi rýchlo pochopiť, že sa potrebujem ešte vzdelávať. Na starom cvičáku nám hovorili, že žiadne školenia nemajú zmysel, no nesúhlasím som s tým. To bol možno aj dôvod, prečo som odtiaľ odišiel.
„Som rád, keď veci fungujú bezo mňa.“
Ako ste sa začali vzdelávať?
Rodičia si všimli, že sa začínam viac zaujímať o túto oblasť, a tak mi dali ako darček k bakalárovi štúdium na kynologickej škole hocikde na svete, mal som si len vybrať. Rozhodol som sa pre vzdelávanie v Rakúsku, kde som absolvoval štúdium výcviku psov bez využívania nátlakových metód.
Bolo to niečo, čo v tom období na Slovensku nebolo. Naučil som sa nový prístup k tréningu psov a začal som ho uplatňovať na našom cvičisku. V krátkom čase som potom založil ďalšie dve cvičiská mimo Bratislavy a začal podľa týchto zahraničných techník školiť ďalších ľudí. Oni tieto vedomosti odovzdávali klientom ďalej. Začal som vytvárať firmu, ktorá profituje zisk a dokáže rásť.
Ja som v konečnom dôsledku veľmi lenivý človek a som rád, keď veci fungujú bezo mňa. Takže každý ďalší projekt či pobočku, ktorú koncipujem, vytváram vopred s tým, aby to časom fungovalo bezo mňa. Dnes sa nám týchto šesť firiem darí dostávať do nie celkom zanedbateľných čísel, čo sa týka obratov aj ziskovosti.
Cvičenie psov na Slovensku je teda lukratívny biznis…
Určite áno a stále je tu obrovské množstvo nevyužitého priestoru. Moje strednodobé a dlhodobé plánovanie pritom hovorí o tom, že rozvoj firmy bude viac ako desaťnásobný. Veľmi intenzívne sa preto s manželkou, ktorá podniká so mnou, pozeráme aj do zahraničia.
Čomu pripisujete záujem?
Ten je daný rapídnym nedostatkom kvalitných služieb v tejto oblasti. Nielen vzhľadom na rastúci počet psov, ale aj na potrebnú celkovú zmenu mentality ľudí a prístupu k domácim zvieratkám.
Psy už dávno nie sú len hospodárske, strážne alebo pracovné zvieratá, ale väčšinou sú to rodinní spoločníci. Kynológia sa však vyvíja pomaly a profesionáli nedokážu adekvátne reagovať na zmeny.
Na Slovensku ešte stále vidíme ľudí, ktorí trénujú metodikou 60. rokov minulého storočia. Nenapredujú, nevzdelávajú sa a nechápu, že dnešnému klientovi musia ponúknuť takú obrovskú úroveň servisu, ktorú si často ani nevedia predstaviť.
Požiadavky najbohatších
Napríklad?
U mňa je napríklad štandardom, že ma klient poprosí, aby som k nemu prišiel, vyzdvihol jeho psa, ktorého som predtým vytrénoval, zoberiem ho k veterinárovi, hneď potom do salónu pre psy a keď ide majiteľ na dovolenku, ubytujem ho – aby si on užíval tú bezstarostnú časť spolužitia so psom a všetko ostatné som kvázi zabezpečoval ja.
Aké sú tie najzaujímavejšie požiadavky, s ktorými ste sa stretli?
Každoročne vytvárate rebríček najbohatších Slovákov a moja klientela je v ňom značne zastúpená (úsmev). A tam sú tie požiadavky rôzne. Napríklad naučiť psa lietať privátnym lietadlom tak, aby dodržiaval pravidlá pilotnej prevádzky, aby sa nebál naštartovaných motorov pri nastupovaní z limuzíny do lietadla, aby vedel, ktoré sedadlo mu patrí… Toto je niečo, čo podľa mňa absolvovalo len veľmi málo kynológov na svete.
Tiež za sebou máme vytrénované desiatky psov na golfovú etiketu, aby mohli bez porušenia pravidiel sprevádzať svojich majiteľov po ihrisku. Učil som aj nemeckú dogu jazdiť na zadnom sedadle na kabriolete a mohol by som pokračovať ďalej.
Vo všeobecnosti chcú klienti, aby ich pes sprevádzal celým životom a aby s nimi mohol absolvovať rôzne veci – od bizarností, ako sú zoskoky padákom až po to, aby bol ich sprievodcom po obchodoch, aby sa vedel správať v kancelárii, alebo aby vydržal sedieť hodiny v reštaurácii.
Máme tiež klienta, ktorý jazdí na kamióne po celej Európe a jeho pes je jeho závozník. Trávi s ním 8-9 hodín na sedadle kamiónu. Nie sú to veci, ktoré by ste psa naučili na bežnom cvičisku, potrebujete ho učiť vo veľmi špecifických a neštandardných prostrediach.
Ako ste psa učili dodržiavať etiketu v lietadle? Ako ste to trénovali?
V prvom rade som sa to musel naučiť ja sám. Takto som bol v minulosti aj nepriamo donútený naučiť sa hrať golf (smiech). Prišiel som totiž so psom na golfové ihrisko, že ideme s klientom trénovať a do 10 minút ma vyrazil maršal s tým, že som porušil asi 20 pravidiel. Napriek tomu, že môj klient bol majiteľom golfového ihriska. Tak som sa musel naučiť hrať golf.
Podobne to bolo aj s lietadlom. Najprv som absolvoval rozhovor s pilotom a letuškou o pravidlách. Tí ma naučili, ktoré miesto patrí klientovi, kam pes za žiadnych okolností nemôže ísť, že si napríklad môže ľahnúť na gauč, ale nemal by ísť dozadu, kde je vírivka a podobne.
Tie pravidlá boli striktne dané, musel som ich pochopiť a potom ich flexibilne odprezentovať psovi tak, aby to pochopil, aby to bolo do budúcna stabilné a aby nedochádzalo ku skratovému správaniu. Musím myslieť na každú neštandardnú vec, ktorá sa tam môže stať.
A potom je to už len o tréningu. Psa potrebujete previesť prostredím, ukázať mu, ktoré správania si od neho v tomto prostredí predstavujete a následne, ktoré správania nepotrebujete. Nalietal som sa teda dosť.
Koronový syndróm u psov
Čo vás na cvičení psov baví najviac?
To, že je to vždy iné. Napríklad momentálne zaznamenávame u psov tzv. koronový syndróm, ide o extrémnu formu separačnej úzkosti. Ľudia, ktorí boli so svojimi psami vyše roka zavretí doma, sa teraz vracajú do klasického pracovného života a tie psíky zostávajú po roku nonstop pozornosti samé doma a štrajkujú.
Celá naša škola rieši vyše 100 psov s podobným syndrómom týždenne a zakaždým, keď prídem k takémuto psíkovi, hovorím si, že je to jasná vec, že to budeme riešiť takto alebo takto. Ale každý ten pes reaguje inak, každý majiteľ je povahovo, komunikačne a empaticky iný a vždy musíme hľadať tú ideálnu metódu, ideálny mix použiteľných alebo často používaných postupov pre tú konkrétnu rodinu. To je na tom krásne. Môžem riešiť stovky rovnakých prípadov, no zakaždým je to úplne iné.
Aké sú najextrémnejšie prípady, ku ktorým vás ľudia volajú?
To sú najextrémnejšie formy agresivity od výmyslu sveta. Psy, ktoré útočia na iné psy, na ľudí. Často som bol v rodinách, kde už bol jeden pes, prišiel druhý a začali sa biť do krvi.
Mám prípady, kde sa dal dokopy pár, pričom každý z nich mal svojho psa, ale nevedeli sa zniesť. Tiež situácie, v ktorých pes začal útočiť na bábätko, alebo kde dieťa útočilo na psa a ten sa panicky bál.
Mám za sebou extrémny, v ktorých zvieratá spôsobovali šialené veci. V niektorých prípadoch až úmrtia.
Tréning majiteľov
Býva to chyba majiteľov?
Väčšinou je to chyba majiteľov – či momentálnych, alebo tých minulých. V poslednej dobe sa, chvalabohu, darí odoberať psy z mnohých nešťastných podmienok a tieto zvieratá majú naučené veľmi zvláštne formy obranných mechanizmov, za ktoré nový majiteľ väčšinou nemôže.
Našťastie existujú postupy na to, ako to napraviť. Zaberie to veľmi veľa času, je to veľa roboty, ale v drvivej väčšine prípadov sa to dá.
Ferko hovorí, že je pre neho jednoduchšie komunikovať so psom ako s ich majiteľmi. Foto: Pexels
Je náročnejšie komunikovať so psami alebo s ich majiteľmi?
Jednoznačne s ľuďmi. Psy reagujú štandardne, zatiaľ čo ľudia veľmi neštandardne. Ja viem oveľa lepšie pochopiť psychiku psa, tá ľudská je oveľa zložitejšia.
Pes je zviera, ktoré žije „tu a teraz“, teda zhruba v päťsekundovom časovom intervale, pričom má len nejaké zaužívané obranné mechanizmy z minulosti. Človek žije 49 % v minulosti, 49 % v budúcnosti a 2 % „tu a teraz“, pričom rozmýšľa nad takými súvislosťami, ktoré je často veľmi ťažké pochopiť. Tým pádom je pre mňa jednoduchšie „opraviť“ psíka.
Náročnejšia časť je naučiť majiteľa, ktorý už má nejaké asociácie, predpoklady a reakcie, aby si „opravil“ psa sám. V konečnom dôsledku robím mentoring. Nie som ten človek, ktorý chytí psa a vycvičí ho, ale učím majiteľa, ako to vie urobiť sám. Len vtedy to je stabilné.
Kedysi som robil to, že som si zobral psíka na výcvik na tri týždne, všetko som ho naučil a ten bol ako na diaľkové ovládanie. Ale o pár týždňov to tomu majiteľovi prestalo fungovať.
Keď som si ho zobral späť „na reklamáciu“, so mnou všetko zase fungovalo. No s majiteľom nie. Presne preto som od týchto foriem výcviku úplne upustil a dnes učím majiteľov, aby si vytrénovali psa sami.
Učenie od divých zvierat
Okrem toho sa však rekreačne venujete aj tréningu divých zvierat. O čo ide?
Veľmi ma inšpiruje tréning zvierat, ktoré sú oveľa viac viazané na inštinkty a menej na komunikáciu s ľuďmi. Napríklad dikobrazy, slony, veľké mačky – tigre, levy, pumy… Toto sú zvieratá, ktoré majú jednu spoločnú vlastnosť a tou je, že vám nič neodpustia.
Keď spravíte pri ich tréningu chybu, tieto zvieratá ju okamžite reflektujú. Často tak prudko, že to môže byť až nebezpečné. Učíte sa tam teda byť veľmi presný, dôsledný a nerobiť chyby.
Keď spravíte chybu pri tréningu psa alebo mačky, tak to zviera vám ju odpustí a dá vám ďalšiu šancu, divé zviera nie.
Predpokladám, že sa pri tom dostávate aj do nebezpečných situácií…
Snažím sa im vyhýbať. Som veľmi opatrný a zhruba viem, čo môžem od tých zvierat očakávať. Ale už sa mi stalo, že ma pohrýzlo divé prasa, nosáľ, zaútočil na mňa jastrab… Mám za sebou teda aj nebezpečné situácie. Vtedy treba mať rýchle reflexy.
Mal som jeden zážitok s koňom, nazval by som ho plnokrvným žrebcom, ktorého som nečakal v prostredí, v ktorom som sa nachádzal. Bez tréningu so zvieratami by som z tejto situácie asi vyšiel veľmi zle. No vzhľadom na to, že som vedel, ako reaguje kôň, aké má zorné pole a čo mi môže pomôcť, podarilo sa mi utiecť.
Ako to prebiehalo?
Mal som zhruba 200 metrov k bráne do bezpečia a prešiel som ich tým spôsobom, že som koňa zdrapol za kožu na krku, zakryl som mu oko a druhou rukou som ho tlačil k dverám. Napriek tomu, že sa predtým staval na zadné a chcel ma dokopať kopytami, tak sa mi podarilo týmto spôsobom dostať do bezpečia. Bol to náročný boj a veľmi mi tĺklo srdce, ale zvládol som to.
Ako sa dostávate k rôznym exotickým zvieratám, ktoré ste spomínali?
Mám za tie roky silné kontakty aj na trénerov divých zvierat. Jedna z mojich aktivít je totiž castingová agentúra pre zvieratá. Do rôznych reklamných, filmových a seriálových produkcií dosadzujem trénované zvieratá.
Pri tejto práci som sa skamarátil s mnohými ľuďmi, ktorí majú naozaj neštandardné zvieratá od krokodílov, tarantúl až po šelmy. Snažím sa tieto kontakty využívať aj na to, aby som sa dostal k ich tréningu.
Kedy prišlo obsadzovanie do kastingov?
Pred rokmi. Ako blesk z jasného neba (smiech). Môj švagor pracuje celý život v reklamnej agentúre a keďže vedel, že robím so psami, jedného dňa mi zavolal, že by potrebovali do reklamy šikovného labradora. Mal som kamarátku s takýmto psíkom, ten si to odležal, dostal vrece granúl a všetci boli šťastní, ako super sa to podarilo.
Vraj v minulosti, keď točili so zvieratami, tak to nefungovalo. V tomto prípade som však bol na tom pľaci ako tréner a keď labrador začal štrajkovať, vedel som mu povedať, nech „neblbne“ a robí to, čo od neho chceme. V tejto chvíli sú to už stovky projektov, ktoré máme za sebou.
Čo najzaujímavejšie ste vďaka trénovaniu zažili?
Určite to bol let súkromným lietadlom, o ktorom som hovoril. Bol to transoceánsky Boeing, ktorý bol upravený pre pár cestujúcich s takým vybavením, o ktorom môžeme len snívať. Okrem toho som zažil ešte jednu zvláštnu vec.
Pred niekoľkými rokmi som točil televízny seriál Bodka, kde som kastoval a trénoval 189 psov. Bol to projekt, ktorý napokon nevyšiel podľa predstáv a nemal ani dobrú sledovanosť, ale čo sa týka práce psov, bola to pre mňa extrémna skúsenosť.
