Mal len 27 rokov, keď sa dostal do tímu vedcov na najprestížnejšej klinike na svete zameranej na liečbu a výskum rakoviny. V roku 2019 bol súčasťou rebríčka Forbes 30 pod 30. Tretí rok na newyorskej klinike Memorial Sloan Kettering (MSK) bol však „ako zo zlého filmu“. V začiatkoch epidémie sa ocitol v prvej línii a skúmal aj dopady covidu na mozog pacientov s rakovinou. „V živote som v našej nemocnici nevidel toľko ľudí, obzvlášť nie tých ležiacich,“ opisuje Ján Remšík mrazivé zážitky z tohto obdobia. Ako hovorí, drží palce našim vedcom a prial by im viac úcty. Verí, že všetko prekonáme.
Strašidelné číslo
Už pár rokov sa venujete výskumu rakoviny na najprestížnejšej onkologickej klinike sveta Memorial Sloan Kettering Cancer Center (MSK) v New Yorku. Konkrétne vediete výskum metastáz v mozgu. Zachytila som vás v sobotu ráno v práci.
Taký štandard (úsmev). Je to veľké privilégium, pracovať a robiť výskum na top klinike pre liečbu rakoviny na celom svete.
Projekty v našom odbore trvajú zhruba 4 – 5 rokov. Ocitli sme sa však aj uprostred pandémie, takže sme skúmali aj dopad ochorenia Covid-19 na mozog ľudí, čo rakovinou aktuálne trpia.
To, čo skúmam teraz, je metastázovanie rakovinových buniek do mozgu. Pacienti s touto diagnózou majú veľmi zlú prognózu a nemáme pre nich žiadnu zacielenú liečbu, ktorá by aspoň väčšine z nich pomáhala. Akýkoľvek mechanizmus, ktorý sa podarí objaviť pre niektorý typ metastáz, dokáže zmeniť život pomerne veľkému počtu ľudí.
Až 30 percentám ľudí, čo prekonali alebo prekonávajú rakovinu, sa objavia metastázy v mozgu. To je obrovské číslo, len ľudia, vrátane vedcov, o tom neradi hovoria, keďže je to niečo, čomu stále takmer nerozumieme.
Obavám sa, že väčšina z nás má vo svojom okolí ľudí, ktorých rakovina zasiahla. Takže všetko, čo smeruje k zlepšeniu prognóz, je skvelá práca.
Posledné štatistiky hovoria, že jeden z troch ľudí na svete má za svoj život rakovinu. To číslo je nesmierne prekvapivé aj pre mňa, čo sa tomu venujem.
Ján s kolegyňami Adrienne Boire a Jessicou Wilcox v laboratóriu MSK. Foto: archív respondenta
Ale žijeme v dobe, keď je rakovina relatívne rýchlo detekovateľná a veľa pacientov vyhľadá lekára dosť skoro. Množstvo typov rakoviny vieme eliminovať v raných štádiách terapiou natrvalo a často bez následkov. To je zrejme lepší pohlaď na také strašidelné číslo.
Vplyv covidu na mozog pacientov
K čomu dospel výskum dopadu ochorenia Covid-19 na mozog u pacientov s rakovinou?
Zistili sme, že pacienti s rakovinou po prekonaní covidu majú oveľa vyššie zápalové markery nielen v plazme, ale aj v mozgu, a to ešte dlho po jeho prekonaní. Tento oneskorený zápalový proces nejakým spôsobom prispel k ťažkým neurologickým symptómom.
Na rozdiel od ostatnej populácie, títo covidoví pacienti upadali do delíria, boli zmätení, ťažko sa preberali z kómy a mali záchvaty. No bolo to často i mesiace po tom, čo prekonali prvotnú infekciu covidu.
Zdá sa, že covid ovplyvňuje oveľa viac než len pľúca, a to aj dlho po tom, čo ho ľudia prekonali.
Teraz je trend sledovať čo sa zmenilo u pacientov s ľahším priebehom. U mnohých sa strata čuchu a chuti doteraz nevrátila. Nezdá sa však, že by sa u relatívne zdravých ľudí vírusová častica dostávala do mozgu.
Z nejakého dôvodu sa zápalové markery držia na vyššej hladine, ako je štandardné. Zatiaľ nerozumieme prečo.
Napríklad zaočkovaní pacienti takéto zápalové markery nemajú, napriek tomu, že sa ich imunitný systém stretol so syntetickým proteínom covidu. Je to dôsledok reálnej infekcie, pretože vakcína infekciu nespôsobuje, len vystaví telo neinfekčným kúskom vírusu.
Kiež by toto bolo viac známe, to je dobrá správa.
Ono je to také zvláštne, že ľudia začali protestovať pred domami lekárov a vedcov, aj napriek tomu, že sa im snažia pomáhať. To mi rozum neberie.
Neúcta voči ľuďom, ktorí pomáhajú
Asi sme už trochu otupeli, na túto tému.
Ja tomu na jednej strane rozumiem, už je to vyše roka a pol, čo žijeme v tejto bubline. Keď počujem slovo covid, tak sa mi tiež spraví nevoľno. Čomu naozaj nerozumiem je tá neúcta voči ľudom, ktorí pomáhajú.
Naučili sme sa, aké je dôležité mať ľudí, ako ste vy, čo si komplexné dáta vedia poskladať tak, aby dávali zmysel. Čo nás ešte pandémia naučila?
Bol som prekvapený, koľko ľudí z môjho okolia, ktorí nikdy neboli naklonení vede, prejavili neuveriteľný záujem o to, ako farmaceutický priemysel vyvíjal vakcínu. Je to také fascinujúce, že to fascinuje aj mimo našu medicínsku scénu. Možno sa nudili keď sedeli doma, kto vie (úsmev).
Je skvelé, že sme to zvládli a dokázali vynaložiť energiu na taký obrovský progres. Všetko, čo sme sa naučili, nám poslúži pri ďalšej pandémii. Táto nie je prvá ani posledná, ale už sme lepšie pripravení.
„Bolo to ako zo zlého filmu.“
V New Yorku to nebolo jednoduché. Boli sme v epicentre epidémie na začiatku, keď sme dokopy ešte nič nevedeli. Ako ste prežívali začiatok v prvej línii?
Mali sme tri dni na to, aby sme vo výskumoch ukončili, čo sme mali začaté. Spôsobilo to oneskorenia, ktoré sme v mnohom ešte nedobehli. Potom sme išli do ťažkého lockdownu. Videl som ľudí plakať.
Čo sa týka nemocnice, bolo to ako zo zlého filmu. V živote som tam nevidel toľko ľudí, obzvlášť nie tých ležiacich. My síce nie sme malá nemocnica, ale nemáme veľa JIS lôžok. Zo dňa na deň sa tam tie lôžka museli nachystať.
Mali sme oddelenia, kde boli stovky pacientov na ventilácii s veľmi ťažkým covidom, pretože sú to pacienti s rakovinou, ktorí majú pre chemoterapiu zníženú imunitu.
Veľa našich pacientov sa rozhodlo radšej doma dožiť, než riskovať covid pri ceste do nemocnice na terapiu. V máji, keď sa trochu zlepšila situácia, sme prijímali covidových pacientov s rakovinou z ostatných nemocníc, aby sme im uľavili, pretože nemali toľko kapacity na korona oddeleniach.
Ako ste vnímali tieto zmeny v nemocnici?
V tom čase nebola vakcína, extrémne veľa kolegov začalo byť chorých, rotovalo sa. Bol to taký neobvyklý chaos vo veľmi regulovanom prostredí. Všetci robili, čo mohli.
Na začiatku sme nemali ako pacientom pomôcť a tešili nás všetci, čo to úspešne prekonali. Som rád, že je to takmer za nami a máme vakcíny.
Vykúpením bola len kartička z prvej línie
Aký bol vtedy život v New Yorku pre človeka z prvej línie?
Keďže som pracoval a obchody mali obmedzený režim a boli v nich nekonečné rady, bolo to veľmi ťažké. Donáška potravín prestala fungovať, nedal sa nájsť termín.
Jediné, čo nám pomohlo, bola pracovná kartička s nálepkou, že sme v prvej línii. V potravinách nás pustili dopredu, aby sme nestáli v hodinových radoch.
Ján s najlepším priateľom Jakubom na upršanom severe Francúzska. Foto: archív respondenta
Teraz cítiť, že sa New York vracia do normálu. Už máme 80-percentnú zaočkovanosť, obchody fungujú, ešte nám chýbajú turisti. Sú ostrovčeky, kde je stále prázdno po pandémii, ale tam, kde bývam a pracujem na Upper Eastside, je rušno.
Bol New York váš sen?
Nikdy som nečakal, že sa dostanem do New Yorku. Študoval som farmáciu na Slovensku a bol som fascinovaný tým, ako malé molekuly z rastlín a syntetické liečivá dokážu zásadne ovplyvniť ľudsky život alebo fyziológiu. Vtedy som ešte chcel pracovať v lekárni.
Keď pacienti ignorujú odporúčania…
Ako sa zmenil sen o lekárni?
Skúsil som si prax, ale ľudia akoby nie dosť doceňovali prácu lekárnika. Praxoval som v nemocničnej lekárni, ten nával emócii bol taký veľký… bol som z toho vyčerpaný.
V tom čase si väčšina myslela, že mám 15 rokov, zaskakujem za rodičov a podávam im krabičky z poličky (úsmev). Takže verím, že je to aj také špecifické pre mňa.
Trápilo ma, keď mi na rovinu povedali, že lieky budú brať ako chcú a že ich môj názor nezaujíma, aj keď to prakticky nebol môj názor, ale profesionálne odporúčanie. Nemal som pocit, že to je miesto, kam v živote patrím.
Čo vás priviedlo z lekárne k výskumu rakoviny?
Výskum onkológie je niečo, kde by som mohol pomôcť viac ako vydávaním liekov.
Prišlo mi fascinujúce, že od 60. rokov systematicky vyvíjame liečivá a nemáme nič, čo by zásadne dokázalo pomôcť pacientom s metastázami, aj keď sa to každým rokom zlepšuje.
Metastázy v mozgu vyzerajú úplne inak než všetky ostatné, navyše, mozog je nadriadený orgán a metastázy v ňom sú začiatkom konca. Praxoval som na onkologickom inštitúte v nemocnici, kde som bol v kontakte s pacientmi v posledných štádiách. A tak som sa tej téme začal venovať viac.
Nie je veľa laboratórií na svete čo sa tomu venujú a moja aktuálna šéfka práve také zakladala. Napísal som jej žiadosť s návrhom, čo by som rád skúmal. Vybrala ma a som tu!
To musel byt skvelý pocit, keď vás vybrali.
Veľmi ma prekvapilo, že taká ohromná inštitúcia, mala záujem o niekoho ako ja. Mojím cieľom bolo robiť niečo, čo ma napĺňa a robí šťastným, a že som skončil tu je ešte lepšie – je to svetová špička.
„Bohužiaľ, na Slovensku prichádzajú pacienti neskoro.“
Ste v spojení s ľuďmi z branže na Slovensku?
Poznám ľudí z výskumu, ktorí sa so mnou kamarátsky poradia o postupoch. No nepoznám ľudí zo Slovenska, ktorí vyštudovali to, čo ja.
Je dosť ťažké robiť taký výskum v krajine, kde nemáme toľko pacientov a potrebnú infraštruktúru. Bohužiaľ, na Slovensku prichádzajú pacienti neskoro. A taký chirurgicky zákrok kvôli výskumu môže spôsobiť priveľkú záťaž.
Preto som rád, že viac a viac ľudí si všíma a stará sa o svoje telo, čo je obrovský krok vpred. Je dobré aby ľudia chápali, prečo treba veľa investícií do prevencie.
Ján so starými rodičmi. Tam vždy smerujú jeho prvé kroky pri návšteve Slovenska. Foto: archív respondenta
Ako vnímate výskum na Slovensku?
Poznám kolegov, a neviem ako to zvládajú, majú môj obdiv. Sú to ľudia, ktorí ostávajú aj napriek všetkým komplikáciám. Ujsť do zahraničia je jednoduché riešenie, ak to rodinná situácia dovolí. Ja som to urobil.
Boria sa s obrovským návalom administratívny a robiť výskum na svetovej úrovni stojí neskutočné peniaze. Na to, aby ste dostali väčší európsky grant, ktorý Slováci dokážu dostať, musíte vygenerovať dáta svetovej kvality. A tie stoja peniaze, takže je to začarovaný kruh.
Hoci je aj na Slovensku stále viac peňazí na výskum, nie je to dosť. Čo som dostal na výskum v USA za prvé dva roky, niektoré skupiny u nás nedostanú za 10 rokov. To mi príde nefér.
Jedinečný nápad
Je špičková technológia kľúčová pre úspešný výskum?
Základom pre naozaj úspešný výskum, ktorý má smerovať k novej terapii, je mať prístup k unikátnym technológiám. No technológie nie sú všetko. Dôležitejší je nápad, ktorý nemá nikto iný. Myslieť „out of the box“.
Nie je to tak, že chceme nájsť liek na akúkoľvek rakovinu. To snáď ani nie je možné. Skôr hľadáme špecifický mechanizmus, ktorý dokážeme o pár rokov aplikovať do klinických skúšok a pomôcť potom pacientom s konkrétnym typom rakoviny.
Čo robí túto kliniku výnimočnou – z pohľadu výskumu?
Máme k dispozícii obrovské množstvo pacientskych vzoriek a dát z databáz, ktoré sú starostlivo regulované, čo nám umožňuje vykonávať nadštandardný výskum spĺňajúci všetky etické normy.
V rámci sveta, je to unikátny zdroj informácií, ktoré keď si človek správne pospája, tak pomerne ľahko nájde odpovede na svoje otázky.
Ako je centrum MSK štruktúrované v rámci výskumu?
Celá naša nemocnica má vyše 20-tisíc ľudí a viacero kliník v štáte New York a New Jersey. Hlavná nemocnica sídli na Manhattane, kde sú aj výskumné centrá s rôznymi oddeleniami – napríklad oddelenie imunológie, vývojovej biológie, biológie systémov, štruktúrnej biológie, farmakológie alebo ľudskej onkológie, kde som ja.
Rakovina z rôznych aspektov
Prekvapivé, koľko rôznych centier máte, okrem ľudskej onkológie.
Dôvod je jednoduchý – aby sme čo najlepšie porozumeli rakovine z rôznych aspektov.
Skúste nám to priblížiť, na čo slúži centrum vývojovej biológie?
Rakovinová bunka spraví čokoľvek, aby prežila. A na to, aby prežila si dokáže adoptovať mechanizmus, napríklad z embryogenézy – keď sa z oplodneného vajíčka vyvíja plod.
Tieto mechanizmy sú v rámci embryogenézy veľmi kontrolované, zatiaľ čo rakovinová bunka si ich dokáže adoptovať veľmi agresívne a používa ich pre seba na už pomerne nekontrolovaný rast po tele. Len vďaka tomu, že používa mechanizmus, ktorý príroda vyvinula na niečo úplne iné.
Imunoterapia
Zaujímavé, imonuterapia v rámci liečby rakoviny je už o čosi známejšia.
Trendom poslednej dekády je používanie imunoterapie, pomocou ktorej sa snažíme prebudiť a naštartovať imunitný systém pacienta, aby sám dokázal tumor zlikvidovať. Na to, aby sme chápali, ako imunitný systém interaguje máme imunologické oddelenie.
A na to, aby sme vedeli uvariť lepšie liečivá máme oddelenie farmakológie a medicínskej chémie.
A nakoniec teda oddelenie, kde sám pôsobíte – ľudská onkológia.
Tu sa snažíme pochopiť základné mechanizmy v oblasti ľudského tumoru. Máme tu desiatky výskumných skupín a každá sa venuje úplne inému aspektu rakoviny. Vždy je v centre rakovina a pacient.
V akom štádiu sa nachádza konkrétne váš výskumu?
Vďaka výsledkom jedného nášho projektu, ktorý sme začali v roku 2018, sme identifikovali liečivo, ktoré dokáže vyzbierať železo zo systému – teda z mozgomiešneho moku – a niektoré bunky, ktoré podporujú rast tumoru, už nedokážu bez železa fungovať.
To sme overili na množstve predklinických modelov a poslali sme aj aplikáciu do FDA, aby sme dostali povolenie prejsť ku klinickým štúdiám.
Čo by ho priviedlo späť na Slovensko?
Je niečo, čo by vás donieslo na Slovensko?
Jedlo mojej babky (veľký úsmev). Mne to americké nechutí. Ja som veľmi rozmaznaný, čo sa týka jedla, keďže som vyrastal u babky a deda. Takže to, čo majú iné deti len počas prázdnin, som mal celých 17 rokov, kým som sa neodsťahoval.
Na Slovensku sa tiež hýbu veci dopredu – od super počítača, cez príbehy ako Chirana. Vnímate ten posun dopredu?
Chcelo by to takých príbehov viac, aby ľudia videli tú inšpiráciu. Keď máte dobrý nápad a finančné zázemie, tak sa dá čokoľvek (úsmev).
Kristina Sojakova už 14 rokov pracuje vo firme IBM, kde v minulosti viedla zákaznícku spokojnosť, pričom spolu s bratislavským tímom radili priamo špičke IBM. Momentále tam pracuje na pozícii IT Operations Manager. Verí, že správny leadership, úprimná komunikácia a nadšenie dokážu v kombinácii so šikovnými ľuďmi zázraky. Pracovne aj ľudsky ju posúva networking, vďaka ktorému naberá poznatky od inšpiratívnych ľudí. V New Yorku, ktorý už 6 rokov nazýva svojím domovom, je aktívna v komunite Slovak Professionals NY. Aj spoza oceánu je fanúšičkou Slovenska, s ktorým ju spája rodina a blízki priatelia.
