Pred niekoľkými rokmi sedela zavretá v detskej izbe a natáčala videá, ktoré ukazovala len svojej mame. Dnes majú jej youtubové kanály viac ako 12 miliónov zhliadnutí a ona patrí medzi 20 najvplyvnejších slovenských influencerov za rok 2021. Dvadsiatnička Janka Žampachová, známa ako jancucik, hovorí otvorene o poruchách príjmu potravy a dôležitosti mentálneho zdravia.
Pozrite si rebríček top influencerov Slovenska za rok 2021.
K natáčaniu videí ste sa vraj dostali, keď ste bojovali s mentálnou anorexiou. Ako si na to spomínate?
Keď som bojovala s anorexiou, potrebovala som si stanoviť nejaký cieľ do budúcnosti. Niečo, čo mi pomôže sa z toho dostať. V tom období som totiž bola presvedčená, že choroba je niečo, čím budem žiť do konca života. Pred sebou som nevidela nič iné. Celé dni som bola zavretá sama doma a nerobila nič iné, len dookola pozerala Youtube.
Jeden deň som tak dostala nápad skúsiť niečo natočiť sama. Zistila som, že dokážem rozprávať na kameru a že ma to aj baví. Vtedy som začala natáčať videá, strihať ich, no približne dva roky som ich ukazovala len mame. Bolo to obdobie, keď som sa bála ísť s niečím takým von.
Posmešky a snaha ujsť pred jedlom
Prečo ste sa báli zverejňovať videá?
Vôbec som si neverila, nikdy predtým som nevystupovala a nerozprávala pred ľuďmi. Koktala som a bála som sa, ako ma budú vnímať. Sama som sa nemala rada a nebola som schopná dať niečo na internet. Necítila som sa dobre vo svojom tele…
No ako som sa postupne dostávala z anorexie, začala som videá zverejňovať. Stretávala som sa síce s posmeškami v škole, ale bola som na to zvyknutá. Spolužiaci ma ani predtým nemali veľmi radi.
Čo to bolo za obdobie?
Moje dni boli v tom čase ovládané najmä jedlom. Nemyslela som na nič iné, len na to, kedy sa mu vyhnúť, ako sa mu vyhnúť alebo kde ho schovať. Obdobie anorexie zvyknem opisovať tak, akoby ma ovládal niekto iný. Bola som akoby stratená vo svojom tele a môj mozog bol úplne inde ako mozog anorexie.
Nemala som žiadne koníčky, nevedela som robiť nič dlhšie ako pár minút, pretože som bola hneď vyčerpaná. Celý deň som myslela len na jedlo a pozerala youtubové videá, v ktorých iní ľudia jedli. To ma v tom čase nasýtilo.
Spočiatku Janka natáčala videá, ktoré ukazovala len svojej mame. Foto: archív Janky Žampachovej
Odsunula som aj všetkých kamarátov, najradšej som bola sama. Často som doma aj vypla wifi, pretože ma otravovalo, ako mi niektorí kamaráti na internete stále písali, čo je so mnou a či som v poriadku.
Zaujímali sa o mňa, no ja som im neodpisovala. Dlho som si nechcela priznať, že je niečo zle. Myslela som si, že je to úplne normálne, že len chcem schudnúť.
Traumatická puberta
Ako sa u vás začala prejavovať porucha príjmu potravy?
Presne si na to nepamätám, ale s jedením som mala problém od mala. Už v šiestich rokoch som prvýkrát prestala jesť, no vtedy pomohlo, keď mi mama dovolila nakúpiť si, čo som chcela. Začala som teda jesť sladkosti.
Neskôr sa to vrátilo a mala som obdobie, keď som odmietala všetky tuhé veci a jedla som len polievky. Najhoršie to bolo okolo 14 rokov, keď som bola hospitalizovaná. Celé to obdobie mám ešte stále akoby rozmazané a na mnohé veci si neviem spomenúť. Bolo to pre mňa celkom traumatické.
Čo sa týka nejakých spúšťačov, stále sme s psychologičkou neprišli na to, čo konkrétne to mohlo byť. No vždy som bola väčšia ako ostatné deti a často som dostávala komentáre na svoju postavu. Necítila som sa, že medzi ne zapadám. A možno práve to zohralo nejakú úlohu.
V jednom rozhovore ste spomínali, že v tom najhoršom období anorexie vás ľudia chválili za to, ako dobre vyzeráte…
Áno. V tom období ma to dokázalo povzbudiť k ďalšiemu chudnutiu. Hovorila som si: „Skvelé. Môžem ísť ešte ďalej. Schudnem viac a budem vyzerať ešte lepšie.“ Veľmi mi to škodilo.
Aj preto si dnes myslím, že by ľudia nemali komentovať postavu iných, pretože nikdy nemôžu vedieť, čo sa za tým skrýva. Často sa to snažím komunikovať aj cez svoj Instagram.
Nádej pre ostatné dievčatá
Píšu vám mladé dievčatá, ktoré si prechádzajú niečím podobným?
Po tom, čo som uverejnila dokument Annine denníky, sa na mňa začalo obracať veľa dievčat. S niektorými som mala dokonca telefonické rozhovory. Myslím, že im pomáha vidieť niekoho, kto sa z toho dostal. Keď som bojovala s anorexiou, nikoho takého som vo svojom okolí nemala. Dúfam, že im dodávam určitú nádej.
S fanúšičkou. Foto: archív Janky Žampachovej
Ako sa zrodil nápad na dokument o anorexii?
Bolo to podobné, ako keď som začínala s Youtube. Potrebovala som zmysel, aby som mohla ďalej žiť. Zároveň som chcela zanechať v mladých dievčatách, ktoré si prechádzajú niečím podobným, odkaz, zdieľať s nimi svoj príbeh.
Tak sme spoločne s jednou skvelou scenáristkou napísali scenár, zohnali sme režiséra a cez crowdfunding sme na to celé vyzbierali peniažky. Bol to veľký projekt, ktorého súčasťou boli aj diskusie o poruchách príjmu potravy v rôznych mestách.
Vďaka tomu som sa učila rozprávať pred ľuďmi, čo mi neskôr pomohlo aj na Youtube. Hlavným odkazom týchto akcií aj filmu však bolo pomôcť a ukázať, kam až môže zájsť nevinné chudnutie. Chcela som, aby čo najviac ľudí vedelo, že tu niečo takéto je, ukázať im, ako sa majú správať k týmto ľuďom, ktoré komentáre im môžu robiť zle…
Na Slovensku sa o tejto téme veľmi nehovorí a nie je o nej dostatočné povedomie. Sama som to zistila na prednáškach, ktoré sme robili. Keď som sa ľudí spýtala, čo je to anorexia, zvyčajne odpovedali niečo v zmysle, že ide je to chorobu, pri ktorej je človek chudý. To nie je pravda. Anorexia je choroba, ktorá je celá v hlave. Nemusíte byť chudý, úplne „stačí“, keď doma hladujete.
Uvedomiť si, čo všetko by sme stratili
Čo zohralo dôležitú úlohu v procese liečenia?
Určite rozmýšľanie nad tým, čo chcem robiť so svojím životom ďalej. Psychiatrička mi vtedy povedala, že koniec tohto celého je len smrť a že sa potrebujem liečiť. Tak som začala premýšľať nad tým, čo všetko by mi ušlo. Dochádzalo mi, že keď si chcem niektoré veci užiť, nemôžem byť dehydrovaná a nenajedená. Motivovala ma aj rodina a natáčanie na Youtube.
Dalo by sa teda povedať, že vás videá zachránili?
Určite hej. Zaneprázdnilo mi to myseľ natoľko, že už dva roky som ani nepomyslela na to, koľko čoho jem, a už dva roky som sa nepostavila na váhu. Postupne som si uvedomila, že čísla ma nedefinujú.
Čo urobila anorexia s vašou psychikou?
Doteraz mám problémy a nasadené antidepresíva, o čom aj otvorene hovorím. V minulosti som tiež mala na dennej báze panické záchvaty. Už sa to postupne zlepšuje, ale ešte pred pár mesiacmi to bolo veľmi zlé. Keď som mala niekam ísť autom, často som musela pol hodinu sedieť na parkovisku a „predýchavať“, niekedy tieto záchvaty trvali hodiny.
Čiastočne mi to zostalo, často prichádzajú a odchádzajú. Záleží to od toho, čo mám práve v podvedomí. Stále tiež navštevujem psychologičku. To je možno aj odkaz, ktorý chcem ľuďom odovzdať: Starajte sa o svoje mentálne zdravie. A ak niečo nie je v poriadku, nebojte sa vyhľadať psychológa. Je to podobné, ako keď idete k doktorovi so zlomenou nohou.
Instagramová dokonalosť a reálny život
Kedy ste o tom začali otvorene rozprávať?
Dlho mi trvalo, kým som si vôbec priznala, že so mnou niečo je. Ale ako som si to začala uvedomovať, bolo pre mňa prirodzené o tom hovoriť. Potrebovala som to dať preč a myslím, že otváranie tejto témy pomáha aj mne samej. Veľa followerov mi píše, aká som bojovníčka, píšu mi, že som im pomohla mať sa viac rád… Som z toho dojatá.
Čo vám ešte píšu?
Veľa dievčat mi píše, že sa nevedia mať rady. Určite s tým súvisia aj sociálne siete, ktoré môžu na mnohé z nich vplývať negatívne. Vidíme tam samé dokonalé tváre a postavy, „vyfotoshopované“ fotky, a keď sa s nimi chceme porovnávať, nemusí sa to skončiť dobre.
Preto sa aj ja snažím fotiť na Instagram bez veľkého editovania. Som normálny človek a aj keď mám na fotografii bruško, neskrývam to. Je to moja postava a je to normálne.
Dnes sa dosť riešia aj filtre, ktoré používa mnoho influenceriek…
Áno, je to veľmi populárne a do tohto sveta padne veľa influenceriek. Neustále na sebe niečo zlepšovať, skrášľovať a podobne. Aj mňa nedávno oslovila klinika plastickej chirurgie, že by so mnou chceli spolupracovať.
Odmietla som to s tým, že posolstvo, ktoré sa snažím šíriť na Instagrame, je mať sa rád taký, aký si. No ak mám byť úprimná, dosť som nad tou spoluprácou vtedy premýšľala. Cesta k tomu mať sa rád je veľmi ťažká, aj mne to trvalo dlho a ešte stále na tom pracujem.
Nespadnúť do komercie
Oľutovali ste spätne niektoré spolupráce?
Určite tie, ktoré som robila v začiatkoch. Dnes sa snažím vyberať si a orientujem sa aj podľa toho, aby tam nebolo príliš veľa reklamného obsahu. Môžeme vidieť mnoho influencerov, u ktorých je každý druhý príspevok sponzorovaný a nejako sa do toho zamotali.
Je to pre nás veľmi ľahké padnúť do toho, keďže každá spolupráca vám dá nejaké peniaze, práve tie sú najväčším príjmom pre influencera. Jediné, čo musíte spraviť, je odfotiť sa. Ja som si však povedala, že toto nie je môj cieľ. Je ním robenie videí.
„Na Instagrame neukazujem drahé oblečenie alebo drahé jedlá, neprezentujem sa ako nejaký veľký influencer. Ani ním nie som,“ hovorí jancucik. Foto: archív Janky Žampachovej
Je za vašimi videami nejaká hlbšia myšlienka?
Chcem robiť videá, ktoré ľudí pobavia. Nerada dávam na svoj kanál veci, ktoré sú úplne obyčajné. Každé moje video prejde akýmsi myšlienkovým pochodom, počas ktorého sa pýtam sama seba, či je to na mňa dostatočne „crazy“. Chcem, aby sa na tom ľudia zasmiali.
Väčšinou svoje videá zverejňujem ako premiéry, teda ľudia sa tam predtým stretnú a môžeme si spolu písať, prípadne im odpovedám na otázky. Tiež mi môžu písať počas toho, ako pozerajú video a spolu sa na tom smejeme. Snažím sa tvoriť komunitu ľudí, ktorá je ako moja rodina. Je pre mňa neuveriteľné, že na tieto premiéry sa niekedy pripojí aj 1500 ľudí.
Akcie v letákoch namiesto luxusu
Myslíte, že je vďaka tomu ste sa dostali medzi top 20 slovenských influencerov?
Myslím a dúfam, že to je práve týmto, že mám so svojimi sledovateľmi bližší vzťah. Je pre mňa dôležité odpisovať im na správy, sledovať fotky, v ktorých ma označia, a celkovo s nimi interagovať. Veľmi si to vážim. Nie je to len o pridávaní nových a nových videí, dôležitá je aj spätná väzba.
Tiež je pre mňa dôležité, aby moji sledovatelia videli, že som celkom obyčajný človek. Na Instagrame neukazujem drahé oblečenie alebo drahé jedlá, neprezentujem sa ako nejaký veľký influencer. Ani ním nie som.
Ja si krúžkujem v letákoch z Lidla, čo je v akcii, a idem si to kúpiť (smiech). Myslím, že je to pre ľudí osviežujúce vidieť na Instagrame niekoho, kto sa nepretŕča drahými vecami a exkluzívnymi miestami. Je mi to aj dosť neprirodzené.
Ako vyberáte, čo dať na Instagram? Aj v kontexte tém, o ktorých sme sa rozprávali.
Snažím sa byť čo najviac prirodzená. Chcem tam pridávať svoje fotky, nie ich „vyphotoshopované“ verzie. Musím sa však priznať, že instagramové filtre v „storkách“, o ktorých sme sa bavili, používam. No postupne sa snažím ísť od toho preč. Bude mi to ale trvať asi dlhšie. Stále so sebou nie som úplne vyrovnaná.
Aký odkaz by ste ostatným chceli zanechať?
Aby sa nebáli zobrať si čas a postarať sa o seba.
