Že sa „tento rok“ naučím hovoriť, som sa rozhodla už pred piatimi rokmi. Na univerzitné ústne skúšky som si ešte len zvykala, pracovné rokovania pre mňa boli novinkou a vtedy ešte všetci moji kamaráti so stabilným pripojením k internetu nerobili podcasty.
Dnes sa mi stane, že podcast vypnem po niekoľkých sekundách len preto, že sa mi nepáči hlas jedného z hostí. Rovnako tak sa systematicky vyhýbam hosťovaniu v podcastoch s obavou, že ho nevďační poslucháči po niekoľkých sekundách zavrhnú len preto, že sa im nebude páčiť môj hlas.
Trénoval politikov, manažérov aj missky
Je to rovnaké aj u vás? Alebo vás čaká prednášanie na konferencii, pohovor so šéfkou či týždenná porada? Zo všetkých týchto dôvodov: tento rok sa už naozaj naučím hovoriť. A chcem, aby ste do toho išli so mnou.
Rozhodla som sa absolvovať individuálne hodiny u Petra Vojnara – moderátora, herca a producenta, ale predovšetkým skúseného rečníka, ktorý sa umeniu rétoriky venuje viac ako dvadsaťpäť rokov. Hovorený prejav už učil politikov, manažérov alebo víťazky českej súťaže miss.
Po vstupnom zhodnotení vašich schopností aj rétorických ambícií sa spolu dohodnete na individuálnom počte hodín: niekomu ich bude stačiť päť, iný potrebuje desať.
Podľa toho, či sa chcete naučiť vystupovať na verejnosti, rokovať s obchodnými partnermi alebo si len vyjednať vyšší plat, dostanete na mieru ušitý záverečný projekt, ktorý na poslednom stretnutí bez problémov zvládnete na kameru. Pre mňa to bolo predstavenie nového čísla časopisu Forbes. A takto som sa k tomu dopracovala.
Petr Vojnar sa umeniu rétoriky venuje už 25 rokov. Foto: Michael Tomeš
Fáza 1: Divákovi sa musí páčiť, čo vidí.
Nie je novinkou, že umenie hovoreného prejavu sa začína ešte predtým, ako vyslovíte prvé slovo. Ten, ku komu reč smerujete, totiž už na základe prvého dojmu vyhodnotí, či vás vôbec bude chcieť počúvať. Musí sa mu skrátka najskôr páčiť to, čo vidí.
Väčšinou pritom očakáva sebavedomého rečníka so vztýčenou hlavou, prirodzenými gestami a pevným postojom. A to mu musíte dať.
(Pri podcastoch táto fáza odpadá ̶ poslucháč vás nevidí a vy tak máte o starosť menej. Zároveň vám však ubudne priestor, v ktorom by ste si mohli nahnať plusové body. O to dôležitejšie bude zvládnuť fázu 2 a 3.)
Čo sa musíte naučiť:
Nohy na šírku ramien, špičky mierne vytočené do strán, ruky zložené na úrovni pása. Obe ramená na rovnakej úrovni. Tak vyzerá základný postoj, ktorý sám osebe dokáže vaše vystúpenie bez preháňania zlepšiť o 70 percent.
Ako ďalší bod sa naučte gestikulovať. Ak sa vám ruky nehýbu vôbec, gestikulujete málo. Ak sa pri každom posunku dostávajú meter od tela, gestikuluje príliš.
Realita:
Ešte predtým, než tieto inštrukcie dostanem, ma čaká prvá úloha: „Postav sa a niečo mi na video porozprávaj.“
Chtiac-nechtiac predstupujem pred ostrieľaného lektora, na míle ďaleko od svojej komfortnej zóny. Mám sucho v hrdle, nepravidelný dych, v hlave tmu. Nemôžem prísť na tému, o ktorej by som takto bez prípravy mohla začať hovoriť. Správny postoj tela i očný kontakt je to posledné, na čo by som sa teraz sústredila.
Rovnako ako pri všetkých iných vystúpeniach to ide lepšie, až keď prestanem rozmýšľať nad tým, či náhodou neurobím chybu. „Hodnotím, ale rozhodne nesúdim,” hovorí mi Petr s vedomím, že už pri týchto nástupoch zažil všetko.
Počas najdlhšej minúty vo svojom živote nakoniec stačím predstaviť svoj víkendový jedálniček aj synopsu najnovšieho prírastku na Netflixe. O obsah ale zatiaľ vôbec nešlo. Video si púšťame bez zvuku a len pozorujeme, ako vyzerá môj postoj. A potom ešte asi tisíckrát, kým nie je perfektný.
Moje najčastejšie chyby:
nevyrovnané ramená, hranie sa s prstienkom / náramkom / hodinkami, prešľapovanie na mieste alebo chodenie po pódiu.
Fáza 2: Divákovi sa musí páčiť, čo počuje.
Zatiaľ ešte nehovoríme o reči ako takej, ale skôr o zvuku, ktorý pri hovorení vydávate. Farbu hlasu, samozrejme, dokážete ovplyvniť len do určitej miery.
Čo sa musíte naučiť:
Dobrou správou je, že vraj len veľmi malý zlomok ľudí má na počúvanie nepríjemný hlas. Zlou správou je, že to sami nezhodnotíte. Sami seba totiž nepočujeme tak, ako nás počujú ostatní. Preto vyhľadajte niekoho, kto vám pomôže s vaším hlasom pracovať.
Realita:
Aj keď by som radšej išla k zubárovi, než počula vlastný hlas na nahrávke, podľa všetkého sa tu zaraďujem k normálu s veľmi priemernou farbou hlasu. Rovno preto prechádzam do fázy 3.
Fáza 3: Divák vám musí rozumieť.
Až teraz prichádza na rad rečníctvo ako také: artikulácia, tempo, výslovnosť. Na čom musíte pracovať práve vy, je dosť individuálne. Tu je aspoň základný návod, čo si postrážiť.
Čo sa musíte naučiť:
Odstráňte slovnú burinu, teda slová a citoslovcia, ktorá do vášho prejavu vôbec nepatria. Pozor najmä na „vlastne“, „de facto“ alebo tradičné „hmm“ a „eeh“.
Artikulujte. A ideálne správne. Teda krátke samohlásky krátko, dlhé dlho. Zároveň sa naučte neprehĺtať koncovky slov. Precvičujte čítaním nahlas, miesto slov sa zamerajte na výrazné vyslovenie každej hlásky.
Spomaľte. Pokiaľ chcete poctivo vysloviť každú hlásku v slove, ani vám nič iné nezostáva – vlastne to pôjde samo.
Realita:
Táto fáza je pre mňa bezpochyby najťažšia zo všetkých. Moje sliezske korene sa začínajú ozývať v tej najmenej vhodnej chvíli, rovnako tak to najlepšie zo slovníka najčastejších fonetických chýb.
Mojou úlohou je každý deň čítať nahlas a opakovať pre mňa problematické slová tak dlho, kým ich nevyslovím správne. Aj tu si pomáham nahrávaním sa a spätne hodnotím, či všetko znelo tak, ako má.
Moje najčastejšie chyby:
uvádzanie myšlienky slovami „takže“ alebo „tak“, výplňové slová „akoby“ a „vlastne“, nerozlišovanie dlhých a krátkych samohlások, nevýrazné vyslovovanie písmen „v“, „r“ alebo „o“.
Záver:
Deň D pre mňa nie je prvé nahrávanie Forbes podcastu ani prezentácia pred stovkami divákov. Namiesto toho mierim do štúdia, kde na mňa tentoraz nečaká už len učiteľ, ale aj kameraman, zvukár a fotograf.
Prekvapivo ma ale cudzí ľudia ani kamera nestresujú o nič viac, než keby som tam bola sama. Postoj, výslovnosť, tempo i dýchanie mám totiž po hodinách tréningu už natoľko zautomatizované, že na nových divákov ani nemyslím.
Výsledné video má k dokonalosti ďaleko, v porovnaní s tým úplne prvým, ktoré sme natočili, ale vidím rečníčku so vztýčenou hlavou, ktorá určite vie, o čom hovorí. Aj keď tú hlavu občas stále zvláštne nakláňa.
Obzvlášť príjemným míľnikom je práve nadobudnuté sebavedomie a charizma, ktoré tréningom rétoriky získate. A potom uvedomenie si, že keď do niečoho dáte svoj čas a energiu, tak to zvládnete, aj keď ste zarytý introvert.
Takže dopočutia pri podcaste!
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorkou je Taťána Lysková.
