Forbes WomenVoice powered by PORSCHE prináša sériu inšpiratívnych rozhovorov o úspešných ženách, ktorých hlas si zaslúži počuť celé Slovensko. Nechajte sa inšpirovať ich životnými úspechmi a odhodlaním s akým sa každý deň púšťajú do svojej práce.
Aj keď jej išlo kreslenie lepšie a fotografiu nikdy neštudovala, od mladého veku sa ňou dokázala uživiť. Dnes vystavuje po celom svete a vo svojich fotografiách sa snaží zachytiť minulosť tak, ako si ju pamätá z detstva.
Študovali ste archeológiu a nakoniec ste sa stali fotografkou. Prečo ste sa nerozhodli pre štúdium umeleckého smeru?
Po štúdiu strednej umeleckej školy som zažila umeleckú krízu. Jediné, čo som po skončení strednej školy vedela bolo, že nechcem ísť študovať žiadny umelecký smer. Mamina mi poradila vyskúšať archeológiu. Nechcela som bývať na internáte, priala som si dochádzať do školy z domu. Preto som sa rozhodla pre štúdium archeológie v Nitre.
Myslíte, že sa človek musí umelcom narodiť, alebo môže túto vášeň v sebe objaviť neskôr? Ako to bolo vo vašom prípade?
Niekto si to vie vydrieť a naučiť sa, ale myslím si, že nikdy to nebude také, ako keď sa človek narodí s talentom. Mám rada interiérový dizajn a veľakrát vidím, že niektorí interiéroví dizajnéri majú pre to cit a iní sa trápia s kompozíciou a prácou s priestorom. Myslím si, že ideálny umelec je taký, ktorý sa s talentom narodí a potom robí všetko pre to, aby bol ešte lepší a rozvíjal svoje cítenie.
Aké boli vaše fotografické začiatky? Ako ste sa dostali k fotografii ako takej?
Fotografiu som nikdy neštudovala. Tých, čo boli slabší v kreslení, zobrali na fotografiu, keďže tam ste nepotrebovali vedieť dobre kresliť. Ja som kresliť vedela lepšie, a tak som fotiť začala až na vysokej škole, keď som od sestry dostala fotoaparát.
Čo vás poháňa na vašej ceste a kde hľadáte inšpiráciu pre nové projekty?
Inšpiráciu hľadám naozaj vo všetkom, hlavne v architektúre. Fotografia je pre mňa aj spôsob, ako zastaviť čas. Možno sa takto vyrovnávam s pominuteľnosťou. Vo svojich fotkách sa snažím zachytiť minulosť tak, ako si ju pamätám z detstva, v spojení s modernými prvkami, avšak nerobím rekonštrukcie doby minulej. Rovnako si myslím, že umelec by si mal nájsť vlastnú cestu a nehľadať inšpiráciu u iných tvorcov.
Čiže aj vy ste zdrojom inšpirácie pre iných?
Denne dostávam fotky, ktoré sú kópiami mojej tvorby. Asi by som mala byť rada, že moja tvorba je inšpiráciou, ale niekedy je to frustrujúce. Je rozdiel medzi inšpiráciou a kopírovaním. Pokiaľ sa to netýka veľkých komerčných zákazok, takýchto plagiátorov neriešim a snažím sa svoju energiu míňať výlučne na svoj posun.
Ako vyzerá obyčajný deň umeleckej fotografky?
Spolupracujem hlavne s americkým trhom, ktorý má časový posun, preto ráno vždy vybavujem e-maily, ktoré mi prídu cez noc. Tento rok viac reprezentujem tvorbu a dávam rozhovory. Momentálne pracujeme na knihe Swimming Pools, ktorá má vyjsť na jeseň, a pripravujem sa na cestu do USA. Zároveň sa snažím udržať vo forme a každý deň si zacvičím alebo idem na bicykel.
V akom štádiu vašej fotografickej tvorby sa práve nachádzate?
Nachádzam sa v štádiu, keď propagujem viac svoju tvorbu, ako fotím. Nedávno som otvorila sólovú výstavu Fragile Concrete v Cité Radieuse v Marseille. V rámci tvorby sa strieda fotenie s reprezentovaním nafotenej série. Musím mať v tvorbe pauzy, inak by bolo mojich fotiek príliš veľa a to tiež nie je dobre. V druhej polke roka by som rada nafotila pripravované projekty.
Umenie a biznis patria v dnešnej dobe k sebe. Myslíte, že môže byť umelec dobrým umelcom, keď je jeho hlavným cieľom zárobok?
Umelec by mal tvoriť hlavne kvôli sebe, nie kvôli peniazom. Keď som zarobila svoje prvé peniaze za fotografie, doslova som skákala od radosti. Nikdy som však nefotila primárne kvôli peniazom.
„Chcela by som zastaviť čas, ktorý neúprosne letí. Tak, ako to skúšam v mojich fotografiách,” hovorí Mária Švarbová. Zdroj foto: Marek Gavlák
Čo by ste poradili začínajúcim umelcom, hlavne fotografom, ktorí by chceli v tomto biznise preraziť a živiť sa ním?
Treba si veriť, no zároveň byť trpezlivý. Nechcieť odfotiť pár fotiek a hneď zarobiť kopu peňazí. Úspech príde, treba na to ísť postupne. Ja som sa zo začiatku tešila aj z toho, že mám ostrú fotku. Postupnými krokmi som sa snažila dosiahnuť viac.
Rozhodli ste sa „skúsiť šťastie“ v USA. Mali ste tento krok naplánovaný, alebo to bol spontánny nápad a príležitosť?
Nebol to spontánny nápad. Do USA lietam často a rozhodla som sa vyskúšať tam ostať dlhšie ako iba dva týždne. S touto myšlienkou som sa pohrávala už dlhšie. Chcela som si skúsiť bežný newyorský život a možno aj nájsť inšpiráciu pre ďalšiu moju tvorbu. A, samozrejme, upevniť spoluprácu s galériami nielen v New Yorku, ale tiež v L.A., pretože práve v USA ma reprezentuje najviac z mojich galérií.
Čo je vaším najtajnejším snom a zároveň profesijným cieľom, ktorý by ste chceli ako fotografka dosiahnuť?
Z profesijného hľadiska je mojím snom určite vystavovať fotografie v najznámejších svetových galériách. To je asi snom každého umelca. Mám však aj súkromný sen a tým je užiť si to tu s mojimi najbližšími čo najdlhšie v zdraví. Chcela by som zastaviť čas, ktorý neúprosne letí. Tak, ako to skúšam v mojich fotografiách.
