Chemik Robert Mistrík vybudoval biotechnologickú firmu HighChem, ktorú pred dvomi rokmi predal nadnárodnému gigantovi Thermo Fisher. K svojej bývalej spoločnosti má stále blízko, v poslednom čase sa však venuje lúšteniu záhady pôvodu Alzheimerovej choroby. Rozprávali sme sa o prepojeniach vedy a biznisu.
Čomu sa teraz venujete?
Novým vedeckým a podnikateľským aktivitám. Mám dve firmy, z ktorých jedna – BitModerna – sa venuje vedeckej činnosti. Snažím sa trochu viac preniknúť do hlbín umelej inteligencie. Na jej princípoch bola vybudovaná už moja prvá firma HighChem, no dnes sa objavili úplne nové možnosti a ja sa ich snažím využiť.
Google cez nástroje TensorFlow dáva zadarmo k dispozícii celú open source infraštruktúru umelej inteligencie, takže kto chce dnes robiť špičkový výskum v oblasti umelej inteligencie, potrebuje „len“ šikovných ľudí, prístup k technológiám je veľmi jednoduchý. Na báze TensorFlow je napríklad postavený projekt AlphaFold od dcérskej firmy Googlu DeepMind, ktorý vyriešil jeden z najdôležitejších vedeckých problémov dneška.
Ktorý?
AlphaFold dokáže spočítať trojrozmernú štruktúru proteínov s vysokou presnosťou. Odborná verejnosť si dobre uvedomuje obrovský vedecký dopad, ktorý to prináša pre biochémiu, medicínu či farmáciu. Otvárajú sa úplne nové možnosti, ktoré sme predtým nemali.
Kľúč k poznaniu chorôb
Čo spočítanie trojrozmernej štruktúry proteínov vede a ľuďom prináša?
Proteíny hrajú kľúčovú úlohu v živých organizmoch a poznanie ich charakteristík umožňuje poznanie vzniku chorôb, hľadanie liečby a lepšie spôsoby ich prevencie. Motor v aute opravíte, len keď pochopíte, ako funguje. Podobne je to s proteínmi – keď zistíme, ako presne vyzerajú a následne pracujú, potom dokážeme s nimi, obrazne povedané, spolupracovať.
Máte za sebou vybudovanie a predaj úspešnej firmy. Nechýba človeku časom motivácia pre ďalšie bádanie?
Keby som neriešil nejakú záhadu, asi by som stratil zmysel svojho intelektuálneho života. Aj preto si z času na čas nájdem nejakú záhadu, ktorú sa pokúšam vyriešiť. Jednu ako hobby, druhú viac profesionálnu.
Keď som mal viac času, venoval som sa napríklad riešeniu záhady Voynichovho rukopisu (kniha z 15. storočia písaná záhadným, dodnes nerozlúšteným písmom – pozn. autora).
„Keď to trochu preženiem, tak kto dnes na univerzite nezakladá startup, nie je na pulze doby,“ hovorí Robert Mistrík. Foto: Miro Nôta
Hľadanie zákerného zabijaka
A tá profesionálna záhada, ktorej sa teraz venujete?
Stále ma neopustila moja túžba zistiť príčinu vzniku Alzheimerovej choroby. Už som to kdesi spomínal, že ľudstvo je schopné vyslať robotické auto na Mars, kde vŕta do zeme, odoberá a analyzuje vzorky, no pritom stále netuší, čo sa deje v našom tele pri vzniku jedného veľkého zákerného zabijaka.
Napriek tomu, že sa tomu venuje obrovské množstvo ľudí a vynakladajú sa na to enormné prostriedky, stále poznáme len mechanizmus progresie Alzheimera, ale nie vzniku.
Máte svoju hypotézu?
Viacero najnovších prác ukazuje na dosiaľ neznámy toxín, baktériu či vírus. Ako vedec si uvedomujem komplexnosť celého problému a snažím sa nebyť zaslepený len tou svojou predstavou.
Existuje viacero konkurenčných hypotéz, no aj nezanedbateľný počet relevantných indícií, že spúšťačom Alzheimera môže byť v súbehu s inými faktormi bakteriálny toxín. Keby som povedal, že chcem celú záhadu vyriešiť, znelo by to poriadne „veľkohubo“, ale minimálne by som k riešeniu rád prispel.
Na úrovni molekúl
Ako to súvisí s vašimi predchádzajúcimi aktivitami?
My sme svetoví špecialisti na identifikáciu chemických látok. To je dôvod, prečo nás kúpil Thermo Fisher, prečo náš systém využívajú tisícky pracovísk na celom svete, vrátane mnohých najvýznamnejších firiem.
V tomto konkrétnom odbore patríme medzi najlepších, a tak nám jedného dňa napadlo, prečo naše technológie nepoužiť na identifikáciu látky, ktorá môže byť jednou z príčin Alzheimerovej choroby.
Aj pre túto našu špecializáciu som sa intenzívne angažoval v metabolomike, čo je veda o úlohe malých molekúl v živých organizmoch, teda presne o tom, čo by nás snáď mohlo priviesť na kĺb Alzheimerovej choroby.
Ako hľadáte tú látku?
Mozog nemôžete len tak navŕtať a odobrať vzorku tkaniva na analýzu. Aj preto sa neurodegeneratívne choroby tak komplikovane študujú. Jednou z brán do mozgu je ale mozgovomiechový mok, ktorý sa dá relatívne neinvazívne odobrať.
Ten môžeme analyzovať a hľadať v ňom látky, ktoré tam za normálnych okolností nemajú čo hľadať, napríklad aj ten neznámy toxín.
Ak by ochorenie naozaj vyvolával toxín, ako sa ten dostane do nášho organizmu?
Tých zdrojov môže byť veľmi veľa. Môže to byť v potrave, môže to byť sekundárny metabolit baktérie, pretože baktérie sú často nebezpečné preto, lebo produkujú chemické látky, ktoré organizmu škodia. V tele máme tisícky druhov baktérií, presný počet, nieto ešte zloženie, nikto nepozná a ich zastúpenie je navyše veľmi individuálne.
Toxín môže vniknúť do tela zo životného prostredia, navyše nevieme, či sa celý proces spustí na základe jednorazového či krátkodobého vystavenia sa toxínu, alebo musíte byť v kontakte so škodlivou látkou dlhodobejšie. Je to celé zahalené tajomstvom a je to poriadne komplikované.
Založenie firmy na Slovensku? Bláznovstvo
Vráťme sa teraz úplne na začiatok príbehu HighChem. V jednom rozhovore som sa dočítal, že vás v 90. rokoch pri zakladaní firmy ľudia z akademického prostredia od tohto kroku odhovárali. Prečo?
Pred štvrťstoročím bola v našich končinách situácia úplne iná, vtedy startupy z vedeckého prostredia len nesmelo robili prvé krôčiky. Samozrejme, že aj vtedy si niektorí európski vedci zakladali firmy, ale nedalo sa to porovnávať s vlnou, ktorá sa valila v Spojených štátoch.
Keď som študoval na Viedenskej univerzite, čo je vynikajúca škola, ktorá je veľmi dobre prepojená so svetom, tak som veľmi nepočul o tom, že by ľudia z akademického prostredia či samotná univerzita príliš vstupovali do veľkých biznisových spoluprác.
Vy ste sa rozhodli pre biznisovú dráhu až v USA, keď ste pôsobili v National Institute of Standards and Technology v Marylande. Kto vás teda odhováral?
Môj profesor z Viedne, ktorý mi inak veľmi pomohol a dlho ma viedol. Viete, dodnes platí, že keď sa vedec z Európy dostane na vynikajúce vedecké pracovisko v USA, tak sa to považuje za veľký úspech.
A keď sa môj profesor dopočul, že z takéhoto miesta hodlám odísť a chcem si založiť firmu na Slovensku, tak to považoval za niečo absurdné. Dokonca zašiel za mojou mamou, aby mi takéto bláznovstvo vyhovorila.
Čiastočne to bolo aj tým, že vtedy sa to u nás považovalo za niečo nedôstojné – ísť z vedy do biznisu. On vo mne videl vedca, ktorý má pokračovať v kariére a ísť čisto akademickou cestou.
Ako sa prebiť nahor
Tak to muselo za tých takmer dvadsaťpäť rokov prísť k dosť radikálnej zmene vnímania kombinácie vedy a biznisu…
Keď to trochu preženiem, tak kto dnes na univerzite nezakladá startup, nie je na pulze doby. Takže áno, zmenilo sa mnohé a hlavne európske univerzity zmenili myslenie. Napriek tomu infraštruktúra aj biznisový ekosystém v Európe stále výrazne zaostáva za USA. Bude to ešte chvíľu trvať, kým sa k Spojeným štátom v tejto oblasti čo i len priblížime.
V čom Európa stále zaostáva?
Keďže ste biznisový časopis, pozriem sa na to z tejto stránky. Ak dostane zamestnanec v priemernej európskej firme dobrý nápad, tak kým sa prebíja cez niekoľko riadiacich úrovní, veľmi pravdepodobne jeho myšlienku niekde udusia.
Buď sa niekomu nepáči, že kolega je šikovnejší, alebo realizácia vyžaduje ďalšiu námahu, či len manažér nechce ísť do rizika, lebo sa obáva, že prípadný neúspech by išiel na jeho „triko“.
Veľké firmy si tieto deficity uvedomujú, no prelomiť kultúru pohodlnej priemernosti je komplikované, a preto niekedy namiesto vlastnej reformy radšej spolufinancujú startupy alebo si zakladajú vlastné, mimo dosahu všetkých najmúdrejších.
Tohtoročné špeciálne vydanie Forbes Next je zamerané na slovenskú vedu a predstavuje excelentných vedcov, finalistov ESET Science Award. Foto: Forbes
Iba vynikajúce nápady nestačia…
Vy ste začínali podnikať ako vedec bez biznisových skúseností. Aké chyby ste spravili?
Ja som mal asi šťastie začiatočníka, ale v sumáre som to aj vďaka super kolegom celkom dobre zvládol. Napriek tomu, že som sám naozaj nemal žiadne biznisové vzdelanie. Ale aj ja som možno stratil pri budovaní firmy drahocenné roky nejednou improvizáciou a učením sa za pochodu, no napríklad produktový manažment som, našťastie, zveril etablovanej firme.
Ak dovolíte, otázku otočím a upozorním na chybu, ktorú som, našťastie, nespravil, ale ktorá býva veľmi častá. Ja som si bol od začiatku vedomý toho, že v konečnom dôsledku budem musieť niečo predať. Že celé podnikanie je založené na tom, že máte nejaký produkt alebo službu, ktorú je od vás niekto ochotný kúpiť.
Znie to ako triviálna vec, ale pri rozhovoroch s niektorými startupistami som mal pocit, že nie všetci to chápu. Mladí odborníci majú často vynikajúce vedecké nápady, no nemajú jasnú predstavu o tom, s čím pôjdu na trh, na čom budú zarábať peniaze. Sú očarení svojou technológiou, no bez koncovky na produkt, za ktorý je niekto ochotný zaplatiť, ich nápad vlastne stojí na vode.
Celý rozhovor s vedcom Robertom Mistríkom nájdete v tohtoročnom špeciálnom vydaní Forbes Next venovanom slovenskej vede.
