Význam Bratislavy sa v minulosti neodvíjal len od krásneho modrého Dunaja, ale aj od bieleho a červeného vína. S historikom Štefanom Hrivňákom sme sa rozprávali o tom, akú rolu zohrávalo v dejinách hlavného mesta víno a kto boli najslávnejší podnikatelia s týmto druhom alkoholu.
Článok vyšiel v októbrovom vydaní magazínu Forbes, ktoré si môžete kúpiť
tu. Poštovné je na nás!
Kedy začalo byť víno pre región dnešného hlavného mesta ekonomicky zaujímavé?
Rozvoju jeho pestovania určite pomohlo tzv. stredoveké klimatické optimum, ktoré prebiehalo medzi rokmi 850 až 1250. V celej Európe bolo veľmi teplo, v Grónsku sa dokonca pestovalo obilie a u nás boli zase veľmi dobré klimatické podmienky pre pestovanie viniča.
Keď skúmame stredoveké listiny, v ktorých panovník daruje šľachticom pôdu, často sa pri popise léna spomína, že zahŕňa aj vinohrady, čo naznačuje, že išlo o rentabilné odvetvie.
Takže po ňom zrejme bol dopyt.
Traduje sa, že víno z Uhorska veľmi chutilo poľským šľachticom. Tí vraj zvykli hovoriť, že radšej žiadne víno, ak nie uhorské. Ekonomicky bol pre export mesta dôležitý aj hovädzí dobytok, no víno bolo ešte významnejšie, keďže okrem obchodnej stránky plnilo pre mešťanov aj spoločenské a kultúrne úlohy. Určite zohralo istú rolu aj v tom, že Bratislava sa stala hlavným a korunovačným mestom kráľovstva.
Alkoholová trojhranica
V Bratislave korunovali aj Máriu Teréziu. Tej vraj veľmi chutila račianska frankovka.
Niektorí tvrdia, že cisárovná vydala na dovoz račianskej frankovky výsadnú listinu, čo je však nezmysel. Ďalšia legenda tvrdí, že Račania venovali cisárovnej frankovku, keď ochorela na pravé kiahne, aby jej pomohla uzdraviť sa, čo sa jej napokon aj podarilo. Toto je zase neoveriteľná vec.
Ilustrácia: Majsch, Eduard: Apoteóza vinára Jozefa Palugyaya s umelcovým autoportrétom, 1903, zo zbierok Galéria mesta Bratislavy
Na druhej strane, Mária Terézia víno pila a s račianskym vínom obchodovali Pálfiovci, ktorí boli panovníckemu rodu veľmi blízki, čiže je celkom pravdepodobné, že mohla piť aj račianske víno.
Slovensko sa nachádza na trojhranici medzi vínnym, pivným a pálenkovým pásom Európy. Bola Bratislava vždy vinárska?
Určite až do 16. storočia víno drvivo prevažovalo. Víno pili všetci, aj deti. A keď nie čisté, tak minimálne striky. Voda sa považovala za nehygienický nápoj, mohla byť kadečím kontaminovaná, takže víno bolo bezpečnejšie.
No po napoleonských vojnách aj k nám prichádza globalizácia. Tento rozhovor robíme na Ventúrskej a aj tu ste si v 19. storočí mohli kúpiť jamajský rum či francúzsky koňak, ak ste na to mali. A k tomu kávu alebo kakao. Okrem toho získavalo na popularite aj pivo. Uspieť na trhu s nápojmi bolo zrazu zložitejšie.
Veduta Bratislavy od stredoeurópskeho grafika z 18. storočia. Zdroj: SNG, voľné dielo
Najstaršie bratislavské šampanské
Takže na úspech už nestačilo len vlastniť vinohrady, ale mať aj podnikateľský dôvtip.
V tomto smere vynikali napríklad Ján Fischer a Michal Schönbauer, ktorí v roku 1825 v Bratislave založili spoločnosť na výrobu šumivého vína. Vtedy sa nikde inde ako vo Francúzsku šumivé víno nevyrábalo. Oni svoj produkt nazvali Ungarischer champagner – Uhorské šampanské – a mali s ním obrovský úspech.
V čom bol ich kumšt?
Fischer a Schönbauer využili, že v Európe konečne zavládol mier a že Uhorsko sa začalo po vzore západných krajín modernizovať. Vo veľkom sa začal organizovať spolkový život a k takým-to stretnutiam a debatám patrilo aj vypiť si. A dobre padlo práve šumivé.
Zdroj: Múzeum mesta Bratislavy
Okrem toho prišla vlna uhorského patriotizmu, a tak sa patrilo piť uhorské šampanské. Táto značka sa napokon presadila na celom území ríše, ktorá sa vtedy rozprestierala na západe od Lombardska až po Bukovinu a Halič na východe. Bol to veľký trh.
Úspešná pani Hubertová
Prečo boli medzi prvými? Bolo nákladné rozbehnúť takýto podnik?
Áno, Johan Fischer bol bohatý už predtým, ako založil firmu so Schönbauerom. Do podnikania so šumivým vínom sa v prvej polovici 19. storočia nedalo ísť bez kapitálu.
V Uhorsku napríklad nebola tradícia výroby sklenených fliaš, korky sa zase dovážali až zo Španielska. To neboli malé investície. Dvojica teda mala víziu, ale aj financie, a tak mali predpoklady na úspech.
Dnes túto značku poznáme pod menom Hubert. Kedy prišlo k vlastníckej zmene?
V roku 1875 vstupujú do vedenia spoločnosti Hubertovci, ktorí firmu pomenujú podľa seba a ďalej ju zveľaďujú. Za zmienku určite stojí, že na čele spoločnosti od roku 1882 až do začiatku 20. storočia stála Paulína Hubertová. Vtedy ešte nebolo bežné, aby takúto veľkú a úspešnú firmu viedla žena.
Ona to navyše robila výborne, zvýšila objem výroby, zlepšila marketing, vína Hubertovcov vtedy povyhrávali rôzne ceny, napríklad aj veľkú štátnu cenu v roku 1896. A podávalo sa aj v kasíne v Budapešti, čo bol spolok aristokracie a vyššej spoločnosti. Ich najznámejším produktom bola značka Gentry Club.
Aj za hranicami ríše
Je Hubert najvýznamnejším podnikateľským príbehom histórie malokarpatského vinárstva?
Ešte by som sa zmienil o Palugyayovcoch, to bol veľký fenomén. Oni dokázali konkurovať aj francúzskym vínam, a to vďaka tomu, že pochopili potenciál trhov mimo Európy.
Vtedy ešte pre víno zo starého kontinentu neexistovala konkurencia veľkých viníc v Kalifornii ani v Austrálii, zároveň prebiehal rozvoj železničnej a lodnej dopravy, čo umožnilo rýchly prevoz tovaru na veľké diaľky. A Palugyayovci to dokázali využiť, na ich víno ste v tých časoch v pohode mohli naraziť aj v Mexiku či Indii.
Traduje sa, že ich víno bolo aj v ponuke reštaurácie na Titanicu. Takže kým Hubertovci zaznamenali predovšetkým obrovský úspech na domácom trhu, Palugyayovci dokázali presadiť bratislavskú značku aj za hranicami ríše.
Pokračovanie článku si môžete prečítať v októbrovom vydaní magazínu Forbes, ktoré si objednáte TU. Poštovné je na nás. Príjemné čítanie!
