„Bradavice na koži Zeme“, nehodné a nebezpečné. Veľhory väčšinu histórie ľudí viac desili, ako lákali. Výnimkou neboli ani Tatry. Prvý známy výstup na tatranský vrchol, konkrétne Kežmarský štít, sa uskutočnil v roku 1615. Ďalšie tri storočia sa hory najmä opatrne objavovali.
Horolezectvo sa v Tatrách rozbehlo až začiatkom 20. storočia a takmer od jeho počiatkov pri tom bol aj prvý slovenský horolezecký spolok JAMES. Tento rok si pripomína 100. výročie založenia.
Britský spisovateľ Robert Macfarlane v knihe Hory v hlave píše, že ľudí viedla do hôr zvedavosť až od polovice 18. storočia. Vrchol Mont Blancu človek dosiahol v roku 1786 a horolezectvo ako také vzniklo v polovici 19. storočia.
Odvážnejší boli cudzinci
Ivan Bohuš v knihe Tatranské štíty a ľudia dodáva zrodu horolezectva regionálny rozmer, keď za prvý takýto počin so športovými ambíciami u nás považuje výstup Poliakov Antónie a Karola Englischovcov na Ostrý štít, „ktorý mal do tých čias chýr nedostupnej hory“. Podarilo sa im to v roku 1902.
Aj bývalý predseda JAMES-u Marián Šajnoha potvrdzuje, že medzi horolezcami v Tatrách hrali prím najskôr Poliaci, Maďari a Nemci zo Spiša. „Malá skupina Slovákov z Liptova, sústredená okolo bratov Stodolovcov a Žuffovcov, na začiatku 20. storočia zaznamenala iba symbolické výsledky,“ hovorí.
Prvé turisticko-horolezecké organizácie boli Polskie Towarzystwo Tatrzańskie a Uhorský karpatský spolok so sídlom v Kežmarku. Prvým slovenským bol Tatranský spolok turistický. Ako najtrvácnejší sa ukázal JAMES, založený v roku 1921.
Zakladatelia JAMES-u – Mikuláš Mlynárčik, Gusto Nedobrý a Fero Lipták. Foto: archív JAMES/Jožo Šimko
Od Chebu po Jasiňu
Bolo to v auguste 1921, keď Mikuláš Mlynárčik s partiou po úspešnom výstupe na Lomnický štít zakončili večer pri ich obľúbenej broskyňovej zaváranine, čo horolezcom vyslúžilo prezývku „jamesáci”. Keď o niekoľko dní Mlynárčik s Františkom Liptákom a Gustávom Nedobrým v Spišskej novej Vsi zakladali horolezecký krúžok, spätne spravili z JAMES-u akronym. Ako – idealizmus, alpinizmus, moralita, eugenika a solidarita.
„Prvými členmi krúžku boli obyvatelia žijúci v blízkosti Vysokých Tatier, najmä v Spišskej Novej Vsi. Keďže po roku 1918 prichádzalo na Slovensko veľa Čechov, tvorili tiež časť členov krúžku,“ hovorí Šajnoha.
Keď sa v roku 1925 JAMES pretransformoval na Spolok tatranských horolezcov, mal 40 členov a boli to zamestnanci vtedajších firiem alebo inštitúcií. Domáce horolezecké vybavenie vtedy neexistovalo, dovážalo sa z Poľska, Maďarska a alpských krajín.
V roku 1936 už Slovenský denník písal, že JAMES je „starodávny klub” (oslavoval vtedy 15. výročie) a že jamesáci sú roztratení od Chebu až po Jasiňu. Mlynárčik sa reportérovi pochválil, že za 15 rokov uskutočnil spolok 1567 výstupov na 82 tatranských štítov. Za prvej republiky sa ich aktivity sústredili na Vysoké Tatry, obdobie veľkých zahraničných expedícií bolo ešte veľmi vzdialené.
Článok o JAMES-e v Slovenskom denníku v roku 1936. Reprofoto: UNIBA
Reklamy na tatrovkách
Popularita horolezectva u nás stúpala s veľkými horolezeckými expedíciami, ktorých boli plné noviny. Prvé sa uskutočnili v rokoch 1965 a 1967 v horstve Hindúkuš. Bolo možné v časoch socializmu financovať takéto akcie aj sponzorsky? Šajnoha hovorí, že dve spomínané hradil kompletne štát, no v roku 1969 sa bratislavskej expedícii podarilo prvý raz získať aj reklamné príspevky od niektorých podnikov.
„V ďalších rokoch už štát kryl menšiu časť prostriedkov, ostatné náklady sa hradili s využitím reklám a aj z vlastného. Horolezci si zarábali pri výškových prácach. V 70. a 80. rokoch sa navyše väčšina expedícií presúvala do ázijských hôr nákladnými autami, na ktoré sa im podarilo získať reklamy. Najmä z podnikov, ktoré sa venovali zahraničnému obchodu,“ dodáva Šajnoha.
Výnimku tvorili výjazdy na Pamír a Ťan Šan, ktoré ležali vo vtedajšom Sovietskom zväze. „Účastníci expedícií v tomto prípade využívali leteckú dopravu. Potom sovietska strana zabezpečila ich prepravu až do vopred pripravených základných táborov, kde im poskytovali aj potraviny. Expedície do Himalájí či Hindúkušu trvali okolo 3 mesiacov, tie do Sovietskeho zväzu 4-5 týždňov,“ pokračuje bývalý predseda JAMES-u.
Časy veľkých výprav: Členovia expedície Nanga Parbat 1971. Foto: archív JAMES
Prvé topánky z Popradu
Počas socializmu však členovia JAMES-u nemohli pôsobiť v spolku pod týmto menom. Štátostrana ho v roku 1949 zrušila, rovnako ako iné športové združenia. Po celej republike vznikali regionálne horolezecké združenia v rámci telovýchovných jednôt, v roku 1990 ich bolo 87. Tieto horolezecké oddiely sa financovali čiastočne zo štátnych prostriedkov a čiastočne zriaďovateľom a z členských príspevkov.
Výraz JAMES však mal u horolezcov také pevné miesto, že ho celkom nevytlačili ani komunisti. V „uvoľnenom“ roku 1968 vznikol Slovenský horolezecký zväz ČSTZV IAMES, pričom sa zmenili význam písmena E na entuziazmus a M na moralita.
A v 70. rokoch začal zväz na Slovensku vydávať aj vlastný spravodaj, ktorý sa volal Iamesák. V rovnakom období sa konečne rozbehla aj domáca výroba vybavenia pre horolezcov a turistov.
Prvú obuv do hôr začalo vyrábať miestne výrobné družstvo v Poprade. V Ružomberku sa zase vyrábali jednoduché aj perové vetrovky, no aj stany a spacie vaky.
„Ako model často slúžili výrobky z alpských krajín, no domáce produkty zväčša kvalitou zaostávali. Z pomôcok sa u nás nevyrábalo spočiatku takmer nič, všetko základné vybavenie – laná, skoby, karabíny, ochranné prilby, stúpacie železá – sa dovážalo z alpských krajín,“ dodáva Šajnoha.
Prvé domáce horolezecké oblečenie a obuv sa objavili až v 60. rokoch minulého storočia. Reprofoto: Strmé cesty k Himalájam
Konečne aj na olympiáde
Keď si „jamesáci“ v lete 1989 pripomínali 68. výročie založenia spolku, zrejme netušili, že už o pár mesiacov ho obnovia pod pôvodným názvom s písmenom J na začiatku. Prvé hlasy po obnovení sa ozývali krátko po doznení štrngania kľúčov na námestiach, už v decembri.
Sedemdesiat slovenských horolezeckých oddielov sa stretlo 13. januára 1990, aby pokračovali v dávnej tradícii ako Slovenský horolezecký spolok JAMES.
Spolok svoju právnu subjektivitu stratil na 50 rokov, čiže polovicu existencie, keďže už v roku 1939 ho nedobrovoľne včlenili pod Klub slovenských turistov a lyžiarov. Dnes funguje ako občianske združenie a jeho členskú základňu tvorí zhruba 8-tisíc členov.
Podľa Šajnohu je horolezectvo „živý organizmus“, ktorý sa neustále vyvíja. Kým na začiatku 20. storočia bolo v Európe niekoľko národných horolezeckých organizácií, dnes je to celosvetové hnutie.
„Vysoké hory boli a stále sú, lezie sa v nich a robí sa aj skialpinizmus. Vzrástol ale význam skalných oblastí v neveľhorských terénoch, pribudol záujem o skalné útvary malých rozmerov, kde lezenie pripomína gymnastiku na skale a lezie sa aj v halách na lezeckých cestách. A na poslednej olympiáde v Tokiu sa objavilo športové lezenie ako nový šport, ktorý dynamicky rastie na celom svete, aj u nás,“ uzatvára Šajnoha.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
