„Môj muž neveril, že toho budem schopná. Myslím si, že sa spojilo viacero okolností,“ hovorí Zdenka Niková, ktorá na jeseň 2021 odišla s manželom na takmer 9-mesačný sabatikal neďaleko Atén. „Najmä som si uvedomila, že sú veci, ktoré už nikdy nebudú druhýkrát. A keď ich premeškám, prídem o ne.“
Zdenka Niková vyštudovala na „matfyze“ a takmer 15 rokov pôsobila na vedúcich pozíciách v bankovom sektore. Dnes je certifikovaná koučka a biznis mentorka. Je tiež majiteľkou Apartmánov na Trojici v Banskej Štiavnici. Krátko po svojich 52. narodeninách sa rozhodla, že začne nový život. V októbri s partnerom odišli na deväťmesačný sabatikal do Grécka.
„Sme tu možno aj preto, lebo pandémia nám ukázala, že aj veľmi osobné veci sa dajú riešiť na diaľku. Mne to veľmi pomohlo. Moji klienti dnes online koučing a mentoring berú ako normálnu alternatívu,“ hovorí.
Zdenka Niková je známa aj tým, že nevlastní počítač. V rozhovore pre Forbes vysvetlila, prečo sa rozhodla pre sabatikal, ako vyzerá Grécko mimo turistickej sezóny aj to, ako človek zvládne Vianoce bez rodiny.
Nápad a odvaha
Odísť do cudziny na niekoľko mesiacov je odvážny krok. Prečo ste sa preň rozhodli?
Aj na sociálnych sieťach mi ľudia píšu, že je to odvaha. Ale mne to tak vôbec nepripadá. Príde mi úplne normálne, že sme sa sem rozhodli prísť a že sme tu. Nikdy som nemala pocit, že sa musím prekonávať, aby som mala odvahu ísť do Grécka.
A kedy teda prišlo to rozhodnutie odísť?
Môj partner mal takúto cestu do Grécka vysnívanú už dávno. A mne sa ten sen veľmi páčil. Celý život sa riadim snami – aj v biznise. Síce to znie veľmi ezotericky a ja som skôr pragmatický človek. Ale vždy, keď som si povedala, že niečo tak bude, tak to tak bolo. Po osobnej, aj po profesionálnej stránke.
Aj keď som začala robiť manažérku v banke bez skúseností z tohto prostredia a bez ekonomického vzdelania, povedala som si, že to robiť budem a robila som všetko preto, aby to tak bolo.
Na hranici vyhorenia
A prečo práve do Grécka?
S priateľom som dva roky a od začiatku nášho vzťahu sme o živote v Grécku snívali. Predtým sme sem chodili tak na mesiac. Skončil lockdown a my sme už na druhý deň boli na ceste do Grécka.
Stále sme tu hľadali niečo, kde by sme mohli bývať. V máji sa nám podarilo nájsť dom podľa našich predstáv neďaleko Atén. A vtedy sme si povedali, že ideme do toho.
To teraz znie veľmi jednoducho. No keď sme tu boli v máji, celé dni som pracovala. Osem, desať, niekedy aj dvanásť hodín denne, a to aj cez víkend. Bola som z toho zúfalá. Vedela som, že to nie je dobré a že tak nechcem fungovať. To bol asi najsilnejší impulz.
Bolo ťažké opustiť prácu s vedomím, že je to na viac ako osem mesiacov?
Môj muž neveril, že toho budem schopná. Myslím si, že sa spojilo viac okolností. Najmä som si uvedomila, že sú veci, ktoré už nikdy nebudú druhýkrát. A keď ich premeškám, prídem o ne.
Napríklad, že môj muž tu nebude večne, alebo že môj vnuk má rok a pol a rastie. Ale aj to, že som vlastne ešte nikdy doteraz nežila pre seba, tak, ako chcem.
Zdenka Niková si pred odchodom do Grécka uvedomila, že ešte nikdy nežila tak, ako by chcela. Foto: Alex Kiňová
Okrem toho treba povedať, že môj biznis má veľa stránok a mojim apartmánom v Banskej Štiavnici sa začalo veľmi dariť. Manažovala som ich takmer sama. A aj keď to bolo ekonomicky veľmi zmysluplné, je veľmi náročné starať sa o všetku komunikáciu s hosťami, sociálne siete…
Vedela som, že už to dlho nebudem zvládať. Ak som nebola v počiatočných fázach vyhorenia, tak určite na veľmi tesnej hranici.
Sabatikal ako oslobodenie
Sabatikal v našej kultúre ešte nie je veľmi rozšírený. Ako vyzerajú vaše dni?
Mať sabatikal neznamená, že človek nerobí nič. Človek robí, čo chce a kedy chce. Je to oslobodenie sa od fixných termínov, plného kalendára.
Samozrejme, že ma občas prepadajú výčitky svedomia, že by som mala robiť viac. To je skrátka vzorec. Ale vôbec nemám pocit, že by som nič nerobila. Práve naopak, sme tu mesiac a ja mám pocit, že som ešte nemala dovolenku.
Prenajali sme si dom v Grécku, o ktorý sme sa museli postarať. Veľmi zľahka koučujem, venujem sa apartmánom, sociálnym sieťam. Začala som znovu kresliť. Čítam, učím sa po grécky, zdokonaľujem si angličtinu.
Ako okolie reagovalo na vaše rozhodnutie ísť na sabatikal?
Nekomunikovala som s ľuďmi o tom, že budem mať sabatikal. Zo začiatku som to tak nevnímala, až teraz si to rámujem do tohto pojmu. Pôvodné rozhodnutie bolo odísť do Grécka a zistiť, či dokážeme žiť tri mesiace na Slovensku a zvyšok roka tu. Na Slovensko sa vrátime v lete, keď je v Grécku najteplejšie.
Teraz to nazývam sabatikalom, lebo ten potrebujem, aby som sa dostala z tohto vyhorenia. Ale v skutočnosti testujeme, či je to model života, ktorým dokážeme žiť. Zisťujeme, či nám nebudú chýbať kontakty, či si počas letných mesiacov dokážeme zarobiť na zvyšok roka v Grécku. Či môžeme žiť v krajine, ktorej jazyk sa len učíme.
Teraz sa tu už pomaly začíname cítiť ako doma. Ale môj partner má 56, ja mám 52, možno si o päť rokov povieme, že už nám to tak nevyhovuje. Preto si to teraz chceme užiť.
Zima bez temnoty
Grécko na Slovensku vnímame skôr ako letnú dovolenkovú destináciu. Ako to tam vyzerá mimo sezóny?
Je to tu úžasné. Hoci najvyššia teplota, akú sme tu zatiaľ zažili, bola 24 stupňov. No to pre nás nie je určujúce. Dôležité je, že keď vyjde slnko, sme na pláži. Keď slnko nevyjde, kúrime v krbe.
Vzduch je tu zároveň veľmi čistý, ale aj vlhký, a preto pocitová teplota funguje úplne inak ako na Slovensku. Aj keď je vonku 18 stupňov, oblečiem si vetrovku.
A najlepšie na Grécku nie je to teplo, ale svetlo. Tým, že sme hneď pri mori, slnko sa odráža a presvetľuje celú krajinu. Nie je tu taká tmavá, ponurá a vyčerpávajúca zima.
Grécko je podľa mentorky a podnikateľky úžasné aj mimo letnej sezóny. Foto: Ivan Dobrovoľný
Riadime sa počasím a v tom spočíva krása sabatikalu. Stále tu fungujú plážové bary, vonku sú ležadlá. Dala som si pravidlo, že keď je pekne, okúpem sa v mori. Život tu pokračuje ako v lete, len s tým rozdielom, že striedam plavky s vetrovkou, a to zo dňa na deň.
Grécke Vianoce
Čo vám zo Slovenska najviac chýba?
Dcéra a vnuk. Chodia za nami aj kamaráti, ktorí nám nosia slovenské sladkosti alebo časopisy. Ale inak je pre mňa domov tam, kde si ho vytvorím.
V Grécku budete aj na Vianoce, no to je čas, keď chce byť väčšina ľudí doma, v rodinnom kruhu. Ako sa na to chystáte?
Priznám sa, že toto bolo pre mňa veľmi ťažké rozhodnutie. Keď sme sem prichádzali, povedala som, že na Vianoce sa vrátime na Slovensko. Ale môj partner veľmi túži zažiť Vianoce v Grécku. A má pravdu – ak chceme žiť v tejto krajine, musíme ju prijať so všetkým.
Ešte sme sa nerozhodli, či budeme mať slovenské alebo grécke Vianoce. A pripúšťam, že mi asi bude smutno. Ale už som prijala toto rozhodnutie. A keby to bolo veľmi zlé, som 21 kilometrov od letiska, zajtra môžem odletieť a večer byť s dcérou a s vnukom.
Život bez počítača
Je o vás známe, že nevlastníte notebook ani počítač a všetko riešite len cez mobil. Dá sa tak vôbec fungovať pri všetkom, čomu sa venujete? Aké pravidlá sa s tým spájajú?
Ja už dnes neviem existovať inak. Bolo to moje rozhodnutie. Na začiatku som si povedala, že nechcem notebook, lebo mobil mi dáva veľkú slobodu. Som „kaviarenský povaľač“ a keď som niečo potrebovala riešiť, s mobilom som mohla byť kdekoľvek.
Čo sa týka pravidiel, rozhodla som sa, že nebudem súhlasiť s ničím, pri čom by som notebook nevyhnutne potrebovala. Napríklad nepôjdem robiť školenie alebo mentoring niekam, kde je potrebná prezentácia.
Alebo ak chcú klienti takú cenovú ponuku, ku ktorej potrebujem notebook, nemám im ju ako dať. Tým pádom do takej spolupráce nejdem. Tam sa potom ukáže, či ma chcú, alebo ma nechcú.
Život bez počítača je podľa Zdenky Nikovej oslobodzujúci. Foto: Alex Kiňová
Keďže som vyštudovala MatFyz, viem nájsť rôzne riešenia a s mobilom dokážem vyriešiť naozaj veľa vecí. A čo nedokážem, skrátka nerobím. Znie to pyšne, ale prezentujem to ako fakt – žijem bez počítača. Je to len zvyk.
Záväzky a strach
Na začiatku nášho rozhovoru ste povedali, že rozhodnutie odísť do Grécka ste nikdy nepovažovali za odvážne. No keby to odvážne nebolo, prečo by tak nežilo viac ľudí, ktorých to láka?
Niektorých odradia deti alebo rodičia, o ktorých sa musia postarať. Niektorí si to zasa nemôžu dovoliť finančne.
Sú však aj ľudia, ktorí by na jednej strane veľmi radi odišli a sú aj dostatočne zabezpečení, aby si to mohli dovoliť, ale boja sa. Najmä toho, že stratia časť svojej identity – tej pracovnej. Že budú žiť bez svojej pozície, bez stereotypu.
Aj ja mám veľa strachov, a preto môžem byť dobrou koučkou, lebo si uvedomujem, že ich mám. Viem, aké sú to vzorce, viem s nimi pracovať.
Ale zároveň vždy, keď mi do života príde nejaká príležitosť, chopím sa jej najlepšie, ako viem. Či už mám byť dobrou manažérkou, vlastniť a riadiť apartmány v Banskej Štiavnici, alebo žiť svoj grécky život.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
