Jozef Klein šéfuje technologickej firme Asseco Central Europe s tisíckami zamestnancov po celom svete. V 11. epizóde Nevyhorení však rozpráva nielen o svojej práci a o zvládaní tlaku, ale aj o veľkej strate, ktorej čelil pred niekoľkými rokmi a o tom, ako ho transformovala.
„Kedysi som videl v živote len dve dimenzie – prácu a rodinu. Sám pre seba som si nenašiel čas nikdy. No keď sa mi stala táto tragická udalosť, pochopil som, že tou najdôležitejšou osobou v živote každého človeka je on sám. Odrazu som sa musel naučiť zostať osamote so svojimi myšlienkami,“ hovorí.
V rozhovore sa dočítate:
- Aké boli Kleinove začiatky vo vysokej manažérskej funkcii,
- čo za tie roky zmenil vo svojom fungovaní,
- ako ho transformovala strata,
- ako odišiel do džungle hľadať odpovede na mnohé životné otázky,
- čo pre neho znamená duševné zdravie a ako mu pomáha beh.
Pozícia, ktorú odmietol
Pán Klein, dlhé roky pôsobíte ako CEO a predseda predstavenstva Asseco Central Europe – šéfujete IT spoločnosti s tisíckami zamestnancov na rôznych svetových trhoch. No vraj ste si na začiatku nevedeli vôbec predstaviť, že budete vykonávať len čisto manažérsku pozíciu. Prečo?
Viete si predstaviť informatika, ktorý skončil teoretickú kybernetiku a matematickú informatiku? (úsmev) Skúste si ho predstaviť. Zväčša sa hovorí o tzv. „kockatých hlavách“, o ľuďoch, ktorí sú viac introvertne orientovaní, hoci sú odborne zdatní a schopní.
Ja som sa sám zaradil do tejto skupiny, a preto som si vôbec nevedel predstaviť, že sa budem venovať manažmentu a riadiť nejaký veľký tím. A už vôbec nie, aby som bol nejakým obchodníkom alebo frontmanom, ktorý komunikuje so zákazníkmi.
Preto ste túto funkciu trikrát odmietli?
Dvakrát, na tretíkrát som sa nechal nahovoriť mojimi kamarátmi. Povedali mi: „Pozri sa, máš takúto šancu. Aspoň to skús a možno sa v tebe odkryje niečo, o čom ani nevieš. A keď nie, tak pôjdeš späť a budeš programovať, robiť si svoje analýzy a ďalej vyvíjať informačné systémy.“ Tak som to teda skúsil.
Ako si spomínate na začiatky?
Tie boli neuveriteľne ťažké. Situácie, keď som chcel skončiť, viem počítať na prstoch obidvoch rúk. S odstupom času si však nemyslím, že by to bola nejaká manažérska neschopnosť, alebo že by som nemal rád svoju prácu. No viete, v každej situácii je človek zasadený do nejakého prostredia. Máte tam ľudí, ktorí sú v organizačnej štruktúre pod vami, ale aj tých, ktorí sú nad vami – akcionárov. A keď ich máte nad sebou 11 a každý z nich má vlastný názor, tak nikdy nedokážete celkom vyhovieť všetkým. Zároveň máte aj svoj názor. A chcete ostať sám sebou. Zladenie všetkých týchto pohľadov bolo to najzložitejšie.
Bývalý mikromanažér
Pochybovali ste o sebe?
Určite áno. Mnoho činností som robil prvýkrát v živote a človeka to dostáva do situácie, keď neustále pochybuje, či to robí správne, alebo nie. O to viac, že som znamenie Váhy. Charakteristiky hovoria, že neustále zvažujeme, či sa rozhodneme tak, alebo onak. U mňa to bolo inak. Ja som sa vždy rozhodol, ale potom som ešte týždeň či dva uvažoval nad tým, či som sa rozhodol správne. Nebolo to zlé rozhodnutie? Mal som to urobiť inak? Dnes sa jednoducho rozhodnem a nešpekulujem. Život ide ďalej.
Čo vám pomohlo pri tejto zmene uvažovania?
Toľko starostí a povinností, že kapacita môjho mozgu už viac nedokázala všetko ustrážiť. Tak som musel začať niektoré veci vytesňovať. A čo by som mal vytesňovať? Prirodzene, tie záležitosti, ktoré som si už „odfajfkol“ a rozhodol o nich, lebo už prichádzali ďalšie veci, ktoré bolo treba analyzovať, riešiť, zvažovať, radiť sa…
V minulosti, ste vraj aj veľa mikromanažovali…
Ja si myslím, že veľa mikromanažujem aj teraz (smiech). Ale už nie všetko. Teraz sa zameriavam najmä na tie veci, ktoré stoja, alebo z nejakého dôvodu nejdú tak, ako by mali. Vtedy sa do toho zvyknem ponoriť a mikromanažujem. No v porovnaní s rokom 2002, keď som začínal na tejto pozícii, je to úplne inak.
Už nemám to know-how z pohľadu IT, aby som mohol mikromanažovať. Robím manažéra dlho a ten svet inovácií a technológií ide veľmi prudko dopredu. To znamená, že nemôžem byť partnerom ľuďom, ktorí sú odborníkmi na analýzy, programovanie, architektúru… Ak dnes mikromamnažujem, tak je to skôr o procesných úkonoch a o princípoch. Nazval by som to skôr koučingom. Môj mikromanažment sa teda začal meniť na mentoring, koučing, a trošku taký „controlling“.
Vyspať sa na to
Čo sa u vás ešte počas tých rokov zmenilo?
Veľa vecí. Predovšetkým to, že na začiatku som mal plnú hlavu problémov a pracoval som od ôsmej rána do ôsmej večera. Ťahal som si tie problémy aj domov do rodiny, a to sa absolútne zmenilo. Teraz, keď o šiestej skončím, tak urobím taký „switch off“ a všetko ostane v práci.
Samozrejme, často si so sebou nesiem nejaké veci, ale už ide skôr o strategicko-koncepčné zmeny. Veci, ktoré ma pália na mikroúrovni, vypnem. Zapínam ich až na druhý deň ráno o ôsmej.
A stretávate sa ako šéf s tým, že si niektorí vaši manažéri nosia stále problémy domov? Čo im radíte? Ako to „switchnúť“?
Myslím si, že na to neexistuje žiaden recept. Myslím si, že si to treba prežiť, no tým mentoringom a koučingom je možné to korigovať. No v zásadne je každý z nás iný. Každý si so sebou niečo nesieme, ovplyvnila nás rodina, naša DNA a ,samozrejme, priestor, v ktorom sa pohybujeme.
Niektorí ľudia sú citlivejší, prežívajú každú kritiku a nosia si ju so sebou. A darmo im to poviete. Jednoducho sa potrebujú vyrozprávať, potrebujú nad tým uvažovať. Potrebujú si urobiť nejaký záver a vyjasniť si to sami v sebe.
U mňa to bolo tak isto, ale potom som musel v pude sebazáchovy začať vytesňovať. Samozrejme, nie tak, že ich vytesním navždy, pretože tieto veci si vyžadovali riešenia, vyžadovali si nejakú odpoveď. No začal som vytesňoval pracovné veci vo svojom osobnom živote. Na druhý deň si ma počkali, ale keď sa na to človek vyspí, alebo príde oddýchnutý po víkende, tak sa na tieto veci zrazu pozerá inak ako večer.
Oporné body
Aký veľký tlak je pôsobiť v čele takejto obrovskej firmy?
Je to taký tlak, aký si pripustíte. Na začiatku bol obrovský. Bál som sa, aby sme mali prácu pre našich ľudí, aby sme ich nemuseli prepúšťať.
Prežili sme si rôzne krízy. Zažili sme situácie, keď sme nemali dostatok peňazí na výplaty, nemali sme na to, aby sme platili zdravotné či sociálne poistenie. Niektoré roky som mal obavy, či vôbec prežijeme. Tie veci sa však zmenili.
Firma je už stabilizovaná a diverzifikovaná a dnes už riešime také obyčajné každodenné problémy. Už nepociťujem nejaký zásadný tlak. Je to skôr o skĺbení operatívnych záležitostí s tým strategickým. A dnes už cítim, že v mojom veku by som sa mal venovať len a len tým strategickým veciam.
Takže jediný tlak, ktorý cítim, je na výsledky, ktoré potrebujeme, pretože sme na burze a potrebujeme našu materskú firmu kŕmiť pozitívnymi číslami a informáciami.
V ťažkom období pomáhali Jozefovi Kleinovi aj knihy. Tu sú jeho tri odporúčania:
- Gary Zukav: Sídlo duše,
- Michael Puett, Christine Gross-Loh: Cesta,
- Emahó: Vítr Tvého srdce.
Spomínali ste mentorovanie. Vy osobne máte niekoho, s kým sa radíte?
Áno. Človek potrebuje aj v biznise nejaké oporné body. Mať niekoho, o koho sa oprie, keď sa dostane na rozbúrené more a nedokáže udržať vlny. Pre mňa je takýmto človekom CEO celej skupiny Asseco Adam Góral. Je to úžasný človek, ku ktorému vzhliadam a ktorý ma veľmi posunul vo videní sveta, nielen v dimenzii fungovania našej firmy.
On so mnou prežil aj tie najťažšie situácie v živote počas posledných 17 rokov. Nemôže to byť len o biznise, pretože schopnosť človeka podávať výkon vyplýva aj z jeho súkromia a prostredia, ktoré musí byť stabilné.
Ktoré to boli?
Boli to rôzne situácie. Napríklad v roku 2004 mi veľmi výrazne pomohol pracovať so stresom a s tým, aby som stále neodchádzal z firmy, ale aby sme tu spoločne posunuli veci dopredu. Pomohol mi zladiť akcionárske nálady a názory.
Ďalšou udalosťou bol vstup na varšavskú burzu. Nikto na Slovensku vtedy nezažil niečo podobné a bolo to veľmi strastiplné. No nakoniec sme skončili s výrazným úspechom.
Najviac mi však pomohol v osobnom živote, v zlomovom momente, keď som prežíval osobnú traumu po smrti mojej manželky.
Na hranici prežitia v džungli
Čo vám vtedy pomohlo?
Bolo to v roku 2016 a ja som rozmýšľal, čo ďalej. Potreboval som si vyčistiť hlavu. Pýtal som sa sám seba, aký má život zmysel. Či má zmysel naháňať sa od rána do večera prácou, či sa ešte dá fungovať na tomto svete tak, ako som fungoval dovtedy. Veľa som o tom diskutoval s rôznymi ľuďmi, a potom som sa rozhodol, že si potrebujem vyčistiť hlavu. Musel som odísť.
Po dlhom zvažovaní som sa rozhodol ísť do džungle v Južnej Amerike, kde som strávil čas s Indiánmi. Neexistoval tam žiaden mobilný signál a nedalo sa tam dostať inak ako zložitými cestičkami na kanoe. Bola to neuveriteľná skúsenosť.
Našiel som tam odpovede na mnohé otázky, ktoré si kladie každý z nás už od malého dieťaťa až pokým sa život nechýli ku koncu. Pomohlo mi to získať novú energiu, nový pohľad na svet a na moje poslanie v živote aj v tejto firme.
Čo ste tam robili? Ako to prebiehalo?
Tá cesta bola naozaj strastiplná. Nakoniec sme sa dostali na kanoe a plávali proti prúdu rieky približne štyri a pol hodiny. Keď sme prišli na miesto, už nás tam čakal šaman.
V prvom momente sa pozrel na mňa a povedal: „Jozef, keď sa ti pozerám do očí, tak vidím len to, ako sa ti tam točia doláriky. Ty nemôžeš žiť v džungli, pretože by ťa jej ochrancovia okamžite vypudili. Ja s tebou musím pracovať.“
Tak sme spoločne pracovali na tom, aby som vôbec mohol ísť do džungle. Strávili sme spolu niekoľko dní a niekoľko nocí v príbytku na takých vysokých nohách. Bol postavený tak, aby ho nezaplavila rieka. Počas toho nám už Indiáni vysekávali cestu do džungle.
Jozef Klein (vľavo) reprezentoval Slovensko na svetovej súťaži EY Podnikateľ roka 2016. Foto: archív Forbes
Jozef Klein (vľavo) reprezentoval Slovensko na svetovej súťaži EY Podnikateľ roka 2016. Foto: archív Forbes
Jedného dňa za mnou šaman prišiel s tým, že som pripravený. Tak sme spoločne putovali, museli sme si zakladať ohne, pretože tam bolo množstvo zveri, veľa rôznych žiab a plazov, ktoré boli nebezpečné. Boli sme úplne osamotení a bál som sa, aby nás niekto neprepadol. Najhoršie boli noci, pretože sme počuli rôzne zvuky a zavýjanie v džungli. No po chvíli sme si na to zvykli.
V džungli sme potom podnikali rôzne výlety k ďalším Indiánom, ktorí žili na úplnej pustatine, kde naozaj nikto nebol. Videl som, ako tí ľudia žijú, ako nahliadajú na život, čo je pre nich vzácne a dôležité. Rozprával som sa s nimi. Bol to veľmi ozdravný proces.
V tej džungli som zažil mnohé veci, ktoré ma dostali na hranicu prežitia. Napríklad, keď ma dohrýzli komáre a ja som upadol do takej kómy, v ktorej som ledva prežíval. Zachraňovali ma Indiáni. Tí mi neskôr otvorili dimenzie, o ktorých som nikdy ani neuvažoval.
Spoznať samého seba
Na čo ste tam prišli?
Na mnohé veci, ktoré mi dali novú energiu do života. Ak by som to mal veľmi zovšeobecniť, tak som prišiel na to, že život nie je len o zarábaní peňazí a o plnení výkonnostných cieľov. Život je o tom byť k sebe navzájom láskaví, dobrí, príjemní… Keď sa človek na sklonku života zamyslí nad zmyslom života, tak to nebude o tom, že zarobil desiatky či stovky tisíc eur, ale o hodnotách, ktoré priniesol spoločnosti, svojim blízkym a ľuďom v širšej komunite.
V džungli sme sa so šamanom venovali každé ráno fyziologickému rozvoju, na obed skôr takému duševnému a psychologickému, neskôr spirituálnemu rozvoju. Každý z poslucháčov si môže urobiť predstavu, čo to asi znamenalo. No tam som prišiel na to, že všetky tieto tri dimenzie musia byť v živote vybalansované, aby človek dokázal prežiť aj tie najťažšie chvíle.
Obrovský životný paradox bol v tom, že keď som sa z tej džungle vrátil, tak som prežíval jedno z najkrajších období môjho života. Napriek tomu, že to bolo len pár mesiacov po tom, ako mi zomrela manželka, s ktorou som prežil krásnych 30 rokov. Je to až nepredstaviteľné, ale v tej džungli som našiel sám seba. Aj také veci, ktoré som v sebe dovtedy neobjavil.
Veľa psychológov hovorí o tom, že ľuďom dnes chýba duchovno. Nemusí to byť len náboženstvo, ale skôr také to ponorenie sa do svojho vnútra. Bolo toto niečo, čo ste tam objavili? Spoznali ste tam samého seba?
Áno, presne tak. Veľa ľudí sa dnes bojí zostať osamote so svojimi myšlienkami. Preto vždy vyhľadávajú nejakú spoločnosť, každú chvíľu chcú byť s niekým. Aj ja som na tom bol podobne. Nevedel som si predstaviť ostať večer sám doma, celé roky som bol zvyknutý tráviť čas s rodinou. Cítiť nejakú oporu.
Dnes sa už samoty nebojím. Odkedy som sa vrátil, tak som zmierený s tým, že človek sa narodí sám a žiaľ aj zomrie sám. Musí byť schopný byť aj sám so sebou. No a niekedy si kladiem otázku, či mi vtedy nie je aj najlepšie. Tento čas osamote mi veľmi pomáha pri náročných situáciách.
Na začiatku je to však asi nepríjemné – ocitnúť sa sám so sebou a stretnúť sa so svojimi myšlienkami.
U mňa to bolo fatálne zlé. Veľmi, veľmi zlé. Pretože keď je človek celý život zvyknutý na podporu a spoločnosť iných, tak si to bytie sám nevie predstaviť. Prechodné obdobie je bolestivé. No keď spoznáte svoju dušu a rozvíjate v sebe aj tento duchovný rozmer, tak zistíte, že naozaj ste schopný byť tu sám pre seba.
Oslobodený od všetkého
Tie doláre v očiach, o ktorých hovoril šaman po vašom príchode do džungle, sa vám napokon prestali otáčať?
Keď som sa vrátil, tak sa mi vôbec netočili. No obávam sa, že teraz som znova podľahol tej výkonnostnej ekonomike. Občas preto siahnem po knihách, ktoré ma vracajú späť do tohto obdobia. Mám takú obrovskú knižnicu kníh, ktoré sa venujú psychológii a otvárajú aj témy týkajúce sa zmyslu života.
Ako dlho ste vtedy boli mimo vedenia firmy?
Bol som preč 42 dní a priznám sa, že som sa ani nechcel vrátiť. Kúpil som si jednosmernú letenku s tým, že sa vrátim vtedy, keď to bude vhodné, alebo sa nevrátim vôbec. No keď som volal jednej z dcér cez satelitný telefón poslednýkrát, tak to už zdvihol len môj zať, ktorý mi oznámil, že sa mi narodil vnuk. To bolo mojím motivátorom vrátiť sa späť domov.
Nespomínam si, že by som mal chuť vrátiť sa aj do firmy, ale napokon som to urobil. Pamätám si, ako za mnou vtedy prišiel kolega a hovoril mi, akí sú šťastní, že som späť a koľko je tu problémov. Ja som bol úplne pokojný a uisťoval ich, že všetko zvládneme. Len sa na to musíme pozerať inými očami. V tom čase som sa cítil taký oslobodený od všetkého, že sa nám tie veci podarilo vyriešiť veľmi rýchlo.
Ale aj ten postoj a energia, ktorú človek dáva, sa mu často vracia. Vtedy som mal takýto prístup a všetko sa dalo vyriešiť veľmi ľahko. Asi by som si to mal znovu „refreshnúť“ (úsmev).
U vás sa vlastne potvrdzuje to, čo hovoria mnohí odborníci, že strata v živote človeka môže byť aj veľkou transformáciou.
No, to je veľmi krásne prirovnanie. Takto som nad tým nikdy nerozmýšľal, ale myslím si, že je na tom kus pravdy. Keby sa mi v živote neudialo to, čo sa mi udialo, nešiel by som tam a nezažil to všetko, čo som zažil. Došlo k výraznej transformácii.
Len jediná vec ma trápi, že tá transformácia nie je 100 % platná k dnešnému dňu. V mojej pamäti toho ostalo veľa, ale oproti obdobiu, keď som sa vrátil z džungle, je to len také smietka.
Sila behu
Čo vám možno ešte pomohlo?
Robím menej ako predtým. To je veľmi dôležité. Podstatne menej. Snažím sa fungovať tak, aby som nemusel robiť všetky rozhodnutia a závery ja.
Druhá vec je, že kým predtým som bol veľký mikromanažér, teraz si uvedomujem, že cieľom nie je suplovať prácu iných. Tiež mi pomohlo uvedomenie, že človek nemôže byť stopercentne perfektný vo všetkom, ale môže mať aj slabé aj silné stránky.
Uvedomil som si tiež, že číslom jedna v živote každého človeka je on sám.
Čo pre vás dnes znamená mentálne zdravie?
Mentálne zdravie je podľa môjho názoru rovnako dôležité ako to fyzické. Ak je človek zranený fyzicky, často je to otázka niekoľkých dní alebo týždňov, kým sa mu zocelia rany a dokáže fungovať stopercentne ďalej. Ale pokiaľ sa človeku podlomí mentálne zdravie, tak to síce nevidieť, ale môže mať nezocelené rany do konca svojho života.
Čiže je veľmi dôležité, aby bol ten súlad medzi mentálnym a fyzickým zdravím na rozumnej úrovni. Čím je človek mentálne silnejší, tým lepšie dokáže čeliť aj fyzickým nástrahám. Ale fyzická zdatnosť ešte neznamená, že bude aj mentálne silný.
Skúsme ešte na záver zhrnúť nejaké mechanizmy, ktoré vám pomáhajú pracovať so stresom či s náporom práce.
Beh je výborný. Minulý týždeň som mal rozhovor s hlavným akcionárom, kde som predstavoval novú koncepciu a stratégiu. On je brilantný, takže mi dal hneď niekoľko postrehov na zamyslenie. Povedal veci, ktoré by bolo možno dobré korigovať, a tiež pár nápadov.
V nedeľu som si odbehol 10 kilometrov a podarilo sa mi vyriešiť tri štvrtiny týchto úskalí. Beh a celkovo šport mi pomáha získať odpovede na veľa otázok. Radšej si teda privstanem o 5.40 hod. ráno, aby som mohol byť o ôsmej v práci. Medzitým si odbehnem niekoľko kilometrov, dám sa do poriadku a som nabitý takou energiou, že si to ani neviete predstaviť (smiech).
Potom je to, samozrejme, rodina – moje dcéry a blízke okolie. Energiu tiež čerpám v práci a v ľuďoch, ktorých tu stretávam a zo situácií, ktoré tu zažívam.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v novej epizóde podcastovej série Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.
