Po svete cestuje približne 30 rokov a ako o sebe vraví, je jedným z mála stále aktívnych cestovateľov na plný úväzok. Jozef Terem popisuje, ako má nastavený biznis model, aj kde sa oplatí vyraziť po lockdowne. Na miesta, ktoré prehliadame, hoci stoja za pozornosť.
Vyštudoval históriu a etnológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, podnikal v oblasti maloobchodu a dlhý čas mal cestovanie len ako hoby. Aby každý rok mohol absolvovať niekoľko výprav po svete, musel pravidelne vyžmýkať bankový účet, a preto čoraz silnejšie začal premýšľať, ako z toho kruhu vystúpiť.
Prvý krok, aby sa dovtedajším hoby mohol živiť, urobil približne v roku 2005, keď založil nezávislý portál o cestovaní na Slovensku Dobrodruh.sk. Zaujal. Rástla mu návštevnosť a postupne sa nabaľovali aj reklamné spolupráce. Väčšinou to boli firmy, ktoré sa zaoberajú outdoorovou a turistickou výbavou, ale má napríklad aj vlastný merchandising zameraný na oblečenie. Spolupracuje tiež s cestovnými kanceláriami, alebo agentúrami, ktoré propagujú určité regióny v Európe.
Podnikateľský záber si rozšíril v roku 2015, keď na Vajnorskej ulici v Bratislave vytvoril svoj mikrosvet. Je ním kaviareň a klubovňa Dobrodruh, kde sa stretávajú najmä ľudia, ktorým je blízke cestovanie, turistika či rôzne outodoorové športy.
Zariadenie pozostáva aj z artefaktov z ciest, ktoré absolvoval on alebo jeho hostia, keďže v priestoroch pravidelne organizuje besedy aj workshopy.
Cestovateľská kaviareň a klubovňa. Foto: archív Dobrodruh.sk
„Teraz je to s financiami ťažšie, samozrejme, reklamy je menej a celý cestovný ruch utrpel,“ hovorí rodený Bratislavčan. „Podľa vĺn kovidu kaviareň zatváram, besedy som skúšal robiť aj online, ale nie je to ono. Potrebujem priamy kontakt s ľuďmi. Mám však niečo našetrené a dokážem sa uskromniť.“
Splnený sen počas pandémie
Pandémia mu zoškrtala príjmy, ale zase mu umožnila aj splnenie sna. Využil čas, keď sa nedalo fungovať v zabehaných koľajniciach a napísal svoju prvú knihu. Jej názov je Dobrodruh na cestách a približuje v nej zážitky zo začiatkov slobodného cestovania na Slovensku.
„Myšlienku na ňu som nosil už dlhšie, ale stále som ju odkladal,“ približuje. „Na tú mravenčiu prácu som si nevedel vyčleniť čas a najmä som si vravel, že hádam ešte chvíľu počkám, ešte si predtým niečo odžijem. No zrazu prišla ponuka od vydavateľa a nechcel som cúvnuť.“
Jeho cestovateľský príbeh sa začal otvorením hraníc, keď v zime 1989 s kamarátom vyrazili na motorke do Hainburgu. V lete 1990 už šli stopom do Benátok, a keďže nemali peniaze, domov sa vracali na kosť vychudnutí. Pre knihu sú ťažiskové práve 90. roky a vybral do nej sedem krajín, v ktorých zbieral skúsenosti či na vlastnej koži testoval, ako svet funguje. Zásadný zážitok? Stretnutie s novými kultúrami na trase z Bratislavy do Nepálu, ktorú absolvoval po zemi. Autobusom, vlakom či stopom.
Jozef Terem pri podpisovaní svojej novej knihy Dobrodruh na cestách. Foto: archív Dobrodruh.sk
Aké zážitky miznú?
Snažíme sa do pár slov vtesnať, ako sa cestovanie odvtedy zmenilo a Jozef Terem vraví, že je v prvom rade oveľa jednoduchšie. Ľahšie sa zháňajú informácie, všetko si viete online naplánovať, zarezervovať, stalo sa skrátka dostupnejším bez vynaloženia námahy a stresových situácií. Podľa neho je to však zároveň aj ochudobnenie, lebo míňate reálny život. Stretávate sa najmä s ľuďmi, ktorí sú k vám profesionálne milí, keďže ste ich klientmi.
„Poviem vám, aké zážitky miznú,“ nadýchne sa. „Také, že sa na dedine zoznámite s pastierom, ktorý vás pozve na kúsok syra, dá vám napiť mlieka a potom ponúkne aj nocľah. Večer si spolu vypijete a podebatujete o živote. Takto najlepšie spoznáte kolorit krajiny a mentalitu ľudí.“
Čo sa nemení, sú cestovateľské začiatky. Bývajú podľa jeho slov ako cez kopirák, za najkratší čas vidieť čo najviac. Prísť na miesto, pozrieť si ho a ísť ďalej. „Tým si prejde takmer každý, potrebuje sa takto cestovateľsky vybúriť,“ poznamená. Skúsenejší však pochopili, že je lepšie sa neponáhľať, vidieť menej, ale zažiť viac. Užiť si miesto, jednu krajinu poriadne.
Prekreslená turistická mapa
Jozef Terem sa usmeje, že besedy každoročne mávajú podobný kolorit. Vždy sú v móde dve-tri krajiny, kam sa všetci hrnú a chcú najmä o nich debatovať. Pandémia však zvýšila záujem predovšetkým o domáce lokality. Objavujeme, čo sme doteraz mali nepovšimnuté pod nosom.
Na novú situáciu použije termín, že sa prekresľovala turistická mapa. Na túrach v horách či na lesných chodníkoch stretáva typy ľudí, ktoré tam predtým nechodili.
„Vidíme príval takzvaných sviatočných výletníkov a logicky sa tým trochu narušila aj turistická etika,“ dopĺňa. „Noví návštevníci nepoznajú pravidlá, žargón, povedzme to, že od určitej nadmorskej výšky sa pozdravíte s každým, koho stretnete.“
V tej „modernej turistickej vlne“ podľa jeho slov badať vplyv mainstreamu a všetci sa tlačia na notoricky známe miesta, predovšetkým do Tatier či Slovenského raja. Preto on radšej odbočil inam, jeho srdcovkou sú najmä Malé Karpaty – a táborenie. Je to balzam na dušu, odporúča vyskúšať, najmä v časoch práce z domu. Naučíte sa vážiť si prírodu aj oddychovať v nej.
V októbri si napríklad takto urobil trojdňový výlet, počas ktorého vystúpil na vrch Hulín v Štiavnických vrchoch, ďalší deň prešiel zo Sklených Teplíc do Lehôtky pod Brehmi cez Bralce a Kečku nad Bralcami a na záver vyšiel na vrch vo Vtáčniku.
Krása, kde by ste ju (možno) nečakali
Aktuálne cestujeme najmä prstom po mape, opäť sme zošnurovaní lockdownom, ale možno to je ideálna príležitosť nakresliť si plány na budúci rok. Jozef Terem vybral tri krajiny v Európe, ktoré sú u nás neprávom podceňované, nezdajú sa nám natoľko atraktívne, ale podľa neho určite stoja za návštevu.
V Rumunsku na vrchole Moldoveanu. Foto: archív Dobrodruh.sk
Rumunsko: Dajte mu šancu, myslím si, že vás nadchne. Uvidíte krásne historické mestá Brašov, Sibiu či Temešvár, neviem, či by ste podobné našli na Slovensku. Majú tiež nádherné a hlboké hory, kde vlastní chalupu aj Princ Charles. Sú plné prírodných krás, ale aj tradícií, ktoré tamojší obyvatelia udržiavajú. Odporúčam napríklad pohorie Făgăraș a túru na najvyššiu horu Moldoveanu, ale aj unikátnu deltu Dunaja.
Bulharsko: Veľa ľudí tam chodí k moru, ale mylne sa vyhýba vnútrozemiu. Pritom ponúka malebné pohoria Pirin a Rila, kde je ukrytý aj tisícročný kláštor. Krásne mesto je napríklad Veliko Tărnovo a najlepšie lyžiarske stredisko Bansko je najväčšie na Balkáne. Viete tam pricestovať aj autom a neminiete ani veľa peňazí.
Moldavsko: Myslím, že stále patrí medzi najmenej navštevované krajiny v Európe. Ja som tam bol dva razy, prvýkrát pred šiestimi rokmi. Nemá prírodné krásy porovnateľné s Bulharskom či Rumunskom, ale je veľmi atraktívne na gastroturistiku a pre svoje vinice, ktoré boli preslávené po celom Sovietskom zväze. Na ochutnávku skvelého vína (aj šampanského) odporúčam navštíviť podzemné pivnice v mestečku Cricova, ktoré je neďaleko Kišiňova. Chodby majú neuveriteľných 120 kilometrov, premávajú po nich vláčiky, majú križovatky, semafory a dokonca ulice s vlastnými názvami. Skutočné pulzujúce podzemné mesto. A keď chcete zažiť skanzen komunizmu, vyberte sa do Podnesterska, do krajiny, ktorá oficiálne neexistuje.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk
