Je viditeľné, že obsah na sociálnych sieťach sa už čiastočne posunul od „vždy upravenej dokonalosti“. Novým protipólom sa stalo zdieľanie problémov a často intímnych ťažkostí, na ktoré reaguje online publikum oveľa intenzívnejšie. No môže byť podobne nebezpečné ako ukazovanie pozlátky.
Zahraniční odborníci nazvali tento trend termínom „vulnerability porn“, teda posadnutosť zraniteľnosťou. „Človek môže ľahko stratiť kontrolu nad svojím správaním a zdieľať na sociálnej sieti všetko, čo ocení publikum,“ hovorí psychologička.
Začiatkom tohto roka zaregistroval marketér Tony Dúbravec termín „vulnerability porn“, o ktorom sa vo svete rozpráva už niekoľko rokov. Pripravoval sa vtedy na prednášku o tom, ako sa dobrovoľne nechávame ovládať algoritmami sociálnych sietí a prispôsobujeme im veľmi veľa „iba“ za odmenu v podobe virtuálneho ocenenia od našich followerov. Téma posadnutosti zraniteľnosťou s tým úzko súvisí.
„Reakcie sú hnacím motorom tvorby obsahu na sociálnych sieťach. Stáva sa, že si niekto uvedomí, že s nejakou témou získa zaručene viac reakcií a tomu prispôsobuje témy, o ktorých hovorí, a ich frekvenciu,“ hovorí Dúbravec a dodáva, že tento „trend“ sa týka rovnako tvorcov, ako aj konzumentov obsahu.
Zraniteľnosť potrebujeme
Zdieľanie vlastných problémov a nedokonalostí prišlo ako odpoveď na predchádzajúci trend „bezchybnosti“. Podľa psychologičky Martiny Bačovej si ľudia uvedomili, že ukazovanie iba tých dobrých a pozitívnych, či možno až dokonalých, stránok života nás tlačí k pocitu vlastnej nedostatočnosti.
Zdieľame a sledujeme veci, ktoré keby nám iba tak niekto z okruhu vzdialenejších známych rozprával osobne, začudovali by sme sa a pýtali sa, odkedy je náš vzťah taký intímny.
Človek tak ľahko nadobudne presvedčenie, že nič nie je dosť. Nie sme dosť múdri, dosť pekní, dosť úspešní, nemáme dosť dobré auto, dovolenku. A teda sa musíme ešte viac a viac snažiť.
„Ale to je ‚dosť‘, ktoré sa nikdy nedá naplniť. Stále viac sa v spoločnosti hovorí o tom, že takto sa to nedá. Že všetci máme aj nedostatky a robíme chyby. Stále viac sa hovorí o zraniteľnosti, o tom, že si ju potrebujeme dovoliť,“ vysvetľuje psychologička.
Práve tieto témy si získavajú svojich fanúšikov a zareagovali na to aj ľudia, ktorí tvoria virtuálny obsah. „Dnes zdieľame a sledujeme veci, ktoré keby nám iba tak niekto z okruhu vzdialenejších známych rozprával osobne, začudovali by sme sa a opýtali sa, odkedy je náš vzťah taký intímny,“ hovorí Dúbravec.
Strata kontroly
Sociálne siete začali búrať mnohé bariéry a čiastočná anonymita nám často dáva pocit, že niekoho na druhej strane obrazovky poznáme.
Nehovoriac o tom, že pozitívny ohlas a počty fanúšikov môžu viesť až k istému typu závislosti. Tá je podľa psychologičky nebezpečná –človek môže stratiť kontrolu nad svojím správaním a zdieľať všetko, čo ocení publikum.
Reakcie sú hnacím motorom tvorby obsahu na sociálnych sieťach. Foto: stock.adobe.com
Všetko sa to deje bez toho, aby sa vôbec zastavil a pouvažoval nad tým, či to naozaj chce a či je to dobré aj pre neho. Vtedy sa to stáva nebezpečným.
„Musí byť vyčerpávajúce zdieľať intímny obsah znova a znova a bez kontroly sa deliť skutočne o všetko. Môže sa ľahko stať, že človeka to doslova odpojí od reálnych vzťahov aj od seba samého,“ hovorí Bačová
To môže viesť k vyčerpaniu, vyhoreniu, rôznym úzkostiam a tiež k prehĺbeniu pôvodných ťažkostí, ktoré človek zdieľa.
Trápenie ľudí zbližuje
Pri tejto téme je však dôležité zdôrazniť, že vzájomné zdieľanie nášho trápenia alebo toho, čo sa nám nedarí, ľudí zbližuje. A to oveľa viac ako rôzne (niekedy až nedosiahnuteľné) méty, ktoré vedú k porovnávaniu.
„V tom, že každého niečo trápi a každý je aj v niečom nedokonalý alebo každý pozná náročné obdobia, v tom sme si určite všetci rovní. To zažíva každý, preto to s každým môže rezonovať,“ vysvetľuje psychologička.
Zdieľanie ťažkostí prinesie chvíľkovú úľavu, nie však automaticky aj uzdravenie.
Keď človek číta o bolesti alebo o trápení druhého, bude s ním súcítiť a bude mať k nemu bližšie. Vzbudzuje to súcit, vzájomné pochopenie, ľudskosť, možno odvahu, tiež o svojich trápeniach rozprávať, dodáva. V tejto rovine je to teda dôležité. No všetko má svoje limity a riziká, na ktoré upozorňuje aj odborníčka.
Psychologička Martina Bačová hovorí o posadnutosti zraniteľnosťou. Foto: archív Martiny Bačovej
Zdieľanie ťažkostí síce prinesie chvíľkovú úľavu, nie však automaticky aj uzdravenie. „U svojich klientov sa stretávam s tým, že keď ich zaplavia nepríjemné pocity, hoci ich už poznajú a vedia vopred, že im to nepomôže, predsa je ich prvou voľbou ísť na sociálne siete a čítať príspevky druhých,“ hovorí.
Často nám to prinesie úľavu, že môžeme na chvíľu ujsť od svojich pocitov. Uistíme sa, že v tom nie sme sami. Môže nám to tiež dodať podporu a prepojenie s inými ľuďmi, ktorí prežívajú niečo podobné.
Vyliečia naše traumy anonymní sledovatelia?
No odborníčka upozorňuje, že tu nenájdeme riešenie ani zlepšenie svojho stavu. „Naopak, ľahko sa stane, že v príspevkoch narazíme aj na niečo, čo sme čítať nechceli, a tým sa náš stav ešte zhorší,“ vysvetľuje Bačová.
Len ak sa to deje v prostredí a vo vzťahoch, v ktorých je dôvera a bezpečie, môže byť rozprávanie o vlastných bolestiach, ťažkostiach, traumách zároveň aj liečivé.
Kedy teda môže byť rozprávanie o vlastných bolestiach a traumách zároveň aj liečivé? Podľa psychologičky len vtedy, ak sa deje v prostredí a vo vzťahoch, v ktorých je dôvera a bezpečie. „Takým prostredím sú blízke vzťahy, môže ním byť aj psychoterapia. Pochybujem však, že takým prostredím by mohol byť anonymný virtuálny svet,“ hovorí.
Varovné signály
Ako spoznáme, že niekto zneužíva ťažšie témy alebo trend „autentickosti“? Podľa Dúbravca sú varovným signálom príspevky, ktoré aj z maličkostí robia drámu, poukazujú napríklad na nízke sebavedomie, nedokonalú postavu, hejterov a rôzne iné trápenia a traumy.
Marketér Tony Dúbravec hovorí o posadnutosti zraniteľnosťou. Foto: archív Tonyho Dúbrava
„Zveriť sa s niečím a uľaviť si je určite dobré. Nájsť podporu a povzbudenie tiež. Dôležité je, aby takéto príspevky aj hovorili o riešení problému, inšpirovali napríklad k vyhľadaniu pomoci,“ hovorí Dúbravec.
No ak to niekto opakuje dlhodobo a tému sťahuje hlavne na seba, pravdepodobne nerobí nič preto, aby sa to naozaj zlepšilo a túži podľa neho hlavne po pozornosti. A tá sa na sociálnych sieťach meria palcami, srdiečkami a komentármi.
Ako postupovať pri komunikácii osobných tém?
Píše psychologička Martina Bačová:
- Skúste porozumieť vlastným motívom, ktoré k takémuto správaniu vedú. „Je to zisk alebo popularita? Je to vlastná bolesť, ktorú potrebujem dať von a neviem, ako inak?“
- Ostaňte pri sebe. „Môžem byť autentický a otvorený, ale rovnako si potrebujem zdravo chrániť svoje hranice. Dokážem to?“
- Buďte dostatočne vnímavý na seba. „Čo sa so mnou deje, ak pravidelne píšem o mojom osobnom živote? Aké reakcie vo mne vzbudzujú odpovede iných ľudí? Čo sa so mnou deje, keď mi stúpa popularita? Mení to moje prežívanie? Dotýka sa to mojich osobných vzťahov?“
- Buďte v kontakte so sebou. Vedenie vnútorného dialógu je podmienkou, aby človek mohol byť v dobrom vzťahu k sebe aj k svetu. To ho potom bude ďalej navigovať v tom, či to, čo robí, je naozaj dobré aj pre neho samého.
