Ľubomír Jančok je podnikateľ, ktorý žije 20 rokov medzi Francúzskom a Slovenskom. Po tom, čo absolvoval prestížnu univerzitu v Sorbonne, založil cestovnú kanceláriu Monte Christo a neskôr projekt Chez Balzac, ktorý sa okrem francúzskej gastronómie zameriava aj na etiketu. V rozhovore pre Forbes hovorí, že slovo „mať“ došlo na západe k takému vrcholu, že ľudia začali pociťovať prázdno. „Odznova teda hľadajú spôsob, ako ‚byť‘. Svojim dňom chcú dať nejaký rozmer a oveľa viac ich zaujímajú zážitky,“ hovorí Jančok a dodáva, že postupne sa k tomu dostávame aj na Slovensku.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa Jančok učil stolovať u francúzskej grófky,
- o rozdieloch medzi Slovákmi a Francúzmi,
- ako dať zmysel peniazom a naučiť sa „umeniu žiť“,
- o tom, ako založil v Bratislave francúzsku reštauráciu s prísnym dresscodom,
- čo ho naučilo podnikanie na Slovensku.
Začiatky u grófky
Kde sa zrodila vaša láska k Francúzsku?
Myslím, že mi prúdila vždy v žilách. Môj starý otec sa narodil na predmestí Paríža, kam emigrovali počas 30. rokov jeho rodičia. V roku 1939, keď sa začala 2. svetová vojna, sa však vrátili naspäť domov.
Práve vďaka dedkovi a jeho príbehu som sa začal o Francúzsko zaujímať. Bolo pre mňa teda prirodzené začať sa učiť aj jazyk. Veľa som študoval, navštevoval som aj jazykovú školu a počas jedného leta na strednej som dostal príležitosť vycestovať ako aupair do Francúzska.
Ako si na to spomínate?
Našiel som si vtedy francúzsku agentúru, ktorej som zaplatil 200 eur za sprostredkovanie pobytu. V tom čase 6-tisíc korún nebolo málo a tie peniaze som im poslal normálne poštou. Čakal som tri týždne, kým sa mi ozvali. Nakoniec sme sa dohodli, že tam vycestujem a budem strážiť malé deti.
Jedného večera mi však zavolala staršia pani, že nepotrebuje, aby som sa staral o jej vnúčatá, ale o château neďaleko Nantes pri Atlantickom oceáne. Vnúčatá to vraj nepotrebujú (smiech). Tak som sa dostal na zámok do aristokratickej rodiny ku grófke.
Utieral som tam prach na 300-ročných stoličkách, s grófkou a s jej hosťami som každý deň dve hodiny obedoval, tri hodiny večeral a staral som sa o fungovanie celého paláca. Vracal som sa tam počas leta ešte niekoľko rokov a bolo to akoby som chodil navštevovať svoju starú mamu. Skvele som sa naučil jazyk a domov som síce neprichádzal s balíkom peňazí, ale s balíkom vedomostí.
Čo ste sa tam naučili?
Grófka ma učila stolovať, jesť kraby, otvárať ustrice a pripravovať morské pavúky. Gastronómia je totiž vo Francúzsku na rovnako vysokej priečke dôležitosti ako filozofia či literatúra. Francúzi si vedia vychutnávať jedlo, aj „obyčajný“ pracovný obed, ktorý iní do seba nahádžu a ponáhľajú sa naspäť do kancelárie. Je pre nich zážitkom.
Zvykne sa u nich obedovať dve hodiny a aj preto medzi dvanástou a druhou vo Francúzsku nič nevybavíte. Nikto si ani nedovolí telefonovať vám v tomto čase (smiech).
Jančok s darčekmi od Mikuláša pre deti na kurze etikety. Foto: archív Ľubomíra Jančoka
Na zámku som sa tiež učil, ako pri stole diskutovať a ako to robiť tak, aby nedošlo k žiadnemu sporu. To „nervus rerum “, jadro francúzskej diskusie, je totiž v zdržanlivosti. Nemusíte mať v obľube ľudí, s ktorými stolujete, no musíte spolu vedieť diskutovať.
„Umenie tváriť sa“ je aj najväčšou kvalitou Francúza v službách. My Slováci a Česi máme v reštauráciách a hotelierstve problém práve preto, lebo sa nevieme tváriť. Samozrejme, v súkromí a domácnosti je úprimnosť dôležitá, ale v službách nie. Vo Francúzsku som sa tiež naučil umeniu žiť.
Dať zmysel peniazom
Všímam si, že vo Francúzsku idú v posledných rokoch smerom k odmaterializovanému luxusu. Klienti už prestali vyhľadávať veľké plazmy, špeciálne technológie a vo všeobecnosti luxusné veci. Svojim dňom chcú dať nejaký rozmer a oveľa viac ich zaujímajú zážitky.
Čo to znamená?
Ja to vidím v dvoch rovinách. Keď sú k dispozícii zdroje, tak to pre mňa znamená dať zmysel peniazom. A keď zdroje nie sú, tak dať zmysel tomu, čo vám ostalo. Človek dobrého vkusu musí využívať všetko, čo má k dispozícii.
Uviedol by som to na príklade automobilových klubov v USA a vo Francúzsku. Keď máte stretnutie automobilových fanúšikov v Amerike, tak sa stretnú, „zavrčia“ autami, idú na okruh a potom zjedia hamburger. Vo Francúzsku sa stretnú milovníci áut, zaparkujú ich, trošku o nich podiskutujú a začnú sa venovať iným témam. Vymieňajú si informácie, bavia sa o práci, o tom, čo ich baví a jedia pri tom tri hodiny. Sám som členom jedného veľmi prestížneho a auto je tam pre nás len nástrojom k iným oblastiam.
V reštaurácii Chez Balzac sa vyžaduje prísny dresscode. Foto: archív Ľubomíra Jančoka
Trošku zovšeobecňujem, ale toto vedia robiť najmä románske kultúry – Francúzi, Taliani, Španieli. Sú to krajiny, kam sa chodí za radosťou zo života. No na to, aby ste dávali chvíľam vo svojom živote iný, väčší rozmer nemusíte byť v Paríži a nepotrebujete na to byť ani milionár.
Ako ste mysleli frázu „dať zmysel peniazom“?
Všímam si, že vo Francúzsku idú v posledných rokoch smerom k odmaterializovanému luxusu. Najmä v turizme. Klienti už prestali vyhľadávať veľké plazmy, špeciálne technológie a vo všeobecnosti luxusné veci. Myslím, že z materiálneho pohľadu už dosiahli všetko a slovo „mať“ tam došlo k takému vrcholu, že začali pociťovať prázdno. Odznova teda hľadajú spôsob, ako „byť“. Svojim dňom chcú dať nejaký rozmer a oveľa viac ich zaujímajú zážitky. Postupne sa k tomu dostávame aj na Slovensku.
Prečo je tak? Ako si vysvetľujete túto zmenu?
Honoré de Balzac hovoril: „ Kto žije elegantným životom (rozumej na úrovni), je vždy pripravený.“ Po roku 2010 nás však začal svet prekvapovať: rodiny bohatli, začali sme cestovať po celej planéte, ekonomický kapitál rástol a kultúrny kapitál nestíhal. Na vzdelávanie a „umenie žiť“ nebol čas. Ani školy nestíhali pri deťoch, ani rodičia doma. Po roku 2018 však vnímam, že sa to zlepšuje. O naše etikety je obrovský záujem.
O umení žiť
Prvou hodnotou tu už nie sú peniaze. Je to takzvané „umenie žiť“, teda permanentné hľadanie harmónie medzi vnútorným a vonkajším životom.
V čom sa ešte líšime od Francúzov?
Filozoficky, my sme vyrástli v poslušnosti, ale oni v revolte. Záhadou pre mňa ostáva, že v riešení pandémie sme konali inverzne – oni poslúchali a my sme sa vzbúrili. Ďalšou zmenou, v ktorej sa líšime, je to, že vo Francúzsku sa pri jedle nehovorí o peniazoch, takúto konverzáciu považujú za neslušnú.
Minule sa mi dostal do rúk jeden prieskum, z ktorého vyplynulo, že Francúzi sú zo všetkých národov najcitlivejší na vonkajšie prejavy bohatstva. Je to azda iba francúzsky fenomén, ktorý už spomínali i spisovatelia pred 200 rokmi – veľkým talentom elegancie je ukrývať prostriedky. Často sa stáva napríklad to, že bohatý človek, ktorý vlastní veľký dom na predmestí Paríža a drahé autá, chodí do práce na Fiate. Je to tam presne opačne ako u nás.
Ľubomír Jančok. Foto: archív Ľubomíra Jančoka
Keď som sa o tom rozprával s grófkou, tak mi odvetila, že ľudia sa radi ukazujú, ale časom ich to prejde. Ako som spomínal, peniaze a drahé veci už pre západnú civilizáciu nie sú prvou hodnotou. Je tu niečo viac: takzvané „le savoir-vivre“, umenie žiť, permanentné hľadanie harmónie medzi vnútorným a vonkajším životom.
Dostane sa to podľa vás postupne aj k nám? Ako to vnímate?
Už je to tu, posledné tri roky, možno už aj štyri roky to evidujem na desiatkach, priam stovkách klientov. Postupne sa dostávame do bodu, síce pomaličky, keď si kladieme otázku, čo nechávame ďalšej generácii.
Kvalita nad kvantitou
Keď niečo vytvorí Francúz, je to pre neho beh na dlhé trate. Druhou fázou nie je ďalšia pobočka, ale dlhodobé udržiavanie tej prvej vo vysokej kvalite.
Ako fungujú Francúzi v biznise?
Francúzi pochopili, že kľúč k umeniu konverzácie nie je v rozprávaní, ale v počúvaní. Veľký svet etikety hovorí o tom, že ja som ten druhý. Najskôr sa zaujímam o človeka oproti mne. Môžem hovoriť o sebe, ale len vtedy, ak zo seba niečo ponúknem druhému.
To platí aj pri „láskavostiach“, ktoré sa u nás pýtajú na spoločenských akciách pravidelne. Často za vami niekto príde a chce, aby ste mu s niečím pomohli. Pritom by sa to malo robiť naopak.
„Čo môžem pre vás urobiť?“ To je najčastejšia otázka vo francúzskych kluboch/podnikateľských združeniach. Ľudia si tam od iných nič nepýtajú, naopak, ponúkajú im svoju pomoc.
Ak prídete na akciu iba brať, no nič neponúkate, porušíte tým princíp včely a úľa. Vo Francúzsku by vás na ďalšiu akciu už nepozvali. No ak prídete spoločnosti aj niečo dávať, získate si oveľa väčší rešpekt. A napokon aj tú láskavosť, ktorú potrebujete. Je to cesta k renomé – kto má renomé, je kráľ.
Tiež si v biznise oveľa viac cenia kvalitu nad kvantitou.
Jančok je autorom štyroch kníh. Foto: archív Ľubomíra Jančoka
Ako to myslíte?
Poviem to na príklade našej kulinársko-vzdelávacej inštitúcie Chez Balzac. Na Slovensku vychádzame z predpokladu, že keď mi niečo ide, tak to treba rozmnožiť. Teda možno by bolo zaujímavé mať Chez Balzac dva, neskôr tri, štyri… No keď niečo vytvorí Francúz, tak to je pre neho stále beh na dlhé trate a druhou fázou nie je ďalšia pobočka, ale udržiavanie tej prvej vo vysokej kvalite a dlhodobo.
Vzdelávacia a kulinárska inštitúcia
Mal som víziu vzdelávacej a kulinárskej inštitúcie a venovať sa v nej vzdelávaniu detí a dospelých v oblasti etikety. Vo Francúzska som si totiž overil, že ten, kto sa vie správať pri stole, sa vie správať aj v spoločnosti.
Ako ste sa k tomuto biznisu vlastne dostali?
Nikdy som o reštaurácii nesníval. Skôr som mal víziu vzdelávacej a kulinárskej inštitúcie a venovať sa v nej vzdelávaniu detí a dospelých v oblasti etikety. Vo Francúzsku som si totiž overil, že ten, kto sa vie správať pri stole, sa vie správať aj v spoločnosti.
Záujem o podnikanie v tejto oblasti u mňa prišiel v roku 2016, keď som sa začal pohrávať s myšlienkou priniesť do Bratislavy to najlepšie z Francúzska. Chez Balzac sme postavili na mozaike – pekáreň, potraviny, reštaurácia, vzdelávanie a podujatia. Ak aj jedna oblasť chátra, vieme to vykryť druhou. Napríklad počas covidu a zatvorených reštaurácií to ťahá pekáreň, jedno obdobie sme tu mali rad aj na 40 minút.
Reštauráciu ste otvorili v čase koronavírusu. Ako sa jej darí?
Reštauráciu sme otvárali asi v tom najhoršom období, ale veril som tomu. „Chef de cuisine“ Jakub Bíro už bol dohodnutý a hneď prvý mesiac sa ukázalo, že si na seba reštaurácia dokáže zarobiť. Teplá kuchyňa je ťažký segment – najmä, ak ju chcete robiť na vysokej úrovni. Býva tam najviac problémov a konkrétne francúzska kuchyňa je aj náročná na prípravu. Udržovať to v pluse je sizyfovská práca.
Pomohli mi však výborné kontakty, špičková logistika a to, že máme odjedené i oddegustované, aby sme vedeli posúdiť, čo je Liga majstrov a čo „iba“ prvá liga. Celú administratívu a veľa operatívy riadi moja manželka.
Raňajky na terase reštaurácie si môžete vychutnať aj bez dresscodu. Foto: archív Ľubomíra Jančoka
V reštaurácii máte prísny dresscode. Vedia si Slováci vychutnať takéto stolovanie?
Musím nás – Slovákov i Čechov pochváliť. Veľa ľudí mi neverilo, ale ukazuje sa nám, že ľudia sú ochotní a schopní to akceptovať. Postupne sa s tým i spriatelili. Muži musia mať sako, ak ho nemajú, môžu si ho u nás požičať. Denne mávame veľa telefonátov, napríklad či sú saká povinné aj na terasu, ľudia sa trochu vyplašili (smiech). Musíme im vysvetľovať, že na terasu nie sú saká povinné, ale na večeru do sály ich musia mať. Ženy zas slušné oblečenie. Pre mňa je to svätý priestor. Oblečením vyjadrujete úctu k jedlu, k tomuto priestoru, k čašníkovi, a najmä k sebe.
Zažili sme s tým aj mnohé humorné príhody, napríklad v lete k nám prišiel klient síce v saku, ale mal kraťasy (smiech). Povedal som si: „Moja vina.“ No beriem to tak, že postupne sa k tej kultúre stolovania blížime. Často nás za to klienti aj chvália, že si na seba môžu dať konečne niečo pekné a vychutnať si takýto zážitok. Štatistiky sú v tom krásne: 95 % ľudí to oceňuje.
Ponúknuť niečo viac
To je moja pridaná hodnota a cieľ – dostávať ľudí na miesta, kam by sa inak nedostali a poskytnúť im nielen zážitok, ale aj nejaké vedomosti. Aby mu neostala len spomienka, ale aj myšlienka.
V podnikaní ste však začínali cestovnou kanceláriou. Aké to bolo?
Áno, to boli moje podnikateľské začiatky. Začínal som s 500 eurami v roku 2009. Poznal som sa s Francúzskou asociáciou, ktorá posielala na Slovensko skupinu turistov a dohodli sme sa, že im pripravím celý projekt. Pár mesiacov sme to ladili, týždeň som ich sprevádzal na Slovensku a zarobil prvé tisíce v eurách. Tie mi veľmi pomohli v ďalšom rozvíjaní cestovnej kancelárie. Postupne chodili ďalší Francúzi na Slovensko a neskôr sa to otočilo a začal som pripravovať a sprevádzať aj Slovákov i Čechov po Francúzsku. Už som mal kontakty na tamojších podnikateľov a spoznal som mnohé zaujímavé miesta, ktoré im dokážem sprostredkovať.
Píšete si, že ste najväčším špecialistom na Francúzsko…
Áno, som jediný majiteľ cestovnej kancelárie, ktorý napísal štyri knihy o danej krajine, mám tiež dve vysoké školy z Francúzska, z toho doktorát na Sorbonne. Na túto „dráhu“ ma inšpiroval jeden projekt francúzskej cestovky s názvom Cesta Napoleona a Egypt. Predstavoval som si to ako klasické výpravy na pyramídy, rozchod, nejaké fotenie. No keď som si pozrel program tej konkrétnej cestovnej kancelárie, veľmi ma to prekvapilo.
Bolo tam privítanie na lodi opernou speváčkou s francúzsko-egyptskými koreňmi, ktorá zaspieva árie inšpirované Ramzesom, v Egypte ich čakal veľvyslanec Francúzska v Egypte, ktorý porozpráva o Napoleonovi v Egypte, na lodi cestou späť bude hovoriť zástupca šéfredaktora denníka Le Figaro o politických vzťahoch medzi Egyptom a Francúzskom počas 200 rokov.
Jedna z hlavných sál na univerzite Sorbonne, kde Jančok študoval. Foto: archív Ľubomíra Jančoka
Povedal som si, aké je to fascinujúce. Niečo podobné by som mohol robiť aj ja o Francúzsku. Zoberiem ich na Sorbonne, kde som študoval, v Grasse vyrobíme parfémy s profesorkou, ktorá sa tomu dlhodobo venuje, zoberiem ich na zámok do Bordeaux, kde nás privíta pes i zámožná rodina na zámku a vo vinici…
Minule som zobral klienta na dostihové preteky a dostali sme sa aj do zákulisia, pretože som poznal džokeja. To je moja pridaná hodnota a cieľ – dostávať ľudí na miesta, kam by sa inak nedostali a poskytnúť im nielen zážitok, ale aj nejaké vedomosti. Aby mu neostala len spomienka, ale aj myšlienka.
Kto je vašou cieľovkou?
Približne polovicu tvoria Česi a polovicu Slováci. 80 % mojich zákazníkov však tvoria firmy. Chodia do Francúzska na semináre, prípadne sa takto odmeňujú. Ide najmä o finančné spoločnosti, banky, poisťovnícke spoločnosti, či dokonca kresťanské spolky, keďže Francúzsko má najviac kláštorov na svete. Robil som napríklad aj projekt pre mníšky, ktorý bol veľmi zaujímavý. Chodili sme po kláštoroch, v horách vyrábali čokoládu… Realizujem aj rôzne športové výpravy, napríklad na Roland Garos, dostihové preteky, či na formulu do Monte Carla.
Posledné štyri roky to však valcuje etiketa. Klient mi povie: „Mám takýchto 10 manažérov a nechcem sa za nich hanbiť na firemných eventoch v zahraničí. Potrebujeme sa dostať do laty.“ Tak potom spolu cestujeme na hrady a zámky, Rivéru či do Normandie. Venujeme sa etikete, potom vstúpime do michelinskej reštaurácie, ale aj do obyčajného bistra, v TGV im dám robiť kvíz, popritom popíjajú rosé…
Podnikateľské lekcie
V Bratislave môžete byť najlepším počas celej vysokej školy a potom ste zrazu nikto. Musíte mať protektora, kontakty, a ešte i vôľu za koňa, a ani to niekedy nepomôže. Do roka či dvoch nastúpi pesimizmus, mladý človek chce ujsť, je pod tlakom. V Paríži sa o najlepších stará systém.
Ako vám to ide počas pandémie?
Už približne osem rokov mám v priemere 55 letov ročne do Francúzska, cez koronavírus to bola nula. Francúzsko je však na tom už dobre, a tak sa to pomaly opäť vracia do hry. Od mája sme uskutočnili dva veľké projekty. Počas covidu to ťahalo naše druhé dieťa – Chez Balzac. Ja sa venujem najmä kreatíve, manželka prevzala administratívne záležitosti. Kukučín napísal dielo Dies Irae, teda Dni hnevu. Sú tam dva rozkladné prúdy: choroba ničiaca ľudí (ako dnes covid) a moc peňazí zas spôsobuje vnútorný rozklad. Myslím si, že to prvé porazíme čoskoro, respektíve sa s tým naučíme žiť a to druhé je už prežitok, ľudia hľadajú viac. A to sú dobré správy.
Čo vás naučilo podnikanie?
Podnikanie na Slovensku je oveľa ťažšie ako vo Francúzsku. V Paríži spravím dobrú školu, budem najlepším žiakom z triedy, alebo aj piaty a som niekto. Mám „postaráno“ do konca života. V súkromnom či verejnom sektore sa o mňa pobijú. V Bratislave môžete byť najlepším počas celej vysokej školy a potom ste zrazu nikto. Musíte mať protektora, kontakty, a ešte i vôľu za koňa a ani to niekedy nepomôže. Do roka či dvoch nastúpi pesimizmus, mladý človek chce ujsť, je pod tlakom. V Paríži sa o najlepších stará systém. Tlieskam preto každému mladému človeku u nás, ktorý niečo vytvára.
Aký je momentálne váš najbližší plán? Čo chystáte?
Práve minulý týždeň vyšla moja štvrtá kniha, Život na Sorbonne a výchova elít v českom jazyku. V slovenčine je od jesene. Čaká ma turné po slovenských i českých školách či redakciách. Je to motivačné dielo, kde ohlasujem potrebu sa konečne starať nie iba o slabých žiakov z triedy, ale aj o tých najlepších. Súčasne sa plánujem vrátiť do školstva v Bratislave, do terénu medzi študentov. Zároveň udržovať vysoký štandard v Chez Balzac. Do budúcna snívam aj o vytvorení súkromnej školy hotelierstva a reštauračných služieb podľa vzoru Lausanne a Lyonu.
Prečítajte si aj článok, v ktorom Jančok zdieľa svoje biznis skúsenosti. V čom by sme sa podľa neho mohli inšpirovať?
