Ako sa naladiť na „najkrajšie sviatky roka“, aby pre nás neboli iba veľkým stresom a sklamaním? „Ak by sme si priebežne nachádzali spôsoby, ako si v každom týždni dopriať nejaký pokoj a čas na niečo špeciálne, tak by sme nemali také veľké očakávania od Vianoc. Pomohlo by nám to trošku sa uvoľniť a uľaviť našim predstavám,“ hovorí pre Forbes.sk psychológ Martin Miler.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako na nás vplýva predstava o dokonalých Vianociach?
- Čo robiť, aby sme predišli sklamaniu?
- Ako sa vyhnúť konfliktom v domácnosti?
- Ako naložiť s negatívnymi emóciami počas Vianoc?
Predstava o dokonalých Vianociach
Nedávno ma pobavila moja kolegyňa, ktorá povedala: „Vianoce nie sú sviatky pohody a pokoja. Vianoce sú sviatky a bodka.“ Ako toto obdobie vnímate ako psychológ?
(Smiech). Bolo by veľmi príjemné, keby to boli sviatky pohody a pokoja, ako to bolo v minulosti. Bol to čas, keď mali roľníci už uloženú úrodu a vznikol priestor obrátiť sa do svojho vnútra. Vnímať atmosféru a oddýchnuť si. Dnes je to presne naopak.
Je koniec roka, všetko sa musí stihnúť a dokončiť, nakúpiť darčeky, upratať. Už tu nie je žiaden priestor na to, aby sme sa zastavili a načerpali pohodu a pokoj. Je to úplne opačne, ako to bývalo v minulosti, pretože máme aj úplne iné podmienky.
Rozumiem teda tomu, keď to vaša kolegyňa alebo iní ľudia nevnímajú ako sviatky pohody a pokoja, pretože je okolo nich toľko zhonu, že len veľmi ťažko sa to dá takto vnímať.
Odkiaľ vychádza ten tlak?
Jedna časť prichádza zvonku – komercializácia Vianoc, darčeky a všetko okolo toho. Nie tak dávno nám stačilo obdarovať blízkeho jedným darčekom a bolo to v poriadku. Teraz je tých možností veľmi veľa a je na nás vyvíjaný tlak, aby sme aj veľa nakúpili. Vianočné predaje začínajú skoro a mám pocit, že to ľudí už otravuje. Ďalší tlak súvisí s prácou a s tým, že sa všetko ukončuje.
No a potom je tu tlak z nášho vnútra tomuto všetkému vyhovieť. Zvonku nás tlačia tie objektívne veci a my tomu nejakým spôsobom podliehame. Chceme všetko stihnúť, všetkému vyhovieť a kladieme toho na seba veľmi veľa.
Sami si nastavujeme vysokú latku
Ako na nás vplýva predstava o dokonalých Vianociach?
Dosť negatívne. Ani nie tak predstava, ale skôr frustrácia z toho, keď sa nesplní. Našimi očakávaniami si nastavujeme veľmi vysokú latku a máme pocit, že ak to nebude ako v tej reklame, tak to nebude dosť dobré.
No je veľmi ťažké držať krok s tým, ako si to vysnívame. Preto je vždy lepšie rátať s tým, že možno nie všetky veci vyjdú podľa našich predstáv – nie všetko sa nám podarí upratať, nie všetci budú nadšení z darčekov a nie všetko prebehne perfektne. Ale možno práve preto to bude lepšie, lebo nebudeme očakávať, že to bude dokonalé.
Psychológ Martin Miler. Foto: archív Martina Milera
V prvom rade si teda treba zreálniť očakávania?
Áno, to je taký základ a týka sa rôznych rovín. Jednak priebehu sviatkov a tiež uvedomenia si, ako to máme vo vzťahoch. Pretože keď nám nefungujú, je veľmi naivné predpokladať, že práve počas Vianoc to bude ideálne. Na sviatky sa zvyknú veci skôr pokaziť ako napraviť. Sviatky sú len akýmsi barometrom toho, ako to máme v živote.
Ja si myslím, že je to aj o tom povedať si, že to počas sviatkov nemusí byť dokonalé, stačí, že to bude dosť dobré. Pomenovať si pár vecí, ktoré sú pre nás dôležité a sústrediť sa na ne. A všetko navyše, čo sa stihne, môže byť bonusom. A keď sa to nestihne, vôbec to neprekáža, pretože to nie je také podstatné. Podľa tejto priority by sme si mali urobiť prípravu.
Upínanie sa na sviatky
Ak máme nejaké rany a počas bežného roka sa nám darí ich úspešne ignorovať, potláčať alebo nevšímať si ich, tak práve počas sviatkov vyskočia na povrch. Odrazu sa vytvorí priestor na to, aby sme si ich mohli uvedomiť.
Prečo tak veľmi túžime po dokonalých Vianociach?
Myslím, že je to aj otázka nejakého „posvätna“. V kresťanskej tradícii ide o narodenie Ježiša Krista, ale je to aj sviatok spojený so zimným slnovratom a mal svoju tradíciu dávno predtým, ako prišlo kresťanstvo.
Je to veľmi špecifický moment v roku a niekde počas generácií, ktoré to slávili pred nami, sa vytvoril pocit, že to má byť niečo špeciálne a špecifické. Preto aj my túžime po tom, aby sme to prežili špeciálnym spôsobom.
Môže to byť spôsobené aj tým, že sa nevieme zastaviť počas bežných dní, preto sa upíname práve na sviatky?
Môže to tak byť. My ľudia sme sa v posledných rokoch tak veľmi upli na prácu a výkon, že sme úplne zabudli na oddychovanie, nieto ešte niečo svätiť. Keď sa celý ten oddych zhmotní do pár dní okolo Vianoc, tak je ten tlak neúnosný.
Ak by sme si však priebežne nachádzali spôsoby, ako si dopriať v každom týždni nejaký pokoj a čas na niečo špeciálne, tak by sme nemali také veľké očakávania od Vianoc. Pomohlo by nám to trošku sa uvoľniť a uľaviť našim predstavám.
Vianoce nie sú zázračný liek na naše rany
Čo sú podľa vašej skúsenosti najčastejšie spúšťače negatívnej atmosféry v tomto období?
Vnímam to tak, že základom všetkého je únava. Je to zároveň prirodzené – je koniec roka a výdaj energie je veľký v porovnaní s tým, koľko sme ju schopní vstrebávať z okolia.
Väčšina vecí však súvisí s vysokými očakávaniami, ktoré sa nenaplnia, a s tým, že vzťahy, ktoré môžeme za normálnych okolností prehliadať, odrazu riešiť musíme, nie je kam utiecť.
Na druhej strane je to osamelosť. Ľudia, ktorí sú počas bežných dní v kontakte s mnohými ľuďmi v práci, v spoločnosti, v sociálnej skupine, ale nemajú vybudované blízke vzťahy, ostávajú sami a je to pre nich veľká záťaž. Vianočný čas je odrazom toho, ako človeku fungujú vzťahy v bežnom živote. Je to barometer toho, ako žije a ako sa má.
Takže keď nemáme dobré obdobie, je naivné predpokladať, že sviatky zahoja všetky rany?
Moja skúsenosť je taká, že ak máme nejaké rany a počas bežného roka sa nám darí ich úspešne ignorovať, potláčať alebo nevšímať si ich, tak práve počas sviatkov vyskočia na povrch. Odrazu sa vytvorí priestor na to, aby sme si ich mohli uvedomiť. Očakávať teda, že naše bolesti, ktoré dlhodobo neriešime, vyriešia sviatky, prinesie skôr sklamanie.
O toxickej pozitivite
Mali by sme k sebe byť trošku viac vnímaví a zhovievaví v tom, ako sa cítime. A rešpektovať to, že sa nemusíme cítiť úplne najlepšie na svete. A je to v poriadku.
Ja pozorujem aj to, že ľudia akoby nemali v tomto období právo prežívať iné emócie ako radosť, smiech a nadšenie z vianočného obdobia. Prečo je to tak?
Opäť by som to pripísal na vrub očakávaniam, ktoré nie sú optimálne nastavené. Nie je to naša povinnosť ani nutnosť, že musíme byť všetci šťastní len preto, lebo sa blíži nejaký dátum. Rovnako absurdné je, že by sme sa mali všetci chcieť zabávať 31. decembra, lebo je Silvester.
Ten spoločenský tlak je veľký. Nielen reklamami, ale aj tým, že to od seba navzájom očakávame. „Veď sú tie sviatky, tak by sme mali byť v pohode.“ No podľa mňa by sme mali byť k sebe len trošku viac vnímaví a zhovievaví v tom, ako sa cítime. A rešpektovať to, že sa nemusíme cítiť úplne najlepšie na svete. A je to v poriadku.
To znamená akceptovať, že iný človek môže prežívať sviatky úplne inak ako ja.
Áno. A tiež akceptovať seba samého v tom, že aj keď nemám úplne sviatočnú atmosféru, tak to nie je koniec sveta.
Je v tomto období aj viac tzv. toxickej pozitivity?
Môže byť. Ľudia, ktorí sú zameraní viac na vonkajšie prežívanie a to, „ako by to malo byť“, to dávajú aj viac najavo a nemusí to byť veľmi prijemné. Neviem, či by som to nazval toxickou pozitivitou, ale ku koncu roka zvykne byť aj veľa zbierok, čo v nás tiež môže vyvolávať nie úplne oprávnené pocity viny.
Chceme spraviť nejaké gesto, aby sme nevyčnievali zo zástupu. No aj pomoc tým, ktorí na tom možno nie sú tak dobre ako my, by mala byť priebežná a nielen v období Vianoc.
Práca s vlastným nastavením
Kladieme si na seba dve navzájom nesplniteľné podmienky. Možno sa napokon musíme vysporiadať s tým, že to napätie je vyššie, pretože sú sviatky a máme prirodzene vyššie aj očakávania.
V našej rodine sa často zvykneme na Vianoce pohádať, aj keď sa máme radi. Pozorujem, že je to bežné aj v iných rodinách. Čím to je?
Jeden z dôvodov môže byť, že sa v jednej domácnosti stretnú ľudia z dvoch-troch rodín, ktorí idú spoločne sláviť sviatky. Pritom každá z rodín má nejaké špecifiká, pravidlá a kultúru a to všetko zladiť nie je jednoduché. Zároveň sú tam očakávania, ktoré sú nejako nastavené.
„Ale veď malo by to byť dobré.“ Takže aj niečo, čo by sa za iných okolností prešlo mlčaním či mávnutím ruky, sa o nás viac zavadí. Povieme si, že teraz sa to predsa „nehodí“. Naša hlava očakáva, že by to malo byť inak.
Stále sa teda dostávame k práci s vlastnými očakávaniami.
Áno, ide hlavne o prácu s vlastným nastavením. Nie je tu však žiadna povinnosť, že veci musia vyzerať nejako. Na druhej strane, možno to nevieme úplne optimalizovať, pretože by sme rozpustili niečo sviatočné. Kladieme si na seba dve navzájom nesplniteľné podmienky.
Možno sa napokon musíme vysporiadať s tým, že to napätie je vyššie, pretože sú sviatky a máme prirodzene vyššie aj tie očakávania. Pretože to nie je úplne bežný deň. Možno je to len o akceptácii a prijatí, že to niekedy takto vypáli a nemusí to znamenať nič vážne.
Kľúčom je komunikácia
Problémy môžu vznikať aj vtedy, keď toto obdobie prežívajú členovia rodiny rôzne. Pomôže sa o tom rozprávať?
Áno. A je to aj o akceptovaní, že moja mama, otec alebo sestra to má takto, potrpí si na to a môžeme byť zhovievavejší k jej (jeho) požiadavkám.
Ale to má tiež svoje medze. Ak je niekto príliš nátlakový, naliehavý a požadujúci, tak to neprináša dobrú atmosféru a má zmysel sa o tom baviť rámcovo a s nadhľadom. Veľmi to však záleží na konkrétnych ľuďoch a ich schopnosti takto komunikovať.
Tam, kde tá schopnosť komunikovať je, zvykne byť aj menšia pravdepodobnosť, že takáto situácia nastane, lebo sa tieto veci komunikujú priebežne. Všetky zúčastnené strany si viac uvedomujú, čo prinášajú do tejto situácie, a môžu to viac korigovať.
Ako sa ešte možno vyhnúť konfliktom?
Jedna z vecí je neprinášať témy, ktoré sú potenciálne alebo aj reálne konfliktné, veci, na ktorých nemáme zhodu. Očakávať, že sa zhoda vytvorí pri sviatočnom stole, je celkom naivné. Skôr to dokáže pokaziť atmosféru. Keď o niečom vieme, že to nie je dobrá oblasť, tak sa oplatí to tam vôbec nepriniesť.
Ak niekto iný prináša tému, ktorá nám nie je pochuti, môžeme skúsiť byť zhovievavejší a brať to s nadhľadom. Možno len mierne usmerniť toho človeka, aby sme teraz tieto témy neriešili, lebo vieme, že môžu priniesť problém. Pokojným spôsobom môžeme odviesť pozornosť. Môžeme si to spolu vyriešiť inokedy, prípadne vôbec. Niektoré veci totiž nie sú riešiteľné.
Aby to nedopadlo „ako vždy“
Neberme sami seba až tak vážne. Aktívne pracujme so svojimi očakávaniami a uvedomujme si ich.
S akým nastavením ísť do stretnutí, o ktorých vieme, že nezvyknú dopadnúť dobre? Môže to vyplývať napríklad z iných svetonázorov, životných štýlov, nepochopenia.
Asi je dobré ísť do toho s nastavením, že to dopadne tak, ako vždy. Väčšinou totiž máme očakávanie, že práve teraz by to mohlo dopadnúť inak. A väčšinou práve toto očakávanie prinesie sklamanie, keď to „dopadne ako vždy“.
Hoci to „vždy“ sa nám nemusí páčiť a úplne tomu rozumiem. No keď sa nastavíme, že to dopadne takto, je tam väčšia šanca na úspech. Napríklad rodičia môžu pozitívne prekvapiť.
No keď budeme očakávať, že tentokrát to bude lepšie, tak je vysoká pravdepodobnosť, že budeme sklamaní. Opäť je to teda práca s očakávaniami a so zreálnením sa. Predsa, keď to bolo posledných iks rokov takto, tak je veľká pravdepodobnosť, že aj tento rok to bude rovnako.
Na čo sa ešte pripraviť v súvislosti so sviatkami a s odklonom od našej rutiny?
Napríklad na to, že budeme mať veľa priestoru a času na svoje myšlienky a môžu sa objaviť aj také, ktoré nebudú pozitívne. Máme síce očakávanie, že budú sviatky, pohoda, voľno a oddýchneme si, no naša hlava môže priniesť myšlienky alebo pocity, s ktorými sa normálne počas roka nekonfrontujeme.
Ako si s tým poradiť?
Asi iba tak, že si budeme vedomí toho, že niečo takéto môže prísť. Môžeme čakať, že ak máme v hlave nejaké myšlienky, tak cez sviatky sa viac „ozvučia“, pretože na to bude viac priestoru. Už to samo osebe môže byť prípravou. Potom ma to až tak nezaskočí. Ale to neznamená, že to nebude nepríjemné.
Môže to byť signál, že s tým musím niečo robiť. Nezahrabať to po sviatkoch pod koberec, ale povedať si: „Aha, asi je tu niečo, čo by som mal riešiť a nenechať to vyfučať“. Nepovedať si, že tieto dni to prežijem a potom už bude dobre, lebo budem v práci a hlava bude niekde inde.
Neutekajte pred sebou
Takže to môže byť v konečnom dôsledku aj dobré?
To stíšenie a pozretie sa do svojho vnútra je niečo, čo nám chýba aj v tom „obyčajnom čase“. Byť len sám so sebou a so svojím vnútrom. My ľudia totiž máme výraznú tendenciu utekať od seba do rôznych činností a snažíme sa to vnútro prehlušiť.
Ale ono nie je náš nepriateľ a vždy nám hovorí niečo, čo je významné a dôležité. Každý moment, keď sa môžeme stíšiť a komunikovať sami so sebou, je teda dobrý. Môžem si načúvať a všetko môže byť fajn.
Ale keď tam niečo nie je fajn, tak to nevyriešim tým, že budem pred tým utekať. Pretože pred sebou neutečiem, aj keby som odišiel na druhý koniec zemegule. V tomto smere to teda treba vnímať pozitívne, napriek tomu, že subjektívne to môže byť prežívané negatívne. Poviem si: „Aha, toto je niečo, s čím môžem pracovať.“
Aká je vaša predvianočná rada na záver?
Neberte tie veci alebo sami seba až tak vážne. Aktívne pracujte so svojimi očakávaniami. Najprv si potrebujem uvedomiť, ako to mám ja, čo očakávam od Vianoc, a potom sa v tom zreálňovať. Nastaviť sa na to, že veci nemusia byť dokonalé, stačí, ak budú dosť dobré.
Je to aj otázka sebapoznania a toho, na čom nám najviac záleží. A potom tomu venovať pozornosť, pretože niekedy hovoríme, že nám na niečom záleží, napríklad na tom, aby sme boli spolu. Ale venujeme sa všetkému ostatnému namiesto toho, aby sme boli spolu.
