V najnovšej epizóde podcastu Nevyhorení hovoríme s psychologičkou Evou Černičkovou o tom, ako pracovať s vlastnými emóciami, ako sa nenechať ovládnuť strachom, ako sa spolu rozprávať, aj keď máme odlišné názory a ako v sebe nájsť ľudskosť aj v situáciách, keď to môže byť naozaj ťažké. Pretože o tom, aká spoločnosť nám tu ostane po pandémii, rozhodujeme aj my sami.
Keď som sa pred viac ako rokom rozprávala s psychologičkou Evou Černičkovou o tom, ako na nás vplýva situácia ohľadom koronavírusu, povedala: „Myslím, že sa bude čoraz viac ukazovať, ako chce každý z nás len to najlepšie pre seba. Môžeme sa stretávať s vyhranenejšími reakciami a môžeme očakávať, že sa bude stupňovať rôznosť toho, ako sa bojíme a ako zvládame dlhodobú záťaž.“
Jej slová sa naplnili. Vyzerá to tak, že Slovensko je rozdelené viac ako kedykoľvek predtým. Sme unavení, znepokojení a netušíme, ako dlho to celé potrvá, čo len zvyšuje našu neistotu.
Tento podcast však nie je o maľovaní katastrofických scenárov. Chceme ním podať pomocnú ruku tým z vás, ktorí to potrebujú.
Čo je momentálne najdôležitejšie, čo nám prináša výzvu, je užívať si čaro okamihu. Vrátiť sa späť a užívať si to, čo máme teraz.
Čo sa nám deje?
O podobnej téme sme spolu hovorili už pred rokom. Povedali ste vtedy: „Kým na začiatku sme boli aspoň navonok konzistentní a vyzeralo to, že sa bojíme rovnako a rovnako sa chceme aj chrániť, už ide akoby každý sám za seba.“ Čakali ste vtedy, že to dospeje až do takej situácie, v akej sa nachádzame dnes?
V niečom to bolo predpokladateľné. Na úvod by som možno uviedla celkový kontext toho, čo sa nám vlastne deje.
Zaťažujúca situácia je pre nás hlavne vtedy, keď nás niečo ohrozuje. Na to, aby sme vedeli plnohodnotne prežívať život s pocitom bezpečia, potrebujeme mať splnené základné bezpečnostné predpoklady.
Potrebujeme veriť tomu, že svet je bezpečné miesto, že mne sa „to“ nemôže stať, ja som dobrý človek.
No zrazu svet prestal byť bezpečným miestom. A každý si musel vyriešiť otázku, ako získa späť pocit bezpečia. Museli si vytvoriť určitý bezpečnostný scenár.
Nabehli rôzne scenáre, ktoré boli v začiatku veľmi podobné, a preto sme si boli takí blízki. Prvá vlna bola skôr o prekvapení, no ona skončila a mnohí mali pocit, že reči o tom, že sa to čoskoro vráti, sme zažehnali. Ale prišla jeseň…
Druhá vlna sa niesla v sklamaní, že sme to nezvládli a je to tu opäť. Ľudia boli vyčerpaní, už nemali toľko energie vzájomne si pomáhať.
A vtedy sme sa akurát bavili o tom, že už to začína byť viditeľné, že každý ťahá sám za seba. Už sme nemali kapacitu pomáhať ostatným.
Pôvodné bezpečnostné opatrenia, pomocou ktorých sme zvládli prvú vlnu, už akoby prestali fungovať. No potom prišla znova nádej. Mali sme veľké očakávania od očkovania, že vďaka nemu sa to skončí.
Niektorí sa upäli na tému očkovania a je to pre nich súčasťou ich bezpečnostného plánu prežitia. Iní sa upäli na niečo iné a nie je to súčasťou ich bezpečnostného plánu. A tieto skupiny sa od seba stále viac oddeľujú.
Čo je momentálne najdôležitejšie, čo nám prináša výzvu, je užívať si čaro okamihu. Vrátiť sa späť a užívať si to, čo máme teraz. Smutné je, že sa často veľmi bojíme o svoj život, ale obetujeme ho strachu.
Ako pracovať so strachom
Je vhodné smerovať energiu len na veci, ktoré máme vo vlastných rukách. No zároveň je pre nás dôležité aj to, aby sme prijali čiastočnú neistotu a fakt, že nemáme kontrolu nad všetkým.
Strach je jednou z tém, ktoré by som rada rozobrala. Lebo jedna vec je povedať „Neboj sa“, ale asi to nie je úplne účinné. Ako teda pracovať strachom?
Najväčšia hlúposť je povedať človeku, ktorý sa bojí: „Neboj sa.“
Na začiatku pomôže urobiť si vlastný bezpečnostný plán, ktorého základom je porozumieť, čoho sa bojíme, pričom by to malo byť čo najkonkrétnejšie. Nepovedzte si len: „Bojím sa korony.“ Pokúste sa hlbšie preskúmať svoj strach. „Bojím sa toho, že sa nakazím, alebo toho, že budem na sviatky izolovaná? Mám strach o svojich blízkych? Obávam sa, že skončia v nemocnici?“
Strach je dôležité pomenovať a v ďalšom kroku si spraviť plán. „Čo môžem spraviť preto, aby som sa bál menej?“ Treba si pomenovať veci, ktoré môžeme zmeniť, a tie, ktoré nevieme ovplyvniť.
Je vhodné smerovať energiu len na veci, ktoré máme vo vlastných rukách. No zároveň je pre nás dôležité aj to, aby sme prijali čiastočnú neistotu a fakt, že nemáme kontrolu nad všetkým.
Psychologička Eva Černičková. Foto: archív Evy Černičkovej
A mali by sme to prijať, možno si aj pomenovať najhorší scenár. Keď si nepovieme, čoho sa bojíme, tak sa len bojíme. No keď to pomenujeme, dokážeme to uchopiť a pracovať s tým.
Porozumenie, nie odsúdenie
Ja som sa zamýšľala nad tým, že veľká časť toho, ako sa k sebe v súčasnosti správame, a ako reagujeme na niektoré situácie, súvisí s tým, že nevieme pracovať so svojimi emóciami, lebo nás to trebárs nikto nikdy nenaučil. Uvažujem správne?
Áno, je v tom aj akási sebeckosť. Človek sa vráti k sebe, začína byť zavalený emóciami, vyčerpaný. Takže už nemáme toľko energie starať sa o ostatných.
Tu je najdôležitejšie priznať si svoju emóciu a vôbec ju spoznať. Keď si ju ľudia neuvedomujú, často v komunikácii s inými vychádzajú každý zo svojho strachu, hnevu či zúfalstva. Každý tak reaguje zo svojho zraneného miesta. Je potom zázrak, keď v takejto situácii nedôjde ku konfliktu.
Čo robiť, aby sme sa tomu vyhli?
Okrem spoznania vlastných emócií, ktoré nám pomôžu byť k sebe tolerantnejší, pomôže aj chápanie strachu toho druhého a sústredenie sa na to, čo nás spája.
Rozdeľovanie sa na skupiny antivaxerov a oviec je na škodu. Nemusím síce súhlasiť s tým, ako to ten človek oproti mne má. Napriek tomu sa môžem snažiť porozumieť mu, zistiť, aké má myšlienkové pochody, môžem mu povedať tie svoje. Základom je ľudskosť a rešpekt.
Prečo máme potrebu deliť sa na skupinky
Ja by som ľuďom odporúčala, aby sme skúsili prežiť túto ťažkú situáciu tak, aby sme sa nemuseli za seba hanbiť, keď to celé skončí.
A možno to, čo nás aj spája aj s ľuďmi s iným pohľadom, je práve ten strach. Jedna skupina sa bojí ochorenia, tá druhá sa môže báť trebárs vakcíny.
Ja by som ľuďom odporúčala, aby sme skúsili prežiť túto ťažkú situáciu tak, aby sme sa nemuseli za seba hanbiť, keď to celé skončí. Keď sa spätne pozrieme na tento boj, či si potom nepovieme, koľko zbytočných rán sme utŕžili. A možno sme si ani nevšimli, že niekto bol v tejto situácii naozaj smutný.
Asi sa zhodneme na tom, že nálepkovanie, ktoré sme už spomínali, veľmi nepomáha. Prečo sa k tomu stále uchyľujeme?
Pretože nám to pomáha zorientovať sa v zložitom svete. Týmto spôsobom si vlastne zjednodušujeme život. Lebo keby sme mali všetko dopodrobna rozoberať, tak by sme sa ani nedostali z domu. Potrebujeme teda žiť aj v istých zovšeobecneniach a pomáha nám, keď môžeme dať určitej skupine názov.
Ďalšia vec s týmto spojená je, že ľudia majú tendenciu patriť do nejakej skupiny. Máme tu ľudí, ktorí sú podobní ako my, a tých, ktorí nie sú. To sú tí nepriatelia.
Rozdiel, ktorý môžeme badať aj počas pandemických vĺn je ten, že najskôr bola nepriateľom korona, ale teraz sú to ľudia. Ten iný názorový prúd, ako mám ja.
A máme pocit, že keď je človek z mojej skupiny, tak si rozumieme. Popritom môžeme byť úplne rozdielni.
Rôzne spôsoby zvládania
Nemôžeme v sebe ignorovať nahromadený hnev, lebo to niekde vybuchne. A potom budeme sami prekvapení.
Ako môžeme neskĺznuť pri diskusiách o takejto citlivej téme, do prílišnej emocionality? Pretože, ako sme spomínali, ten strach je prítomný a aj opodstatnený.
Tam ide asi hlavne o to, že sa stretávame ako ľudská bytosť s ľudskou bytosťou. Ale boli sme trebárs kamaráti, alebo sme príbuzní, máme spolu vzťah – a možno by som sa sústredila hlavne na toto, na to, čo nás spája.
Máme za sebou nejakú históriu, dôvody, prečo máme spolu nejaký vzťah. Máme za sebou strašne veľa krásneho a hádam nás ešte veľmi veľa pekného čaká. Aj keď je pandémia teraz veľmi ťažká téma, stále by som sa vracala k tomu, čo nás doviedlo do toho, že máme nejaký vzťah s daným človekom.
Takže by sme mali rešpektovať iný spôsob zvládania tejto situácie?
Áno. Skúsme tiež pracovať s vlastným hnevom. Dávať zo seba priebežne von nahromadenú energiu spoločensky prijateľným spôsobom. Nemôžeme v sebe ignorovať nahromadený hnev, lebo to niekde vybuchne. A potom budeme sami prekvapení.
Potrebujeme to v sebe spoznať, priznať si to a dať to von. A môžem to urobiť kontrolovane – to znamená, že si zvážim, či je v poriadku niečo vypisovať na Facebooku a či to nebudem niekedy ľutovať, či náhodou niekoho nezraním.
Môžem sa napríklad aj vykričať, ísť si zašportovať. Hocičo. Ale nepomáha pasívne čakať, že to zmizne samo.
Budovanie nádeje
Neodkladajte svoje sny na čas, keď sa raz korona skončí. Plňte si túžby, ktoré si plniť viete. Hoci sa veľa vecí nedá robiť, existuje množstvo činností, ktoré vykonávať môžeme.
Zacitujem zo zaujímavého komentára na denníku SME, ktorý so mnou dosť pohol: „Začíname sa jedni druhým vyhýbať. Pokusy o debatu sú prirýchle a ničivé. Priskoro sa končia pri pocite bezmocnosti. Prázdnotu za živými ľuďmi, ktorí nás sklamali tým, že si osvojili pre nás nestráviteľné postoje, si nahrádzame afinitami s tou ktorou politickou rétorikou či neosobnými statusmi na sociálnych sieťach, či už sú za nimi ľudia alebo algoritmy propagandy.“ Aký má toto dopad na naše prežívanie?
Môžeme sa cítiť viac osamelí. Síce som prívrženec určitej skupiny, ale ako mi to pomôže? Stále by som sa teda vracala k tomu, čo je naozaj dôležité pre naše vzťahy. Najdôležitejšie je podľa mňa byť spolu a mať spoločné zážitky.
A okrem bezpečnostného plánu, ktorý sme spomínali, pomáha aj dopĺňať si tie pozitívne podnety, nielen sa brániť negatívnym vplyvom.
Prázdno môžeme skúsiť zaplniť niečím pekným a nádejným. Z tohto pocitu potom môžeme čerpať ešte veľmi dlho. Či už silu, alebo nádej, že ten normálny život príde.
Je nádej niečo, čo si vieme budovať?
Jednou z najťažších situácií pri práci psychológa je vidieť ľudí, ktorí stratili nádej. Ak ste na tom podobne, pomôže vám, ak nebudete odkladať svoje sny na čas, keď sa raz korona skončí. Plňte si túžby, ktoré si plniť viete. Hoci sa veľa vecí nedá robiť, existuje množstvo činností, ktoré vykonávať môžeme.
Môžeme v sebe objaviť akúsi tvorivosť. Možno nemôžem ísť za tou babičkou, lebo sa bojím, že ju nakazím, ale môžem spraviť niečo iné, aby som s ňou bola v nejakej blízkosti.
Môžeme hľadať, ako napĺňať svoje potreby, ktoré teraz nedokážeme napĺňať štandardným spôsobom. Môže existovať 120 iných spôsobov.
Plňte si sny, ktoré si plniť môžete
A aké sú ešte tie spôsoby?
Skúste si nájsť nejaký sen a postupne začnite robiť kroky k cieľu. Niekedy máme odložených množstvo túžob a hovoríme si, že si ich splníme, keď bude čas. Pokiaľ realizácia teraz nie je možná, stále môžeme aspoň podnikať nejaké kroky smerom k tomuto snu. Možno zistím, že k nemu viem dostať nejakým alternatívnym spôsobom a aspoň čiastočne si splniť túžbu.
Čiže aj keď túžim po tom, čo teraz robiť nemôžem, tak si môžem robiť nejakú prípravu.
Prípravu alebo nejaké kroky smerom k tomu, po čom túžite. Pomenujte si to. Nezostaňte len v tom, že nemôžete cestovať, nemôžete sa stretávať s kamarátmi, nemôžete ísť na party, na koncert… Ale čo máte radi? Ak to nejde takto, ako by to šlo?
Nové príležitosti
Ak mám dostatok vnútornej sily na hľadanie nových spôsobov odreagovania, tak sa im môžem otvoriť a môžu mi priniesť aj nové príležitosti.
Je podľa vás účinné hľadať si v tomto období nové spôsoby odreagovania, alebo sa skôr sústrediť na vybudovanú rutinu? Toto je totiž niečo, v čom sa rozchádzajú aj psychológovia. Niektorí tvrdia, že v ťažkých časoch je komplikovanejšie hľadať si a udržiavať nejaké nové aktivity, iní zase, že práve tie nové veci nás môžu povzbudiť.
Akákoľvek zmena si vyžaduje dosť veľa energie, aj tá pozitívna. Takže, ak som v situácii, keď mi je úplne ťažko, vtedy mi pomôže práve rutina a rituály, ktoré nepotrebujem riešiť, ale prenesú ma cez ten deň.
Ak mám však dostatok vnútornej sily na nejaké nové veci, tak sa im môžem otvoriť a môžu mi priniesť aj nové príležitosti.
Veci, ktoré môžeme robiť
Čo by ste na záver odporučili ľuďom do týchto čias?
V prvom rade je dobré si uvedomiť, že veľa zmien, ktoré potrebujeme v živote spraviť, si vyžaduje energiu a nejaké úsilie. Ale často sme leniví, a preto hľadáme rýchle rady od psychológov, po ktorých budeme mať šťastný život. No tak tak to nefunguje.
Ľudí by som tiež rada vyznala k tomu, aby sme sa počas vianočných sviatkov skúsili upriamiť na všetky tie veci, ktoré sa robiť dajú. A vnímať to ako dni pokoja a možno aj ako priestor na to, aby zavládol aspoň nachvíľu mier v týchto rôznych táboroch.
Celý rozhovor s Evou Černičkovou si môžete vypočuť v novej epizóde podcastovej série Nevyhorení na
Spotify, v
Google podcastoch či v
Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk
