Dnes je jej meno synonymom šarmu, elegancie, opojných vôní a parížskeho luxusu. Nina Ricci však majstrovsky ovládala aj niečo iné – celý jej podnikateľský príbeh je ukážkou toho, ako veci fungujú, keď sa v módnom podnikaní kladie dôraz nielen na kreativitu, ale aj na biznis. A ako je v rodinnej firme dôležité, aby si dve generácie nekonkurovali a nesúperili spolu, ale naopak sa navzájom podporovali.
Narodila sa 14. januára 1883 v Turíne ako Maria Adelaide Nielli. Jej otec bol krajčír a v rodine bolo päť detí. Už v roku 1895 sa rodina presťahovala do Francúzska. Keď mala Maria, ktorú doma volali Nina (podľa talianskeho slova „nino“, čiže chrobáčik), trinásť rokov, rozhodla jej matka, že sa vyučí za dámsku krajčírku. Nina, ktorá mala odmalička zápal pre eleganciu a kreativitu, v tomto odbore rýchlo uspela.
Mladá vdova s malým synom
A darilo sa jej aj v súkromí. Keď mala 21 rokov, vydala sa za svojho krajana, klenotníka pôvodom z Florencie Luigiho Ricciho. Po svadbe si zmenila meno na Nina Ricci.
Keď mala 23, narodil sa im jediný syn – Robert. Ten sa stal stredobodom jej života, najmä keď vo veku 27 rokov ovdovela. Šťastné manželstvo trvalo len šesť rokov. Z Niny bola mladá vdova s malým synom a potrebou ich oboch uživiť.
Biele vlasy zopnuté v drdole, neodmysliteľné perly na krku a snaha maximálne vyhovieť zákazníčkam boli poznávacími znameniami Niny Ricci. Foto: Nina Ricci.com
Aj tu však nakoniec mala šťastie. Od roku 1908 pracovala ako módna návrhárka v salóne „Monsieur Raffina“, neskôr sa stala aj obchodnou spoločníčkou a spolumajiteľkou firmy.
Maison Raffin mal aj vďaka dobrým nápadom Niny ekonomický úspech, no nikdy nedosiahol takú slávu ako módne domy Lanvin, Chanel či Schiaparelli. Namiesto mondénnych dám z parížskej najvyššej spoločnosti sa Raffin orientoval skôr na dámy zo strednej triedy, manželky úradníkov, lekárov, právnikov alebo obchodníkov.
Elegancia bez výstredností
Salón nemal takú reputáciu (podobných módnych domov bolo len v Paríži v tom období okolo osemdesiat), Nina Ricci sa tu však počas dvadsaťročnej praxe zdokonalila v biznise aj remesle. A najmä si osvojila schopnosť šiť elegantnú nadčasovú módu na úplne všetky typy zákazníčok, rôzne postavy a ženy rôzneho veku.
Dokázala zaujať eleganciou, ale nedesila výstrednosťami. Bola majsterkou kompromisu v dizajne a v strihu a jej devízou bola veľmi ženská silueta. To sa do budúcna ukázalo ako veľká konkurenčná výhoda.
Okrem toho dokázala zručne využiť aj ďalšie podnikateľské nápady. Vymýšľala napríklad potlače na látky, ktoré využívala nielen vo svojich kreáciách, ale predávala ich ako vzorky aj regionálnym krajčírkam. Podobne obchodovala aj so svojimi strihmi.
Syn ju prehovoril na vlastný salón
Aj preto sa Nina Ricci po smrti pána Raffina rozhodla založiť vlastný salón. Prehovoril ju na to jej syn. Vtedy tridsaťročný Robert bol podobne nadšený biznisom a podnikaním ako jeho matka a mal s ňou veľmi blízky vzťah.
V roku 1932 teda Nina založila so svojím synom v Paríži vlastný podnik. Nemusela – mala 49 rokov, v súlade s vtedajšími zvyklosťami mohla odísť na zaslúžený odpočinok.
Ale Nina Ricci, ktorej poznávacím znamením boli vyčesané snehobiele vlasy a perlový náhrdelník, nedokázala nepracovať – a podpora jediného syna jej lichotila. Aj preto, že sa rozhodol do rodinného biznisu naplno zapojiť.
Spolu otvorili veľkorysý salón na známom parížskom bulvári Rue des Capucines a rodinné podnikanie sa rozbehlo.
Robert Ricci po úspešných vôňach pre dámy navrhoval aj pánske parfumy. Foto: Wikimedia Commons / Eric Koch, Anefo, voľné dielo
Vedela lichotiť postave každej zákazníčky
Zatiaľ, čo Nina navrhovala pod svojím menom kompletné kolekcie – od popoludňajších a vychádzkových šiat za rozumné ceny cez spoločenské róby až po nákladné večerné toalety – jej syn mal na starosti biznis a finančné záležitosti firmy.
Zaujímala ho aj reklama a marketing, ktorými sa módne salóny v raných tridsiatych rokoch ešte tak veľmi nezapodievali.
A firma prekvitala. Nina pracovala s materiálom priamo na modelkách, vytvárala tak originálne strihy a nezameniteľnú konštrukciu svojich modelov, ktoré vedeli ženskej postave zalichotiť. Veľmi ženský, romantický rukopis Niny Ricci si čoskoro v Paríži našiel svoje obdivovateľky.
Nina Ricci, na rozdiel od slávnejších domov ako Lanvin a Chanel, dokázala priniesť módu na mieru za nižšie ceny. Niektoré svoje kolekcie ponúkala zákazníčkam „len na dve skúšky“ – bola to konfekcia, respektíve predchodca dnešnej ready-to-wear módy, ktorú návrhárka len prispôsobila konkrétnej postave zákazníčky.
Samozrejme s dôrazom na kvalitu materiálu a spracovania. Bolo to rýchle, bolo to lacnejšie než konkurencia a bol to veľký komerčný úspech.
Ikona vo fľaštičke
Medzi rokmi 1932 a 1939 vzrástol počet zamestnancov značky Nina Ricci z päťdesiatich na 450. Krajčírky, strihačky, pracovníčky nákupu, predavačky, asistentky v salóne a dokonca aj obchodní cestujúci.
Robert v roku 1941 založil ešte parfumovú divíziu módneho domu. Aj to bol majstrovský ťah. V dobe okupácie Francúzska, keď si ženy nemohli tak často dovoliť luxusné látky a strihy, ponúkla značka Nina Ricci aj kozmetiku. O tú záujem bol.
Matka a syn spoločne predstavili svetu prvý parfum Coeur Joie, neskôr vznikol legendárny L’Air du Temps s originálnym flakónom, ozdobeným dvomi krištáľovými holubicami. Zrodila sa ikona.
Tento úspech zaistil stabilitu salónu, ktorého romantické modely sa dlho tešili obľube u dievčat z dobrých francúzskych rodín aj u divadelných herečiek, ale nie u globálneho publika. Parfumy to zmenili.
Prelomová výstava
Najväčší rozkvet zažila značka Nina Ricci práve po druhej svetovej vojne. A nielen vďaka parfumom. Aj vďaka politike a umeniu. A ďalšiemu dobrému nápadu z hlavy matky a syna. V roku 1945 sa totiž v Louvri konala veľká výstava Divadlo módy.
Práve jej obrovský ohlas rozhodol o ďalšom osude parížskej haute couture. Oslobodené Francúzsko bolo totiž v troskách, pripravené o všetko, okolo jeho hraníc sa ešte bojovalo, ale ono už začínalo, po rokoch poníženia, strachu a odriekania, prichádzať na chuť životu. A tiež kráse.
Francúzi boli bez prostriedkov. Minister pre povojnovú rekonštrukciu, obnovu a mestský rozvoj provizórnej de Gaullovej vlády, ekonóm Raoul Dautry, vtedy založil výbor, ktorý mal pomôcť aj biznisu a podnikaniu – stretával sa však s mnohými problémami.
Jeho priateľ Robert Ricci prišiel s nápadom usporiadať veľkolepý projekt, ktorý mala organizovať Syndikátna komora parížskej haute couture. Výťažok zo vstupeniek bol určený na Fond národnej solidarity a táto udalosť bola pre všetky remeselné profesie veľkou príležitosťou ukázať neutíchajúcu vitalitu a ich schopnosti.
Chýbal však materiál na ušitie šiat a vytvorenie šperkov, doplnkov a ozdôb pre tak prestížnu výstavu.
Netradičná módna prehliadka mala obrovský úspech. Foto: Nina Ricci.com
Modelky nahradili bábikami
Tu opäť prišiel s dobrým nápadom Robert Ricci. Čo tak predstaviť novú módnu kolekciu nie na modelkách, ale na bábikách oblečených do zmenšených modelov všetkých veľkých a luxusných parížskych salónov? Tak sa spotrebovalo len minimum látok, kože a čipiek.
Nešlo o detské bábiky. Výtvarníčka a dizajnérka Eliana Bonabel, ktorá sa kedysi u Niny Ricci zaúčala, vytvorila figuríny vysoké sedemdesiat centimetrov z hrubého drôtu so sadrovou hlavičkou pestro pomaľovanou v štýle mondénnych líčidiel. Žiadne detské bacuľaté bábiky, ale skutočné malé manekýnky.
S projektom spolupracovalo okrem Ricciovcov aj mnoho ďalších veľkých mien. Nina oslovila maliara Christiana Bérarda, ktorý pre ňu tvoril reklamné kampane. Osvetlenie jednotlivých scén zaistil Boris Košno, spolupracovník slávneho Ďagileva a jeho Ruského baletu. Jean Cocteau sa postaral o sprievodné slovo a desiatky ďalších tvorcov a scénografov vytvorili miniatúrne dekorácie.
Do drahých modelov a vzácnych látok odeli návrhári 237 bábik. Foto: Nina Ricci.com
Výsledok? Trinásť scénických dekorácií, na nich 237 bábik oblečených do tých najelegantnejších modelov, vytvorených slávnymi módnymi salónmi rovnako starostlivo, ako keby išlo o zákazku pre anglickú kráľovnú.
Miniatúrne gombíkové dierky boli ručne obšívané zlatou niťou, mikroskopické gombíky sa naozaj zapínali, bábiky mali hodvábnu bielizeň s kosticami, pančušky, kožené lodičky a, samozrejme, toalety, z ktorých už presvital duch budúceho Diorovho „New Look“, hlad a chuť do všetkého nového, veľkého, výpravného. Šaty boli doplnené plášťami z pravých kožušín, klobúkmi a kabelkami.
Otvorenie výstavy nadchlo celý Paríž, počas niekoľkých týždňov sa v Múzeu výtvarných umení vystriedalo stotisíc návštevníkov.
Na vstupnom sa podarilo vyzbierať značnú finančnú sumu, ktorá pomohla podporiť francúzsky módny priemysel, no výstava predovšetkým priniesla správu, že parížsky luxusný priemysel stále žije a chce pokračovať vo svojom 200-ročnom diele.
Triumfálne do sveta
Nina Ricci prerazila aj v Spojených štátoch. Róba vo výklade Hess Brothers Department Store s cenovkou 8-tisíc dolárov. Foto: Wikimedia Commons, voľné dielo
O tom totiž pochybovala americká tlač. New York so svojimi dynamicky sa rozvíjajúcimi módnymi magazínmi a desiatkami nových odevných značiek predpokladal, že parížska móda sa po piatich rokoch okupácie už nespamätá.
Výstava Divadlo módy však po parížskom triumfe vyrazila do sveta – a po Londýne, Barcelone, Kodani či Štokholme dorazil parížsky luxus aj do New Yorku.
„Chýbajú nám slová, ktorými by sme mohli opísať krásu a dokonalý vkus predvedený na tejto výstave. Parížska haute couture je späť,“ písal ráno 2. marca 1946 prestížny magazín Women’s Wear Daily. A boli tu. Postupne: Pierre Balmain, Guy Laroche, Pierre Cardin, Dior, Yves Saint Laurent – a tiež Nina Ricci.
Začiatkom päťdesiatych rokov, keď mala sedemdesiat, sa Nina stiahla z verejného života. Vo vedení podniku úspešne pokračoval jej syn Robert – až do roku 1988.
Nina Ricci zomrela 29. novembra 1970 vo veku 87 rokov.
Od roku 1998 značku Nina Ricci vlastní španielsky módny kozmetický koncern Puig. Firma však má naďalej v záhlaví domicil Nina Ricci Paris. Duch dámy s perlami žije ďalej.
Článok od redaktorky Ireny Cápovej pôvodne vyšiel na Forbes.cz.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
