Uvoľnená firemná kultúra a rýchla doba môžu človeka ľahko zlákať k presvedčeniu, že zásady etikety sú len prežitok. Odborník na spoločenské správanie Anton Bódis pre Forbes.sk vysvetľuje, aké sú hranice firemnej kultúry a etikety, na čo by sme si pri pracovných stretnutiach mali dať pozor a z dodržiavania ktorých zásad už môžeme upustiť.
V akom veku by sa ľudia mali prvý raz oboznamovať s etiketou?
Rodičia by mali deti viesť k pravidlám etikety hneď, keď sú schopné registrovať, čo sa má a čo nemá robiť. Samozrejme, toho, čo potrebuje vedieť dieťa, je podstatne menej ako toho, čo potrebuje vedieť dospelý človek. Ale čím skôr si dieťa osvojí základné pravidlá, tým prirodzenejšie preňho budú. A nebude ich považovať za niečo obmedzujúce.
Poznať pravidlá spoločenského správania je dôležité najmä kvôli nám. Ten, kto pozná pravidlá etikety, je v spoločnosti uvoľnenejší a má zo spoločenského kontaktu menší stres. Môže sa sústrediť na dôvod, pre ktorý do spoločnosti išiel, a nemusí riešiť, či správne používa príbor alebo podáva ruku.
Menej stresu v spoločnosti
Niektorí ľudia odmietajú mnohé zásady etikety, pretože ich považujú za neautentické. Čo si myslíte o takomto prístupe?
Keď sa na pravidlá etikety pozrieme do hĺbky, ich podstata je v tom, aby sme sa v spoločnosti správali taktne. Do etikety je teda pretransformovaná empatia – schopnosť vžiť sa do kože druhého človeka a robiť veci tak, aby sme nikoho neurazili, nepriviedli ho do rozpakov a aby z kontaktu s nami mal dobrý pocit.
Ak si niekto myslí, že to, že sa so mnou cítil dobre, je neautentické, je to skôr jeho problém, nie môj. A ak má niekto pocit, že ho pravidlá spoločenského kontaktu zväzujú, pravdepodobne sa mu nedostalo správnej výchovy v rodine a aby maskoval svoj nedostatok, zaujal pózu, že on to vlastne nepotrebuje.
Niektoré zásady, napríklad vykanie, sa v pracovnej sfére nedodržiavajú, pretože sú v konflikte s firemnou kultúrou. Aký by mal podľa vás byť ich vzťah?
Firemná kultúra do istej miery pravidlá etikety prekrýva. Štandardne je spoločenská hierarchia žena – starší – nadriadený. Ale na pracovisku je to nadriadený – žena – starší. Šéf sa stáva spoločensky najvýznamnejšou osobou na pracovisku. Je to logické – keď niekto zastáva pozíciu generálneho riaditeľa, naozaj je najvýznamnejší na pracovisku.
S tým súvisí aj firemná kultúra: niektoré pravidlá etikety ‚vymazáva‘, ale nemôže ísť úplne proti pravidlám spoločenského správania. Ide o akúsi symbiózu – v niektorých situáciách prevažuje etiketa, v iných firemná kultúra.
Tykanie nemusí znamenať rovnosť
A ako je to teda s tým tykaním?
Dnes je tykanie veľmi módne, lebo zjednodušuje komunikáciu medzi ľuďmi. Móda tykania k nám prišla s americkou popkultúrou. V angličtine sa medzi tykaním a vykaním nerozlišuje.
Tykanie je však dvojsečná zbraň. Nie každý ho totiž chápe len ako zjednodušenie komunikácie. Niekto ho môže považovať za stieranie rozdielov medzi ľuďmi, ktorí si tykajú. No aj keď sme si ako občania rovní, v spoločnosti si rovní nie sme.
Existuje rebríček spoločenskej významnosti. Postupuje sa podľa neho aj pri navrhovaní tykania. Keď si niekto s niekým vyká, prirodzene mu preukazuje väčšiu úctu, ako keď si s ním tyká.
„Preto si niektorí ľudia neuvedomia, že ak nám niekto spoločensky významnejší navrhne tykanie, neznamená to, že sa v spoločnosti stávame seberovnými. Nadriadený človek nám tým len prejavuje dôveru a neprekáža mu, že mu budeme tykať.“
Niektorí mladší to ale považujú za zmazanie tohto rozdielu. Prejavuje sa to menej úctivým správaním voči osobe, ktorú by sme si mali ctiť práve preto, že je spoločensky významnejšia.
Anton Bódis má viac ako 30 rokov skúseností z oblasti komunikácie, PR a protokolu. Pôsobil ako hovorca prvého slovenského prezidenta Michala Kováča, ale aj nadnárodných spoločností ako Coca-Cola alebo Orange. Je majiteľom ABCommunication a napísal dve knihy o etikete – Nie som barbar: Etiketa pre každého a Etiketa pre mladých.
Veľmi moderný je aj prístup, keď si ľudia v pracovnom vzťahu síce vykajú, ale oslovujú sa krstnými menami. Je to v zmysle etikety v poriadku?
Keď vám niekto vyká, ale oslovuje vás krstným menom, je to akýsi medzistupeň medzi tykaním a vykaním. Nie je taktné, aby sme niekomu začali svojvoľne tykať. Ale keď už s niekým komunikujeme nejaký čas a máme pocit, že náš vzťah už je menej formálny, môžeme sa začať oslovovať aj krstnými menami.
Ako si vybrať miesto stretnutia?
Aké ďalšie dôležité zásady sa spájajú s pracovnými stretnutiami?
Za predpokladu, že sa stretávajú dvaja ľudia, je niekedy dobré, keď sa nestretnú na domácej pôde niektorého z nich. Domáca pôda totiž vždy poskytuje istú psychologickú výhodu. Keď sa chcú stretnúť na neutrálnej pôde, nezáleží na tom, ktorá strana stretnutie navrhne. Ak druhá strana s miestom súhlasí, stretnú sa.
A ak nesúhlasí?
Mala by navrhnúť inú alternatívu. Napríklad ak ste vegetarián a niekto vám navrhne stretnutie v reštaurácii, v ktorej vegetariánske jedlá nepodávajú, mali by ste sa o tom zmieniť.
Keď niekomu povieme, že by sme sa s ním radi stretli, ale viac by nám vyhovovalo miesto, na ktorom ponúkajú aj vegetariánske jedlá, neurazíme ho tým.
Je to lepšie, ako keby ste išli do reštaurácie a pri stole by ste vyhlásili, že si nič neobjednáte, lebo ste vegetarián. Tým ostatných uvediete do trápnej situácie.
Predpokladajme, že sa stretli. Ako postupovať pri zoznamovaní sa?
Podávanie rúk a predstavovanie sa odvíjajú od rebríčka spoločenskej významnosti – žena je v spoločnosti nadradená mužovi, starší je spoločensky významnejší ako mladší a nadriadený je významnejšou osobou ako podriadený.
„Platí, že ruku podáva vždy spoločensky významnejšia osoba spoločensky menej významnej osobe. Ale predstavuje sa najprv spoločensky menej významná osoba tej spoločensky významnejšej.“
Rebríček spoločenskej významnosti nám uľahčuje, kto, čo, kedy robí prvý. Nie je to žiadna jadrová fyzika, aby sa človek preto musel trápiť.
Niekedy ľudia pravidlá nedodržia presne tak, ako majú, ale ak z toho nevznikne trápna situácia, je dôležitejšie, aby sme sa zoznámili a podali si ruky plynule – nezdržiavali sa a nerozmýšľali zbytočne nad tým, kto má čo urobiť ako prvý. Už tým by sme vyrobili ‚trapas‘.
Sú vizitky neekologické?
Pomerne často diskutovanou témou sú aj vizitky. V niektorých firmách ich považujú za neekologický prežitok. Čo o nich hovorí súčasná etiketa?
Vizitky si vymeníme, keď predpokladáme, že s tým človekom budeme mať ešte ďalšiu spoluprácu alebo kontakt. Ak by sme sa s niekým stretli a ani jedna strana nemá pocit, že by vzájomný kontakt pokračoval, je zbytočné si meniť vizitky. Napríklad na recepciách a banketoch sa však očakáva, že si ľudia budú vymieňať vizitky.
Aj ja som sa už stretol s moderným ekologickým prístupom, že papierová vizitka je ničenie lesov. Je to jeden z vtipných momentov, keď si uvedomíme, koľko vizitiek človek reálne rozdá. A koľko papiera minie firma na iné účely. Povedal by som, že je to veľmi lacná výhovorka.
Samozrejme, niekedy stačí, keď si s niekým vymeníme elektronickú vizitku. Napríklad keď sa osobne nestretneme. Svoju vizitku predsa nebudeme nikomu posielať poštou.
A čo ak človek dostane vizitku, no jeho firma zastáva práve tento ekologický a šetrný postoj, takže svoju ponúknuť nemôže?
To je skôr ‚problém‘ vašej firmy než váš. Človek, od ktorého ste vizitku dostali, by vám mal potom povedať, že je to v poriadku a tým k žiadnemu ‚trapasu‘ nedôjde. Ale keď sa z toho niekto začne vysmievať a uškŕňať sa, je to netaktné a celá trápna situácia sa iba zhoršuje.
Navyše, ak sa firma rozhodne, že nemá vizitky, lebo byť ekologický je súčasťou firemnej kultúry, jej zamestnanci by sa preto nemali cítiť trápne.
Kto pozýva, platí
Keď sme pri pracovných stretnutiach, veľmi často diskutovaná je aj otázka platenia.
Ten, kto pozýva, aj platí. Ako pri súkromných, tak pri biznis stretnutiach.
„Keď idú na obed ľudia z jednej firmy a pozval ich nadriadený, nadriadený zaplatí. Jednak preto, že ich pozval, a aj preto, že je z nich najlepšie zarábajúci.“
Ale je to aj na dohode účastníkov pracovného stretnutia. Niekedy možno účet nemôže zaplatiť ten, kto pozýval. V slušnej spoločnosti by totiž pozvanie na obed mohlo zaváňať aj korupciou. Ak napríklad respondent pozve na obed novinára, môže si ho tým zaväzovať k miernejšiemu tónu v článku o ňom.
Alebo keď súkromná firma pozve ministerského úradníka na obed, je to korupcia. Možno za 20 eur, ale je to korupcia. Môže sa preto stať, že sa obe strany ešte pred obedom dohodnú, že si každý svoju útratu zaplatí sám.
Napriek tomu je bežnejšie, že účet zaplatí jedna strana, keďže sa predpokladá, že sa ešte stretnú v budúcnosti a potom sa to vymení.
Proti etikete už, samozrejme, nie je, aby účet zaplatila dáma.
Toto sa už „nenosí“
Ktoré zásady etikety ešte zo spoločnosti časom vymizli?
Bozkávanie ruky už nie je také obvyklé ako kedysi. Muži takisto nesnímajú klobúk pri zdravení, lebo klobúky už až tak nenosia.
Objednáva si každý sám. V minulosti síce za dámu objednával pán, ale dnes už to pôsobí archaicky. Samozrejme, ak idú na večeru napríklad manželia a manželka už predtým povie, čo by si dala, je v poriadku, ak za ňu objedná manžel. Ale proti etikete nie je, ani keď si dáma objedná sama.
„V minulosti bolo tiež nepredstaviteľné, aby dáma išla do reštaurácie alebo kaviarne bez mužského sprievodu. Dnes je to celkom normálne.“
Do krčmy by kedysi žena nevkročila ani v mužskej spoločnosti. Výnimkou boli ženy ľahších mravov, tie ich však navštevovali za účelom zárobku. Dnes čisto ženská spoločnosť ‚v krčme‘ nikoho neprekvapuje a nik za tým nič nehľadá.
Veľmi zriedkavé je už dnes aj nosenie fraku na večerné podujatia. Počas dňa sa nosí žaket, ktorý si páni obliekajú možno na niektoré svadby. Zriedkavejšie je aj nosenie smokingu, ako to bolo v minulosti.
U dám sa zrovnoprávnil klasický kostým s nohavicovým. Nohavicový bol kedysi o dve úrovne spoločenského oblečenia nižšie.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
