„Žijeme narcistickú dobu. Je tu obrovský tlak na výkon a úspech, na to, ako vyzeráme a ako pôsobíme. To produkuje ľudí, ktorým na tom ohromne záleží a snažia sa to všetko dosiahnuť. No často je za tým všetkým skryté krehké sebavedomie,“ hovorí psychologička Lenka Pavuková-Rušarová v podcaste Nevyhorení.
V rozhovore sa dozviete:
- čo je impostor syndróm a ako vzniká,
- aký podiel na jeho rozvoji má výchova či pracovné prostredie,
- prečo jeho vznik podporuje napríklad prílišné chválenie detí,
- aké sú jeho dopady na život človeka,
- ako pracovať s pochybnosťami.
Spochybňovanie samého seba
„Impostor syndrómom je súbor myšlienok, správania či prežívania, keď človek vníma sám seba nižšie alebo horšie, ako ho hodnotia iní ľudia v jeho okolí.“
O čom hovoríme, keď hovoríme o impostor syndróme?
Na úvod by som rada vysvetlila, že tento výraz síce znie medicínsky, akoby to bol nejaký syndróm či porucha, ale to by som chcela ako psychologička vyvrátiť. Nie je to žiadna diagnóza ani syndróm v zmysle Downovho syndrómu.
Impostor syndrómom sa označuje skôr súbor myšlienok, správania či prežívania, keď človek vníma sám seba nižšie alebo horšie, ako ho hodnotia iní ľudia v jeho okolí. Vyznačuje sa neustálym spochybňovaním seba samého a podceňovaním vlastných schopností.
Takýto človek si často myslí, že niekam nepatrí, že to nedokáže… A aj keď sa mu niečo významné podarilo, tak je to podľa neho len otázka náhody. Takýto úspech často sprevádza úzkosť alebo hanba a jeho vnútorné prežívanie sa prejavuje aj v správaní.
Býva neistý, a tak si to často hyperkompenzuje, teda veľmi tvrdo pracuje a nadmerne sa na všetko pripravuje. Alebo, naopak, prokrastinuje – pocity, ktoré prežíva sú totiž také nepríjemné, že sa vyhýba situáciám, kde je vystavený nejakému výkonu.
Má teda presvedčenie, že nie je dosť dobrý?
Sčasti áno, sčasti je presvedčený, že nie je taký dobrý, ako si myslia druhí ľudia. Pointa spočíva v tom, že je obrovský rozdiel medzi tým, ako takýto človek hodnotí sám seba a ako ho hodnotia ostatní ľudia.
Ak napríklad dostane pozvánku hosťovať do podcastu, tak je presvedčený, že v skutočnosti nemá čo povedať. Väčšinou ju ani neprijme a ak náhodou áno a dopadne to dobre, tak si myslí, že to bola len otázka náhody. Prípadne je stále presvedčený, že to dopadlo zle a presviedča o tom aj svoje okolie.
Impostor syndróm sa spája aj s akýmsi strachom z odhalenia, že ostatní zistia, že nie som taký dobrý, ako si myslia. V češtine sa to dokonca volá „syndróm podvodníka“…
Áno, je to práve preto, lebo títo ľudia nemajú zvnútornený svoj úspech. To, že ostatní registrujú ich úspechy, kompetenciu, inteligenciu a to, že sú šikovní, vnímajú ako nejaký klam. Preto sa to volá syndróm podvodníka, pretože majú pocit, že podvádzajú.
Posunuté hranice
„Niektorí ľudia majú veľmi vysoko nastavené očakávania. Pocit úspechu a spokojnosti sa u nich často vôbec nedostaví, pretože nemajú hranicu, pri ktorej by si povedali dosť. Prípadne sa ich hranica neustále posúva.“
Dokážu si vôbec užiť úspech?
Trošku si ho užiť vedia, ale väčšinou z toho majú zmiešané pocity. Keď dostane pochvalu niekto s impostorským prežívaním, tak sa z nej možno aj poteší, ale zároveň to v ňom vzbudí protichodné pocity. Napríklad, obrovský strach z toho, že vzbudil vysoké očakávania a teraz si o ňom budú všetci myslieť, že to „dáva ľavou zadnou“.
Môže mať aj strach z toho, čo „vypustil“ von, prípadne si myslí, že mu ostatní iba lichotia. Radosť z toho, že sa mu niečo podarilo, tam chýba.
Nezohrávajú tu úlohu aj vysoko nastavené očakávania, keď majú ľudia posunutý štandard veľmi vysoko? Napríklad, keď to trošku preženiem: „Dostať sa na Harvard je v našej rodine už po generácie normou a nie je to nič nevídané. Keď sa mi to teda podarí, tak to neberiem ako veľký úspech ani nič špeciálne…“
Áno, sčasti to sem patrí. Existuje typ ľudí, ktorí majú očakávania vysoko, sú to často veľmi ambiciózni ľudia. A aj keď sa im ich podarí naplniť, tak prakticky ihneď vzniká zárodok nového očakávania.
Hovoria si, že dnešný úspech je včerajší štandard, že nesmú zaspať na ružiach… Pocit úspechu a spokojnosti sa tak nedostaví, pretože nemajú hranicu, pri ktorej by si povedali dosť. Prípadne sa ich hranica neustále posúva.
Impostorské prežívanie zažije počas svojho života väčšina ľudí, hovorí Lenka Pavuková-Rušarová. Foto: Soňa Maletz, Soda
Je však dôležité zdôrazniť, že impostorské prežívanie je celkom bežné, aj štatistiky hovoria, že okolo 70 – 80 % ľudí sa s ním počas života stretne.
Takže, na jednej strane, je to prirodzená ľudská skúsenosť, ktorá vyplýva z toho, že sa nonstop hodnotíme – vyhodnocujeme, či to, čo robíme, je dosť dobré, ako to vnímajú druhí a tak ďalej.
No a sú situácie, ktoré to v nás povzbudzujú, napríklad, keď som niekde nový. Už len tá situácia samotná ma môže nejakým spôsobom spochybniť, pretože som v nej ešte nebol, nikto nevie, či na to mám, či som v tom dobrý.
Vplyv prostredia
„Impostor sa často týka minorít a skupín, ktoré sú dlhodobo spochybňované. To potom prirodzene ovplyvňuje aj ich vnímanie samých seba.“
No ak už som v nejakej pozícii trebárs 20 rokov a stále sa spochybňujem, prípadne mi to zasahuje aj do života, asi to nie je úplne prirodzené. Odkiaľ to pramení?
Impostor syndróm má dva zdroje. Jedným z nich je osobnosť človeka, napríklad črta perfekcionizmu alebo výchova ku perfekcionizmu, rôzne obsedantné črty, že máme radi poriadok, štruktúru. Je to niečo, čo máme viac menej geneticky dané. Samozrejme, môže to byť posilnené aj tým, akých máme rodičov a v akej kultúre vyrastáme.
Druhá oblasť, ktorá k tomu prispieva, je spoločnosť, v ktorej sa pohybuje. To znamená, že sa reálne môžem nachádzať v spoločnosti, ktorá ma nejakým spôsobom spochybňuje a tie signály zachytávam. Potom o sebe pochybujem aj v situácii, v ktorej by som nezvykol.
Napríklad v minulosti sa impostor syndróm spájal najmä so ženami. Prvotné výskumy aj potvrdzovali, že ženy tým trpia častejšie, že o sebe častejšie pochybujú. No dnešné výskumy to vyvracajú a ukazujú, že sa to týka aj mužov a všetkých naprieč profesiami a rôznymi vekovými skupinami.
To by mohlo signalizovať to, že aj keď ani dnes to nemajú ženy úplne vyhraté, tak v tých 70. rokoch bola pre ne situácia trochu iná. Spoločnosťou boli oveľa viac zneisťované, ako sú dnes. Boli menej zastúpené vo vysokých funkciách. A aj keď sa to nejakej žene podarilo, ale to platí aj dnes, tak stále môže mať pocit: „Patrím sem? Je toto naozaj moje miesto? Naozaj som si to zaslúžila? Nie som len nejaká divná výnimka?“
Chcem tým naznačiť, že impostor sa často týka minorít a skupín, ktoré sú dlhodobo spochybňované. To potom priamo ovplyvňuje aj ich vnímanie samých seba.
O impostor syndróme sme diskutovali aj na podujatí 30 pod 30. Hosťami bola Lenka Pavuková-Rušarová a CEO Dedolesu Jaro Chrapek. Foto: Marek Gavlák
Magazín Harvard Business Review tejto téme venoval článok s názvom Stop telling women they have imposter syndrome (v preklade: Prestaňte hovoriť ženám, že majú impostor syndróm). Hovoria v ňom o tom, akú úlohu zohrávajú mnohé pracovné prostredia v „podpore“ impostor syndrómu u žien.
„Ako postupujú v kariérnom rebríčku bieli muži, pocity pochybností zvyčajne ustupujú, pretože si potvrdzujú svoje schopnosti. Dokážu si nájsť vzory napríklad na manažérskych pozíciách a len zriedka, ak vôbec, ostatní spochybňujú ich kompetencie, prínos alebo štýl vedenia. Ženy zažívajú opak,“ píše Harvard Business Review.
Takže odpoveď na prekonanie impostor syndrómu nemusí byť v „náprave“ jednotlivcov, ale vo vytvorení prostredia, ktoré podporuje rôzne štýly vedenia a v ktorom sa rôzne rasové, etnické a rodové identity považujú za rovnako profesionálne… Je to tak?
Určite áno. Bolo by dobré, ak by si lídri boli tohto vedomí a boli citliví voči tomu, ako funguje ich firemná kultúra. Kto je v rámci nej uprednostňovaný a kto možno zostáva zabudnutý? Kto má viac reprezentácie vo vyšších funkciách? Nemusíme sa pritom baviť len o mužoch a ženách, ale napríklad aj o takzvanom ageizme – či sú v našej firme uprednostňovaní mladší ľudia alebo, naopak, starší.
Členovia menšiny, ktorá nemá až také privilégiá, sa môžu cítiť spochybňovaní či zneistení, čo, samozrejme, vplýva aj na ich výkonnosť, pretože títo ľudia sa napríklad boja ozvať, menej prijímajú výzvy, môžu byť menej výkonní, menej si veria…
Takíto ľudia veľmi často vyhoria, pretože ten konštantný sebamonitoring, či som dosť dobrý, a ten stres z toho, že sa nemôžem úplne uvoľniť a byť sám sebou, je dosť veľká emočná záťaž. Často je to spojené aj s nadprácou, lebo majú pocit, že musia niečo dobehnúť a dokázať niečo ostatným.
Čiže jedna vec je byť si vedomý toho, že takýto fenomén tu existuje. Druhá vec je potom vytvárať firemnú kultúru, ktorá je otvorená voči tomu, že ľudia môžu občas aj zlyhať a robiť chyby.
Pozor na prílišné chválenie
„Keď vyrastám v prostredí, ktoré jednoznačne tlačí na výkon, úspech či na bezchybnosť, ako dieťa si takéto presvedčenie osvojím, aj veľmi nevedomky, a nesiem si to so sebou do dospelosti.“
Akú úlohu zohráva výchova a prostredie, v ktorom vyrastá dieťa?
Veľmi veľkú. Už sa narodíme s istými predispozíciami, ktoré nás trošku smerujú k tomu, že toto (impostor syndróm, pozn. red.) sa nám môže v živote diať. A do toho výrazne vstupuje aj rodinné prostredie, ktoré k nám vysiela posolstvá.
Tie pritom vôbec nemusia byť vypovedané, ale ako deti to vytušíme. Napríklad, keď vyrastám v prostredí, ktoré jednoznačne tlačí na výkon, úspech či na bezchybnosť, takéto presvedčenie si ako dieťa osvojím, aj veľmi nevedomky, a nesiem si ho so sebou do dospelosti.
V niektorých rodinách často panuje presvedčenie o tom, že byť priemerný je najhoršie, alebo že chyby sú ten najhorší prehrešok, prípadne zlyhanie rovná sa slabosť… To sú presvedčenia, s ktorými ku mne do ambulancie prichádzajú dospelí ľudia. To, samozrejme, ovplyvňuje, ako o sebe rozmýšľajú a aký pocit sami zo seba majú.
Foto: archív Lenky- Pavukovej- Rušarovej
Mňa napríklad veľmi prekvapilo, keď som si prečítala, že impostor syndróm môže u dieťaťa poháňať nielen prílišné kritizovanie, ale aj chválenie. Viete mi o tom povedať viac?
Určite. Lebo toto sú dva extrémy nesprávneho hodnotenia dieťaťa, ktoré je buď príliš kritické alebo príliš protektívne a chváliace. Takže dieťa nemá šancu získať realistický sebaobraz a objektívne zhodnotiť to, v čom je dobré a v čom nie je.
Keď sa dieťa nespozná, dostáva falošný obraz o tom, že je úplne zlé alebo úžasné. Napríklad vníma rozdiel medzi tým, aký je jeho reálny výkon a tým, čo mu prichádza ako spätná väzba. A potom sa môže stať, že keď je dospelé, tak začína zlyhávať, pretože nie je zvyknuté vyvíjať zvýšené úsilie a nevie realisticky zhodnotiť svoje schopnosti, prepadá sa do dezilúzií zo samého seba. Tento človek potom nie je pripravený na reálne nástrahy života.
Druhá vec je, že takéto deti majú veľmi krehké sebavedomie a sú závislé od chvály. Veľakrát som sa stretla u klientov s tým, že boli vychovávaní s tým najlepším úmyslom v tom, aký obrovský potenciál majú a akí sú nadaní. No potom žijú s týmto nárokom na seba, chcú „dosiahnuť niečo veľké“. Ale príde taký obyčajný normálny život a hoci sú úspešní a pokračujú takým prirodzeným tempom, sú sklamaní sami zo seba a majú pocit, že zlyhávajú.
Narcistická doba
„Je tu obrovský rozdiel medzi tým, čo je reálne a čo predávame navonok.“
Neprispieva k tomu aj dnešná doba? Často totiž zvykneme odkazovať na to, aké dôležité je nájsť zmysel svojej práce, že musíme žiť naplno svoj potenciál a podobne.
Úplne d tým súhlasím. Je tu aj boom práve okolo impostor syndrómu, koľkokrát sa k nemu robí výskum, koľko článkov vychádza aj v mainstreamových médiách, koľko sa na neho odvolávajú ľudia aj v obyčajných rozhovoroch.
Myslím si, že to súvisí aj s tým, že žijeme narcistickú dobu. Je tu obrovský tlak na výkon a úspech, na to, ako vyzeráme a ako pôsobíme. To produkuje ľudí, ktorým na tom ohromne záleží a snažia sa to všetko dosiahnuť. No často je za tým všetkým skryté krehké sebavedomie – že takto sa musím tváriť, o toto sa musím snažiť, musím sa vedieť predať. Ale ja sám vnútri viem, že to nie je skutočnosť, že to tak celkom nie je.
Veď keď sa pozrieme, ako fungujú sociálne siete, ako funguje marketing… Že tá diskrepancia medzi tým, čo je reál a čo je ideál, čo predávame navonok, je čoraz väčšia… Myslím si, že práve preto je impostor fenomén teraz taký populárny aj medzi ľuďmi a že o ňom rozprávajú, že sa s tým identifikujú, lebo presne toto zachytáva. Navonok sa nejako tvárim, ale vnútri viem, že to celkom tak nie je.
Čiže impostor môže byť aj z toho, že nežijem to, čím vlastne vnútri úplne som?
Áno. On v sebe môže niesť aj zrnko pravdy. To si myslím, že sa často opomína. Nie je len o tom, že človek má nejaké nízke sebavedomie alebo veľké očakávania. Niekedy to môže byť skutočné.
Napríklad, sú ľudia, ktorým sa podarilo veľmi rýchlo zbohatnúť, náhle rozbehli firmu ako veľmi mladí, sami poriadne nevedia ako a len tušia, že boli na správnom mieste v správnom čase. Samozrejme, museli mať k tomu talent, museli na tom pracovať, ale tá náhoda alebo šťastie hrá veľkú rolu.
Alebo potom ľudia, ktorí boli vždy talentovaní, odmalička im niečo šlo veľmi ľahko a tým pádom v tom zažívali úspech bez nejakej námahy. Čiže zvonku ich všetci vidíme, že sú úspešní, ale oni v sebe majú zrnko pochybností, ktoré im hovorí, že sa na tom predsa až tak nenamakali, že si to možno v porovnaní s inými tak nezaslúžia.
Zvýšená námaha
„Ľudia trpiaci impostor syndrómom majú tendenciu k rozvoju vyhorenia či k depresiám. Sebaspochybňovanie im často komplikuje život aj produktivitu v práci.“
Ty si už spomínala, že veľa ľudí s impostor syndrómom sa pred výkonom excesívne pripravuje, ďalšia časť zase prokrastinuje. Aké sú teda tie dopady?
Takéto impostor prežívanie vlastne spôsobuje, že človek vydáva zvýšenú námahu celý čas a je jedno, či je to emočná námaha, fyzická alebo kognitívna. To má potom svoju cenu.
Vysvetlím to na takom príklade: Počas dňa nonstop prechádzame takými vlnami. Napríklad sa chystám na nejakú akciu, vidím pred sebou pohár s vodou, uvedomím si, že som smädná, mám chuť sa napiť, ten pohár chytím, napijem sa z neho, položím ho. To, čo v mojom vnútri prebieha, je vlastne taká krivka prežívania. Stúpa vo mne napätie, uvedomím si, že som smädná, urobím tú akciu a keď uhasím svoju potrebu, tak krivka klesá.
A takéto vlny, napätie-upokojenie, napätie-upokojenie, v nás prebiehajú nonstop. Či už ide o rôzne fyziologické alebo psychologické procesy.
Ľudia, ktorí majú tendenciu pochybovať o sebe alebo majú impostor syndróm, majú vlastne celú túto krivku prežívania komplikovanú. Lebo už keď sa chystajú na tú akciu, napríklad sa majú ozvať a niečo povedať, tak v nich to napätie pretrváva stále.
Najprv sa človek trápi tým, ako to bude prijaté. Je to dosť dobré? Nie je to blbý nápad? Nestrápnim sa? Ak prekoná tieto pochybnosti a ozve sa, za normálnych okolností by prišlo uvoľnenie a uspokojenie a môžeme sa pohnúť ďalej. No u nich prichádza ďalšia ruminácia. Ako to vyznelo? No to bola dobrá blbosť! Nikto na to nezareagoval, určite si myslia, že môj nápad je úplne o ničom.
Oni si teda touto krivkou prechádzajú nonstop, berie im strašne veľa mentálnej energie. A vlastne sa ani nevedia a nemôžu úplne uvoľniť a sústrediť sa trebárs na riešenie problému. Veľmi sa sústreďujú na seba, na to, ako pôsobia, ako vyzerajú.
A potom si overujú, ako to tí druhí ľudia berú. Je to veľmi vyčerpávajúce, a preto majú títo ľudia veľkú tendenciu k rozvoju vyhorenia či k depresiám. Veľmi im to komplikuje život aj produktivitu v práci.
Ako si pomôcť
Čo s tým môžeme robiť?
Jedným z prístupov, ktoré nám môžu pomôcť, je sebapoznávanie. Keď nahliadnem na svoje vzorce myslenia a fungovania, tak mám šancu ich ovplyvniť.
Potom existujú rôzne situačné veci, ktoré môžeme robiť. Napríklad, keď sa blíži nejaký výkon a vieme, že nám to spôsobuje úzkosť a strach, tak to prijmime namiesto toho, že si za to začneme nadávať. To totiž ľudia zvyknú robiť.
Impostor pocity môžeme použiť aj ako motor k tomu, aby sme sa lepšie pripravili, aby sme si premysleli, čo nás čaká a prečo je to pre nás dôležité. Pomôcť môže aj podpora od niekoho blízkeho.
V neposlednom rade je podľa mňa dôležité dopriať si po výkone reflexiu. Dovoliť si čas na strávenie úspechu, nielen nad tým mávnuť rukou a zmiesť zo stola s tým, že to bude lepšie.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
