Kancelária Jakea Burtona Carpentera, muža, ktorý spopularizoval snoubord, bola plná najrôznejších vecí. Akoby vzdávala poctu jeho najväčšej vášni. Váľalo sa tu minimálne 40 snoubordov, vrátane jednej dosky z 30. rokov minulého storočia, ktorú si kúpil v antikvariáte.
A všade ležali papieriky s Burtonovými poznámkami – na stenách, na chrbtoch kníh, na stole, jednoducho všade. Poznámky, nápady a pripomienky…
V 80. rokoch Burton stabilne rástol, ale nie a nie sa etablovať na mainstreamových trhoch. Lyžiarske rezorty snoubordy na zjazdovkách zakazovali. Kolovala predstava, že na doskách jazdia chuligánski tínedžeri, ktorí nerešpektujú základné pravidlá.
„Som späť, aby som sa sústredil na to, čo mám najradšej,“ povedal Carpenter na jar 2019.
Bolo to mesiac pred tým, ako zomrel.
Bez dychu
Krátko na to, ako sa v roku 2012 zotavil z rakoviny semenníkov, mu diagnostikovali takzvaný Miller Fisherov syndróm, pomerne vzácnu chorobu nervového systému. Úplne ho paralyzovala: nebol schopný chodiť, hovoriť, v roku 2015 dva mesiace ani sám dýchať.
So všetkým sa popasoval a vrátil sa k snoubordom a dizajnovaniu dosiek značky Burton, ktorú založil pred vyše 40 rokmi. Stal sa z neho produktový manažér a v roku 2018 priviedol na svet novú kolekciu nazvanú Mine77.
Už vedel, že biznis, ktorý založil, je v najlepších rukách. V roku 2016 ho prevzala a začala riadiť jeho manželka Donna, ktorá ho spoločne s ním budovala 37 rokov. S riadením firmy jej pomáhal John Lacy, ktorý bol u Burtonovcov skoro štvrťstoročie.
Carpenterova manželka Donna. FOTO: Aaron Kotowsky
Po smrti manžela je Donna Carpenter dedičkou celej značky a s majetkom 700 miliónov dolárov členkou rebríčka najbohatších self-made Američaniek.
Do smrti optimistom
Rozhovor, ktorý v roku 2019 poskytol Forbesu, bol jedným z posledných. O mesiac oznámil ľuďom vo firme, že rakovina sa vrátila.
„Ide o ten istý nádor, s ktorým som už bojoval. Úplne som sa ho nezbavil, niečo zostalo a postupne sa rozrástlo,“ konštatoval večný optimista. Dodal, že aj z tejto kaše by sa mal dostať.
„Bol telom i dušou snoubordista, človek, ktorý nám všetkým dal šport, ktorému sme raz a navždy prepadli,“ napísal Lacy v e-maile zamestnancom po Carpenterovej smrti.
Začínal ako 23-ročný
Skutočne, bol to práve Carpenter, kto sa o popularizáciu snoubordingu zaslúžil najviac. Prvé dosky vyrobil ako 23-ročný v roku 1977. Vtedy sa na nich nesmelo jazdiť v žiadnom lyžiarskom stredisku v USA. Carpenter však z bizarného hobby spravil masový šport.
V začiatkoch bola značka Burton synonymom snoubordu, hoci sám Carpenter priznával, že on dosky nevynašiel. „Boli tu ešte ďalší, nejaký Winterstick a potom Simms. Všetci sme to skúšali, ale ja som v tom bol najlepší,“ spomínal.
A mal pravdu. Inovoval snoubord tak, že sa dal ovládať rovnako dobre ako lyže. V spolupráci s rezortmi predvádzal, že ide o úplne bezpečný šport. Dal dohromady celosvetovú distribučnú sieť, založil dnes už tradičné preteky Burton U. S. Open.
Jake Burton Carpenter na snímke z roku 2002. FOTO: TASR, AP
Vďaka tomu všetkému sa zo snoubordu stal celosvetový fenomén.
Firmu budoval podľa schémy „čo najrýchlejšie zbohatnúť“. Dnes ju tvoria pobočky v šiestich krajinách s viac ako tisíckou zamestnancov. Tržby sa v posledných rokoch odhadujú v rádoch stoviek miliónov dolárov, na celosvetovom trhu firme patrí zhruba 30-percentný podiel.
Hodnota značky Burton, ktorú spoluvlastnil s manželkou, sa dnes odhaduje na zhruba 700 miliónov dolárov.
Snurfboard, nie snowboard
Carpenter prepadol – budúcemu – snoubordingu ako 14-ročný. Vtedy si kúpil predchodcu snoubordu, dosku „snurfer“. „Bola to taká dosť primitívna doska bez viazania,“ spomínal na dobu dospievania, ktorú trávil s tromi staršími súrodencami na Long Islande.
Snurfboard v časoch začiatkov Burtonu. Foto: archív značky Brunswick
Jeho staršia sestra sa stala modelkou, objavila sa aj na titulnej stránke magazínu Glamour. Starší brat zomrel vo vojne vo Vietname. Keď krátko po ňom zomrela aj jeho matka, a to na leukémiu, mal Carpenter iba 17 rokov.
Po promócii na Newyorskej univerzite v roku 1977 absolvoval krátku stáž v malej banke na Manhattane. Stres a dlhá pracovná doba na Wall Street neboli tým, po čom túžil. Vtedy si spomenul na snurferov.
Tak to skúsim sám
„Čakal som, že myšlienku niekto dotiahne, ale nikto sa jej neujal. Tak som sa do toho pustil sám,“ povedal.
Dal výpoveď a presťahoval sa. Dostal prácu ako barman a od majiteľa baru povolenie pracovať v jeho dielni. O rok prišiel vďaka dedičstvu po babičke, 200-tisíc dolárom, s prvým prototypom a začal s ručnou výrobou snoubordov.
Jake Burton Carpenter. FOTO: Aaron Kotowsky
„Hneď ako som bol spokojný s dizajnom, zobral som si kus papiera a povedal si – OK, keď urobím 50 dosiek za deň, mohol by som za rok zarobiť 100-tisíc dolárov. Super,“ spomínal na svoje začiatky. „Dokonalá schéma, ako čo najrýchlejšie zbohatnúť.“
Najal dvoch kamarátov a príbuzného a začali vyrábať 50 dosiek denne. Výroba zhltla takmer polovicu peňazí po babičke. Firmu nazval Burton, čo bolo jeho druhé krstné meno a babičkino priezvisko.
Predaje však viazli. „Prvý rok sme predali len 300 snoubordov. Mali sme na sklade dosiek na tri roky dopredu, tak som konečne zatiahol za ručnú brzdu a povedal dosť – peniaze miznú a my nezarábame.“ Traja zamestnanci dostali výpoveď.
Nová cieľová skupina
Zamyslel sa a zistil, že skúšal preraziť na nesprávnom trhu. „Čakal som, že mojou cieľovkou sú študenti vysokých škôl okolo 22 rokov, pritom najväčší záujem o nás mali 15- až 16-ročné decká. V podobnom veku, v akom som bol ja, keď som skúšal jazdiť na snurfe,“ uvedomil si.
Zmenil zacielenie a o rok predal 700 snoubordov. Potom sa predaje ďalej zdvojnásobovali.
Jake Burton Carpenter s manželkou Donnou. FOTO: Aaron Kotowsky
Keď na Silvestra roku 1982 stretol Donnu, mal už vraj zarobený „milión“. Mala 18 rokov a študovala na Barnard College. Jej rodina vlastnila nehnuteľnosti v Greenwichi v štáte Connecticut a v Strattone vo Vermonte.
Rande v dielni
„Keď mi povedal, že si zarába výrobou snoubordov, spomínam si, ako som sa ho pýtala – čo to je? Nikdy predtým som o tom nepočula,“ spomínala pre Forbes.
„Najskôr som si hovorila: Ježiš, som preňho priveľmi cool a vzdelaná a tak ďalej. Ale bolo na ňom niečo, čo ma fakt priťahovalo. Bol to tvrdo pracujúci chlapec, pritom jemný, úplne iný ako ostatní z Greenwichu.“
Čoskoro začala jazdiť cez víkendy pravidelne do Vermontu, spočiatku na návštevu, potom ako jeden z neoficiálnych zamestnancov. Vyrábali snoubordy spoločne. „Tak vyzerali naše prvé rande,“ smeje sa dnes Donna.
Ešte toho roku sa zobrali.
Chuligáni na doskách
V 80. rokoch Burton stabilne rástol, ale nie a nie sa etablovať na mainstreamových trhoch. Lyžiarske rezorty snoubordy na zjazdovkách zakazovali. Kolovala predstava, že na doskách jazdia chuligánski tínedžeri, ktorí nerešpektujú základné pravidlá.
Dosky mali povesť nebezpečnej hračky.
Bronzový medailista z Pekingu 2022 Mons Roisland vo finále big air. FOTO: SITA, AP
Na tom všetkom niečo bolo. Snoubordisti si naozaj s pravidlami na zjazdovkách hlavu nelámali. Zároveň sa dosky ovládali horšie, bolo zložitejšie na nich manévrovať aj zastavovať.
Carpenter sa rozhodol to zmeniť a pojať snoubordy viac ako lyže. Počas cesty do Rakúska s Donnou a jej rodinou obiehal tamojších lyžiarskych výrobcov, aby ich pre svoj nápad získal.
Po niekoľkých odmietnutiach uspel – v malej dielni a obchode Keil v Innsbrucku. Tam nastal zásadný obrat: vďaka kovovým hranám a telu z polyetylénu sa snoubordy stali rovnako dobre ovládateľnými ako lyže.
Dnes je Keil najväčší výrobca snoubordov, ktorý vyrába exkluzívne pre značku Burton.
Onedlho sa Jake s Donnou do Rakúska presťahovali. Prichádzali im objednávky od obchodníkov, ktorí chceli snoubordy predávať v Európe – dovtedy boli iba v USA.
„Pohybovla sa vo výrobe, tak sa obrátil na mňa: Mohla by si si to vziať na starosti?“ spomínala Donna. „Nemala som absolútne potuchy, čo robím, ale nasledujúce štyri a pol roka som budovala európsku distribučnú sieť.“
Lyže zaostali
V roku 1989 sa vrátili do USA a z Donny sa stala finančná šéfka. Firma rástla trojcifernými násobkami. Zo snoubordu sa stal celosvetový fenomén, lyže zaostávali. „Neprišli dlhé roky s ničím novým, aj preto sa snoubord tak rýchlo dostal na koňa,“ zhodnotila Donna.
Pilot F1 za Ferrari Eddie Irvine popularizuje nový olympijský šport v roku 1998. FOTO: TASR, AP
S doskami sa spájalo čoraz viac slávnych mien a súboj nového odvetvia s lyžovaním dostával stále viac priestoru v televízii. Nakoniec Medzinárodný olympijský výbor zaradil snoubording na program olympijských hier – po prvýkrát v Nagane v roku 1998.
Do tričiek!
Burton vytvoril trh, na ktorý sa rýchlo drali výrobcovia ako Salomon, Ride alebo Arbor. Reagoval diverzifikáciou. Od roku 2004 skupoval malých výrobcov nielen snoubordov, ale aj skejtbordov či surfov.
Do portfólia zaradil aj oblečenie, tričká, krátne nohavice alebo plavky s logom firmy. O štyri roky už pod firmu patrilo celkom 12 ďalších značiek.
Čo vyzeralo ako strategický manéver, sa však s nástupom ekonomickej krízy ukázalo byť omylom. Firmu netrápil žiadny veľký dlh, zväčšovali sa však objemy sezónnych úverov. Jadrom biznisu pritom zostávalo zimné vybavenie, nie doplnky.
Prvým slovenským olympijským medailistom sa stal snoubordista Radoslav Židek – v roku 2006 v Turíne. FOTO: TASR
Aby mohol úvery splácať, musel si Burton udržať príjmy – a v roku 2009 mu dych došiel. Banka J. P. Morgan naúčtovala firme štyri milióny dolárov penále. Jake s Donnou si prestali vyplácať platy, mzdy ostatných zamestnancov zoškrtali, došlo aj na prepúšťanie.
„Vytratil sa pôvodný zmysel. Mali sme pod sebou zrazu fúru značiek, ktoré nemali so snoubordingom nič spoločné,“ spomína Donna.
3D snoubord
V roku 2011 otvoril Burton úplne nový technologický areál. Volá sa Craig po slávnom snoubordistovi Craigovi Kellym a vyvíja úplne nové produkty. Firma vyhodnocuje podnety od zákazníkov, na 3D tlačiarňach vyrába prototypy dosiek, testuje a vylepšuje ich.
O rok nato sa Burton vzdáva všetkých akvizícií až na tri značky: Analog, Anon Optics a Channel Islands. Firma sa vracia ku koreňom a keď Donna v roku 2016 preberá vedenie, hovorí: „Sme predovšetkým jazdci. Sústreďme sa teda na to, čo je najlepšie pre jazdcov. Ostatné príde samo.“
Jake Burton Carpenter v roku 2012. FOTO: SITA, AP
Carpenter celé desaťročia písal list spotrebiteľom na prvej strane ročného katalógu. Vždy začínal pozdravom: „Drahý jazdec…“ (v orig. Dear Rider)
Drahý jazdec…
„…povedz celý príbeh, dobré aj zlé, nič neprisladzuj.“
Fráza sa stala aj menom dokumentu o Carpenterovi „Dear Rider“ od Red Bull Media House, ktorý debutoval v novembri 2021 na HBO. Pracovný názov však znel inak. Odkazoval na článok časopisu Time z roku 1988, v ktorom bol snoubording označený ako „najhorší nový šport“ roka.
„Zanechal veľmi jasné inštrukcie, o čom má byť dokument,“ spomína na Carpentera režisér Fernando Villena. „Povedal – povedz celý príbeh, dobré aj zlé, nič neprisladzuj.“
Vo februári 2020 film nakrúcali vo Vaile v Colorade. Konala sa „jazda pre Jakea“, zúčastnili sa desiatky snoubordistov vrátane jazdcov tímu Burton ako Shaun White, Danny Davis, Mark McMorris a Kelly Clark, ktorí spolu jazdili po U-rampe.
Legenda snoubordu Shaun White sa v Pekingu rozlúčil s kariérou. FOTO: SITA, AP
O dva týždne neskôr sa svet zatvoril.
Inšpirácia, odhodlanie a túžba
Produkčný tím musel celý film znovu premyslieť. Stal sa viac archívnym, vznikol tak intímnejší a srdečnejší dokument. V lete 2020 štáb nakrúcal scény s rodinou doma vo Vermonte. Bolo to len pár mesiacov po tom, čo Carpenter zomrel… A rozhovory boli emotívne.
Jake Burton Carpenter s manželkou Donnou. FOTO: Aaron Kotowsky
„Najzaujímavejšia časť pre ľudí, ktorí o snoubordingu nevedia nič, je jeho odhodlanie a túžba. Išiel za svojím snom, je to úžasne inšpiratívne,“ povedal dvojnásobný olympijský medailista z Kanady Mark McMorris, ktorý sa stal profesionálom vo veku 15 rokov a po celý život bol členom tímu Burton Snowboards.
Autorky pôvodných článkov sú Elisabeth Brier, editorka Forbes.com, a prispievateľka Michelle Bruton, ktorá píše na Forbes.com o športe.
