„Je pomerne bežné, že keď nám nie je dobre alebo sme unavení, dáme si tabletku alebo ďalšiu kávu. No kam sa vtedy podeje tá bolesť či únava? Ak dlhodobo potláčame signály tela, že niečo nie je v poriadku, jedného dňa to niekde vyrazí,“ hovorí psychológ Matúš Bakyta v najnovšej epizóde podcastu Nevyhorení. Hovoríme v ňom o skrytom strese a o tom, ako si vyberá svoju daň.
Reakcie na stres typu útok či útek sa vyvinuli, aby nám umožnili prežiť. V priebehu rokov sme však stratili kontakt s vnútorným inštinktom, ktorý slúži ako výstražný systém. Často sa teda stáva, že hoci naše telo spustí stresovú reakciu, myseľ si túto hrozbu neuvedomuje. Zotrvávame vo fyziologicky stresujúcich situáciách a skutočnosť, že sme vystavení stresu, si uvedomujeme len matne alebo vôbec.
Uznávaný lekár Gábor Maté vo svojej knihe „Keď telo povie nie“ veľmi podrobne vysvetľuje, aký je vplyv chronického stresu na naše fyzické zdravie. Ja sama som ju čítala so zatajeným dychom, a preto som sa rozhodla pozrieť sa na túto tému bližšie.
Spoločne so psychológom Matúšom Bakytom sa v tomto diele podcastu Nevyhorení rozprávame o skrytom strese: kde pramení, akú rolu zohrávajú naše potláčané emócie a traumy a aké dôležité sú hranice. Pretože, keď sme sa z nejakého dôvodu nenaučili, ako povedať nie, naše telo to nakoniec môže urobiť za nás.
Prinášame vám najzaujímavejšie myšlienky z podcastu:
Ako škodí nášmu telu
Choroby nie sú len výsledkom „vonkajšieho útoku“ na naše telo, často vznikajú u zraniteľných osôb, ktorých organizmus už nemá dostatočnú silu brániť sa. Vedci dôkladne zmonitorovali, ako oslabuje činnosť imunitného systému napríklad chronický stres.
Podľa dávnejšej štúdie si až 80 % ľudí, ktorí dlhodobo podliehali stresu, nevytvorilo po očkovaní dostatočnú imunitu voči chrípke, na rozdiel od skupiny, ktorá stresu nepodliehala. Pri inom prieskume sa zase ľuďom s chronickým stresom hojili rany o 9 dní dlhšie ako druhej skupine.
„Keď zaznamenáme hrozbu, náš hypotalamus vypustí hormón, ktorý putuje do hypofýzy a tá uvoľní ďalší hormón, ktorý krvným obehom putuje do nadobličiek. Tie začnú vylučovať kortizol, ktorý pôsobí takmer na všetky tkanivá v tele, od mozgu cez imunitný systém až po črevá a kosti. Naše telo sa týmto spôsobom pripravuje na tzv. útok alebo útek. Keď v tomto ohrození zotrvávame dlho, naše orgány na to nejako zareagujú,“ hovorí Bakyta v podcaste.
Vnímané ohrozenie či záťaž pritom nemusia byť extra viditeľne, pokojne môže ísť o neustále deadliny v práci či nekomunikovaný problém v rodine. „Keď však s týmto stresorom žijeme dlhodobo a nedostatočne sa s ním vysporiadame, po tej fyzickej stránke sa niekde prejaví,“ dodáva psychológ.
Skrytý stres
Bakyta v rozhovore vysvetľuje aj rozdiel medzi akútnym a chronickým stresom, ktorý sa nazýva skrytý. „Ten je nebezpečný v tom, že väčšinou ide o nahromadené záťaže počas dlhšieho obdobia. Človek si ho pritom nemusí ani uvedomovať,“ dodáva psychológ.
Deje sa to napríklad vtedy, keď sme pod vplyvom nevedomých emócií, alebo keď nie sme v kontakte s reakciami svojho tela. Psychológ tu upozorňuje na jeden extrém.
Veľa ľudí, ktorí zažívali chronický stres napríklad v detstve, ho dnes podľa Bakytu považuje za bežný spôsob fungovania. Dokonca si môžu od stresových hormónov vypestovať aj závislosť. „Keď u takýchto ľudí stres poľaví, môžu vnímať akýsi pocit prázdnoty, nudy či zúfalstva,“ dodáva.
Nejasné hranice
Bakyta sa vo svojej praxi stretáva často s témou nejasných hraníc, ktorá tiež súvisí so stresom. „Už v detstve mnohých z nás učili neustále každému vyhovieť, neodvrávať, byť tým dobrým dievčatkom či chlapčekom, ktorý neplače. Časť ľudí aj preto nemá jasne určené hranice a nevedia, koľko je vlastne dosť,“ hovorí psychológ.
Ľudia s nejasnými hranicami však dlhodobo žijú v strese, hoci sa to naučili vytesniť z vedomého vnímania. Stres je trvalou súčasťou ich každodenného života, pretože doň neustále zasahujú druhí. „Ja som si kedysi aj premenoval syndróm vyhorenia na syndróm vyhovenia,“ dodáva s humorom Bakyta
Mechanizmus potláčania
Veľkú rolu podľa psychológa zohráva aj potláčanie emócií, ktoré vnáša chaos aj do fyziologických mechanizmov a naše obranné mechanizmy prestávajú fungovať. Namiesto toho, aby zdravie chránili, ho začnú ničiť.
„Mnohým ľuďom uzavretie alebo odstrihnutie od emócií pomohlo prežiť ťažké situácie, napríklad v detstve. Ale keď s tým neskôr nepracovali a neuvedomili si tieto traumy, môže im to v ďalšom živote spôsobiť problémy,“ hovorí Bakyta. Podľa psychológa však existujú spôsoby, ako aj po rokoch zmeniť naučený vzorec takéhoto fungovania.
„Prvým krokom je uvedomenie si, že takýmto spôsobom fungujem. Vládne tu taký mýtus o traume, že to musí byť niečo veľké, nejaká obrovská životná rana. No existujú aj traumy s malým ‚t‘. Napríklad keď sa nám rodičia dostatočne nevenovali, alebo sme zažívali inú osamelosť. Nemusí tam ísť vyslovene o život,“ hovorí Bakyta.
Veľmi dôležité je podľa neho počúvať vlastné telo. Skúste sa napríklad aj teraz na chvíľku zamyslieť nad tým, ako sa máte, ako sa cítite vo svojom tele, čo by mu napríklad pomohlo.
Porozmýšľajte, akú mieru stresu zažívate a čo by vám mohlo pomôcť ho odbúrať alebo zmierniť. „No najmä si nevravte, že to nie je také zlé,“ dodáva psychológ.
Rozhovor so psychológom Matúšom Bakytom si môžete vypočuť v novom diele podcastovej série Nevyhorení.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.