Bol začiatok novembra 1984, chladné a sivé popoludnie, keď som ako prváčka v meste Charkov – vo vtedy sovietskej Ukrajine – kráčala domov zo školy. Mala som dobrú náladu, bola som pripravená dobyť svet. Na slávnostnom ceremoniáli v predvečer výročia Veľkej októbrovej revolúcie ma so spolužiakmi prijali do organizácie „Malých októbristov“ – vstupnej brány pre všetkých mladých, nádejných sovietskych komunistov.
Výchova malých komunistov
Napriek vetru a mrazu som si rozopla kabát, aby všetci na ulici videli môj nový, lesklý odznak s červenou hviezdou, v strede ozdobený zlatým portrétom malého Vladimira Iľjiča Lenina. Mala som ho pripnutý na ľavej strane hrude, bližšie k srdcu. Zložila som si klobúk, aby trblietavá sponka vo vlasoch dopĺňala žiaru malej červenej hviezdičky. A dúfala som, že sa ma na to niekto opýta. Ale nikto to neurobil.
Odznak Malých októbristov mal v strede zlatý portrét malého Vladimira Iľjiča Lenina. Foto: Wikimedia v licencii GFDL
Keď som prišla domov, bola som príliš nepokojná a rozrušená, a tak mi dali do ruky smetný kôš s novinami Pravda naspodku a išla som vyniesť smeti. Dúfala som, že cestou narazím na niekoho, s kým by som sa mohla podeliť o svoje novinky.
Vonku zvyčajne na lavičke sedávala skupinka starých dám zo susedstva, no v ten deň bola príliš zima a sedela tam len jedna osamelá žena, ktorá nevyzerala byť zhovorčivá. „Prečo máš rozopnutý kabát?“ spýtala sa ma, keď som prechádzala okolo. „Dnes som sa stala malým októbristom!“ povedala som a ukázala na svoju hviezdu. Pozrela sa na mňa s prázdnou tvárou a povedala: „Mala by si si dať čiapku.“
Mašinéria na ovplyvňovanie verejnej mienky
Zažila som si svoje, čo sa týka vymývania mozgov.
Detstvo som strávila v Sovietskom zväze, až kým sa v decembri 1991 Zväz sovietskych socialistických republík nerozpustil. Čas, rozpad sovietskeho režimu a odhalenia, ktoré to so sebou prinieslo, nahlodali moju vieru v komunizmus a štátnu propagandu, ktorá maskovala svoje chyby a zaslepovala priaznivcov. Zažila som si svoje, čo sa týka vymývania mozgov.
Metódy, ktoré používala sovietska propagandistická mašinéria na ovplyvňovanie verejnej mienky, sú stále živé – vďaka bývalému agentovi KGB, ktorý má v súčasnosti moc v Rusku –, hoci často zostávajú nepovšimnuté.
Stojí za to obzrieť sa späť a pripomenúť si, ako populácia približne 300 miliónov sovietov žila pod komunistickou vládou po celé generácie a ako si komunistická strana medzi nimi pestovala lojalitu.
Toto je moja správa o tom, aké to bolo byť malým komunistom v Sovietskom zväze, keď sa ZSSR začal rozpadať.
Keď sa prechádzam bludiskom svojich spomienok, zisťujem, že je plné propagandy. Je ťažké nájsť z neho cestu von. Možno preto, že pre mňa a ďalších ľudí, ktorí sa narodili a vyrástli za železnou oponou, nebolo ZSSR ríšou zla ani tajomnou spoločenskou utópiou – bol to náš domov.
Ako sme žili
Bývali sme v malých bytoch vo viacgeneračných rodinách, nosili sme školské uniformy a červené pionierske šatky. Rodiny sa stretávali pri stoloch nad varenými zemiakmi, klobásou, nakladanými paradajkami a uhorkami. Ako malé papagáje sme opakovali stranícke slogany: Proletári všetkých krajín, spojte sa! Všetka moc Sovietom. Mier ľuďom. Pôda roľníkom.
Novoročná oslava v sovieskej škôlke. Foto: z rodinného archívu Katye Soldak
Na cestu malého komunistu som nastúpila začiatkom 80. rokov, v posledných rokoch vlády Leonida Brežneva, generálneho tajomníka Sovietskeho zväzu, ktorý bol pri moci 18 rokov až do roku 1982. Toto obdobie bolo všeobecne známe ako „éra stagnácie“, ktorá sa vyznačovala nedostatkom ekonomických reforiem a celkovou dezilúziou.
„Hovorili nám, že žijeme v najlepšej krajine na svete…“
Zatiaľ čo naši rodičia – mnohí z nich stratili vieru v komunistickú stranu – skepticky diskutovali o nedostatkoch Sovietskeho zväzu, školáci po celej krajine študovali školské osnovy a zúčastňovali sa podujatí pre mládež, ktorých cieľom bolo vzbudiť uznanie a úctu voči komunizmu a vodcovi. Náš drahý Vladimír Iľjič Lenin — „deduška Lenin“, tak sme ho označovali.
Hovorili nám, že žijeme v najlepšej krajine na svete, a ako deti sme ďakovali starému otcovi Leninovi za šťastné detstvo – z celého srdca sme verili, že naše detstvo bolo naozaj šťastné.
Pamätám si aj na zábavu: pobehovali sme s priateľmi, bez dozoru a hladné; hrali sa „na vojnu“, pričom niektoré deti boli Rusi, ostatné Nemci. Niekde tam je aj spomienka na to, ako som od babičky dostala exotické ovocie – banán, ktorý celé dni ležal v kuchynskej skrinke, kde v tme dozrieval.
V ďalších spomienkach vidím svoju rodinu, ktorá sa zišla po práci a pozerala krasokorčuľovanie na starom čiernobielom televízore. Aj babičku, ktorá nám pripravovala bliny (lievance, poz. ed.).
Napriek pochmúrnym šedivým fotkám zo škôlky (na ktorých sa nikto – študenti, učitelia, ani portrét Lenina na stene – neusmieva) sú moje spomienky veselé. Boli sme šťastní, že sme sa narodili v nádhernej krajine s lídrami najvyššej kvality a bolo nám ľúto ľudí, ktorí sa narodili v iných krajinách.
Ako obyčajné sovietske dieťa som bola od škôlky vychovaná ako vlastenec, zástanca komunistickej strany a vyznávač Lenina. Smútila som za našimi generálnymi tajomníkmi – Brežnevom, Jurijom Andropovom a Konstantinom Černěnkom –, keď na začiatku 80. rokov jeden po druhom v priebehu dva a pol roka zomreli.
Keď zomrel Brežnev
Snažila som sa v sebe nájsť smútok.
Keď zomrel Brežnev, učitelia nám povedali, že odišiel veľký vodca a mali sme za ním smútiť. S mojimi päťročnými rovesníkmi som sedela v tichu a počúvala prenikavý zvuk sirén vychádzajúcich z neďalekej továrne. Snažila som sa v sebe nájsť smútok.
V rámci raného vzdelávania sme sa učili sovietsku propagandu sprevádzanú vodnatým prevareným mliekom, ktoré sme mali piť v škôlke. Naše učiteľky sa s nami rozprávali „o nich“. „Oni“ boli ľudia na Západe. Pri jednej príležitosti nám učiteľka ukázala noviny s fotografiou vychudnutých deti v pruhovaných šatách. Povedala nám, že západné médiá zverejnili tento obrázok a napísali, že je to chudobná sovietska mládež, s ktorou sa zaobchádza ako s väzňami. V skutočnosti to boli deti v županoch kráčajúce na kúpalisko.
Pamätám si, ako som si myslela, že by bolo skvelé, keby aj moja materská škola mala bazén. Do toho času som totiž bazén ešte nikdy nevidela. Existovali v mojej mysli rovnako ako nejaké exotické zviera alebo nenavštívené mesto.
Strach z učiteliek
Aby sme vybudovali svetlú budúcnosť, museli sme byť tvrdí a výkonní. Individualita nebola vítaná. (…) Ak by dnes moje dieťa kŕmili lepkavou kašou z prosa a slaným margarínom natretým na zatuchnutý chlieb, alebo by ho ostro napomínala a kričala naň vychovávateľka, zavolala by som sociálku.
Rozmýšľala som aj nad tým, že v škôlke s nami nezaobchádzali ako s väzňami. Iste, museli sme stáť v rade a poslúchať a mali sme obrovský strach z učiteliek, ale mali sme hračky a občas sme sa mohli hrať.
V mojom sovietskom detstve, najmä na základnej škole, neboli krik, fyzické tresty a drsné reči výnimočné. Nepokladali sme to za niečo dôležité. Aby sme vybudovali svetlú budúcnosť, museli sme byť tvrdí a výkonní. Individualita nebola vítaná; v rámci socializmu sa podporovala kolektívna práca a pevné vedenie.
Ak by dnes moje dieťa kŕmili lepkavou kašou z prosa a slaným margarínom natretým na zatuchnutý chlieb alebo by ho ostro napomínala a kričala naň vychovávateľka, zavolala by som sociálku.
Pre mnohých z nás, ďaleko za železnou oponou, komunizmus a jeho rituály – pozdravy, heslá, vlajkové pochody – istým spôsobom nahradili náboženstvo. V škôlke som sa dozvedela, že máme byť ateisti. „Veríš v Boha?“ pýtala som sa spolužiakov. Jedno dievča mi povedalo, že áno. „Je to nesprávne,“ povedala som jej.
„Boh neexistuje a nemali by sme v neho veriť.“ A pozerala som sa aj na moju starú mamu z vidieka, ktorá sa každé ráno a večer modlila.
Zovretie komunizmu sa uvoľňovalo len pomaly
Na základnej škole začalo byť všetko omnoho vážnejšie. Hoci komunistická ideológia uvoľnila svoje pevné zovretie už počas generácie mojich rodičov, sovietska propaganda bola stále silná. Školský systém naďalej produkoval mladých komunistov.
Ako všetci prváci, aj ja som sa pripojila k organizácii Malých októbristov (predstavte si niečo ako komunistickú verziu Amerických mladých skautov), ktorá sa o pár rokov neskôr stala súčasťou organizácie Mladých pionierov a tá zas otvorila dvere ku komsomoľským pochodom (Komsomol bola organizácia, tzv. Všezväzový leninský komunistický zväz mládeže, pozn. ed.). Následne sa dospelý človek stal plnohodnotným členom komunistickej strany.
Každý je iskrou, spolu sme plameň
Vstup do týchto organizácií nebol síce oficiálne povinný, ale počas celého môjho detstva som nepočula o nikom, kto by do nich nevstúpil. Neskôr som (už v dospelosti) natrafila na pár odvážlivcov, ktorým sa podarilo odmietnuť vstup, ale boli to vzácne výnimky.
Záber z prehliadky pionierov, máj 1982, Červené námestie. Foto: Youtube/Prehliadka pionierov/DronovDA
Ako mladí pionieri sme sa zúčastňovali na rôznych ideologických ceremóniách, ktoré nahrádzali bežné školské vyučovanie. V stovkách sme pochodovali po námestí, spievali hymny a skandovali heslá: „Snažiť sa, hľadať, nájsť a nevzdávať sa!“ alebo „Každý z nás je iskra, spolu sme plameň!“
Zvyčajne na pódium pozvali skupinku najusilovnejších pionierov, aby predniesli vlastenecké básne. Často som bola jednou z nich.
Rok čo rok sme si pripomínali úmrtie mladých komunistov, ktorí položili životy buď pri pomoci boľševikom po revolúcii v roku 1917, alebo v boji proti nacistom počas 2. svetovej vojny. Každú jeseň sme sa zúčastnili povinnej národnej vojenskej športovej hry s názvom „Zarnica“, v ktorej školáci hrali vojnové hry a učili sa základný boj v teréne.
Desivé príbehy propagandy
Namiesto Mickey Mousa sme vyrastali na príbehoch o politicky angažovaných deťoch – malých sovietskych hrdinoch. Hlavným vzorom pre sovietske deti bol Pavlik Morozov, mučeník z 30. rokov…
Počas povinných výročných prehliadok každej triede pridelili vojenskú divíziu. Obliekli sme sa do uniforiem, spievali vojenské piesne a pochodovali. Pochodovali sme na Deň Veľkej októbrovej revolúcie, Deň mladých bojovníkov proti fašizmu, Deň sovietskej armády a námorníctva, Sviatok práce, Deň víťazstva, Deň mladých pionierov, Deň narodenia Vladimíra Lenina, deň jeho úmrtia…
V hudobnej škole sme sa popri hudbe Čajkovského a Mozarta učili aj ideologicky podfarbené skladby o našej vlasti, hrdinoch-pilotoch a mŕtvych vojakoch z 2. svetovej vojny. Vždy boli súčasťou každého vystúpenia.
Namiesto Mickey Mousa sme vyrastali na príbehoch o politicky angažovaných deťoch – malých sovietskych hrdinoch. Hlavným vzorom pre sovietske deti bol Pavlik Morozov, mučeník z 30. rokov. Vo svojich 13 rokoch udal svojho vlastného otca úradom preto, že nezdieľal Pavlíkovu vieru v komunizmus a nepodporoval stratégiu kolektívneho poľnohospodárstva Josifa Vissarionoviča Stalina.
Hoci je to s najväčšou pravdepodobnosťou výmysel nejakého propagandistu, príbeh hovorí o tom, že Pavlíkovho otca poslali do pracovného tábora a neskôr bol popravený, zatiaľ čo Pavlíka zavraždila jeho vlastná rodina.
V rámci našich školských osnov sme diskutovali o tomto mladom mučeníkovi, chválili sme jeho statočnosť a vernosť komunizmu, vstrebávali sme jeho príbeh z básní a učebníc.
Pohľad do bežnej rodiny
V obývačke na jedálenskom stole mi ušili šaty z otcových košieľ, zimných kabátov a tašiek. Dobrý tovar bolo v sovietskych obchodoch ťažké nájsť.
Svoje politické vplyvy som si priniesla aj domov. V papiernictve som si kúpila portrét mladého Lenina a pripla na stenu nad pracovným stolom v spálni. Vlastnú spálňu som však nemala. Naša päťčlenná rodina – moji rodičia, teta, babka a ja – sme zdieľali malý dvojizbový byt, kde naša rodina varila, zabávala sa, učila sa, šila, štrikovala a príležitostne hostila hostí.
Volodya Ulyanov (Lenin). Foto: Pohľadnica, archív Katye Soldak
Všetci sme spali na rozkladacích pohovkách. Každé ráno sme postele zložili a nábytok prikryli prikrývkami. V určitom okamihu sa moja teta vydala a odsťahovala. Išla bývať s manželom a jeho rodičmi, čo nám poskytlo trochu viac priestoru, kým sa nenarodila moja mladšia sestra.
Medzitým som spala v obývačke na rozkladacom kresle vedľa pohovky, ktorá sa každú noc menila na posteľ mojich rodičov.
Privilégiá pre lídrov a život obyčajných ľudí
Hoci komunistickí vodcovia a ľudia blízki vláde si užívali obrovské privilégiá, milióny obyčajných ľudí mali veľmi nízku kvalitu života. Štát im poskytol bývanie, zdravotnú starostlivosť, lacný spotrebný tovar a základné potraviny.
Po skončení vysokej školy (vzdelanie bolo bezplatné) dostal každý prácu s fixným platom a relatívne predvídateľnou budúcnosťou. Ako sa hovorilo, občania „predstierali, že pracujú, kým vláda predstierala, že im platí“.
Moja rodina nemala žiadne privilégiá. Stará mama z matkinej strany Raja bola slobodná matka, ktorá pracovala ako ekonómka v štátnom podniku. Moji rodičia Nina a Saša boli ešte študenti, keď som sa narodila. Potom obaja pracovali ako inžinieri. Nikdy sme nemali prístup k elitnému tovaru, letným dovolenkovým letoviskám či špeciálnym potravinovým balíčkom.
V obývačke na jedálenskom stole mi ušili šaty z otcových košieľ, zimných kabátov a tašiek. Dobrý tovar bolo v sovietskych obchodoch ťažké nájsť. V polovici 90. rokov, keď už bol na Ukrajine dostupný aj tovar zo západu, rodičia sa už viac šijacieho stroja nedotkli.
Základné životné potreby boli naplnené…
V rohu obývačky sme mali čiernobielu televíziu (boli to 80. roky). Susedia televízor nemali a každoročné majstrovstvá v krasokorčuľovaní (medzi Sovietmi veľmi obľúbené) pozerali u nás. Naša televízia mala len dva kanály. Prvý národný kanál s propagandistickým večerným spravodajstvom a ukrajinský prvý kanál – čo bolo vlastne to isté, akurát v ukrajinčine.
Napriek stiesnenému životu, nevyhnutnosti vyrábať si niektoré veci ručne a zavárať potraviny na zimu, nikdy u nás nepanoval odpor voči tomuto usporiadaniu našich životov. Moja mladšia sestra vyrastala bez plienok, rovnako ako všetky deti. Väčšina žien nemala prístup k dámskym hygienickým výrobkom a uchýlila sa k čomukoľvek, čo našli, od opakovane použiteľnej gázy až po vatové tampóny. Ale štát nám dal bývanie. Bolo síce stiesnené, no nemohli sme si prenajať alebo kúpiť iné.
Iný život sme si nevedeli predstaviť. Boli sme na čakacej listine na väčší byt, takže budúcnosť sa zdala svetlá. Všetky naše základné životné potreby boli naplnené.
Rodičia sa na mojej „vlasteneckej výchove“ príliš nepodieľali. Nezaoberali sa politikou a na moje sklamanie nikdy do strany ani nevstúpili. Jediná osoba, ktorá podporovala moje vlastenectvo, bola moja stará mama Zina z otcovej strany, učiteľka na základnej škole v Minsku v Bielorusku.
Agentky propagandy
„Či som tomu verila alebo nie, robila som to preto, aby mi nemohli poškodiť,“ hovorí dnes Zina.
Malá októbrová hviezdička. Charkov, 1985. Foto: z rodinného archívu Katye Soldak
Pracovala s deťmi v sovietskom školskom systéme a bola automaticky oddanou agentkou propagandy. V škole organizovala vlastenecké aktivity, recitovala heslá a so žiakmi nacvičovala politicky ladené pesničky.
„Keď som pracovala v sovietskej škole, hovorila som veci, ktoré mi strana prikázala,“ hovorí dnes Zina. „Či som tomu verila alebo nie, robila som to preto, aby mi nemohli poškodiť.“ Dnes žije Zina a jej manžel Platon v Minneapolise. Keď hovoria o starých časoch, často opakujú rôzne klišé a stranícky jazyk. Ich presvedčenie je silne zakorenené v sovietskych mýtoch.
Ako dievča som vždy cez prázdniny navštevoval starú mamu Zinu v Minsku. Chodila so mnou do knižnice a povzbudzovala ma, aby som čítala knihy o revolucionároch a vojnových hrdinoch.
Výsledkom bolo, že som už pred nástupom do prvej triedy prelúskala celé školské učivo o vlastenectve a hlavu som mala plnú príbehov o sovietskych obetiach nacistov. Mojimi obľúbenými hrdinami boli 18-ročná Zoja Kosmodemjanskaja a 16-ročný Oleg Koševoj, ktorých počas 2. svetovej vojny popravili Nemci.
Nočné mory a vynechané kruté fakty o vojne
Sovietska verzia histórie mnohé fakty vynecháva. Školské učebnice sa vyhýbali zložitým témam a tienistým stránkam histórie.
Často som mala nočné mory o vojne a nacistoch, ale nikdy som si nepomyslela, že by som to mala niekomu povedať. Aj rodinu bábušky Ziny zasiahla vojna. Jej otca aj strýka zabili v koncentračnom tábore Osvienčim. Rozprávala mi vojnové príbehy z detstva. Často sme navštevovali pevnosť Brest, miesto na hraniciach dnešného Bieloruska a Poľska, kde sa počas prvého týždňa nemeckej invázie odohrali kruté boje.
Brest bol miestom, kde v septembri 1939 spoločne pochodovali sovietske a nacistické jednotky. Mesto odovzdali Sovietom po tom, ako nemecká armáda prevalcovala celé Poľsko. Bol to výsledok tajného paktu Molotov-Ribbentrop podpísanom v auguste toho istého roku. Táto dohoda definovala sféry vplyvu medzi Nemeckom a ZSSR. O tejto dohode som vôbec netušila.
Sovietska verzia histórie mnohé fakty vynecháva: medzi iným aj holokaust, rôzne hladomory, masakre, pracovné tábory, masové popravy a tiež spomínanú dohodu medzi Stalinom a Hitlerom. Keďže v sovietskych učebniciach sa o tomto pakte nepísalo, ja a mnoho ďalších mladých ľudí v ZSSR sme sa o jeho existencii dozvedeli až ako dospelí. Pre obyvateľov Sovietskeho zväzu sa druhá svetová vojna začala 22. júna 1941, keď Hitler napadol ZSSR a začala sa „Veľká vlastenecká vojna“.
Príbeh prastarého otca
Obyvatelia bývalého ZSSR nikdy nezažili formálny proces odstránenia komunizmu. Aj to je možno dôvod, prečo je sovietska verzia dejín – prerastená vrstvami falošných faktov a propagandou – v Rusku a ďalších bývalých sovietskych republikách stále veľmi živá.
Nehovorilo sa o tom, že mnohí ľudia na Ukrajine, v Bielorusku a ďalších republikách nechceli žiť pod sovietskou nadvládou. Na územiach okupovaných Nemcami počas vojny – najmä na Ukrajine – niektorí ľudia verili, že nacisti sú menším zlom a bojovali po ich boku.
Niektorí obyvatelia Ruska nepodporovali sovietsky režim, ktorý počas hladomorov a v pracovných táboroch vysídlil a zabil milióny občanov. Hľadali spôsoby, ako sa vyhnúť bojom v sovietskej armáde proti Nemecku.
Sergej, môj prastarý otec z matkinej strany, bol jedným z nich. Sovietsky režim v centrálnom Rusku ho takmer zatkol a označil ho za „kulaka“ (prosperujúceho farmára, nebezpečného pre režim) a on s celou rodinou utiekol z domu.
Sergej nemal rád Sovietov. Keď ho počas 2. svetovej vojny odviedli za vojaka, postrelil si nohu. Keď lekár zistil, že si ranu spôsobil sám, súhlasil, že ho nenahlási. Sergej odišiel pracovať za hranice a naša rodina tento príbeh nikdy nespomenula, prvýkrát som o ňom počula až v 90. rokoch.
Sovietska verzia dejín
Ja a väčšina ostatných detí v ríši sme boli malé rybky, ktoré plávali v mori propagandy. Nemohli sme sa stýkať so západným svetom.
V ZSSR sa školské učebnice vyhýbali zložitým témam a tienistým stránkam histórie. Oveľa jednoduchšie bolo trvať na tom, že 15 sovietskych socialistických republík sa s radosťou pripojilo k Sovietskemu zväzu a všetci žili šťastne až kým nepomreli. Chceli sme mier, boli sme tolerantní k iným národom a všetci sme si boli rovní.
Najviac som sa bála jadrovej vojny s USA. Uprostred mojich nočných môr o Američanoch, ktorí nás bombardujú (zmiešané so snami o nacistoch a o druhej svetovej vojne), som spolu s ďalšími mladými priekopníkmi spievala piesne: „Áno, áno, áno slnečnému svetu! Nie, nie, nie jadrovému výbuchu!“
Nemohli sme sa stýkať so západným svetom a len veľmi málo občanov mohlo vycestovať do zahraničia. A keď už áno, väčšinou to bolo do niektorej zo spriatelených krajín.
Riaditeľ našej školy požiadal mňa a ešte jedného pioniera, aby sme sa postavili vedľa vchodových dverí a pozdravili hostí. Bola som nadšená, že môžem stretnúť niekoho z inej krajiny. Rýchlo som nakreslila propagandistický obrázok detí, ktoré šťastne behajú so školskými taškami. Napísala naň nápis: „Všetky deti chcú chodiť do školy!“ Obrázok som ukázala poľskému turistovi a neskôr som si o návšteve zapísala postrehy do denníka.
Ja a väčšina ostatných detí v ríši sme boli malé rybky, ktoré plávali v mori propagandy. Samozrejme, nie každý básnil o Leninovi, ale mnohým vyhovovala stranícka línia.
To isté platilo pre generáciu mojich rodičov, až na to, že keď sa stali dospelými, začali potichu spochybňovať slávu Sovietskeho zväzu. Čítali tajne vydané knihy od autorov ako Boris Pasternak a Michail Bulgakov a diskutovali o nedostatkoch systému.
Prichádza perestrojka a glasnosť
V roku 1986 sa sovietske hospodárstvo začalo rúcať a vtedajší generálny tajomník komunistickej strany Michail Gorbačov po roku pri moci posunul systém od plánovanej a centralizovanej ekonomiky k väčšej liberalizácii smerom k trhovo orientovanému socializmu.
Veľa rokov predtým Sovieti zažívali relatívnu stabilitu v dôsledku vysokých cien ropy a plynu, pričom veľká časť produkcie sovietskeho hospodárstva smerovala do armády. Čoskoro sovietske médiá zasypali tristomiliónový národ slovami ako „perestrojka“ (prestavba), „glasnosť“ (zverejňovanie informácií), „uskorenie“ (urýchlenie) a „gosprijomka“ (prijatie štátom).
Neslávne známe rady na tovar… a vzťah s komunizmom išiel dolu vodou
Čoskoro po perestrojke išiel môj vzťah s komunizmom dolu vodou. Diskusie o reštrukturalizácii krajiny nevyriešili krízu dodávok potravín a spotrebného tovaru. Moje rodné mesto Charkov bolo týmto nedostatkom tvrdo zasiahnuté.
Neslávne známe rady na chlieb, ľudia stojaci v rade na mlieko ešte pred úsvitom, nedostatkový tovar, prázdne regály v obchodoch a prázdne obchody s oblečením sa stali každodennou realitou.
Často bola distribúcia jedla obmedzená na určitý počet kusov na osobu. A tak ma dospelí z našej rodiny často brali so sebou do obchodov, aby sme si namiesto jedného balenia pracieho prostriedku mohli kúpiť dva. Alebo dva bochníky chleba, dva kabáty. Čokoľvek, čo bolo práve dostať.
Charkov, Ukrajina, ZSSR 1979. Foto: z rodinného archívu Katye Soldak
Aby ľudia vyžili, pestovali si vlastnú zeleninu v záhradkách. Od zamestnávateľov ostali malé pozemky mimo miest a cez víkendy na nich obrábali pôdu, pestovali si zemiaky či paradajky.
Moji starí rodičia v Minsku nám tiež pomáhali. Minsk je hlavné mesto Bieloruska a za sovietskych čias ho zásobili lepšie ako Charkov. Každých pár mesiacov nám príbuzní posielali balík nočným vlakom. Ráno k nám docestovala taška s mrazeným kuracím mäsom, tvarohom, párkami, klobásou, sladkosťami či školskými pomôckami.
Na nákupy potravín, ktoré neboli dostupné v Charkove – napríklad dobrú kyslú smotanu, banány, pomaranče, čokoládu, klobásu – sme niekedy podnikali cesty na až do Moskvy vzdialenej skoro 750 kilometrov. V hlavnom meste boli potraviny dostupnejšie ako inde v Sovietskom zväze.
V takýchto ťažkých časoch bolo nemožné veriť sovietskej propagande.
Si zradca!
Jedného dňa, pohnutá rebelskými náladami, ktoré už v tom čase viseli vo vzduchu, som sa vybrala do školy bez pionierskej šatky. Keby som bola zlá žiačka, učiteľov by to možno až tak netrápilo. Ale v siedmej triede som bola vynikajúca žiačka aj aktivistka a moja učiteľka ma pred všetkými napomenula. Bolo to varovanie pre ostatných. „Si zákerná, zlá osoba,“ hovorila mi pred celou triedou. „…si zradca.“ Zradila si našu pioniersku organizáciu, našu vlasť, povedala.
Písal sa rok 1990, rok predtým, ako sa zrútil Sovietsky zväz a Ukrajina získala nezávislosť. Sovietsky systém sa rozpadal. Mládež v Moskve a Petrohrade už sovietsku ideológiu ignorovala.
V Kyjeve, hlavnom meste Ukrajiny, sa už začalo protestné hnutie za nezávislosť Ukrajiny. Ale v Charkove na Ukrajine – nie príliš politicky aktívnom mieste – bol školský systém ďaleko od progresívnych zmien. Ešte aj v zime roku 1990 predstavitelia školy zorganizovali každoročný sprievod. Aby som sa ho nemusela zúčastniť, predstierala som chorobu.
Súostrovie Gulag a Jeden deň v živote Ivana Denisoviča
Na jeseň roku 1990, keď som sa vrátila z letných prázdnin, zorganizovali predstavitelia školy v okresnej knižnici podujatie, na ktorom sa diskutovalo o „našom najväčšom vodcovi“ Leninovi. Mesto akoby sa chcelo držať v zabehaných koľajach. Oficiálne sme ešte stále boli súčasťou Sovietskeho zväzu, komunistická strana bola na čele a všetky úrady sa riadili jej pravidlami.
Počas prázdnin v Rusku som si z nudy prečítala Súostrovie Gulag a Jeden deň v živote Ivana Denisoviča od Alexandra Solženicyna. Ako trinásťročná som sa rozprávala s toľkými ľuďmi, ako som len mohla, aby som zistila, čo si o tom myslia.
Náboženstvo sa vrátilo, muži si nechali narásť dlhé vlasy, nosili kovové náramky a kožené vesty, všade hrala rocková hudba. Prichádzala zmena.
Vybavená informáciami, som vstala uprostred všetkých tých chválospevov o Leninovi a povedala som, že Lenin je minulosť, že komunizmus umiera… Hovorila som o demokracii, slobode tlače a iných liberálnych záležitostiach, o ktorých som počula od moskovských priateľov.
Je tu nová realita aj nový pohľad do histórie
Prišiel koniec Sovietskeho zväzu a s ním skončilo aj moje detstvo plné propagandy. My, deti, sme sa rýchlo vysporiadali s novou realitou, vyskúšali sme nové oveľa liberálnejšie učebnice. Objavili sme aj mnoho predtým cenzurovaných spisovateľov, ktorí prv neboli súčasťou učebných osnov.
Dospelí sa museli zorientovať vo svete ekonomického kolapsu a, keďže väčšina štátnych spoločností skrachovala, nájsť nové spôsoby, ako si zarobiť na živobytie.
Kým ja som bola svedkom konca sovietskej éry, moji starí rodičia z otcovej strany ju prežili celú. Obaja pochádzajú zo západného Bieloruska, ktoré bolo súčasťou Poľska až do prevzatia moci Sovietmi v roku 1939 a vítali Sovietov, pretože si mysleli, že život bude pre nich lepší.
Ak sa dnes opýtate mojej starej mamy Ziny, čo si o tých časoch myslí, odpovie: „Nie som si istá. Bezplatné vzdelanie pre všetkých — to bolo dobré. Ale život bol veľmi ťažký. V obchodoch sa nedalo nič kúpiť – topánky, látky, nič.“
„Nevedeli sme nič o gulagoch, o väzniciach.“
Zina hovorí, že o propagande nevedeli. Slepo verili všetkému a boli presvedčení, že zajtra bude lepšie ako dnes a určite lepšie ako v minulosti. „Nevedeli sme nič o gulagoch, o väzniciach,“ hovorí. „Hoci sme počuli o zatknutiach.“ To, že mnohí ľudia bezdôvodne trpeli, sa dozvedeli len vtedy, keď ich vlastného príbuzného zatkli a uvrhli do väzenia.
Ilustračné foto: Ignat Kushanrev, Unsplash.com
Moji starí rodičia žili asi 10 rokov v Litve (so sovietskou armádou). Cítili vtedy, že Litovčania vôbec nie sú šťastní, že ich tam majú? „Rusi postavili vo Vilniuse nádherné ruské divadlo, veľkú operu,“ hovorí stará mama. „Snažili sa k Litovcom správať lepšie ako k sebe navzájom.“ Nevedela nič o etnických čistkách ani o masovej deportácii ľudí z Pobaltia s cieľom rusifikácie územia.
Keď sa im naskytla príležitosť presťahovať sa do USA za svojimi deťmi, neváhali. Teraz žijú v Minnesote a sledujú rôzne televízne kanály v ruskom jazyku, ktoré ovláda Kremeľ.
Prekvapivo, Zina nie je až taká náchylná ruskej propagande ako môj starý otec. Myslí si, že Vladimir Putin je skvelý vodca a schvaľuje jeho politiku, pričom sleduje, ako Rusko opäť skĺzlo do neslávne známych sovietskych praktík. ZSSR si neidealizuje, ale ako bývalý vojenský dôstojník súhlasí s mnohými názormi, ktoré prezentujú v ruských médiách.
Nostalgia vytrhnutá z kontextu
Sociálne médiá v ruskom jazyku sú dnes plné nostalgie za Sovietskym zväzom. K dispozícii sú nahrávky so zle oblečenými deťmi šmýkajúcimi sa po zasnežených kopcoch, obrázky kefírových balíčkov a nehygienické automaty na nealkoholické nápoje, všetko je to zromantizované a vytrhnuté z kontextu.
ZSSR bol domovom môjho detstva, teraz iluzórneho. Nielen preto, že tie časy sa odohrali pred desiatkami rokov, ale aj preto, že tá krajina už neexistuje. Je to minulosť – domov, ktorý možno ľahko idealizovať, očistiť od všetkého negatívneho a naplniť nostalgiou.
Je prirodzené, že ľudia si uchovávajú pekné spomienky na detstvo. Spomínajú na tie roky ako na spokojné, ničím nerušené, bezstarostné. Ale bola to smutná a úbohá existencia, bez ohľadu na to, ako sa to teraz môže javiť cez rozmazanú prizmu rokov.
Autorkou tohto článku je Katya Soldak, redaktorka z Forbes US, ktorá píše najmä o východnej Európe a bývalých sovietskych republikách.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
