„Potrebujeme intenzívne cítiť, že existuje nejaké východisko z tejto situácie, že sa dostaneme k niečomu lepšiemu. Pomáha nám v tom aj združovanie. Stále totiž platí, že zdieľaná radosť je dvojnásobná a zdieľaný smútok je polovičný,“ hovorí uznávaný psychológ a odborník na krízovú komunikáciu Dušan Ondrušek.
V rozhovore sa dozviete:
- ako ľudia reagujú v neistote,
- čo nám pomôže zvládať aktuálnu situáciu a čomu sa vyhnúť,
- aké sú varovné signály, že nám neustále sledovanie správ nerobí dobre,
- čo s tým môžeme robiť,
- prečo je dôležité ostať v kontakte so svojimi emóciami,
- ako komunikovať s blízkymi, ktorí zdieľajú konšpirácie.
Pomenovanie strachu
„Dnes máme jednoznačne zadefinované ohrozenie a vieme úplne presne, kto je to zlo. Napriek tomu, že je to mimoriadne ťažká situácia, sa s tým predsa len žije ľahšie, ako keď svoj strach nevieme pomenovať.“
Ako prežívate aktuálnu situáciu?
Cítim zmes všetkého možného. Na jednej strane som šokovaný, vojnovú situáciu sme tu v takejto blízkosti doteraz nezažívali. Na druhej strane je to niekoľko momentov, ktoré sú naozaj veľmi potešujúce. Reakcia ľudí je ohromná a je skvelé, koľko z nás sa rozhodlo aktívne pomáhať.
To, čomu momentálne čelíme, je akousi pripomienkou, že nič na tomto svete nie je isté. Pre mnohých ľudí je to náročné, pretože sa akurát ako-tak vyhrabali z pandemického života spojeného s mnohými reštrikciami. A keď sa to začalo uvoľňovať, ideme do krízy iného typu.
O koronavíruse sa hovorilo ako o neviditeľnom nepriateľovi. Teraz však nepriateľa vidíme a je len kúsok od nás. V čom je táto situácia iná?
Ak nevieme presne opísať, čoho sa obávame, tak sa kríza znáša oveľa horšie, lebo sa staviame voči niečomu abstraktnému, čo nevidíme. Preto prebieha aj v terapiách snaha presne pomenovať, čoho konkrétne sa bojíme. To veľmi pomáha.
Dnes máme až príliš jednoznačne zadefinované ohrozenie a vieme úplne presne, kto je to zlo. Napriek tomu, že je to mimoriadne ťažká situácia, sa s tým predsa len žije ľahšie.
Pomáhať nám pomáha
„To, čo sa určite neodporúča, je sedieť pred televízorom či mobilom a neustále sa prehrabávať správami. Prináša to zneistenie a dostáva nás to do pasívnej roly, kedy len nasávame to, čo sa na nás valí.“
Môže byť teda jednoduchšie psychicky to ustáť?
Je to jednoduchšie, ak si dáme pozor a aktívne sa snažíme vysporiadať s neistotou, ak na ňu dokážeme reagovať. To, čo sa určite neodporúča, je sedieť pred televízorom či mobilom a neustále sa prehrabávať správami. Prináša to zneistenie a dostáva nás to do pasívnej roly, kedy len nasávame to, čo sa na nás valí.
Oveľa zdravšie je zmobilizovať sa a niečo podnikať. Nemusí to byť hneď tá najvýznamnejšia či najprospešnejšia aktivita, aká by sa dala robiť, ale psychicky nám to veľmi pomôže. Keď sa totiž postavíme k neistej situácii tak, že niečo aktívne začneme robiť, tak ju aspoň čiastočne začíname kontrolovať. Stávame sa aktívnymi hráčmi, ktorí majú malú časť pod kontrolou.
Dušan Ondrušek je autorom alebo spoluautorom 11 kníh. Foto: archív Dušana Ondrušeka
Takže platí, že nám pomáha pomáhať?
Áno, to platilo vždy pri každom type altruizmu. Ten moment, keď niekomu pomáhame, je spojený s tým, že v rovnakej miere pomáhame sebe. Čiastočne sa postaráme o druhých aj o svoje mentálne zdravie. Takto to jednoducho funguje, či si to priznáme, alebo nie.
Spomínali ste neustále sledovanie správ. Niektorí hovoria, že im pomáha mať neustále prehľad. Vraj majú väčší pocit istoty, ako keď informácie nemajú.
Je dôležité mať prehľad. A platí, že každý máme iné zvládacie mechanizmy a individuálnu cestu. No vo všeobecnosti by sme si mali dávať pozor, aby sme neboli bombardovaní informáciami nad našu kapacitu.
Napríklad si vyhradiť režim a konkrétne časy, kedy sledujem správy, a inak to neriešiť. Aby sa človek nedostal do slučky závislosti, keď nerobí nič iné, len sleduje novinky a čaká na vyslobodenie v podobe dobrej správy. Kým taká príde, môže to trvať celé mesiace.
Na čo si dať pozor?
„Prvým drobným varovným signálom je, že reagujeme podráždene a vyvoláme nezmyselnú hádku s našimi blízkymi. Nie preto, že by sme sa ocitli v závažnom obsahovom spore, ale jednoducho preto, že sme preťažení a potrebujeme si oddýchnuť a nie okamžite riešiť nové a nové úlohy.“
Aké sú varovné signály, že to preháňame?
Ak sa nám rozpadá pravidelný režim fungovania, ktorý dodával stabilitu, ak nedokážeme spať, zanedbávame jedlo a pohyb, ak prestávame vnímať čas a rozlišovať realitu od toho, čo sme niekde len čítali a videli. Ak sa natoľko nedokážeme na nič sústrediť, že sa nám rozpadá štruktúra dňa a prestávame byť citliví na potreby a prežívanie svojich blízkych.
Náš organizmus má, našťastie, aj sebazáchovné automatické reakcie, takže po niekoľkých dňoch a nociach bez spánku človek zaspí aj v nečakanej chvíli a polohe, lebo organizmus sa tak chráni.
Prvým drobným signálom je, že reagujeme podráždene a vyvoláme nezmyselnú hádku s našimi blízkymi, nie preto, že by sme sa ocitli v závažnom obsahovom spore, ale jednoducho preto, že sme preťažení a potrebujeme si oddýchnuť a nie okamžite riešiť nové a nové úlohy.
Zvýšená „chybovosť“ a „nabudenosť“ na opakované hádky signalizuje, že sa nám „vybíja baterka“ a je najvyšší čas na prestávku na oddych.
Upratať si v hlave
Čo s tým môžeme robiť?
Pozrime sa do nášho „sociálneho zrkadla“. Spýtajme sa našich blízkych a človeka, ktorému dôverujeme, či sa správame zvláštne. A dôverujme ich odpovedi. Toto sú ľudia, ktorí nám nechcú zle a aj v minulosti stáli pri nás. Keď sa trochu spamätáme a po prerušení záplavy úloh, ktoré musíme riešiť hneď, si nájdime chvíľku na seba.
Na prechádzke alebo pri nejakej činnosti, ktorá nám v minulosti pomáhala, si skúsme urobiť poriadok v hlave. Zo všetkých akútnych krokov, ktoré treba okamžite robiť, a zo všetkých informácií, ktoré každú hodinu chaoticky „nasávame“, čo je najdôležitejšie? Čo viem robiť najlepšie? Kde dokážem byť najviac užitočný?
Človek si pripadá nezodpovedný, keď sa okamžite nepustí do všetkého, kde je oslovený. Ale svet nezachránim tým, že sa pustím do všetkého, čo treba, ale tým, že ohraničím svoju zodpovednosť a preberiem zodpovednosť za ohraničený kúsok aktivít, ktoré sa posnažím urobiť poriadne. Tí, ktorí sa okamžite púšťajú do všetkého naraz, často narobia viac škody ako osohu.
Nehľadajte nepriateľa
„Nemali by sme prenášať našu frustráciu na iných. V neistote však často reagujeme práve zúžením vnímania, nechceme vidieť celú komplikovanú skutočnosť.“
Ako zvyknú ľudia reagovať v neistote?
Ľudia si vždy potrebujú nájsť vysvetlenie toho, čo sa deje. A najjednoduchšou obranou je, že si nájdeme nepriateľa, na ktorého to celé zvalíme. V kríze sa človeku uľaví, keď si nájde hromozvod.
Dnes je tým hromozvodom zafixovanie celého ruského národa ako našich nepriateľov. Ale na to si treba dávať veľký pozor. Takéto zadefinovanie je veľmi nešťastné, lebo vtedy len adresujeme ďalšiu nenávisť.
Nemali by sme prenášať našu frustráciu na iných. V neistote často reagujeme práve takýmto zúžením vnímania, nechceme vidieť celú komplikovanú skutočnosť. Už sa nám to ukazuje napríklad na školách, kde sa žiaci odmietajú učiť ruský jazyk.
Po celom svete sa spájajú ľudia a vyjadrujú podporu Ukrajine. Podľa psychológa nám takéto združovanie môže pomôcť. Foto: SITA/AP/Markus Schreiber
Prílišné zjednodušovanie
Aj na sociálnych sieťach už vidieť dve skupiny ľudí. Jedna mlčí a zdieľa ďalej svoj život, akoby sa nič nedialo, druhá sa intenzívne venuje vojne a hovorí, že je sebecké tváriť sa, že sa nič nedeje. Navzájom sa tieto skupiny obviňujú. Je to práve to zjednodušovanie a hľadanie nepriateľa, ktoré spomínate?
Áno, v takýchto neistých situáciách si to potrebujeme zjednodušiť, stanoviť si to čierno-bielo a určiť, kto je dobrý a kto zlý, aby sme mali pocit kontroly. No nie je to zdravé.
Je to trochu pochopiteľné pri deťoch, ktoré ešte nevedia znášať celú komplexnosť informácií, ale nie je to vôbec prospešné u dospelých. Nenávisť a frustrácia medzi nami sa môžu koncentrovať do posilňovania agresie. Samozrejme, že je pochopiteľný hnev, ktorý ľudia cítia, najmä ak je spojený s bezmocnosťou, ale nemali by sme ho v sebe pestovať.
Mali by sme sa naďalej snažiť udržiavať komunikáciu, kde to len ide, pretože po vybudovaní bariér medzi nami môže byť veľmi ťažké ich zahladiť.
Aj hnev môže naštartovať správnu vec
„Ľudia sa často obrnia voči situáciám, ktoré presahujú ich kapacitu chápania a prežívania.“
Ako teda efektívne pracovať s hnevom, aby neprerastal do agresivity?
Ja si myslím, že pomáha racionálne pochopenie toho, čo sa deje, a oddelenie politických vinníkov a tých, ktorí „hecujú“ nenávisť, od obetí. Treba si uvedomiť, čo cítime, byť v kontakte s emóciami, aby sme neprenášali hnev ďalej.
Ešte je fajn si uvedomiť, že pokiaľ sa nám deje nejaká krivda, tak práve hnev môže byť motorom, aby sme zmenili situáciu. Nemusí byť teda len zlý. Ale treba si dať veľký pozor na to, aby sme ho nešírili ďalej na ľudí, ktorí si to nezaslúžia.
Pomôže aj spomínané angažovanie. Ľudia, ktorí sa aktívne zapájajú a napríklad vo svojej dedine urobia zbierku a nepostavia sa k situácii pasívne, to zvládnu lepšie. Pomôže nám aj uvedomiť si, že aj vo svojom malom priestore dokážeme niečo ovplyvniť.
Ak máme kapacitu, môžeme si nájsť, čo je nám blízke a aktívne prispieť. Teda robiť, čo môžeme, s tým, čo máme, tam, kde sme teraz.
Potrebujeme nádej
Je legitímnou obrannou reakciou aj to, že sa človek obrní a znecitliví, aby to až tak neprežíval?
Ľudia sa často obrnia voči situáciám, ktoré presahujú ich kapacitu chápania a prežívania. Napríklad ak by sme v médiách dlhodobo videli len veľmi násilné zábery toho, čo sa deje stále dookola, tak to môže spôsobiť, že sa znecitlivíme.
Keď boli v roku 2002 veľké záplavy v Česku, tak si organizácia Člověk v tísni objednala reklamu, ktorou chceli zbierať peniaze. Zadanie bolo, aby bola optimistická a veselá. Vraveli, že ľudia sú už unavení z ťažkých obrazov, ktoré vidia každý deň v správach, boli presvedčení, že ak to dajú do reklamy, tak sa od toho spoločnosť odvráti a prepne sa na niečo iné.
Kreatívci, ktorí na tom pracovali, sa najprv čudovali, nechápali toto zadanie, ale napokon sa im podarilo vytvoriť radostnú reklamu. Posolstvo bolo jednoznačné – to, čo prežívame, sa čoskoro skončí, potrebujeme sa z toho dostať von.
Napokon to bola jedna z najúspešnejších reklám tohto typu, priniesla množstvo finančnej podpory. Bolo to niečo, čo ľudí chytilo za srdce, bolo to posolstvo, ktoré potrebovali počuť. Ľudia totiž potrebujú nádej.
To je možno jedným z dôvodov, prečo je ukrajinský prezident taký populárny.
Áno, v kríze potrebujeme aj hrdinu a autoritu, ktorá sa nevzdáva. V takýchto situáciách je to niečo, čo môže zabrať. Ak sa my sami nedokážeme postaviť k náročnej veci hrdinsky, potrebujeme, aby to urobil niekto za nás, potrebujeme to na niekoho „zavesiť“. Nájsť si autoritu, ktorá nás z toho vyvedie.
Aj preto sú mi veľmi sympatické všetky koncerty a verejné aktivity, do ktorých sa zapájajú práve autority a známe osobnosti. Pre ľudí slúžia ako vzory. Potrebujeme od nich počuť posolstvo, že súcitia spolu s nami. To je veľmi dôležité. Potrebujeme intenzívne cítiť, že tu existuje nejaké východisko, cez ktoré sa dostaneme k niečomu lepšiemu.
Spájanie ako liek
„To najhoršie, čo by sa nám teraz mohlo stať, by bolo, keby sme nekomunikovali a ostali zalezení vo svojich bublinách.“
Združovanie ľudí teda nemusí byť len akýmsi symbolom na podporu Ukrajiny, ale môže nám aj psychický pomáhať?
Myslím, že združovanie je dnes veľká psychoterapia. Keď sú ľudia zjednotení, cítia, že v tom nie sú sami, cítia nejaký typ súznenia. To je mimoriadne dôležité. Bojíme sa totiž menej, keď sa bojíme spoločne. Vždy, keď sa deje nejaká zlá situácia, tak na to ľudia reagujú tým, že sa zomknú.
Vo všeobecnosti sa pri práci so strachom odporúča byť v skupine, nebyť v tom sám. Nebáť sa prejaviť slabosť a zveriť sa s neistotami. Nemusí to byť len skupinka, s ktorou sa bavíme o aktuálnej situácii, môžeme s nimi zdieľať aj šport či iné koníčky, pravidelne sa stretávať.
Je dôležité nachádzať stále radosť vo veciach, ktoré sme robili aj predtým. Človeku to dáva istotu. Nemali by sme sa preto cítiť previnilo.
Stále platí, že zdieľaná radosť je dvojnásobná a zdieľaný smútok je polovičný. To najhoršie, čo by sa nám teraz mohlo stať, by bolo, keby sme nekomunikovali a ostali zalezení vo svojich bublinách. Myslím si, že náročnosť pandémie znásobovala izolácia, v ktorej sme žili. Ľuďom chýba kontakt. Pomáha nám hovoriť o tom, čo sa deje.
Prečo sa teda časť ľudí tvári, že sa nič nedeje?
Možno sa vyrovnávajú s tým, že túto situáciu podcenili. Časť možno hľadá únik, chcú si nájsť útočisko, v ktorom sa cítia bezpečne. Potrebujú byť v akomsi vákuu, kde nie sú konfrontovaní so situáciou a požiadavkami, ktoré priniesla.
Ale nie je to veľmi zrelé. Je to akoby zúril uragán a my sa stočíme do klbka a budeme čakať, kým to prefrčí. Len preto, aby sme tomu nemuseli čeliť a sami sa s tým vysporiadať.
V budúcnosti však budú prichádzať ďalšie, možno väčšie výzvy, takže musíme neustále prehodnocovať svoje hodnoty. Musíme sa naučiť, ako sa s nimi aktívne vysporiadať, nielen odstrihnúť sa a čakať, že sa to preženie okolo a nás sa to nedotkne. Z dlhodobého pohľadu nie je užitočné tváriť sa, že sa nič nedeje.
Ako na psychickú odolnosť
„Reziliencia neznamená, že si vytvorím ten najodolnejší pancier, ale to, že sa naučím byť pružný. Pripúšťam si aj to, že sa vystavím svojim vlastným emóciám a situáciám, kde nie je všetko jasné.“
Kde je hranica medzi nádejou a slepou vierou?
Slepá viera nevychádza zvnútra. Keď nekonfrontujeme svoje vlastné prežívanie, hodnoty a svoje videnie sveta, ale preberieme vieru od niekoho iného, napríklad od autority. Ak je to len opakovanie toho, čo hovorí niekto iný, tak to nie je autentický a prepracovaný postoj, ktorý vychádza z toho, že na sebe pracujem.
Slepá viera mi nepomôže. V zásade to môže byť v tejto chvíli ľahšie, ale z dlhodobého hľadiska nebudeme pripravení na iné podmienky a ďalšie výzvy, ktoré prídu. To vyrovnávanie sa so zmenami znamená nekonečnú prácu, niekedy namáhavú, ktorá vyžaduje vlastnú aktivitu a poznávanie. Je to proces, ktorý sa nikdy nekončí.
Takže by sme mali byť stále v kontakte so svojimi emóciami, hoci to môže byť teraz náročné…
Áno. V dlhodobom horizonte nám to pomáha budovať psychickú odolnosť. Reziliencia neznamená, že si vytvorím ten najodolnejší pancier, ale to, že sa naučím byť pružný. Pripúšťam si aj to, že sa vystavím svojim vlastným emóciám a situáciám, kde nie je všetko jasné.
Je tiež dôležité si uvedomiť, že emócie nemáme nikdy na 100 percent pod kontrolou. Nie je to vec, ktorá sa dá úplne regulovať. Nie sme stroje, ktoré by plne kontrolovali, čo sa im deje. Je normálne, že občas vybuchneme, zlyháme, že občas nie sme schopní zvládať nový typ zážitku. Preto je dobré byť v kontakte s ľuďmi, ktorí to pochopia.
Čo teda znamená byť v kontakte s emóciami?
Myslím, že tu je dôležitá autenticita a pripustenie si, že nerozumiem úplne všetkému, čo sa deje. Nedostanem na tácke hotový spôsob, ako prežívať tieto situácie a ako sa mám zariadiť. Ale hľadám ten svoj spôsob zvládania situácie, skúšam rôzne veci a pozorujem, čo to so mnou robí. Je to síce veľmi náročné, ale vyplatí sa to. A znamená to ďalší rast.
Komunikácia s blízkymi
„Myslím, že aj s človekom, ktorý prepadne akýmkoľvek konšpiráciám či bludným predstavám, sa dá komunikovať. No keďže jeho typ viery nie je postavený na racionalite, nevyhráme racionálnymi argumentmi.“
Vy ste odborníkom na krízovú komunikáciu a riešenie konfliktov. Čo robiť, keď máme v bezprostrednom okolí niekoho, kto je natoľko ovládnutý konšpiráciami, že ešte aj v tejto situácii podporuje kroky ruského prezidenta? Dá sa medzi nami ešte hľadať spoločná reč?
Myslím, že aj s človekom, ktorý prepadne akýmkoľvek konšpiráciám či bludným predstavám, sa dá komunikovať. Tá cesta však nie je v každodennej konfrontácii s realitou, dátami, informačnými spormi či neustálym dokazovaním, kto má pravdu.
Tento typ „závislosti“ či viery totiž nie je postavený na racionálnych argumentoch. Ak to nie je postavené na racionalite, tak nevyhráme racionálnymi argumentmi. Iracionálnu vieru ale môžeme oslabiť tým, že sa opierame a potvrdzujeme vzťah.
Ako to myslíte?
Nemá zmysel viesť debaty o tom, kto má pravdu. Skôr mu dávať najavo, že si ho stále vážime, že je pre nás dôležitý, že sa budeme pokúšať mať ho stále radi. Ten pocit, že k sebe patríme a niečo máme spoločné, umožní neskôr oslabovať viery, ktoré takýto človek má. No trvá to dlho, niekedy aj roky.
Keď sa napríklad porovnávali ľudia, ktorí sú závislí od drog s tými, ktorí boli závislí od nejakej ideológie a iracionálnej viery, ukázalo sa, že sa správajú podobne.
Racionálne to zväčša vedeli zhodnotiť až po rokoch. Nefunguje to, že mu zakážeme kontakt, že mu budeme nadávať, presviedčať ho… Čím viac to robíme, tým viac sa títo ľudia chytajú do svojich presvedčení.
Dôležitá je trpezlivosť
Čo ešte (ne)pomáha?
Pomáha nekonečné uisťovanie, že ako rodina sa ťa snažíme pochopiť, pracovať s tebou, nechceme ti zle a záleží nám na tebe. A ak sa s takýmto človekom nedá dohodnúť, tak možno sa na chvíľu o týchto témach vôbec nerozprávať. Chce to však veľkú trpezlivosť na oboch stranách.
Ani my nemôžeme ísť do takejto situácie emočne zahltení. Keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí nemajú pod kontrolou emócie, tak to nemôže dopadnúť dobre. Na to sa treba trochu zakoreniť, získať sebaistotu, nebyť v tom najhoršom stave. V prenesenom význame: nemôže niekto, kto je v plnej závislosti od drog, zachraňovať niekoho, kto je závislý od iného typu drog.
Ak by ste mali dať ľuďom na záver nejaké odporúčanie, ako lepšie zvládnuť to, čo sa deje, čo by to bolo?
Asi by som im odkázal, že aj v minulosti môžeme vidieť, že je možné prekonať aj ťažké chvíle. Uvedomme si, že sme schopní fungovať aj v neistých časoch, hoci sme to nikdy predtým v takej miere nezažili. Aj keby bola situácia horšia, ako je teraz, treba ostať v kontakte so sebou aj s inými, zrkadliť ich emócie a snažiť sa ich vyjadrovať čo najpresnejšie. A udržiavať si nádej.
Prvá pomoc pri zhoršenom psychickom stave:
- Pocity, ktoré prežívate, sú normálnou reakciou na nenormálnu situáciu, prijmite ich, neodsudzujte ich u seba ani u iných.
- Prijmite fakt, že táto situácia tu jednoducho je, ale jedného dňa prejde.
- Snažte sa zachovať pokoj, zhlboka dýchajte. Buďte aj v tomto ťažkom období láskaví a pomáhajte druhým.
- Zostaňte v spojení so svojimi blízkymi a priateľmi. Dodáva to pocit bezpečia a zmierňuje to stres.
- Obmedzte prístup k médiám. Sledovanie správ v nás udržiava napätie a pocit ohrozenia.
- Vyhľadávajte informácie z oficiálnych zdrojov.
- Nešírte neoverené správy a hoaxy.
- Zapojte sa do komunitnej pomoci.
- Strach, úzkosť či plač sú v tejto chvíli úplne normálne a pochopiteľné emócie. Nehanbite sa za ne. Hovorte o tom s blízkymi ľuďmi, nezostávajte so svojimi myšlienkami a pocitmi osamote. Pomôže aj písanie denníka.
- Počúvajte svoje vnútorné potreby a dajte im priestor – je v poriadku vyjadriť solidaritu či zapojiť sa do pomoci, ale aj nevyjadrovať sa a zostať neutrálny.
- Vyhýbajte sa alkoholu a veľkým dávkam kofeínu – môžu podporovať napätie a úzkosť.
- S dôverou sa obráťte na odbornú pomoc, ak cítite, že si s intenzitou negatívnych pocitov neviete sami poradiť.
Zdroj: Liga za duševné zdravie
