Pokorný líder znie teoreticky ako dobrý nápad. V praxi však naše voľby, čo sa týka líderstva, odzrkadľujú veľmi odlišné preferencie. Je čas na zmenu.
Len málo ľudí by nesúhlasilo s tým, že pokora je potrebnou vlastnosťou lídrov. Ak však tých istých ľudí požiadate, aby pomenovali slávneho lídra, tak ich výber bude zrejme odrážať opak. Z najznámejších a najtypickejších lídrov vyžaruje skôr arogancia a (seba)dôležitosť než skromnosť a pokora. Ako si to vysvetliť?
Lepšia voľba, zdravšie prostredie
Vedecký výskum ukazuje, že skromní lídri s väčšou pravdepodobnosťou vytvoria zdravšie a efektívnejšie organizačné kultúry, rozvinú potenciál ľudí, vedú ich, mentorujú ich a posilňujú morálku, spokojnosť aj výkon.
Ako ukazuje nedávna metaanalýza, pokora nie je spojená len s vyššou úrovňou lídersksých kompetencií, ale aj s nižšou úrovňou kontraproduktívneho pracovného správania – napr. neetickosť či korupcia vodcov a ich tímov. Ak chceme minimalizovať riziká toxického a deštruktívneho líderstva, mali by sme si lídrov vyberať na základe pokory.
Zamestnanci si do veľkej miery uvedomujú výhody skromného lídra, rovnako tak aj voliči. Pokora umožňuje lídrom pochopiť vlastné limity, brať do úvahy názory iných, uznať vlastné chyby a byť dostatočne sebakritickí, aby sa pokúsili zmeniť a zlepšiť sa. Práve preto je pokora kľúčovou zložkou v koučingu.
Na druhej strane, keď lídrom chýba pokora, sú náchylní robiť chyby, ktorým sa dá vyhnúť. Z ich zlých rozhodnutí však obviňujú ostatných a preceňujú vlastný talent až do bodu, keď stratia kontakt s realitou a obklopia sa pritakávačmi. V líderstve, ako aj v mnohých iných oblastiach, je len málo vlastností takých typických pre nekompetentnosť ako arogancia.
Prečo sa teda lídrami často stanú ľudia bez pokory?
Odpoveď znie, že aj keď máme tendenciu vážiť si pokoru, viac nás zvádzajú iné vlastnosti. Najmä sebadôvera, charizma a arogancia, ktoré sú nepriamo úmerné pokore. Keď stojíme pred voľbou, koho zvoliť za lídra, pokora v našom zozname priorít nestojí na prvom mieste.
Existuje 5 kritických bodov, ktoré vysvetľujú, prečo sa len zriedkavo stanú lídrami pokorní ľudia:
1. Mýlime si sebadôveru s kompetentnosťou.
Či už v biznise alebo v politike, všade existuje tendencia vyberať si lídrov skôr na základe ich sebadôvery než kompetencií. To je dôvod, prečo je prílišná sebadôvera u lídrov bežnejšia než pokora. A keďže presah medzi sebadôverou a kompetenciou je len 9 %, nevyhnutne mnohokrát skončíme s lídrami, ktorí nie sú moc dobrí.
Stačí sa pozrieť na typické kariérne rady ponúkané ľuďom, ktorí majú záujem stať sa lídrami: „za každú cenu si musíte veriť“, „ak si myslíte, že ste skvelí, tak takými aj naozaj ste“ či „buďte sebavedomejší“. Dôvod pre tieto rady je jasný – fungujú.
Čím viac sa sústredíte na sebapropagáciu, tým je pravdepodobnejšie, že v kariére postúpite vyššie. A nie je lepší spôsob ako presvedčiť ostatných, aby si mysleli, že ste lepší než v skutočnosti ste, ako presvedčiť samého seba.
Možno sa nájdu takí, ktorí predstierajú aroganciu alebo vonkajšiu sebadôveru, pričom vnútorne sú skromní alebo prinajmenšom sebakritickí, no na každého takého človeka nájdeme 10 ľudí, ktorí sú o svojom talente mylne presvedčení a priviesť ich k pokore bude ťažké.
2. Sme zaslepení charizmou.
V líderstve sa dostanete ďalej ak budete mať štýl. Ľudia chcú lídrov, ktorí sú vtipní a zábavní. Okrem Angely Merkel je ťažké nájsť slávneho vodcu, ktorý by nemohol byť stredobodom kontroverznej temnej „dokudrámy“. Je to akoby hlavnou motiváciou ľudí stať sa lídrami bolo inšpirovanie slávnych režisérov na nový film. A rovnako ako vo filme Vlk z Wall Street (Wolf of Wall Street), dôvodom je, že sme často zvádzaní, ak nie zaslepení, charizmou.
Ťahá nás to k zábavným šoumenom (zvyčajne mužom), ktorí sú šarmantní v politických diskusiách či na pracovných pohovoroch a sú spoločensky zdatní až do bodu, keď porušujú konvenčnú etiketu a zastrašujú oponentov. Problém nie je v tom, že to považujeme za šarmantné, ale v tom, že si to mýlime s talentom lídra.
Okrem toho, ak sebadôvera zakrýva neschopnosť, charizma môže maskovať psychopatické a narcistické sklony. To neznamená, že charizma ako taká je toxická. Je to skôr zosilňovač, vďaka ktorému sú kompetentní lídri lepšími a nekompetentní sú deštruktívnejšími.
Keď je líder inteligentný, etický a prosociálny, chcete, aby bol čo najcharizmatickejší, aby mal silný vplyv na tých, ktorí ho nasledujú. Ale keď je líder neschopný alebo skorumpovaný, tak dúfajte, že je čo najmenej charizmatický, inak môže spôsobiť oveľa väčšie škody. Stručne povedané – charizma zosilňuje vplyv, ktorý lídri majú, či už dobrý alebo zlý.
3. Sme príliš leniví na to, aby sme hodnotili talent.
Jedným z paradoxov talentu je, že ako sa ľudia vyvíjajú, aby získavali stále sofistikovanejšie a komplexnejšie zručnosti, je čoraz ťažšie posudzovať ich talent. Počas väčšiny našej evolučnej histórie bol talent konzistentný s ľahko pozorovateľnými fyzickými vlastnosťami (telesná sila, motorické zručnosti a aj samotná veľkosť) a len nedávno sa posunul k intelektuálnym schopnostiam (kvalifikácia, odbornosť, skúsenosti…) a súčasnému zameriavaniu sa na tzv. soft skills (mäkké zručnosti) alebo psychologický kapitál (zvedavosť, EQ, IQ a pokora).
Pokiaľ nie ste odborníkom v danej oblasti, pravdepodobne neviete, ako odhaliť odbornosť u iných. Skúste preto požiadať ľudí, aby vám povedali, kto bol podľa ich názoru najlepším prezidentom alebo premiérom ich krajiny a potom požiadajte o údaje, ktoré podporujú ich tvrdenie. Uvidíte, že väčšina ľudí má problém poskytnúť racionálne a dôkazmi podložené odôvodnenie.
Svet biznisu sa veľmi nelíši. Zahŕňa mnoho bývalých CEO, ktorí sa po neúspešnej kariére stanú veľmi úspešnými líderskými guru a mnoho talentovaných lídrov, ktorí nikdy nedostanú také uznanie, aké si zaslúžia.
4. Aroganciu prirovnávame k sile.
Hoci často nedokážeme odhaliť iracionálnu aroganciu (jediný spôsob, ako si uvedomiť, že ľudia nie sú takí dobrí, ako si myslia, je zistiť, akí sú dobrí), zvyčajne dokážeme určiť, či má niekto na seba pozitívny pohľad, najmä ak sa ich ego zdá byť veľmi veľké.
Iróniou je, že našou reakciou je nenechať sa odradiť. Aj keď hovoríme, že máme radi pokoru, ale chceme ich vidieť silných a kompetentných. Je to ako pri hraní pokru. Zapôsobí na nás niekto, kto sa chváli a predvádza sa, hoci len nehanebne blafuje.
Existuje však aj výnimka. A tou je blafujúca žena. Zatiaľ čo mužov oslavujeme a oslavujeme ich aroganciu do takej miery, že ju prirovnávame k líderskému talentu, pri ženách nás to odrádza. To naznačuje, že je pravdepodobnejšie, že odhalíme nekompetentnosť medzi ženskými kandidátkami na líderské pozície.
5. Pokoru vnímame ako „ženskú vlastnosť“.
Ak by sme si skutočne vážili pokoru, neprehliadali by sme pokorných ľudí pri obsadzovaní líderských pozícií. Robíme to u žien i mužov, ale len preto, že sme si pokoru spojili so ženskosťou. Takže, ak ju ženy prejavia, sú „nevhodnými na líderské pozície“, lebo im chýbajú stereotypné mužské črty, ktoré hľadáme u lídra – odvaha, bezohľadné riskovanie a prehnané sebavedomie.
A keď muži prejavia pokoru, predpokladáme, že sú príliš zženštelí na to, aby viedli. A možno to ani nechcú. Nie že by sme si nevážili pokoru, keď ju nájdeme medzi mimoriadnymi úspechmi alebo mocnými ľuďmi, ak ju prejavia. Páči sa nám, či už je skutočná alebo nie. Ale tí jedinci zrejme museli svoju pokoru čo najviac skrývať, aby sa dostali na vrchol.
Predstavte si, že by naša typická kariérna rada pre niekoho, kto sa chce stať lídrom, znela: „nechaj ostatných, aby si pripísali zásluhy za tvoju tvrdú prácu“, „nehovor o svojich talentoch a úspechoch“, „nerozprávaj, len počúvaj“, „ zameraj sa na to, aby ostatní vyzerali dobre“.
Keď vám niekto povie: „Dávam prednosť tomu, aby moje úspechy hovorili samé za seba“, určite to nerobí. A keď vám povie „nechaj tvoje úspechy hovoriť samé za seba“, pravdepodobne nechce, aby ste napredovali vo vašej kariére. Samozrejme, nemalo by to tak byť, ale je to tak.
Svet plný lepších lídrov nemusí byť utópia
Ak teda máte vážny záujem mať pokornejších lídrov, mali by ste začať riešením týchto piatich úskalí.
Zamerajte sa menej na sebadôveru a viac na kompetencie, nedávajte prílišnú dôležitosť charizme, rozvíjajte správnu expertízu. A vynakladajte správne úsilie na vyhodnotenie skutočného talentu ľudí, nie ich vlastného vnímania. Pochopte, že arogancia je silou len vtedy, ak iných zastrašuje. A akceptujte realitu 21. storočia, že podstata líderstva nie je stereotypná mužnosť.
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorom je prispievateľ Tomas Chamorro-Premuzic.
