Využili postsovietsku privatizáciu – a akceptovali Vladimira Putina – aby nadobudli nesmierne bohatstvo. Toto sú dôvody, prečo ich nazývame oligarchami.
V reakcii na ruskú inváziu na Ukrajinu sa západ pokúsil priškrtiť ruské banky, spoločnosti a boháčov, ktorých obrovské jachty a rozľahlé nehnuteľnosti prinútili mnohých z nás premýšľať: Ako sa človek stane oligarchom a ako dokáže tak neskutočne zbohatnúť?
Bohatí, vplyvní (a poslušní)
Oligarchovia sú „výnimočne bohatí podnikatelia, ktorí sú politicky a spoločensky vplyvní,“ hovorí Elise Giuliano, lektorka katedry politológie na Kolumbijskej univerzite, ktorá sa zameriava na postsovietske Rusko. „Často sú osobne prepojení s najvyššími politickými lídrami krajiny, aj keď nie vždy.“
Od začiatku vojny na Ukrajine sa však ukázalo, že väčšina miliardárov v krajine má malý alebo žiadny vplyv na ruského prezidenta Vladimira Putina.
Pôvodní ruskí oligarchovia zbohatli v 90. rokoch v chaose, ktorý nastal po rozpade Sovietskeho zväzu, keď boli štátne aktíva odovzdané súkromným záujemcom, pričom často bola pritom v hre korupcia.
Počas obdobia liberalizácie trhu získali vplyvní podnikatelia, bývalí úradníci a šikovní obchodníci veľké podiely v ruských spoločnostiach v ropnom a plynárenskom priemysle, ťažbe nerastných surovín a spracovaní kovov, v doprave, v poľnohospodárstve či iných kľúčových odvetviach.
Odstrašujúci príklad
Novšia skupina oligarchov zbohatla vďaka väzbám na Putina, ktorý v tej či onej podobe vládne Rusku od roku 2000. Putin oligarchov striedavo obohacoval a trestal, pričom vo svojich politických šachových zápasoch považoval magnátov a ich biznis za pešiakov.
Michail Chodorkovskij, kedysi najbohatší muž Ruska s majetkom v hodnote 15 miliárd eur, bol zatknutý v roku 2003 a obvinený za daňové zločiny. Stalo sa to krátko po tom, čo vyjadril podporu Putinovmu politickému rivalovi. Bývalý šéf spoločnosti Jukos strávil 10 rokov vo väzení a prišiel o väčšinu svojho majetku. Dodnes tvrdí, že obvinenia boli vykonštruované a v skutočnosti išlo o politický proces.
Ruský ropný magnát Michail Chodorkovskij spoza mreží sleduje priebeh pojednávania na súde v roku 2005. Foto: TASR, AP
Mnohí z dnešných oligarchov sú však súčasnými alebo bývalými Putinovými zástancami. Jurij Kovaľčuk, dlhoročný priateľ a poradca ruského vodcu, získal vďaka väzbám na Putina veľké podiely v bankových a telekomunikačných spoločnostiach.
Zatiaľ čo blízkosť oligarchov k Putinovi je rôzna, všetci sa spoliehajú na jeho podporu. „Vzhľadom na spôsob, akým je ruská ekonomika štruktúrovaná, veľa závisí buď priamo alebo nepriamo od štátu,“ hovorí Brian Taylor, profesor politológie na Syracuse University. Oligarchovia „nie sú autonómni, ekonomickí aktéri, ktorí sú v pozícii postaviť sa štátu alebo mu odporovať.“
Kupónová privatizácia po rusky
Semienka ruskej oligarchie boli zasiate v rokoch 1992 až 1994, keď novovzniknutá nezávislá Ruská federácia spustila kupónovú privatizáciu. V rámci programu boli súkromným investorom sprístupnené akcie približne 15 000 štátnych firiem.
Oficiálne mala privatizácia umožniť obyčajným Rusom nakupovať akcie firiem. Namiesto toho získali spriaznení podnikatelia kupóny, ktoré im poskytli veľké alebo dokonca kontrolné podiely vo firmách. Podľa štúdie Medzinárodného menového fondu z roku 1999 mali v rámci kupónovej privatizácie dve tretiny všetkých privatizovaných akcií získať ľudia zvnútra týchto spoločností.
Výmenou za pôžičky deficitom zaťažených ruských vládnych peňazí a pomoc pri financovaní kampane Borisa Jeľcina, ktorý v roku 1996 znova kandidoval za prezidenta, získalo niekoľko bohatých podnikateľov akcie 12 štátnych energetických a ťažobných spoločností vo forme „lízingu“. Prenájom by sa zmenil na vlastníctvo – ak by vyhral Jeľcin.
„Keby komunistický vodca Gennadij Zjuganov vyhral voľby (v roku 1996, pozn. red.), očakávalo sa, že tieto spoločnosti jednoducho znárodní a vezme si späť akcie, ktoré boli ponúknuté na výmenu (za pôžičky),“ hovorí Daniel Treisman, profesor politológie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, ktorý sa špecializuje na postsovietsku politiku.
Zlatá éra ruských miliardárov
Po Jeľcinovom volebnom víťazstve prevzal Vladimir Potanin, jeden z architektov privatizácie, kontrolný podiel v spoločnosti Noriľsk Nickel, najväčšom svetovom výrobcovi niklu. Ďalšími podnikateľmi, ktorí z tejto aktivity profitovali, boli Michail Chodorkovskij a Roman Abramovič, ktorí získali rozsiahle podiely v spoločnostiach podnikajúcich s ropou a zemným plynom.
Ruská finančná kríza v roku 1998 bola pre oligarchov len dočasnou prekážkou. Rastúce ceny komodít a zvyšujúca sa ekonomická integrácia Ruska v krajinách západného bloku zrodili v roku 2000 desiatky nových magnátov. V roku 2001 malo Rusko osem miliardárov s majetkom v celkovej hodnote 12,4 miliardy dolárov. O 10 rokov neskôr bolo podľa údajov Forbes 101 miliardárov s majetkom v hodnote 432,7 miliardy dolárov.
Oligarchovia čoskoro zistili, že ich bohatstvo je podmienené poslušnosťou Putinovi. Ako výstraha stačil Chodorkovský, ktorý strávil 10 rokov vo väzení. Ďalší oligarcha Boris Berezovskij, ktorému sa mimoriadne darilo za Jeľcina a bol kritický voči Putinovi, predal svoje ruské médiá a odišiel do exilu.
Ako sa nedostať za mreže?
Ruskí boháči pochopili, o čo tu ide. Putinove politické záujmy a ich finančné záujmy musia byť jedno a to isté.
„Ak ste boli v tom čase ruským oligarchom, zapli ste si CNN a videli chlapa, ktorý je oveľa bohatší, oveľa múdrejší a oveľa mocnejší ako vy sedieť za mrežami, aká by bola vaša prirodzená reakcia? hovorí Bill Browder, americký finančník, ktorý žil v postsovietskom Rusku. „A tak jeden po druhom išli za Putinom a povedali: Čo musíme urobiť, aby sme nešli za mreže?“
Pre niektorých oligarchov to znamenalo odpredaj svojich firiem vláde. Roman Abramovič napríklad predal svoj podiel v ropnej a plynárenskej spoločnosti Sibnefť štátnemu Gazpromu v roku 2005. Michail Fridman a Viktor Vekseľberg, ktorí v roku 1997 prevzali podnik Ťumen Oil, ho napokon predali štátnej energetickej skupine Rosnefť v roku 2013.
Viktor Vekseľberg patrí k najbohatším Rusom, ktorí už v minulosti čelili sankciám amerického ministerstva financií. Foto: TASR/Sergei Ilnitsky/AP
Keď si Putin upevnil moc a presadil štátnu kontrolu nad väčším počtom súkromných podnikov, objavil sa aj nový druh oligarchu – „silovarcha“. Termín, ktorý vytvoril Treisman, je kombináciou slov oligarcha a silovik, ktoré označuje vojenskú a bezpečnostnú elitu krajiny.
Mnoho silovarchov pozná Putina osobne, z čias jeho pôsobenia v KGB alebo zo začiatkov jeho politickej kariéry.
Ich majetky neochránil ani Putin
„Takzvaní silovarchovia sú obchodné elity, ktoré využili svoje siete v FSB (Ruská federálna bezpečnostná služba) alebo v armáde na hromadenie extrémneho osobného bohatstva,“ napísal Stanislav Markus, profesor medzinárodného obchodu na Univerzite v Južnej Karolíne.
„Od roku 2003 boli Putinovi priatelia a silovarchovia neustále na vzostupe, aby kontrolovali spriaznené sektory ekonomiky a zastávali dôležité pozície v exekutíve. Silovarchovia sú „neúmerne zastúpení v správnych radách takzvaných štátnych korporácií a často vlastnia veľké podiely vo firmách zo sektorov, v ktorých ziskovosť závisí od priazne vlády“.
Oligarchov čaká neistá budúcnosť, keďže Západ trestá Putinovo Rusko. Od 14. marca čelí 20 osobným sankciám zo strany USA a ich spojencov. Zdá sa, že už nezáleží na tom, na ktorú stranu sa v prípade vojny na Ukrajine postavili.
Oligarchovia, ktorí predali svoje ruské aktíva a presunuli svoje majetky na Západ, sa dištancujú od Putina a jeho režimu. Mnohým z nich aj tak ukladajú sankcie. Silovarchov a tých, ktorí majú ruský majetok, ani Putin neochránil. Sami zažili, ako sa ich majetok prepadol, keď sa ruské trhy zrútili.
Autorom tohto článku je John Hyatt, redaktor amerického Forbesu. Text vznikol aj s prispením Jemimy McEvoy.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk