Odborníci na ľudské práva sú opatrne optimistickí, že vďaka sociálnym médiám, smartfónom a monitorovaniu útokov v takmer reálnom čase by sa mohla začať nová éra zodpovednosti za vojnové zločiny. Počas vojny existujú pravidlá, no Rusko ich jednoducho nedodržiava.
Vďaka videám a fotografiám z obliehaného prístavného mesta Mariupol na juhovýchode Ukrajiny sa dostali do celosvetového povedomia zábery tehotných žien, ktoré evakuovali zo zbombardovanej nemocnice.
Na jednej fotografii nesú pomedzi trosky na nosidlách ženu so zakrvavenou panvou, na ďalšej kráča po schodoch zničenej budovy žena v bodkovanom pyžame s reznými ranami a modrinami na tvári.
Desiatky útokov na nemocnice a zdravotníkov
Útoky na zdravotnícke zariadenia, zdravotnícky transport a na pacientov sa považujú za porušenie medzinárodného humanitárneho práva, ktoré bolo kodifikované v zmluvách a opätovne potvrdené v rezolúciách OSN, ktoré podpísalo aj samotné Rusko.
Od začiatku vojny, 24. februára, zaznamenala OSN do 19. marca spolu 847 civilných úmrtí a 1399 zranených. Skutočné čísla však zrejme budú podstatne vyššie. Svetová zdravotnícka organizácia za 28 dní vojny potvrdila 64 útokov na nemocnice a zdravotnícke transporty.
Prezident USA Joe Biden aj pre tieto útoky na civilistov označil ruského prezidenta Vladimira Putina za „vojnového zločinca“, zatiaľ čo ruská vláda nepravdivo tvrdila, že nemocnicu obsadili vojenskí radikáli.
Dokumentaristi s mobilmi
Kým politici vedú slovnú vojnu, ľudia na Ukrajine dokumentujú v reálnom čase zverstvá ruskej armády a zdieľajú ich na sociálnych sieťach. Vďaka tomuto šíreniu informácií sú experti na ľudské práva opatrne optimistickí, že vojna na Ukrajine by mohla konečne priniesť zvrat v tom, aby tí, ktorí páchajú vojnové zločiny, boli za svoje činy braní na zodpovednosť.
Rusko sa neštítilo bombardovať nemocnice ani v predošlých konfliktoch, či už v Čečensku v 90. rokoch alebo v Sýrii. „Svetoví lídri majú príležitosť povedať, že sme ignorovali, bagatelizovali a nedodržiavali záväzky týkajúce sa bezpečnosti nemocníc v konfliktoch, a že teraz to budeme brať vážne a podnikneme nejaké opatrenia,“ hovorí Leonard Rubenstein, právnik v oblasti ľudských práv a profesor na Johns Hopkins Bloomberg School of Public Health.
„Nemôžem povedať, že som si istý, že sa to stane. Tieto útoky však na rozdiel od iných konfliktov skutočne upútali svetovú pozornosť.“
Mariana Višegirskaja kráča po schodoch v zbombardovanej nemocnici v Mariupole. Prežila bombardovanie a neskôr porodila dievčatko v inej nemocnici. Foto: SITA/AP
Pre komunikačné technológie existuje precedens, ktorý pomáha predchádzať vojnovým zločinom. Práve vďaka vynájdeniu telegrafu a správam, ktoré odosielal Howard Russell z The Times o krymskej vojne v 50. rokoch 19. storočia, sa verejnosť dozvedela o hrozných podmienkach zranených vojakov na bojiskách a o nedostatku riadnej lekárskej starostlivosti.
Ženevská konvencia
O niekoľko rokov neskôr bol švajčiarsky obchodník Henry Dunant svedkom bitky pri Solferine v severnom Taliansku, kde pomáhal zraneným a umierajúcim. Zaslúžil sa o vytvorenie Medzinárodného výboru Červeného kríža a upevnil myšlienku lekárskej neutrality a starostlivosti o chorých a zranených vojakov pomocou Prvej ženevskej konvencie v roku 1864.
„Tlak na ochranu zdravotníckych zariadení a zariadení starostlivosti o zranených v boji neprišiel z ozbrojených síl,“ hovorí Eric Stover, faktultný riaditeľ Centra ľudských práv na Berkeley School of Law na Kalifornskej univerzite.
O 85 rokov neskôr, po ničivej 2. svetovej vojne, sa štvrtá ženevská konvencia zaoberala špecificky ochranou civilistov. Špecifikovala, že nemocnice majú chránený štatút a nemôžu byť napadnuté počas vojny. Jedinou výnimkou bolo, ak by sa nemocnica zapojila do „nepriateľských činov“, v takom prípade by chránený štatút stratila.
Nepotrestaná agresia
A práve to je pravdepodobne veľkou motiváciou ruských dezinformátorov, ktorí na sociálnych médiách nepravdivo tvrdili, že pôrodnica v Mariupole bola prázdna a používaná ako vojenská základňa a tehotné ženy na fotografiách sú len najaté herečky.
A to napriek faktu, že počas útokov zahynuli dvaja dospelí a jedno dieťa a 17 ľudí bolo zranených. Facebook a Twitter minulý týždeň niektoré z týchto príspevkov odstránili.
Ratko Mladić, bývalý veliteľ armády Republiky srbskej, bol za vojnové zločiny a genocídu v Juhoslávii odsúdený v roku 2017. Foto: Wikimedia Commons/International Criminal Tribunal for the former Yugoslavia, licencia CC BY 2.0
„Jedným z dôvodov, prečo Rusko porušuje dohodnuté humanitárne protokoly, je to, že doteraz nikdy neprebehlo medzinárodné trestné stíhanie za útoky na nemocnice, čo oslabuje zákon a spochybňuje všetkých týchto páchateľov,“ hovorí Rohini Haar, lekárka a členka fakulty Berkeley School of Public Health Kalifornskej univerzity.
Potvrdzuje to aj rýchlosť, akou Rusko eskalovalo nálety na nemocnice na Ukrajine v priebehu prvých týždňov, zatiaľ čo v Sýrii s nimi začalo až po niekoľkých rokoch vojny, hovorí.
Pomalý proces s neistým výsledkom
Pokiaľ ide o individuálnu zodpovednosť za porušovanie medzinárodného humanitárneho práva pred vojnovými tribunálmi a Medzinárodným trestným súdom, je to pomalý proces. Mnohé trestné stíhania trvajú roky alebo dokonca desaťročia po spáchaní zločinov.
Navyše, prokurátori musia pre časové a finančné obmedzenia robiť kompromisy, pričom často uprednostnia genocídu a zločiny proti ľudskosti pred inými vojnovými zločinmi, ako sú útoky na nemocnice.
Od svojho založenia v roku 2002 súd pojednával len v 30 prípadoch, ktoré viedli k 10 odsúdeniam a 4 oslobodzujúcim rozsudkom. Rusko, Ukrajina ani Spojené štáty nie sú zmluvnými stranami Rímskeho štatútu, ktorý je základom autority súdu.
To nevylučuje súdenie ruských štátnych príslušníkov, ale znamená to, že Rusko by ich buď muselo súdu vydať (čo je veľmi nepravdepodobné), alebo by museli byť zatknutí v krajine, ktorá uznáva právomoc súdu.
Vyšetrovanie sa už začalo
Haar hovorí, že tentokrát je to iné v tom, že medzinárodný trestný prokurátor Karim Kaan bol veľmi rýchlo na Ukrajine a začal vyšetrovanie necelé tri týždne po začiatku vojny.
„Rýchlosť, s akou sme si vedomí tohto násilia, a spôsob, akým ho môžeme dokumentovať a nahlasovať, je teraz omnoho lepší ako bol pred piatimi rokmi,“ hovorí. „Dúfam, že fakt, že máme správy o útokoch takmer v reálnom čase, sa premietne do rýchlejšieho vyvodzovania zodpovednosti.“
Trestné stíhanie je len jedným z prvkov globálneho rámca zodpovednosti, ktorý má v prvom rade zabrániť tomu, aby sa tieto vojnové zločiny stali. Spolieha sa na kombináciu taktiky tvrdej sily (stíhanie a sankcie) a mäkkej sily (pomenovanie zločinov a ich odsúdenie zo strany OSN alebo mimovládnych organizácií, zhromažďovanie nezávislých informácií o útokoch). Systém však môžu prekaziť jednotlivci a vlády, ktorých zjavne tieto dôsledky nezaujímajú.
Ilúzia humánneho sveta
„Musíme nájsť spôsoby, ako zlepšiť dodržiavanie a presadzovanie týchto globálnych noriem,“ hovorí Lawrence Gostin, profesor a riaditeľ fakulty v O’Neillovom inštitúte národného a globálneho zdravotníckeho práva na Univerzite v Georgetown.
„Pretože aký zmysel má snažiť sa byť slušným a humánnym svetom, keď tu máme ľudí ako Putin, ktorí úmyselne bombardujú nemocnice, zdravotnícke zariadenia a humanitárne koridory?“
Zatiaľ čo medzinárodná justícia môže byť pomalá a obmedzená na jednotlivých páchateľov, zámerná dezinformačná kampaň Ruska ukazuje, že mu záleží na menej hmatateľnom, ale stále dôležitom názore verejnosti, čo je ďalší spôsob, ako vynútiť zodpovednosť za vojnové zločiny.
V tomto prípade je dôležitá verejnosť, mimovládne organizácie, OSN a ďalšie štáty, ktoré účinne „pomenúvajú a odsudzujú“ páchateľov a tiež zbierajú informácie a dôkazy o tom, čo sa stalo. A práve tu je veľký rozdiel v rýchlosti zhromažďovania informácií.
Pomáhajú aj videá od civilistov
Eric Stover z Centra Cal-Berkeley pre ľudské práva pracoval posledných 40 rokov na forenznom vyšetrovaní vojnových zločinov od Argentíny cez Bosnu a Rwandu až po Ukrajinu. Existujú tri typy zhromažďovania dôkazov: posudkové, fyzické a dokumenty.
Digitálne technológie od satelitných snímok cez účty sociálnych médií až po videá zo smartfónov však zohrávajú čoraz dôležitejšiu úlohu pri zisťovaní toho, čo sa stalo.
„Nie je to druh vyšetrovania ako keď ste priamo na mieste, ale je to nástroj,“ hovorí Stover. „Pri zhromažďovaní týchto informácií pre tlač aj pre súdy je dôležité, aby boli overené, pretože existuje veľké množstvo dezinformácií,“ zdôrazňuje.
Preto spolupracoval s Komisiou OSN pre ľudské práva na vývoji Berkeleyského protokolu o vyšetrovaní s otvorenými zdrojmi, ktorý obsahuje kroky na zhromažďovanie a overovanie online údajov. „Odovzdávame štafetu ďalšej generácii.“
WHO urobila pokrok, ale…
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v posledných rokoch zintenzívnila aj monitorovanie a potvrdzovanie útokov na zdravotnícke systémy, vrátane zverejnenia online dashboardu, ktorý začal fungovať v roku 2017.
„Najlepším postupom je zvýšiť povedomie o týchto útokoch, aby sa predišlo ich vzniku, pretože existuje len veľmi málo medzinárodných právnych mechanizmov reštitúcie,“ hovorí Benjamin Mason Meier, právnik a profesor globálnej zdravotníckej politiky Univerzity v Chapel Hill v Severnej Karolíne.
Systém WHO však má niekoľko nedostatkov: neuvádza, kde k útoku došlo, ani detaily toho, čo sa stalo. Ďalším veľkým problémom je, že neuvádza ani mená páchateľov útokov. „Ak je naším cieľom upozorniť na ničenie, nestačí len identifikovať, čo bolo zničené,“ hovorí Meier. „Potrebujeme identifikovať páchateľa, aby sme zabránili útokom v budúcnosti.“
Pomenovať vinníka
Pri útokoch na Ukrajine je jasné, že agresorom je Rusko. Avšak WHO a jej riaditeľ Tedros Adhanom Ghebreyesus zatiaľ odmietli uviesť mená, čo je do značnej miery považované za politické rozhodnutie. „Musíme sa uistiť, že Svetová zdravotnícka organizácia nie je len poslušná voči svojim mocným členským štátom, ako sú Rusko alebo Čína, a že národy skutočne vyzve. Poznáme z minulosti prípady, kedy to nechcela urobiť.“
Aj keď nám fotografie z bombových útokov na nemocnice postupne vyblednú v pamäti, strach z prístupu k nemocničným službám, nedostatok adekvátnej starostlivosti, narastajúca závažnosť neliečených chorôb a prípadný exodus zdravotníckych pracovníkov budú doznievať ešte dlho po skončení vojny.
„Monitorovanie zohráva kľúčovú úlohu v tom, aby boli vinníci potrestaní. Ak nevieme, čo sa deje, alebo neveríme údajom, nemáme možnosť to odsúdiť.
Článok vyšiel na Forbes.com. Autorkou je redaktorka amerického Forbesu Katie Jennings, ktorá píše o zdravotníctve.
kto
