Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo a hovorí, že pri tom nejde len o vypratanie bytu, ale o uvedomenie si, čo sa vo vás vnútorne deje. „Najťažšie na tom celom je prestať chcieť stále nové veci, keď vás všetci a všetko okolo núti, aby ste ich chceli. Takže to nie je len o samotnom vyhadzovaní a triedení toho, čo mám doma, ale aj o tom, ako sa opätovne nezahltiť novými vecami z výpredaja,“ vysvetľuje.
V rozhovore pre Forbes.sk hovorí okrem iného aj o:
- zmene kariérneho smerovania,
- čo je potrebné na to, aby sa niekto stal KonMari konzultanom,
- Prečo si v domácnostiach nechávame nepotrebné veci a ako zmeniť uvažovanie o nich,
- ako prebieha organizovanie domácností u klienta,
- koľko stoja takéto služby.
Kariérna zmena
„Brala som do úvahy aj to, aby ma to uživilo, bolo to dlhodobé a aby to dobre fungovalo na trhu.“
Takmer 20 rokov ste pôsobili v medzinárodných finančných inštitúciách. Ako sa niekto z takéhoto prostredia dostane k organizovaniu domácností?
Narodili sa mi dve deti. A keď máte deti, tak život, ktorý ste poznali predtým, už neexistuje (úsmev). Práve pri druhom dieťati som si začala uvedomovať, že bude pre mňa nesmierne ťažké, ba priam nemožné, vrátiť sa do starých koľají. Moja predchádzajúca práca si totiž vyžadovala celého človeka a bola časovo náročná.
Taktiež veci, ktoré pre mňa boli dovtedy atraktívne, ako napríklad služobné auto či notebook, už neboli také zaujímavé. Jediné, čo som potrebovala, bola flexibilita a čas s deťmi. Vtedy som začala rozmýšľať nad tým, či som už nedosiahla svoj kariérny strop a teraz mi nezostáva nič iné ako cesta dole. Rozmýšľala som nad nejakou administratívnou alternatívou.
Napokon som sa však rozhodla nechať si to ako taký záložný plán a skúsiť rozbehnúť niečo vlastné. Nevedela som čo to bude, ale išla som na to celkom racionálne.
Ako ste uvažovali?
Najprv som si stanovila, v čom som dobrá a vyšla mi z toho napríklad práca s klientmi, rozprávanie, systematickosť a organizácia. Spísala som si tiež veci, ktoré sú pre mňa dôležité, ako napríklad flexibilita, byť sám sebe pánom, možnosť organizovať si čas podľa toho, ako potrebujem.
Brala som do úvahy aj to, aby ma to uživilo a bolo to dlhodobé. Dôležité boli i ekonomické aspekty: aby to dobre fungovalo na trhu, aby to bolo možno i niečo, čo funguje celosvetovo, ale u nás ešte nie, aby som si našla klientov.
Celé som si to načrtla a niekedy v tomto období sa mi dostala do rúk kniha Marie Kondo, jej metóda organizovania domácností a sieť konzultantov po celom svete. Manžel ma vtedy veľmi podporil v tom, aby som to vyskúšala. Rozhodla som sa teda, že do toho pôjdem a budem to robiť najlepšie ako viem.
Marie Kondo. Foto: Wikimedia Commons/Diarmuid Greene, licencia CC BY 2.0
Neobávali ste sa toho, že na Slovensku nebude dostatočne veľká cieľovka?
Predtým, ako som sa do toho pustila, som si spravila malý prieskum. Skúšala som si to na kamarátkach a známych, neskôr známych mojich známych. Zisťovala som, či by takáto služba mala zmysel a či by to bolo vítané. Keď som videla reakcie ľudí a to, ako to potrebujú, tak bolo pre mňa až neuveriteľné, aký veľký trhový priestor tu existuje.
Certifikát od Marie Kondo
„Ľudia na metóde vidia najmä to, ako si veci pekne poukladáte do skríň, ale to je len vrchol ľadovca. Predtým vás čaká obrovská práca.“
Vtedy ste sa rozhodli odísť na kurz do New Yorku?
Áno. Samotný kurz trval týždeň a stretla som sa tam so 150 potenciálnymi konzultantkami z celého sveta. Každá z nás bola nejakým spôsobom iná, ale všetky mali spoločné to, že potrebovali kariérnu zmenu.
Kurz však nebol o samotnej metóde, ktorú vyvinula Marie Kondo, očakávalo sa, že tú už ovládame. Bolo to postavené viac na tom, ako sa stať konzultantom, ako pôsobiť ako expert KonMari metódy, ako konkrétne pracovať s klientmi – ako začať, prísť do cudzieho domu a zorientovať sa tam, ako hovoriť s ľuďmi, aké otázky im klásť a správne ich naviesť…
Ľudia na metóde vidia najmä to, ako si veci pekne poukladáte do skríň, ale to je len vrchol ľadovca. Predtým vás čaká obrovská práca.
Čo bolo na získaní medzinárodnej licencie najnáročnejšie?
Zuzana Mrázová. Foto: Cagalove photography archiv
Kurz samotný náročný nebol, prirovnala by som to k prednáškam na vysokej škole. Potom však nastúpila case study (prípadová štúdia), ktorá prebiehala u cudzieho človeka doma a tam sme mali zúročiť to, čo sme sa naučili. Oni vás, samozrejme, cez prideleného kouča celý čas sledujú, či to robíte správnym spôsobom a tak, ako by ste mali.
Potom ešte prebehla teoretická skúška – postavia vás ako konzultanta pred nejaký problém a vy musíte správne reagovať. Na teste boli možnosti A, B, C, D a všetky alebo žiadna odpoveď mohli byť správne. Toto bolo pre mňa osobne najnáročnejšie, skúšku som dokonca na prvýkrát nedala.
Riešenia som však nikdy nevidela, nevedela som, čo bolo správne a čo nie, takže bolo náročné pripraviť sa na opravný termín. A úplne nakoniec bol ešte osobný pohovor. Chvalabohu sa to podarilo.
Dnes už viete určiť, kde ste urobili chyby?
Pravdepodobne to bolo v tom, že som sa na to dívala svojimi očami a nie očami nestrannej osoby. Ako konzultantka klientovi nikdy nemôžem povedať, čo má a čo nemá vyhodiť, ja mu len mám klásť tie správne otázky a nejakým spôsobom ho naviesť.
Cieľom má byť, aby sa sám naučil uvažovať nad vecami a začal ich správne vyhodnocovať.
Hlavné poslanie metódy
„Keď problém s vecami presiahne kapacitné medze, tak ste ako jednotlivec postavený pred obrovskou kopou vecí a neviete, ako máte začať, s čím máte začať a aj keď sa do toho pustíte, tak sa možno nikam nedopracujete.“
Skúste v skratke opísať, na čom je vlastne postavená metóda Marie Kondo.
Marie Kondo nie je prvá, ktorá s témou poriadku prišla, no do týchto systémových a triediacich metód vniesla niečo nové. Ľuďom radí, aby si nechali len veci, ktoré im robia v živote radosť. To je hlavné poslanie jej metódy, ktorú vystavala na šiestich základných pravidlách.
Po prvé, máte si predstaviť svoju ideálnu domácnosť a zaviazať sa k procesu organizovania, že do toho idete a že to urobíte komplexne, teda nielen jednu skriňu. To si vyžaduje čas a námahu. A hlavne musíte znížiť množstvo vecí, ktoré máte, čiže redukovať, vyhadzovať.
Máte postupovať podľa jednotlivých kategórií, nie podľa miestností. A musíte postupovať podľa presne určeného poradia. Celkovo je kategórií päť: oblečenie, knihy, dokumenty, „komono“, kam patria všetky ostatné veci v domácnosti od potravín cez náradie, a potom sú tu sentimentálne predmety.
Na konci je to už len o tom, ako krásne tieto veci uložiť. Ale to je už len taká čerešnička na torte.
Niekto by sa mohol opýtať, prečo robiť takú veľkú vedu z upratovania.
Tiež si to hovorím (smiech). Ale toto si povedia len ľudia, ktorí s tým nemajú problém. Je to ako keď si chudý človek nevie predstaviť, ako môže byť niekto obézny. To, prečo je to veda, pochopia len ľudia, ktorí s tým majú reálny problém, alebo sa na túto tému chcú pozrieť hlbšie.
Ja osobne si myslím, že 55 % ľudí sa k problému neporiadku ani nepriblíži, pretože to u nich neprerastie cez únosnú hranicu. Ale akonáhle to presiahne všetky kapacitné medze, tak ste ako jednotlivec postavený pred obrovskou kopou vecí a neviete, ako máte začať, s čím máte začať a aj keď sa do toho pustíte, tak sa možno nikam nedopracujete. Časom vás zvykne opustiť aj prvotný entuziazmus.
Pre ľudí, ktorí majú problém so zahlcovaním sa vecami, to vie byť dosť ťaživý problém.
Kto som dnes?
„Cieľom organizovania je aj akési sprítomnenie. Kto som dnes? Čo potrebujem a kam smerujem? Nie história, na ktorej lipnem.“
Ľudí delíte do dvoch kategórií – tzv. vyhadzovači a zberači. Aké sú medzi nimi rozdiely?
Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí, neviažu sa k nim a niektoré z nich by im ani nenapadlo si nechávať, napríklad také lístky z koncertu. Zberači, naopak, tú potrebu majú, no zriedkakedy dokážu povedať, prečo tak robia. Nechávajú si recepty z časopisov, staré telefóny, nevyužitú kozmetiku… Všetko sa predsa raz zíde.
Skúsenosť mi ukazuje, že je to aj o charaktere ľudí. Čím viac je niekto analytický a racionálny typ, tým menšiu dôležitosť prikladá veciam, neviaže sa k nim emocionálne. To opačné spektrum ľudí je viac umelecky založené. Za vecami často vidia príbeh. Každá vec má pre nich nejaký zmysel. Raz však dospejú do fázy, v ktorej sa dajú urobiť len dve veci, buď urobiť z brlohu opäť byt, alebo sa odsťahovať.
Pomôže vlastne sťahovanie?
Ľudia si väčšinou myslia, že pomôže, pretože pri sťahovaní vždy niečo vyhodíte. Väčšinou sa tiež sťahujete do väčšieho, čiže sa nám tie veci v byte nejako rozptýlia a vy máte chvíľu dobrý pocit. No keď sa sťahujeme, tak sme väčšinou pod časovým tlakom a stresom. Takže zvykneme brať všetko. Vyhadzujeme len to, čo je staré alebo zničené. Nie je čas na nejaké logické triedenie.
Nastal ideálny čas na jarné upratovanie. Foto: Unsplash
Aké sú najčastejšie dôvody, pre ktoré si doma nechávame veci, ktoré nevyužívame?
Je tam veľa vnútorných dôvodov, prečo si nechať niečo, čo nevyužívame. Napríklad, že to bolo drahé. „Ja predsa nie som taký márnivý človek, aby som to nakúpil a nepoužil.“ Obľúbený dôvod je aj ten, že sa mi to raz v živote bude hodiť, alebo že to mám po mamičke alebo babičke, takže to nemôžem vyhodiť.
Tie výčitky svedomia, ktoré vám bežia na pozadí pri vzdávaní sa vecí, sú extrémne. Konfrontácia so sebou je náročná. V tom, čo tam máte, vidíte peniaze, ktoré ste investovali, no nevyužili. Je tam kopec nepotrebných vecí, vidíte tam aj svoju históriu, možno aj nejaký osobnostný či dokonca partnerský vývoj. Uvidíte aj mnohé prešľapy, takže je to ťažké.
Cieľom organizovania je aj akési sprítomnenie. Kto som dnes? Čo potrebujem a kam smerujem? Nie história na ktorej lipnem.
Žijeme na budúcich smetiskách
„Máte síce pocit, že riešite vonkajšiu vec, ale mení vás to i zvnútra. Nejde totiž len o vypratanie bytu, ale o uvedomenie si, čo sa vo vás vnútorne deje.“
Akú rolu hrá ekologický rozmer a to, že sa človek bojí veci len tak vyhodiť? Ak nechcem všetky nepotrebnosti šupnúť do kontajnera, tak je za tým obrovská logistika. Odrádza nás to?
To je veľký faktor. No keď si sami prejdete celým procesom organizovania, tak si uvedomíte, že o týchto veciach nemôžete rozhodovať na konci, ale ešte pred tým, ako si ich do domácnosti privediete. Vy ste totiž potom za tieto veci zodpovedná.
Ja sama som si to uvedomila pri svojich deťoch. Keď sa mi narodilo to prvé, tak som mala pocit, že potrebujem všetko, čo trh ponúka. Odrazu sme mali doma tri kočíky a ani jeden z nich nebol dosť dobrý. Potom prišiel moment, keď dieťa kočíky nepotrebovalo a potrebovali sme sa ich zbaviť. Zrazu som si uvedomila, že sa síce dá veľmi rýchlo zbaviť jedného kočíka, ale troch? To už je problém.
Často sa ľudia zaseknú práve na tom, že majú tých vecí toľko, že s nimi už nevládzu bojovať. Keby ste mali len jednu, tak to viete ešte predať, posunúť kamarátke, ponúknuť online, ale keď ich je veľa, vtedy si reálne začnete uvedomovať, že ak nezmeníte svoje nákupné správanie na začiatku procesu, nikdy sa z toho nevyhrabete. Tá výčitka tam bude vždy.
Klientom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách.“ Pretože všetky tieto veci raz niekde skončia. Môžeme im síce nájsť druhý život, ale tá vec, ktorú sme si kúpili, bola primárne určená pre nás a pokiaľ ju nevyužijeme, ako vytvoríme ďalší distribučný kanál?
Foto: Cagalove photography archiv
Nevytvárajme si doma budúce smetiská, kupujme si len to, čo vieme reálne spotrebovať a čo nám prinesie tú radosť do života. Neospravedlňujme si nakupovanie tým, že to niekomu posunieme. Takto si len uľavujete svojmu svedomiu.
Práve organizácia domova pomôže zmeniť vaše nastavenie do budúcnosti. Máte síce pocit, že riešite vonkajšiu vec, ale mení vás to i zvnútra. Nejde totiž len o vypratanie bytu, ale o uvedomenie si, čo sa vo vás vnútorne deje.
Konfrontácia s vecami
„Priemerný človek ‚západnej doby‘ vlastní okolo 10-tisíc vecí. Keď si teda predstavíte, že každú z nich chytíte do ruky, porozmýšľate a nájdete jej miesto, chvíľami sa zdá, že proces je nekonečný.“
Ako vyzerá vaša práca u klienta doma?
Závisí od toho, čo človek potrebuje a chce. Niekto sa len chce poradiť, ako to má urobiť čo najlepšie a do organizovania sa chce pustiť sám. Potom sú tu klienti, ktorí chcú poradiť s každou kategóriou, čo sa väčšinou za to jedno sedenie v trvaní 4 až 6 hodín nestihne. A nakoniec sú klienti, pri ktorých som od začiatku do konca, pretože na to nechcú byť sami.
Začína sa to tak, že prídem k nim domov a najprv sa len rozprávame o tom, čo sa bude diať a čo od toho očakávať. Potom prechádzame na prvú kategóriu, ktorá by mala byť tá najjednoduchšia – oblečenie. Vôbec to však nemusí byť „najrýchlejšia“ kategória a pre mnohých ani nie je.
Skriňa sa vyhádže na jednu veľkú kopu a postupne z nej po jednom berieme každý kus oblečenia. Nazýva sa to konfrontácia s vecami, ktoré máme.
Ide o to, aby človek reálne videl, koľko toho ako osoba vlastní. Síce máte pocit, že dookola nosíte to isté, napríklad 5 tričiek, ktoré striedate, ale keď ich reálne vysypete zo skrine, tak zistíte, že ich je 50.
Platí podľa vás „rozhádzaná domácnosť rovná sa rozhádzaná myseľ“?
Myslím, že áno. Často to vidieť aj počas procesu s klientami. Povieme si, že tomu ideme venovať týchto 5 hodín, ale nedokážu to. Telefóny, maily, stále treba niečo riešiť, nedokážu sa sústrediť na jednu vec, nevedia tomu dať plnú pozornosť. Prípadne im to beží na pozadí a sú akoby „rozbití“. Myslím, že to je spojené.
Ako dlho to zvyčajne trvá dať dokopy priemernú domácnosť? Na čo by sa mali ľudia pripraviť?
Je to veľmi individuálne. Závisí, či to človek robí sám, alebo napríklad so mnou. Keď sa do toho pustíte sami, tak to môže trvať aj rok, pretože za sebou nemáte akéhosi „roztlieskavača“, ktorý vás núti pozrieť sa do každej jednej skrinky, zásuvky a určuje nejaké tempo tohto procesu. Ak to všetko robíme s klientom spolu, tak to obyčajne trvá cca 10 stretnutí, z ktorých každé má 5-6 hodín. Ak je to však dvojposchodový dom, tak to môže byť 20 sedení, aj viac. Čiže veľmi dlho. Je to časovo a fyzicky náročný proces.
Čítala som, že priemerný človek „západnej doby“ vlastní okolo 10-tisíc vecí. Keď si teda predstavíte, že každú z nich chytíte do ruky, porozmýšľate a nájdete jej miesto, chvíľami sa zdá, že proces je nekonečný.
Šetrnosť ako problém
„Je tu generácia ľudí, ktorá si nevie vyberať, a tak chce mať všetko.“
Sme my Slováci v niečom špecifickí?
Ja pracujem len v rádiuse okolo Bratislavy, takže sa mi to hodnotí ťažko. No cez naše siete sledujem kolegyne a každá z nich bojuje s niečím iným. Povedala by som, že Slováci sú špecifickí v tom, že sme veľmi šetrní. Radi veci šetríme a odkladáme „pre niekoho“, dokonca ich aj nakupujeme s tým, že ak sa nebude hodiť mne, tak sa hodí niekomu inému.
Okrem šetrnosti je tu aj niečo, čo vychádza primárne z dnešnej doby. Po socializme nastúpila generácia, ktorá si konečne mohla dovoliť veci a často si zahlcovali domácnosti len preto, lebo predtým neboli k dispozícii. Dnes je tu generácia ľudí, ktorá si nevie vyberať, a tak chce mať všetko.
Spomínate si na zaujímavé momenty, ktoré ste zažili v domácnostiach?
Najviac ma fascinuje ten proces a progres. Na začiatku to s tým triedením nejde, drhne sa to a v podstate „bojujeme“ o každú lyžičku. No potom príde akýsi klik a človek chytí „drajv“. To je moment, na ktorý vždy čakám.
Zuzana Mrázová. Foto: Cagalove photography archiv
Tiež sa ma dotýka, keď sa stretnem s tým, že sa človek rozplače. Často je pri organizovaní veľa emócií, občas zažívam zo strany klientov napríklad aj hnev. Potrebujú niekam smerovať tú negatívnu energiu, ktorú cítia, a keďže sme tam len dvaja, som akýsi hromozvod (smiech). Niekedy zo sedení odchádzam veľmi unavená.
Zároveň ma však napĺňa vidieť tú obrovskú úľavu, ktorá prichádza s tým, ako proces postupuje ďalej.
Zmena života upratovaním
„Najťažšie na tom celom je prestať chcieť stále nové veci, keď vás všetci a všetko okolo núti, aby ste ich chceli.“
Ako ste si určili cenu?
Na začiatku, keď som si to nastavovala, som si povedala, že ak sa tým chcem zaoberať, tak sa tým potrebujem aj uživiť. Moja cena teda musí byť taká, aby mi to dávalo ekonomický zmysel.
Najdrahšia je hodinová sadzba jedného stretnutia, potom je tu balíková cena podľa veľkosti domácností, alebo podľa toho, koľkokrát sa vidíme. A, samozrejme, top klientela, kde je cena veľmi vysoká, avšak rozsah hodín je neobmedzený. Zároveň majú na moju službu napojené aj ďalšie benefity – ako pomoc s odvozom vecí a ich prípadnou redistribúciou, návrh a nákup triediacich a organizačných systémov a podobne. Odvoz vytriedených vecí je veľmi dôležitý. Pretože ak vám tie veci z domácnosti neodídu, tak ste sa vlastne nikam neposunuli.
Koľko si má teda človek odložiť, ak by mal záujem o vaše služby?
V strednej kategórii sa pohybujeme okolo tisícky, v tej najvyššej je to 2- – 3-tisíc eur.
Kniha Marie Kondo sa volá Life Changing Magic of Tidying (Zázrak zmeny života upratovaním). Naozaj nám upratovanie môže zmeniť život?
Môže, ak to dovolíte. Len málokto to však na prvýkrát urobí tak, aby ho to naozaj zmenilo. Síce sa o to pokúsi, ale hneď si zväčša nedovolí zbaviť sa úplne všetkých nepotrebných vecí, pretože si hovorí, že sa mu niečo z toho zíde. Aspoň to ukazuje moja skúsenosť.
V procese organizovania domácností sa však o sebe veľa naučíte. Prídete napríklad na to, prečo sa vám to deje, čo zlé nakupujete, kde vám to uniká, akým spôsobom zhromažďujete veci a prečo. Objavíte veľa informácií o sebe. A keď si to v sebe utriedite a uvedomíte si to, tak je veľká šanca, že sa niečo vo vašom živote zmení.
Najťažšie na tom celom je prestať chcieť stále nové veci, keď vás všetci a všetko okolo núti, aby ste ich chceli. Takže to nie je len o samotnom vyhadzovaní a triedení toho, čo mám doma, ale aj o tom, ako sa opätovne nezahltiť novými vecami z výpredaja.
Skúsme dať na záver tri odporúčania pre ľudí, ktorí cítia, že im veci v domácnosti prerastajú cez hlavu.
Pustiť sa do toho čo najskôr, pretože problém len tak sám neodíde a v čase ešte rastie. Množstvo vecí, ktoré si do domácnosti prinášame, je nepriamo úmerné tomu, ktoré vynášame. To je vhodné si uvedomiť. Netreba to ignorovať, ale pustiť sa do toho.
Ďalšia dôležitá vec je odpustiť sám sebe, že som doma zhromaždil toľko vecí. Nevyčítať si to a nehľadať donekonečna výhovorky, prečo tieto veci musíte vlastniť a prečo si ich musíte a chcete nechať.
No a to posledné odporúčanie znie: Nastavte si život tak, ako si ho predstavujete. Žite v prítomnosti a nie v minulosti alebo v budúcnosti.
