Jej film Čiary je originálnou prechádzkou po Bratislave a získal aj hlavnú cenu najväčšieho dokumentárneho festivalu v strednej a východnej Európe Ji.hlava. Mladá režisérka Barbora Sliepková, členka tohtoročného rebríčka 30 pod 30, vraví, že po štyroch rokoch natáčania má svoje rodné mesto ešte radšej a ešte viac jej na ňom záleží.
Celý rebríček 30 pod 30 nájdete tu.
Osobne sa stretávame prvý raz, ale mám dojem, že ste skôr introvertnejší typ človeka. Je to tak?
Jednoznačne.
Pri vašej práci ide o výhodu či nevýhodu?
Neviem to úplne zhodnotiť. Na jednej strane sa ľahšie dostávam k tichším a introvertnejším ľuďom, lebo medzi nami funguje istý súzvuk. Snažím sa im aj sama otvoriť, pustiť ich k sebe dnu, aby mali ochotu a dôvod podeliť sa so mnou o svoje príbehy.
Naopak, výzvou pre mňa je, že sa musím učiť pracovať s väčším filmovým štábom a réžia spočíva aj v tom, že o svojej vízii potrebujete presvedčiť ostatných a podrobne im ju vysvetliť. Je to skrátka komunikatívne povolanie. Som introvert, ale mám rada ľudí, rada sa s nimi rozprávam, počúvam ich.
Živé príbehy
Aké sú teda dôležité vlastnosti dokumentaristu?
Už na VŠMU nás viedli k tomu, aby sme si pestovali zvedavosť. Myslím si, že je to najdôležitejší predpoklad, aby ste túto profesiu mohli robiť. Byť zvedavý a zároveň aj schopný hľadať témy, tiež vedieť dlhodobo a samostatne pracovať.
Veľakrát sa stane, že sa zahryznete do najrôznejších odborov či komunít a potrebujete sa v nich zorientovať. Vždy je to nejaký nový typ jazyka, teraz som sa napríklad rozprávala s chemikmi či biológmi.
Pri dokumente je navyše zásadná morálna a etická stránka, robíte so živými príbehmi, je dôležité, ako ich zostriháte, čo filmom chcete odkázať spoločnosti.
Býva pre vás zložité dosiahnuť, aby sa vám ľudia pred kamerou otvorili?
Záleží od témy, či je to profesijná vec alebo osobný príbeh. V tom druhom prípade sa snažím ľudí nejako zásadne nepresviedčať, nehľadám na nich žiadne „páky“. Nie je koniec sveta, ak odmietnu, do natáčania musia ísť dobrovoľne. Často však pozitívnu rolu zohrá už len samotný záujem, lebo človek sa chce podeliť aj o svoje boľavé veci, pochybnosti.
Ako sa skladá mozaika o Bratislave
Váš najnovší film Čiary, ktorý vznikal štyri roky, je originálnou prechádzkou po Bratislave a rôzne postavy v ňom symbolizujú rôzne prístupy k mestu. Ako ste uvažovali pri ich výbere?
Je to veľmi organické. Na začiatku som si napísala nejaké archetypy, ktoré som chcela, aby sa vo filme objavili. Dosadzovala som si k nim ľudí, ktorých som poznala, napríklad inšpiratívneho aktivistu Matúša Čupku alebo Blanku, ktorá bojuje s osamelosťou, aká dokáže na človeka doľahnúť vo veľkom meste.
Postupne pribúdali ďalšie postavy, našla som „čiarorobičov“, dvoch komunikatívnych a milých pánov, ktorých sme potom s kamerou naháňali po celej Bratislave. Mali sme cépečkára, realiťáka, ale stále mi do mozaiky ešte niečo chýbalo.
A vtedy sme našli skladateľa Danka, ktorý pozná život v Petržalke aj v centre. Každá z postáv reprezentuje iný postoj k životu v meste. Dokument je často také zbieranie v čase, čo má zároveň aj veľkú hodnotu.
Akú hodnotu pre vás malo skladať mozaiku Bratislavy, v ktorej ste sa v deväťdesiatych rokoch narodili?
Začala som sa zamýšľať nad významom verejných a súkromných priestorov. Našla som až poéziu v ich definíciách, aké sú, čo znamenajú alebo komu patria.
„Zoberte si, že na asfalt pár čiarami nakreslíte parkovacie miesto a odrazu je to zmena charakteru priestoru. Alebo ako pootvorené okno stiera hranicu medzi vonkajším svetom a súkromím. To sú také moje poetické podnety.“
Začala som tiež veľa čítať o urbanizme, o jeho teóriách a prístupoch, o búraní bariér v mestách. Veľmi ma to bavilo. Navyše Bratislava je také ideálne postsocialistické mesto, na ktorom je viditeľné vrstvenie času a toho, čím si prešlo, akými režimami, módnymi vlnami. Vnímam ju aj ako miesto hrubých čiar.
Mladé nádeje z rebríčka 30 pod 30: filmový distribútor Dominik Hronec, futbalista Patrik Le Giang a režisérka Barbora Sliepková. Foto: Ondřej Pýcha
Pretlak na festivaloch
Čiary získali hlavnú cenu najväčšieho dokumentárneho festivalu v strednej a východnej Európe Ji.hlava. Otvorilo vám to dvere na ďalšie zahraničné festivaly?
Úspech v Jihlave je pre mňa obrovská vec. Pandémia spôsobila, že všetky festivaly prechádzali do rôznych hybridných foriem a často menili dramaturgiu. Navyše mnohí producenti pre covid odkladali nasadenia svojich filmov, takže vznikol pretlak, veľká konkurencia na medzinárodnom trhu.
Na viacerých festivaloch, ktoré pre nás boli zaujímavé, sme na shortlistoch, ale do finálneho výberu sa ani nedostaneme. Nejaké účasti, napríklad v Bangladéši, máme potvrdené. Uvidíme, čo sa ešte podarí, vážim si hlavne, že si film našiel svojich divákov.
Konečne kontakt s divákmi
Sú Čiary úspešné aj z ekonomického hľadiska?
Ja som biznisovú stránku vôbec neriešila, má ju na starosti producentka Barbara Janišová Feglová, pre mňa bolo dôležité, aby bol môj štáb dobre a spravodlivo zaplatený. Osobne mám autorskú zmluvu, pevný honorár a prípadné odmeny za výhry na festivaloch. Som predovšetkým vďačná, že som mohla film tvoriť v profesionálnych podmienkach.
Film šiel do slovenských kín vlani 11. novembra. Ako jeho návštevnosť ovplyvnil koronavírus?
Týždeň po krásnej premiére prišiel lockdown, takže veľmi zásadne. Na prvých projekciách sedelo v hľadisku tridsať, päťdesiat divákov, potom sa všetko zavrelo a robili sa aspoň online premietania napríklad v Kine Lumière.
S producentkou sme si hovorili, že budeme šťastné, aj keby sme mali film premietať počas lockdownov na budovy po meste. Teraz však film premietame na rôznych zaujímavých miestach, pridávame Q&A alebo diskusie. Je úžasné mať kontakt s divákmi.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
