Zvonku je to hala pri diaľnici, od ktorej človek očakáva hluk, kopu drevených dosiek, zápach lepidla, vôňu vosku a drevené piliny. Ale keď vojde, ocitne sa na mieste, ktoré pripomína skôr galériu. Toto je skrátka trochu iná stolárska dielňa.
„Ja mám stále pocit, že je tu bordel, ale väčšine ľudí sa tu páči,“ reaguje majiteľ Milan Husička starší na to, že človek by takýto priestor neďaleko hlavného diaľničného ťahu medzi Olomoucom a Šumperkom nečakal. Nie. Bordel tu v skutočnosti nie je.
Raj s nábytkom
Je to dizajnovo-nábytkový raj. A trochu aj kaviareň. A vďaka obrazom, ktoré sú zatiaľ len opreté o veľké prázdne steny, aj náznak budúcej galérie. Plánov, ako priestor ďalej vylepšovať, majú navyše majitelia ešte veľa. Výroba je ukrytá tak, aby dojem z tejto krásy nekazila.
Milan Husička starší to odôvodňuje tým, že on stolár nikdy nebol a zrejme tak skoro ani nebude. Napriek tomu dokážu so synom vyrábať nábytok, za ktorý sú zákazníci ochotní platiť prinajmenšom stovky eur. Keď sa niekto rozhodne zariadiť si ich nábytkom celý byt, poľahky minie aj desiatky tisíc eur.
Nábytok ho sprevádza celý život. Ako ho vyrábať vo veľkom, sa naučil počas štúdia na vysokej škole na Slovensku. Pred nežnou revolúciou ho predával v štátnom podniku a hneď po páde komunizmu v Československu s ním začal obchodovať samostatne, spolu s troma ďalšími spoločníkmi.
Niečo tomu chýbalo
Obrat takmer 1,5 milióna eur ročne, spokojní zákazníci, spokojní život. „Ale po tých rokoch to vlastne bola nuda. Povedal som si, že už nechcem zhromažďovať ďalšie peniaze, ale chcem si ich užiť. Že chcem robiť to, čo ma baví. Obchod je zaujímavý, keď to beží, no človek sa postupne stáva otrokom čísel,“ vysvetľuje. „V jednej chvíli som si preto povedal, že už nechcem predávať krabice, ale bolo by fajn vyrábať niečo vlastné.“
To bolo v roku 2005, keď k vzniku firmy Situs, ktorej názov vychádza z latinského „in situ“, teda „na pôvodnom mieste“, chýbal len kúsok. Stopercentne jasné to však nebolo. V hre bola aj iná alternatíva – motorky. Cestovanie, ale aj s nimi spojený biznis. Milan Husička na nich, konkrétne na cestovnej BMW, prešiel kus sveta – Sýriu, Irán, Kaukaz…
„Keď som vtedy uvažoval, čo ďalej, postavil som si vedľa seba to, čo ma najviac baví. A vyšli mi z toho motorky a nábytok. Robil som si zoznam plusov a mínusov, ale stále to vychádzalo rovnako. Tak som si povedal, že to nechám na osud.“ A osud do cesty Milanovi Husičkovi poslal brnenského dizajnéra Petra Šebelu.
Rozhodlo osudové stretnutie
Jedného dňa za ním prišiel s tým, že sa dopočul, že jeho firma vie dobre čalúniť. A on potrebuje očalúniť kresielko do súťaže. „Dohodli sme sa a on odišiel domov. Tým to mohlo skončiť. Ale ja som naše stretnutie nedokázal dostať z hlavy. Ľudsky sme si skrátka veľmi sadli. Hovoril som si, či toto nebolo to vnuknutie, na ktoré som čakal. Vnuknutie, že mám robiť nábytok.“
Milan Husička preto sadol do auta a vydal sa za Petrom Šebelom do Brna. Takto sa začala história firmy Situs. Dvojica navrhla nábytok, ktorý sa vyrába dodnes.
Prítomnosť dizajnéra bola v tomto procese nevyhnutná. Husička totiž chcel vyrábať vlastný nábytok, no nedokázal ho vytvoriť. „Viem, čo sa ľuďom páči a ako to vyriešiť technicky, ale neviem, ako sa k tomu dostať. To vie dizajnér,“ priznáva.
Dopyt predbieha ponuku, začiatky však boli iné
Najväčšiu slávu firme priniesla séria stoličiek Figure. Ako ju opísať? Vezmete kusy dubu, jaseňu alebo amerického orechu, zlepíte ich a na obrábacom stroji dotvoríte do tvaru, z ktorého človek odpadne. Žiadne ostré hrany, len obliny a ľahkosť v kontraste s masívnym a precíznym spracovaním.
Toto je, samozrejme, trochu prehnaná novinárska skratka, ale výsledok je taký aj v skutočnosti. Detailnému popisu štýlu sa vyhýba aj šéf nábytkovej firmy. „Keď sa niekto opýta, prečo robíme dizajnové veci, odpoviem, že nerobíme dizajn, ale skrátka pekné veci,“ hovorí.
Foto: Jiří Zerzoň
Tím šiestich ľudí, ktorí dnes Situs poháňajú, pre pribúdajúcich zákazníkov už ani nevie, kam skôr skočiť. Krátko po štarte to však vyzeralo inak. „Začiatky boleli a stáli veľa peňazí,“ priznáva Husička. S ostrým štartom biznisu navyše trafil roky 2009 a 2010, keď sa svet ešte zmietal v ekonomickej kríze.
Vývoj vlastného nábytku trval roky a postupne začala viaznuť aj výroba. Situs totiž v začiatkoch nemal vlastnú dielňu. Zvolil si cestu, ktorá je typická pre slávne nábytkové firmy na severe Talianska. Model je takýto: vyviniete produkt, ale výrobu jeho jednotlivých častí zveríte firmám, ktoré sa na ne špecializujú.
„A sú spoľahlivé,“ zdôrazňuje Husička starší a dodáva, že presne to je v Česku problém. Preto v rodine Husičkových padlo rozhodnutie, že sa do výroby pustia radšej sami. Peniaze, za ktoré plánovali postaviť dom, vrazili do nového CNC stroja.
Vlastný CNC stroj a príchod syna Milana do firmy nakopli rozbeh rodinnej dielne. Práve na nich totiž visí celá výroba. Teóriu o technológii výroby sa Husička junior naučil od otca. Praktické školenie o tom, ako sa orientovať vo svete dreva a ako s ním pracovať, dostal od skúsených majstrov stolárov.
Sen o dôchodku
Vďaka titulu s 3D modelovania to navyše môže prepojiť aj s modernou technikou. Na otcovi zostávajú ešte obchod a marketing. Spolu riešia ďalšie smerovanie podniku, ktorý ročne generuje tržby vo výške 700-tisíc eur.
„Ja s drevom fyzicky nepracujem. Žiaľ. Nie je na to čas ani priestor. Nedá sa to tak, že by som si na dve hodiny odbehol do dielne, hral sa s drevom, a keď by ma to prestalo baviť, vrátil by som sa k obchodu a vývoju. Ale želal by som si to. Keď budem na dôchodku, hádam tie stoly začnem vyrábať aj sám. Dúfam,“ plánuje Husička starší, no je na ňom vidno, že je príliš akčný, aby sa mu to v skutočnosti splnilo.
Dôraz na techniku
Najbližšie si plánujú zaobstarať najmä ďalší CNC stroj. Vďaka nemu by dokázali vyrábať viac a tiež s kratšími dodacími lehotami, ktoré pri nových objednávkach teraz počítajú v mesiacoch. Navyše, pre ručnú prácu už ani tu nie je veľa priestoru. „Dobrý stolár by náš stôl síce dokázal vyrobiť rukami, no trvalo by mu to tri dni. Stroj to dokáže za pár hodín,“ vysvetľuje Husička.
Zároveň však zdôrazňuje, že s dvoma strojmi by si mali vystačiť dlho. Tlačiť si pred sebou kopu objednávok a riešiť problémy s terinami nie je to, o čo by v olomouckej firme práve stáli. „Nás baví sa so všetkým vyhrať. Aby to bolo úplne dokonalé. Samozrejme, je pravda, že to potom dlho trvá a stojí veľa peňazí,“ dopĺňa otca Husička mladší.
Rodinná firma s vlastným štýlom
A to neplatí len pre nábytok, ktorým dnes rodinná firma už dokáže zariadiť celý byt. Po novom sa púšťajú aj do doplnkov do domácnosti. Aj preto v ich showroome nájdete napríklad priestor s obrovskými sklenými bublinami, alebo decentné sklené gule, pri ktorých kombinujú sklo a drevo.
„Zistili sme, že zákazník, ktorý rieši celý dizajn bytu, nechce zabíjať hodiny hľadaním ideálneho osvetlenia. A že v podstate ani nie je taký náročný. Stačí, keď mu ponúkneme jeden kvalitný výrobok, ktorý si môže aj trochu prispôsobiť podľa seba. A on si ho kúpi. Preto sme si taký sami navrhli, našli sme českého výrobcu a teraz začíname s predajom,“ hovorí Husička mladší.
Ďalší veľký krok pritom firmu čaká možno už na budúci rok. Husičkovci totiž plánujú postupne upustiť od súčasného dizajnérskeho štýlu a pustiť sa do podľa nich staršieho a surovejšieho. Opäť však s rovnakým dizajnérom. Prečo?
„Chceme byť malá rodinná firma, ktorá má vlastný výraz. A keď do procesu pustíte ďalších dizajnérov, tento plán sa rozsype. Chcem dohliadnuť na to, aby sa to nikdy nestalo.“
Článok vyšiel pôvodne na Forbes.cz. Jeho autorom je Ondřej Kinkor.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
