Michaela Pobudová je spoluzakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia Mareena, ktoré sa venuje integrácii cudzincov do slovenskej spoločnosti. Po ruskej invázii na Ukrajinu prišli ako jedna z prvých organizácii na hranicu vo Vyšnom Nemeckom, ktorej činnosť dnes v spolupráci so štátnymi zložkami koordinujú. „V dobrovoľníkoch hľadáme rozumnú mieru ‚potreby‘ pomáhať. Dávame si pozor na to, aby človek, ktorý prichádza na hranice, nemal spasiteľský syndróm a cez pomoc iným neliečil najmä seba,“ hovorí pre Forbes Michaela.
V rozhovore sa dočítate:
- o úlohe dobrovoľníkov a rizikách priveľkej angažovanosti,
- ako zabraňujú na hraniciach obchodovaniu s ľuďmi,
- aká je momentálna situácia na hraniciach a na aké scenáre sa pripravujú,
- aké príbehy z hraníc v nej rezonujú,
- ako ľahko sa preklopí pomoc na „hejt“,
- ako tomu zabrániť a ako môžeme pomôcť.
Prvý kontakt
„Naša organizácia je na hraniciach bodom prvého kontaktu a je to veľká emocionálna záťaž. Prijímať túto situáciu a ľudské pocity takto zblízka na vás zanechá stopu.“
Náš rozhovor sme presúvali z fyzického stretnutia v Bratislave na videohovor, keďže ste ostali na hraniciach. Ako vlastne momentálne fungujete a pracujete?
Tieto týždne je to živelnejšie ako obyčajne. Aj kvôli tomu, že moja pracovná náplň sa odvíja od aktuálnej situácie a toho, ako sa menia potreby ľudí, ktorí prichádzajú z Ukrajiny. Momentálne ste ma zachytili na našom ubytovaní v Porube pod Vihorlatom neďaleko hranice, kde som pricestovala v sobotu. Vo všeobecnosti sa teraz snažím rozdeliť si prácu medzi Bratislavu a hranicu vo Vyšnom Nemeckom, kde Mareena pôsobí. Plánujeme a realizujeme však aj aktivity v iných mestách.
Ako to zvládate?
Fyzicky aj psychicky je to určite náročné, tomu sa človek asi nevyhne. Časť tímu pracuje dlhodobo na hraniciach a mnohí bez prestávky, keďže sme nemali dostatok ľudských síl, aby sa povymieňali. Naša organizácia je na hraniciach bodom prvého kontaktu a je to veľká emocionálna záťaž. Denne vidíme prvotné reakcie utekajúcich ľudí na to, že sú v bezpečí, sledujeme, ako sa zvítavajú s tými, ktorí ich tu čakajú. Prijímať túto situáciu a ľudské pocity takto zblízka určite zanechá stopu.
Snažíme sa však nájsť si nejakú ventiláciu a rozprávať sa aj medzi sebou o tom, čo prežívame. Aj na hraniciach sa už vytvorilo také mikro-spoločenstvo, s vojakmi či hasičmi sa už poznáme po mene a je tam priestor porozprávať sa, zasmiať aj popri práci trochu vypustiť paru. Určite však plánujeme integrovať do nášho fungovania viac psychohygieny. Párkrát sme využili aj služby IPčka, ktoré na hranici poskytuje psychologickú pomoc.
Je vôbec priestor na psychologickú prípravu ľudí, ktorí idú na hranice, prípadne posúdenie ich emočnej výbavy?
Čo sa týka zamestnancov Mareeny, tí majú dlhodobú skúsenosť s témou utečenectva a emocionálnym nábojom, ktorý prináša. Pracujú s tým roky a plus-mínus vedeli, do čoho idú. Riziko, že to človek nezvládne, je tým pádom menšie.
Oveľa väčším problémom to však môže byť pri dobrovoľníkoch. Nemáme dostatočné možnosti a najmä čas na ich posúdenie a myslím si, že sa s tým stretávajú mnohé organizácie, ktoré v tomto období potrebujú húfne naberať. Tým, že potreba je veľká, nie je dostatočne nastavený ani filter, koho do toho pustiť a koho nie.
Michaela Pobudová. Foto: archív Michaely Pobudovej
Michaela hovorí, že na hraniciach sa pripravujú na rôzne scenáre, ktoré teraz môžu nastať. Foto: archív Michaely Pobudovej
O to dôležitejšie je dôkladné zaškolenie a monitorovanie týchto ľudí, aby sa nestalo, že to nezvládnu. Snažíme sa čoraz viac dbať na tieto témy. Ľudí, ktorí momentálne prechádzajú hranicami, je však menej, takže aj nápor na dobrovoľníkov sa trochu zmenšil. Máme pocit, že to zvládajú lepšie. A mnohí z nich odchádzajú po tejto skúsenosti s pozitívnym pocitom, tešia sa, že mali možnosť produktívne sa podieľať na pomoci.
Spasiteľský syndróm ako problém
„Keď cítite, že chcete pomôcť za každú cenu a ste ochotní celkom sa rozdať, je to podľa mňa alarmujúce. Človek potrebuje aj pri pomoci ustrážiť sám seba.“
Aký by mal byť človek, ktorý sa rozhodne pomáhať priamo na mieste?
V dobrovoľníkoch hľadáme rozumnú mieru „potreby“ pomáhať. Dávame si pozor na to, aby človek, ktorý prichádza na hranice, nemal spasiteľský syndróm a cez pomoc iným neliečil seba. Hľadáme ľudí, ktorí chápu, že najprv je nutné postarať sa o seba a až to, čo im ostane, môžu dať iným. Pri tejto práci je potrebné vedieť si určiť hranice a neodhryznúť zo seba, aby sme dokázali pomáhať.
Deje sa to často, že ľudia cez pomoc iným liečia seba?
Možno sa budete čudovať, ale v našom sektore je to bežné. Preto sa snažíme dávať si na to pozor aj pri výbere dobrovoľníkov.
Dokáže to človek identifikovať aj sám v sebe? Že možno teraz nie som nastavený na takýto typ pomoci a že to môže spôsobiť viac škody ako úžitku…
Detegovať to v sebe je asi náročné. Ale keď cítite, že chcete pomôcť za každú cenu a ste ochotní sa celkom rozdať, je to podľa mňa alarmujúce. Človek potrebuje aj pri pomoci ustrážiť sám seba. Je pochopiteľné, že ľudia sú dnes motivovanejší dať zo seba viac ako zvyčajne, a nevyhnutne to nemusí znamenať spasiteľský komplex, ale môže to byť problém. Stretávame sa s tým.
Aké problémy to môže spôsobiť?
Na hranici je veľmi dôležité, aby dobrovoľníci len nasledovali inštrukcie a nerobili nič navyše. Má to zmysel najmä preto, aby práca plynula a aby ľudia, ktorí sem prichádzajú, dostali od každého z profesionálov len špecifický výsek informácií alebo služby, na ktorú sa zameriavajú. Napríklad tlmočníci majú len tlmočiť, aj keď majú napríklad pocit, že už vedia, čo bude poradca odpovedať na otázku, myslia si, že to počuli tisíckrát, a tak ľuďom niekedy priamo odpovedajú. To je chyba.
Keď sa ľudia z Ukrajiny informujú napríklad o možnostiach získať tu dočasné útočisko, tak je to veľmi komplexná téma, ktorá už zasahuje aj do oblasti právneho poradenstva, a toto nedokáže priamo sprostredkovať tlmočník. Ten však niekedy nadobudne pocit, keďže to už párkrát počul, že vie podať informácie aj sám. No niekedy tam stačí menšia doplňujúca otázka a situácia sa radikálne mení.
Preto je dôležité, aby dobrovoľníci nasledovali inštrukcie. Keď sú motivovaní robiť viac, tak to môže ostatným spôsobiť aj škodu, napríklad dostanú nesprávne informácie alebo utečencov vystavia ohrozeniu.
O obchodovaní s ľuďmi
„Na hranici sme najmä na začiatku videli veľmi pofidérne typy ľudí so zvláštnymi ceduľkami. Ponúkali napríklad, že zoberú ženy do Chorvátska, ale len tie pod 30 rokov.“
Čo myslíte pod tým „vystaviť ohrozeniu“?
Intenzívne riešime napríklad tému obchodovania s ľuďmi. Ak je priestor na hranici neregulovaný a môže tam prísť hocikto s ponukou pomoci, tak ľudia, ktorí sú prirodzene zraniteľní, sa ocitajú v potenciálnom nebezpečenstve. Preto sa dnes dá z hraníc odviesť len tromi štátnymi autobusmi, podľa toho, či utečenci idú ďalej a chcú sa dostať na vlakovú stanicu, alebo tu ostávajú, prípadne si chcú minimálne oddýchnuť a prečkať pár dní vo veľkokapacitnom centre, alebo si ich prišiel niekto vyzdvihnúť a odchádzajú na „meet and greet point“.
Cieľ je limitovať možnosti, aby sa na hranici ocitol niekto so zlými úmyslami a mohol ľudí len tak odviezť. Stáva sa nám však, že k nám príde dobrovoľník, ktorý má ľudí navigovať na autobusy, s tým, že ho poprosili, aby im zavolal taxík. Keďže chce vyjsť v ústrety, tak to urobí. No tento systém vznikol práve preto, aby ľudí chránil. Aj preto im nevoláme taxíky.
Už nastávali situácie, keď si taxíky pýtali oveľa viac peňazí, ako by platili štandardne. Tiež ich takto môže odviezť hocikto hocikam. Počuli sme informácie o tom, že organizované skupiny sa môžu infiltrovať do rôznych služieb s cieľom zneužiť alebo ublížiť.
Aj preto je dôležité, aby dobrovoľníci nechceli za každú cenu plniť všetky želania. Samozrejme, majú byť ľudskí a pomáhať, ale to sa dá robiť aj v rámci svojich kompetencií.
Monitorovali ste aj konkrétne prípady obchodovania s ľuďmi?
Nedávno som čítala rozhovor s riaditeľom Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii práve o tejto téme a on povedal, že možno až o pol roka zistíme, aká zlá bola táto situácia a čo sa reálne udialo. Čo však môžem povedať s istotou je to, že na hranici sme najmä na začiatku videli veľmi pofidérne typy ľudí so zvláštnymi ceduľkami. Ponúkali napríklad, že zoberú ženy do Chorvátska, ale len tie pod 30 rokov.
Niektoré moje kolegyne aj pracovníci iných organizácií viackrát intervenovali a volali políciu. Mali sme z toho zlý pocit, najmä keď s nimi polícia nemohla nič urobiť. Ukrajinci často nastupovali takýmto cudzím ľuďom do áut. U mnohých z nich navyše panuje predsudok voči štátnym inštitúciám a dôveryhodnejšia tak bola súkromná doprava. Oveľa ľahšie tak boli vystavení zneužitiu.
Nové rozdelenie kompetencií, lepšie zorganizovanie kompetencií a presun činností do Veľkokapacitného centra v Michalovciach však situáciu sprehľadnili. Priestor za hraničným priechodom momentálne koordinujú hasiči v spolupráci s našou organizáciou – Mareenou. Dobrovoľne sme sa prihlásili, keďže sme tam boli takmer najdlhšie zo všetkých a veľmi nám záležalo na tom, ako sa pristupuje k ľuďom prechádzajúcim hranicou.
Príprava na nové scenáre
„Jeden zo scenárov, na ktorý sa pripravujeme, je ten, že by sa udialo niečo bezpečnostného charakteru blízko hraníc. Napríklad potenciálne bombardovanie užhorodského letiska.“
Zmenila sa vaša práca odvtedy, ako sa priestor „vyčistil“? Fungujete dnes inak?
Určite áno. Pred tým, než sa situácia zmenila, tak na hranici panoval veľký chaos. Bolo tam veľa rôznych organizácií, stále niekto pribúdal a vždy sa niečo menilo. Bolo tam cítiť, že organizácia si musí svoje miesto „vybojovať“. Od toho, ako aj od charakteru jej práce, záviselo aj jej miesto. Nikto vám však negarantoval, že ostatní to budú rešpektovať.
Stávalo sa aj to, že tam bola duplicita, že na seba služby nenadväzovali… Tým, že sa systém stále menil, bolo náročné podávať ľuďom informácie o tom, kde čo nájdu. Naše pracovné zmeny sa teda začínali tým, že sme obehli všetky organizácie a zisťovali, ako to aktuálne prebieha a čo práve poskytujú. K nášmu informačnému stánku, ktorý bol bodom prvému kontaktu, totiž ľudia chodili so všetkými otázkami.
Situácia na hraniciach je teda po zmenách stabilizovaná…
Viac-menej áno. Denne prejde cez hranicu okolo 2-tisíc ľudí, na začiatku to bolo aj 10-tisíc. Teraz máme pocit, že je toho celkom málo a noci sú pokojné. Manažovanie nie je až také náročné. V súčasnosti teda riešime veľa technických záležitostí, bezpečnosť, hygienu a podobne. Snažíme sa využiť tento čas aj na systematizovanie práce a vytvorenie manuálov, o ktoré sa potom neskôr budeme môcť oprieť.
Jediné, čoho sa momentálne obávam, sú možné scenáre ďalšieho vývoja na hranici. Mám pocit, že dnes to kompetentní vnímajú tak, že situácia sa upokojuje a možno budeme mať takýto režim i dlhodobo, ale môže to znamenať aj ticho pred búrkou.
Na aké scenáre sa pripravujete?
Ten, ktorého sa obávame najviac, je, že sa dostaneme na počty ľudí zo začiatku vojny – teda 10-tisíc a viac ľudí prechádzajúcich cez Vyšné Nemecké. Aktuálne sme kapacitne nastavení tak, že vieme pokryť aktuálne čísla, možno aj dva- či trikrát viac, ale ak by to začalo prudko stúpať, museli by sme reagovať.
Ďalší zo scenárov je, že by sa udialo niečo bezpečnostného charakteru blízko hraníc. Napríklad potenciálne bombardovanie užhorodského letiska, o ktorom sa rozprávalo v uplynulých týždňoch aj v médiách. Keďže je to veľmi blízko, je možné, že dopady by sme cítili aj my na hraniciach. Otázkou teda je, ako by vyzerala evakuácia, ako by mal byť vyškolený personál a dobrovoľníci na hraniciach – čo robiť v takomto prípade.
Základný evakuačný plán už sme dostali, no predpokladáme, že časť z nás by v takomto prípade musela zostať, keďže v tom istom čase by potenciálne prichádzal ten najväčší nápor utečencov na hranicu. Opierame sa v tomto o podporu štátu a štátnych inštitúcií.
Boli by sme dnes lepšie pripravení?
Myslím si, že aj vďaka predchádzajúcej skúsenosti by sme boli lepšie pripravení. Ale zároveň mám pocit, že v tejto situácii nie sme pripravení na všetko. Zrejme sme mali aj šťastie, že sa nám v tejto prvej utečeneckej vlne neudiali niektoré veci, ako napríklad útok v blízkosti hraníc. Zatiaľ k nám nechodili ľudia, ktorí by boli priamymi obeťami vojnového násilia a potrebovali by akútne ošetrenia. Aktuálne si myslím, že ani naša zóna nie je vybavená tak, aby sme na to vedeli dosť rýchlo a dostatočne komplexne reagovať.
Zatiaľ sme nevideli konkrétne a presvedčivé plány, ako postupovať a ako by zóna reagovala na takéto situácie. Nechcela by som, aby sme to podcenili.
Príbehy z hraníc
„Kolegyne zažili aj situáciu, keď niekoľko babičiek previedlo vnúčatá cez hranicu, a potom sa vrátili na Ukrajinu. Často vídavame práve takéto vystrihnuté časti ľudského príbehu, ktoré vo vás potom rezonujú.“
Mení sa s postupujúcou vojnou psychický stav ľudí, ktorí prichádzajú na Slovensko? Čo vidíte na mieste?
Pozorujeme napríklad to, že kým na začiatku prichádzalo veľa ľudí s tým, že tu niekoho mali a ich známi ich čakali na mieste, tak postupne pribúda utečencov, ktorí nevedia do čoho idú a potrebujú o to väčšiu pomoc a podporu. Tiež sme videli, že v istom bode sa začal zvyšovať počet starších ľudí a ľudí s chronickými problémami.
Očakávame, že tí, ktorí budú utekať teraz, budú v oveľa horšom stave – či už psychickom, alebo fyzickom. Dostávame aj informácie o tom, že v prihraničnej oblasti z ukrajinskej strany sa aktuálne nachádza o približne 400-tisíc ľudí viac. Ide o vnútorne vysídlených ľudí, ktorí zatiaľ čakajú, že sa situácia u nich doma zlepší, vrátia sa naspäť a nebudú musieť prekračovať hranice.
Aké príbehy vám najviac utkveli v pamäti?
Spomínam si na úplne začiatky, keď sme boli hneď za závorou, ešte v rámci colnej zóny a tam sme videli veľa situácií, ako sa ľudia vítali s tými, ktorí ich tu čakali. To bolo extrémne dojímavé a smutné. Väčšinou to totiž nebolo žiadne radostné privítanie, bolo tam cítiť vďačnosť, že žijú, no s ťažobu hroznej situácie, veľa sa tam plakalo. Bola to taká pravidelná dávka emócií, ktorá na mňa osobne veľmi vplývala.
Zažili sme aj prípady, keď rodičia previedli svoje deti cez hranicu, no oni sa vracali naspäť. Kolegyne dokonca zažili situáciu, keď niekoľko babičiek previedlo vnúčatá a vrátili sa. Často vídavame práve takéto vystrihnuté časti ľudského príbehu, ktoré vo vás potom rezonujú.
Spomínam si však aj na jeden úsmevný príbeh, keď k nám do info stánku prišla jedna pani. Bola veľmi nervózna a vystresovaná, pýtala sa nás na to, či tu máme nejaký vyhrievaný stan. Napokon sme zistili, že ako domáce zvieratko so sebou mala potkanicu, ktorá mala práve rodiť. Pani teda bola v obrovskom strese, aby mohol jej potkaní miláčik porodiť. Podarilo sa (úsmev).
Solidarita vs hejt
„V prvom rade je dôležité zachovať si aj pri pomoci Ukrajincom chladnú hlavu a zdravý úsudok. Prispievať k ich integrácii svojím bežným fungovaním.“
Vaša organizácia sa venuje najmä integrácii utečencov. Aké majú Ukrajinci skúsenosti so Slovákmi?
Zatiaľ mám dojem, že našu mobilizáciu hodnotia veľmi pozitívne. Sú vďační za obrovskú pomoc a podporu. Máme spätnú väzbu aj od našich lektoriek slovenčiny, že Ukrajinci, ktorí navštevujú hodiny slovenčiny, sú veľmi motivovaní a posúvajú sa. Naozaj majú veľký záujem zistiť, ako to tu funguje, a sú vďační za všetky aktivity, ktoré v rámci integrácie realizujeme. V prevažnej väčšine sa teda stretávame s pozitívnou reakciou.
Z internetových diskusií sa však môže zdať, že solidarita sa už preklápa do hejtu. Je to teda len malý výsek reality?
Podľa mňa sú určite Ukrajinci a Ukrajinky, ktorí sa s tým stretli aj osobne. Túto tendenciu vidím aj ja. Tým, že my v Mareene dlhodobo pracujeme v oblasti utečenectva, vidíme, že každá podobná kríza má krivku a v určitom momente sa komunikácia začne posúvať iným smerom. Zdá sa mi však, že dnes je na tomto spektre najmä skupina ľudí, ktorí ani predtým neboli solidárni a neaktivizovali sa v týchto témach. Tento postoj mali dlhodobo a teraz vznikol priestor, keď ho môžu verbalizovať.
Preklopenie názoru je však rizikom aj pri tých, ktorí dnes pomáhajú. Napríklad pri tých Slovákoch, ktorí dobrovoľníctvo a pomoc Ukrajincom vnímajú spasiteľsky. Zdá sa mi, že títo ľudia majú potom aj vyššie očakávania od spätnej väzby – túžia po prejavoch vďačnosti, majú tendenciu vytvárať si s utečencami takzvaný „co-dependent“ vzťah, oveľa viac dbajú na to, akým spôsobom je ich pomoc využitá, k čomu viedla.
Často potom aj hodnotia rozhodnutia utečencov. Hovoria si napríklad: „Ja som mu tak veľmi pomohol a on sa rozhodol zle.“ alebo „Tak veľa mu pomáham a jeho stav sa nezlepšuje.“. Ľudia nie sú spokojní s tým, čo vidia. No zatiaľ som to videla v menšej miere, ešte to podľa mňa zásadne neprepuklo, ale riziko tu je.
Naratív „pomáhame im a čo my?“ tu však bol vždy, nie je to nič nové. Ale ak zodpovední ľudia vo vláde nebudú dávať pozor na to, ako komunikujú o týchto témach, tak sa to môže zintenzívniť a na túto linku môže prebehnúť oveľa viac Slovákov.
Čo môžu pre lepšiu integráciu Ukrajincov spraviť bežní Slováci?
Ja osobne si myslím, že najprv je dôležité zachovať si chladnú hlavu a zdravý úsudok. Prispievať k integrácii svojím bežným fungovaním. Teda ak som napríklad zamestnávateľ, tak som ochotný zamestnať Ukrajinca či Ukrajinku, ak moje dieťa chodí do školy s ukrajinským dieťaťom, tak podporujem to, aby si vytvárali priateľstvo a chcem sa spoznať s jeho rodičmi, ak som riaditeľka v škole, tak pre ukrajinské deti vytváram priestor, aby sa naučili dobre po slovensky… Každý má v tomto celom nejaký priestor podporiť integráciu prirodzene.
A ak má niekto kapacitu spraviť niečo navyše, opäť však pripomínam, že v rozumnej miere, tak môže prispieť k zbierke, dobrovoľnícky sa angažovať, prípadne spraviť ešte niečo viac. Aj ten základ je však dostatočný.
Deravé miesta
„Zlatý štandard integrácie je taký, že má každá samospráva integračné centrá pre cudzincov, ktorí sú ich rezidenti. Toto u nás neexistuje.“
Vy ste vyštudovali aj pomerne zaujímavý odbor „vojnové štúdia a medzinárodná bezpečnosť“ na King’s College v Londýne. Pomáha vám väčší background o vojnových témach lepšie uchopiť aktuálnu situáciu?
Určite áno. Tento odbor som šla študovať najmä preto, že ma vždy fascinovali konflikty – to, ako vznikajú, ako sa končia, čo k tomu vedie, čo sa potom deje v spoločnosti. Dotýkali sme sa aj témy utečenectva. Ďalšími pracovnými skúsenosťami som zisťovala, že ma na téme konfliktov najviac fascinuje to, čo sa deje v spoločnosti.
Myslím si, že toto vzdelanie ma dnes viac „ukotvuje“ v týchto témach, som si vedomá pohybov, ktoré sa dejú v spoločnosti a často vedú k takýmto koncovkám. Mám pocit, že ma to robí aj citlivejšou na tieto prejavy.
Kde vidíte deravé miesta u nás, možno aj v rámci aktuálnej situácie?
Mám pocit, že aktuálne sme sa zmobilizovali v rámci prijímacích aktivít, hoci to nebolo rýchle ani ľahké. Už však vieme, čo robiť s utečencami, kam ich smerovať a tak ďalej. Tesne „popríchodové služby“ sú obstojne nastavené a fungujú, no stále sme sa nedostali do bodu riešenia témy integrácie. Dlhodobo to na Slovensku nie je pokryté a aj v rámci EÚ sme jedna z krajín, ktorá má najmenej rozvinuté a dostupné integračné služby.
Zlatý štandard integrácie je taký, že má každá samospráva integračné centrá pre cudzincov, ktorí sú ich rezidenti. Toto u nás neexistuje. Jeden menší projekt síce vznikol v Nitre pred pár rokmi, ale inak tu takéto služby nie sú. Dúfam, že aktuálna situácia nám vytvorila dostatočné momentum na to, aby sa takéto centrá vytvorili a integračné služby budú poskytované na samosprávnych úrovniach.
Konflikty v spoločnosti
Čo sa deje, keď absentujú a cudzincov u nás neintegrujeme?
Je to dobrá pôda pre konflikty v spoločnosti. Ak Ukrajincom a Ukrajinkám, ktorí a ktoré sem prídu, nedáme príležitosť naučiť sa po slovensky a neukážeme im, ako spoločnosť na Slovensku funguje, veľmi ľahko dôjde k nedorozumeniam na rôznej úrovni. Videli sme to veľakrát – najmä tam, kde sú napríklad ubytovne pre sezónnych pracovníkov. Mareena je prítomná trebárs v Nitre a vieme o tom, že mnohí obyvatelia mesta nemajú v obľube zahraničných pracovníkov, pretože sú hluční, predavačky sa s nimi nevedia dohovoriť, robia neporiadok v autobuse…
Veľa problémov, ktoré vznikajú, sú však podľa mňa dôsledkom zlého manažmentu. Ak by mesto alebo zamestnávateľ, ktorý ich sem privedie, investovali do toho, aby vedeli po slovensky, predstavili im , ako to u nás funguje a do akého prostredia prichádzajú, vedia čiastočne vyriešiť samostatné, nekonfliktné fungovanie týchto ľudí. Často sú však títo pracovníci len daní na jedno miesto, nemajú tam čo robiť, často sú ďaleko od centra a chodia len do práce, nie sú pre nich pripravené žiadne aktivity ani nič, čím by sa mohli zaoberať. Tak si kúpia alkohol a takto trávia voľný čas.
Takéto trecie plochy sa môžu diať aj v životných situáciách a v rôznych vekových kategóriách. Ak sú však rozumne nastavené integračné služby a integračná politika, tak vieme mnohým stretom predchádzať.
V tejto oblasti nás teda ešte čakajú výzvy…
Podľa mňa určite áno. Nehovoriac o tom, ako ľahko nami zamávajú zlé naratívy. Keď sa v spoločnosti začne rozširovať napríklad to, že nám Ukrajinci berú prácu alebo ukrajinské mamičky dostávajú vyššie príspevky na deti, ukrajinskí seniori majú vyššie dôchodky – a ak to tak aj reálne bude, alebo aj nebude a dostatočne dobre sa to nevyvráti, tak to v spoločnosti vytvorí prednastavenie, že všetky veci súvisiace s Ukrajincami sa budú hodnotiť negatívne.
Potom to bude veľmi ťažké, aj keby sa začali vytvárať skvelé integračné politiky. Dôležitá je teda aj komunikácia.
Nádej
Kde hľadáte inšpiráciu a nádej v týchto náročných časoch?
Čo sa týka inšpirácie, tak sa čoraz viac pozerám do iných krajín, ako si s týmito témami vedia poradiť. Akurát dnes mám telefonát s integračným centrom v Prahe a veľmi ma zaujíma, ako to riešia. Máme partnerské organizácie aj v Poľsku a ďalších krajinách, takže toto je pre mňa skvelá spätná väzba a inšpirácia.
Veľmi dobre u mňa funguje aj inšpirácia z interného prostredia, dobre na mňa vplýva, keď vidím, akí nasadení a zapálení sú moji kolegovia a kolegyne. Máme dobre namotivovaný tím.
Pomáha nám aj to, že sa trošku mení naratív voči našej práci. Pred tým, ako nastala situácia na Ukrajine, bolo na Slovensku relatívne málo utečencov a niekedy sme možno mali pocit, že našimi aktivitami ideme trochu hlavou proti múru. Nebola tu motivácia riešiť tieto témy. Zrazu sa však stalo to, že aj iní ľudia, organizácie, politici a verejní činitelia si začali uvedomovať prínos našej práce a je to pre nás veľmi motivujúce. Máme aj skvelú spätnú väzbu od ľudí, ktorým pomáhame. A aj to nás udržuje v dobrom nastavení.
Michaela Pobudová
Je spoluzakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia Mareena, ktoré sa venuje integrácii cudzincov do slovenskej spoločnosti. Po ruskej invázii na Ukrajinu prišli ako jedna z prvých organizácií na hranicu vo Vyšnom Nemeckom, dnes jej činnosť koordinujú v spolupráci so štátnymi zložkami. Michaela vyštudovala „vojnové štúdia a medzinárodnú bezpečnosť“ na King’s College v Londýne, neskôr pracovne stážovala v Haagu a v jordánskom Ammáne sa venovala výskumu vytvorenia zóny bez zbraní hromadného ničenia na Blízkom východe. Utečenci z Iraku, s ktorými sa vtedy stretla, boli dôvodom, prečo sa začala angažovať v tejto téme a spoluzaložila Mareenu.
