V deň, keď sa Adolf Hitler zmocnil postu kancelára Nemecka, opustil svoju prácu úplne iný Adolf. Tridsaťdvaročný nemecký podnikateľ židovského pôvodu Adolf Rosenberger zvolal 30. januára 1933 devätnásť zamestnancov firmy Porsche a oznámil im, že sa vzdáva funkcie obchodného riaditeľa podniku, ktorý založil s dvoma spoločníkmi v roku 1931.
Jedným bol svojrázny ale brilantný automobilový konštruktér Ferdinand Porsche, druhým jeho zať Anton Piëch, energický viedenský právnik.
Rosenberger bol finančným podporovateľom firmy, už ho však unavovalo míňať vlastné peniaze a získavať ďalšie od rodiny a priateľov, keďže firma smerovala k platobnej neschopnosti.
Z pretekára investor
Elegantný tridsiatnik bol nielen podnikavý, ale aj technicky zdatný: v 20. rokoch bol pretekárom Mercedesu. Niektoré z jeho áut skonštruoval Porsche, rodák z vtedajšieho Maffersdorfu, dnešných Vratislavíc nad Nisou v okrese Liberec.
Rosenbergerova kariéra sa skončila v roku 1926 po vážnej nehode. Začal investovať do nehnuteľností vo svojom rodnom meste Pforzheim, potom sa spojil s Porschem, aby pomohol financovať premenu pretekárskych áut na cestné.
Adolf Rosenberger. Foto: pozostalosť Adolfa Rosenbergera
Keď 55-ročný Porsche na vrchole Veľkej hospodárskej krízy zakladal automobilovú firmu, bolo to prvýkrát, čo sa presadil v podnikaní. Mal povesť prchkého a „nezamestnateľného“ perfekcionistu bez finančnej disciplíny.
Do firmy preto najal skúsených inžinierov a spoluzakladateľov, ktorí jej mali poskytnúť istotu. Jeho autá však boli príliš drahé. Počas krízy do výroby ísť nemohli, ocitol sa tak pred bankrotom.
Kontrakt od Hitlera
Keď sa Hitler chopil moci, Porsche práve odmietol ponuku viesť výrobu vozidiel pre Stalinov Sovietsky zväz. Považoval sa za príliš starého a nevedel po rusky. Na politike mu však nezáležalo; staral sa len o svoje autá.
Keď mu hodil ďalšie záchranné lano domáci diktátor, chytil ho pevne. V júni 1934 podpísal zmluvu s Ríšskym zväzom nemeckého automobilového priemyslu na vývoj Volkswagenu.
„Ľudové auto“ malo stáť len 1 000 ríšskych mariek (asi 8 200 dnešných dolárov) a vzniknúť malo do desiatich mesiacov. Nakoniec Porsche potreboval 1,75 milióna mariek (asi 14 miliónov dolárov), dva roky, tri verzie a veľa politických ústupkov Hitlerovi.
„Hanobenie rasy“
Medzitým s Piëchom posilnili rodinnú kontrolu nad firmou. Desať dní pred prijatím norimberských rasových zákonov, 5. septembra 1935, zatklo Rosenbergera gestapo. Obvinilo ho z „hanobenia rasy“ a uvrhlo do vyšetrovacej väzby. Jeho „zločinom“ bolo randenie s nežidovským dievčaťom.
Ferdinand Porsche (tretí sprava) počúva rozhovor medzi Adolfom Hitlerom a Hermannom Göringom. Foto: Bundesarchiv / v licencii CC-BY-SA 3.0
Päť týždňov predtým, 30. júla 1935, previedol svoj 10-percentný podiel na Ferryho, 25-ročného Porscheho syna. Problémový podnik sa vďaka zmluve na Volkswagen a návrhu pretekárskeho auta, ktorý vyvinuli spolu s Rosenbergerom, dostal do plusov.
V tom roku sa zisk blížil k 170-tisícom ríšskych mariek (1,5 milióna dolárov dnes). Porsche a Piëch však začali vykupovať dvoch akcionárov, ktorí neboli súčasťou rodiny: Rosenbergera a rakúskeho šľachtica Hansa von Veyder-Malberga.
Výkup za nominálnu hodnotu
Rosenbergerovi dvojica vyplatila nominálnu sumu, ktorú zaplatil za zakladajúci podiel v roku 1930, teda len tritisíc mariek (25 500 dolárov). Napriek všetkému, čo pre firmu urobil, výkupná cena akcie výrazne podhodnotila.
„Bolo proti mne vznesené obvinenie, že spoločnosti nebude udelené označenie „firmy bez židov“, kým som akcionárom. V žiadnom prípade neobviňujem pánov Porscheho a Piëcha z osobného antisemitizmu,“ povedal neskôr Rosenberger.
„Využili však moju židovskú príslušnosť, aby sa ma lacno zbavili,“ dodal. Porsche a Piëch obvinenie odmietli. Napriek tomu bolo nad slnko jasnejšie, že išlo o arizáciu.
Koncentrák a záchrana
Po takmer troch týždňoch vo väzení previezli Rosenbergera do koncentračného tábora v Kislau južne od Heidelbergu. Štyri dni ho bili, potom ho však nečakane prepustili.
Barón von Veyder-Malberg, jeho nástupca v Porsche, totiž zaintervenoval u gestapa v Karlsruhe. Rosenberger musel gestapu zaplatiť 53,40 ríšskych mariek (455 dolárov) za čas strávený v „ochrannej väzbe“, ako nacisti hovorili koncentračnému táboru.
Napriek neskorším tvrdeniam neurobili Ferdinand Porsche a Anton Piëch nič, aby zabezpečili slobodu svojho spoluzakladateľa. Rosenberger prostredníctvom právnika prosil Porscheho, aby mu pomohol zachrániť život, Porsche však bol zaneprázdnený – bol na Veľkej cene Španielska v Bilbau.
Rosenbergerov spis z koncentračného tábora. Foto: archív ARD
Vytlačenie z firmy
V novembri 1935 odišiel Rosenberger do Paríža. Aj po uväznení zostal zahraničným zástupcom firmy a licencoval jej patenty vo Francúzsku, Anglicku a Amerike. Mohol si ponechať 30 percent predajných provízií do roku 1940, teda, aspoň si to myslel.
Začiatkom júna 1938 však dostal list zo Stuttgartu. Barón Malberg ho informoval, že došlo k „určitému zhoršeniu vnútornej situácie“ a Porsche už nedokáže dodržať licenčnú zmluvu z dôvodu „vyššej moci“. List bol datovaný 2. júna, týždeň potom, čo Hitler položil základný kameň továrne Volkswagenu.
Piëchovi, ktorý bol aj právnikom firmy, navrhol Rosenberger dva spôsoby, ako sa rozísť priateľsky: 12-tisíc dolárov (asi 240-tisíc dnešných dolárov), aby mohol v Spojených štátoch začať s novým životom, alebo prevod americkej patentovej licencie Porsche na neho.
Piëch návrh chladne odmietol. „Moja spoločnosť za žiadnych okolností neuznáva vaše nároky a odmieta ich pre nedostatok právneho základu.“ V ten istý mesiac začalo gestapo proces odobratia Rosenbergerovho nemeckého občianstva.
Život ako Alan Robert
K Porschemu sa už nikdy nevrátil. V roku 1940 emigroval a žil pod menom Alan Robert v Los Angeles. V roku 1948 požiadal o reštitúciu, aby sa opäť stal akcionárom vo firme, ktorú spoluzakladal, s pôvodným podielom.
Volkswagen „Chrobák“, najslávnejší model koncernovej rodiny. Foto: Unsplash/Jamie Dacus
Keď sa prípad dostal v septembri 1950 na súd, Porscheho a Piëchov právnik navrhol vyrovnanie: 50-tisíc nemeckých mariek (144-tisíc dolárov) plus auto. Rosenberger dostal na výber – luxusnú verziu Volkswagenu „Chrobák“ alebo Porsche 356.
Bol však v Los Angeles, staral sa o chorú manželku, takže právnik dohodu prijal bez konzultácií. Klienta iba informoval a ten si nakoniec vybral „Chrobáka“.
Stretnutie s Ferrym
Po smrti Porscheho a Piëcha na začiatku 50. rokov sa v Stuttgarte stretol s Ferrym, vtedy už generálnym riaditeľom a ponúkol mu patenty.
Ferry Porsche. Foto: archív Porsche
Dúfal, že bude zastupovať Porsche v Kalifornii. Stále chcel byť súčasťou firmy, ktorú pomohol založiť. Ferry odpovedal nezáväzne a napokon z toho nič nebolo.
Rosenberger zomrel v decembri 1967 na infarkt. Mal iba 67 rokov. Takmer desať rokov po jeho smrti vydal Ferry autobiografiu s názvom „My v Porsche.“ Prekrútil v nej pravdu o arizácii a úteku, ako aj o iných nemeckých Židoch, nútených predať firmy a utiecť. Po vojne dokonca obvinil Rosenbergera z vydierania.
Prekrúcanie histórie
Ferry, ktorý v roku 1938 vstúpil do SS, siahol k nechutným antisemitským stereotypom a predsudkom: „Po vojne sa zdalo, že ľudia, ktorí boli prenasledovaní nacistami, považovali za svoje právo dostať dodatočný zisk, dokonca aj v prípade, keď už boli odškodnení. Rosenberger nebol v žiadnom prípade izolovaným príkladom,“ vyhlásil.
Uviedol príklad židovskej rodiny, ktorá dobrovoľne predala továreň a po vojne žiadala „zaplatenie druhýkrát“, aspoň podľa jeho interpretácie. „Bolo by ťažké viniť Rosenbergera za to, že rozmýšľal podobným spôsobom,“ pokračoval.
„Nepochybne cítil, že keďže bol Žid a nacisti, ktorí napáchali toľko zla, ho vyhnali z Nemecka, má nárok na extra zisk.“
Kto komu pomohol
Dokonca si privlastnil aj zásluhy vtedy už nebohého baróna Malberga: „Mali sme také dobré kontakty, že sme mu dokázali pomôcť a dostal sa na slobodu. Na toto všetko sa, žiaľ, zabudlo, keď pán Rosenberger videl to, čo považoval za príležitosť zarobiť viac. Avšak nielen Židia, ale väčšina emigrantov, ktorí odišli z Nemecka, to cítili rovnako.“
Ferry zomrel v roku 1998 ako 88-ročný v Rakúsku. Druhú autobiografiu vydal o desať rokov skôr. V nej zmenil tón – antisemitské vyhlásenia odstránil a Rosenbergerovu aféru zredukoval na dva odseky.
Model Porsche 356 začala firma vyrábať počas druhej svetovej vojny. Foto: Unsplash/Eranjan
Arizáciu naďalej popieral a vytiahol „smutnú kartu“: „Akokoľvek boli tieto udalosti pre Rosenbergera v tom čase zlé, za daných okolností sme sa k nemu vždy správali čestne a korektne. Aj pre nás bola vtedy situácia všetko, len nie ľahká.“
Historici s grantom od Porsche
V marci 2019 oznámila nadácia Ferryho Porscheho, že podporí profesúru podnikovej histórie na Univerzite v Stuttgarte. Kritickú reflexiu chce nadácia podporiť, uvádzal jej riaditeľ, „pretože ak chcete vedieť, kam idete, musíte vedieť, odkiaľ ste“.
Dôvodom vzniku profesúry bolo, že členovia katedry histórie stuttgartskej univerzity v roku 2017 zverejnili štúdiu o začiatkoch firmy, financovanú samotnou firmou a verejnosť diskutovala, či bola ich práca skutočne nezávislá.
V júni 2019 odvysielala nemecká verejnoprávna televízia dokument o Rosenbergerovi. Podrobne opísal, akú úlohu zohral pri založení automobilky, ako Porsche a Piëch arizovali jeho podiel, ako bojoval o uznanie a ako ho z podniku aj jeho histórie vytlačili.
„Arizačný zisk“
Dokument konfrontoval aj profesora na Univerzite v Stuttgarte Wolframa Pytu, hlavného autora štúdie objednanej firmou. Do výskumu nezahrnul žiadny z Rosenbergerových osobných dokumentov. Povedal, že dedička mu prístup k podkladom zamietla.
V dokumente to však Rosenbergerova sesternica spochybnila.
Pyta v štúdii vyhlásil, že Porsche a Piëch transakciu uskutočnili s cieľom posilniť rodinný charakter firmy, nie preto, že Rosenberger bol Žid.
(Neskôr v rozhovore na Zoome autorovi tohto článku priznal, že transakcia predstavovala „arizačný zisk“.)
Nedostatok empatie
V písomných odpovediach na zaslané otázky charakterizoval Sebastian Rudolph, vedúci komunikácie Porsche a predseda nadácie Ferryho Porscheho, Ferryho vyhlásenia z roku 1976 ako svedectvo o „nedostatku empatie k osudu Adolfa Rosenbergera a ďalších židovských rodín, ktoré museli opustiť Nemecko.“
„Ferry Porsche veril, že s Adolfom Rosenbergerom aspoň zaobchádzali správne a odškodnili ho korektne. Len tak sa dá interpretovať jeho rozhorčenie nad obnovenými spormi po druhej svetovej vojne,“ tvrdí nadácia.
Autor článku David de Jong je prispievateľ Forbes.com a autor monografie Nazi Billionaires: The Dark History of Germany´s Wealthiest Dynasties.
