„Najhoršie, čo sa môže na Slovensku stať, je, že ľudia začnú byť skeptickí voči tým, ktorí museli reálne utiecť pred vojnou, a zabudnú na tých, ktorí v nej ostali,“ hovorí operačná a programová riaditeľka medicínskej humanitárnej organizácie Magna Denisa Augustínová. Na Ukrajine pomáhajú od roku 2018.
Za posledných dvadsaťjeden rokov ste boli pri všetkých humanitárnych katastrofách na svete. Je z vášho pohľadu vojna na Ukrajine v niečom iná?
Áno aj nie. Vojna je vojna. Utrpenie ľudí vo vojne je pre mňa rovnaké na každom kontinente. Táto je však pre mnohých iná tým, že je na území Európy, podobne ako vojna v bývalej Juhoslávii. Netušila som, že sa po vyše dvadsiatich rokoch od nej ocitnem v podobnej situácii.
Navyše v krajine, ktorá susedí so Slovenskom, a teda sa nás na Slovensku a v Európe bezprostredne dotýka. Ale pre Magnu je iná najmä preto, že je v krajine s pomerne vysokou životnou úrovňou. Ľudia tam z hodiny na hodinu prišli o všetko, ale vďaka vybudovanej infraštruktúre a našej prítomnosti sme im dokázali veľmi rýchlo pomôcť. Magna začala liečiť od prvého dňa.
Kto je Denisa Augustínová
V roku 2001 spolu s Martinom Bandžákom založili medicínsku humanitárnu organizáciu Magna. Chceli pomáhať najmä deťom, ktorých sa dotýkajú humanitárne katastrofy – vojny, epidémie, ale aj tornáda a zemetrasenia.
Magna je jednou z piatich humanitárnych organizácií na svete, ktoré reálne pomáhajú priamo v teréne aj vtedy, keď ostatní sťahujú svoje tímy do bezpečia.
Denisa Augustínová žije väčšinu roka mimo Slovenska, prevažne na Blízkom východe a v Kambodži. Práve tam má Magna svoj najdlhší projekt na pomoc HIV pozitívnym deťom. Ako operačná riaditeľka organizácie koordinuje projekty na troch kontinentoch. Vyštudovala odbor sociálnej terapeutickej práce a psychológie. Od vypuknutia pandémie pomáha Magna aj na Slovensku.
Prehliadanie problému
Prekvapil vás ten rýchly nástup migrácie?
Hneď po vypuknutí konfliktu sa podarilo utiecť viac ako dvom miliónom Ukrajincom. Vďaka vlakovým spojeniam a cestnej infraštruktúre sa nám môže zdať, že oproti iným krízam je nával utečencov oveľa väčší.
Táto vojna sa síce začala už v roku 2014, ale aj pre nás je hrozné, že prehliadaním problému sme sa dostali až sem. Humanitárne organizácie vrátane Magny apelovali, že situácia na Ukrajine sa zhoršuje. Napriek tomu mnohí hovoria, že ich situácia prekvapila. Nás prekvapila len tá obrovská brutalita.
Milióny Ukrajincov ušli pred vojnou do zahraničia, no mnohí uviazli na obliehaných územiach a denne bojujú o prežitie v otrasných podmienkach. Foto: Vladimír Šimíček
Magna je známa tým, že ostáva aj vtedy, keď ostatné organizácie sťahujú svoje tímy do bezpečia. Nemáte strach?
To je dobrá otázka… Aj pre nás je pud sebazáchovy najdôležitejší, ale strach v takomto stave nie je veľmi dobrá emócia, keďže paralyzuje. Zároveň si však pripustením istej miery strachu môžeme aktivizovať práve pud sebazáchovy.
Napriek tomu sa veľmi snažím nemať strach. So strachom by sme nemohli robiť to, čo robíme. Keď by sa všetci báli, nedalo by sa robiť vôbec nič.
Musíme si uvedomiť, že na Ukrajine žijú milióny ľudí a nie všetci si môžu dovoliť ujsť. Kto by sa o nich staral, keby sme aj my so strachom utiekli do bezpečia?
Vo vojenskom konflikte, žiaľ, v posledných rokoch často napádajú aj zdravotnícke zariadenia, v ktorých pracujú naše tímy. Lekári a sanitky sú dnes už skôr terčom ako ochranou. Sami s tým máme skúsenosti.
Pomáhajú, hoci sú sami obeťami
Ako vyzerajú vaše dni od vypuknutia vojny na Ukrajine?
Aj keď rusko-ukrajinská vojna prevažuje, stále riešim aj humanitárnu pomoc na iných miestach. Od vypuknutia konfliktu v podstate bez prestávky koordinujem humanitárnu pomoc na Ukrajine – medicínsku evakuáciu, zásoby jedla, liekov, peniaze…
Pomedzi to však aj sýrsku hranicu a vojnu v Afganistane. Snažíme sa hľadať rôzne cesty, ako sa dostať do najpostihnutejších oblastí. Náš hlavný stan je v Kyjeve. Mnohí naši kolegovia odtiaľ priamo pochádzajú a je pre nich veľmi náročné vidieť svoje mesto v takomto stave.
Každé ráno sa s nimi spájame a kontrolujeme, kto ako prežil noc. Aj podľa toho sa snažíme zistiť, ako čo najefektívnejšie prinášať pomoc našim lekárom a nemocniciam, ktoré sú veľmi preťažené. Okrem zdravotnej starostlivosti totiž slúžia ako úkryty, ľudia v nich hľadajú útočisko.
Naši ľudia sa museli veľmi rýchlo spamätať z prvotného šoku a zmobilizovať sa. Napriek tomu, že sú sami postihnutí krízou, sú pre ostatných oporou. Väčšina z nich nechce opustiť Ukrajinu.
Je úžasné, s akou energiou pracujú, a to napriek tomu, že denne prichádzajú o svojich priateľov a rodinných príslušníkov. Je to veľmi ťažké, keď niekto z tímu povie, že prišiel o blízkeho človeka.
Všetka pomoc Magny na Ukrajine sa sústredí do nemocníc. Okrem poskytovania bezprostrednej zdravotnej starostlivosti slúžia aj ako úkryty a sú extrémne preťažené. Foto: archív Magny
Malé veľké radosti
Čo vám pomáha vyrovnať sa s takýmito správami a pohľadmi?
V takej akútnej kríze, ako je táto, na nejaký psychický oddych nemám úplne čas. Aj keď to nie je zdravé. Denne mi hlavou prejdú milióny problémov a stále sa objavujú nové. Veci, ktoré treba rýchlo vyriešiť, sa dejú aj v noci.
Psychicky mi pomáha, keď vidím, že má tá námaha zmysel. Že sa napríklad podarilo priviezť veľa zásob.
Povzbudivý je príbeh každého raneného alebo pacienta, ktorého sa nám podarí zachrániť. Sú to malé veľké radosti. Napríklad to, keď každé ráno zistím, že všetci z nášho tímu prežili noc a sú v poriadku.
Vlna solidarity Slovenska s Ukrajinou bola v prvých dňoch obrovská, no aj dobrovoľníci na hraniciach sú už vyčerpaní a „nadšenie“ postupne upadá. Ako sa situácia bude podľa vás ďalej vyvíjať?
To je prirodzený vývoj. Dobrovoľníci sú ľudia, ktorých vyburcoval pocit bezprávia a nespravodlivosť utrpenia nevinných ľudí. Ale nie sú to humanitárni pracovníci. Majú vlastnú prácu, úplne iný život. Ich solidarita a nadšenie niečo reálne urobiť sú úžasné, ale je prirodzené, že táto vlna postupne upadá. Nie je to nič prekvapivé a nie je na tom nič zlé.
Na to fungujú humanitárne a odborné organizácie. Pomáhať pri vojnovom konflikte je veľmi vážna vec. Jedna chyba môže znamenať smrť. Jedno zlé rozhodnutie môže spôsobiť ohrozenie celého tímu na mieste, stratu konvoja… Preto to musí robiť niekto skúsený, kto v tom má vlastný systém a vie, ako na to. Byť denne zoči-vo- či vojne a utrpeniu je náročné.
Je krásne, keď sa niekto rozhodne dobrovoľne pomôcť, ale mal by vedieť zvážiť svoje možnosti. A keď už nebude vládať, veriť relevantným organizáciám, ktoré sa o pomoc starajú.
Nie sú to vymyslené figúrky, ale reálni ľudia
V čase poslednej utečeneckej krízy v rokoch 2015 a 2016 bol na Slovensku pomerne veľký spoločenský odpor voči vojnovým utečencom. Hrozí podobný vývoj podľa vás aj teraz?
V tom čase boli aj predstavitelia nášho štátu voči utečencom absolútne negatívne naladení. Ich rétorika prinášala strach. Týchto ľudí sme označovali nehumánnym slovom „migranti“, akoby to boli nejaké vymyslené figúrky, ktoré stelesňujú a vyvolávajú zlo.
Vo vtedajšom diskurze zaniklo, že sú to ľudské bytosti, ktoré utekajú pred hrôzami v Sýrii, keďže väčšina z nich bola zo Sýrie. Je na inú diskusiu, či bola táto kríza v Európe zvládnutá. Ako Magna sme boli od prvého dňa na hraniciach a zostali sme tam až do úplného konca.
Aby sme túto krízu zvládli lepšie, je dôležité, aby sme neupadli do presvedčenia, že utečenci nám prišli brať prácu a zaberať miesta v škôlkach našim deťom. Sú to ľudia, ktorí utekajú pred neuveriteľne brutálnym, bezbrehým násilím.
Za posledných 21 rokov bola Magna pri všetkých humanitárnych katastrofách na svete. Na fotografii Denisa Augustínová počas misie v Kambodži. Foto: Martin Bandžák
Táto vojna sa priamo dotkne aj nás
Ako sa dá zabrániť tomu, aby sa ľudia utečencom otočili chrbtom?
Je veľmi dôležité, aby sa o vývoj na Ukrajine stále zaujímala aspoň istá skupina ľudí. Každá pomoc je veľmi vítaná. Či už raz za mesiac, alebo trikrát ročne.
Najhoršie, čo sa môže na Slovensku stať, je, že ľudia začnú byť skeptickí voči tým, ktorí museli reálne utiecť pred vojnou, a zabudnú na tých, ktorí v nej ostali. Keď zabudnú, že k nám neprišli vlastnou vinou.
Stále musíme myslieť na to, že zvyšovanie cien a výpadky tovarov nie sú chybou utečencov. Tí ľudia k nám idú hľadať mier. Chránia seba a svoje deti pred smrťou. Je úžasné, že ľudia majú s vojnovými utečencami súcit a pochopenie. Zároveň by sme si nemali zakrývať oči pred tým, že táto vojna sa priamo dotkne aj nás. A nie iba ekonomicky.
A ako ešte?
Napríklad ochoreniami. My na Ukrajine pôsobíme už viac ako päť rokov a netreba si zakrývať oči pred tým, že je tam nižšia miera zaočkovanosti, aj u bábätiek. Niektoré časti bojujú s multirezistentnou TBC, oveľa bežnejší je napríklad aj čierny kašeľ. Aj na takéto dôsledky by sme sa mali pripraviť.
No neznamená to, že by sa ukrajinskí utečenci mali stať terčom nenávisti. Je prirodzené, že časom príde aj vlna dezilúzie, lebo táto vojna neskončí o týždeň ani o mesiac. Jej následky bude roky niesť nielen Európa, ale celý svet.
Tam, kde vojny trvajú desaťročia
Kde všade teraz Magna pôsobí?
Vojnový konflikt na Ukrajine je teraz veľmi vypuklý, ale naši kolegovia pomáhajú napríklad aj v Afganistane. Tam sa situácia nezlepšila preto, že nezapĺňa titulky novín. Rovnako napríklad aj Kongo. Tam majú jeden z najdlhších vojnových konfliktov po druhej svetovej vojne. Stále sa bojuje aj v Sýrii.
Naši kolegovia sú denne vystavovaní život ohrozujúcim situáciám po celom svete. Nové zbytočné umieranie tisícok ľudí je teda veľmi bolestivé, ale, bohužiaľ, nijako nezníži počet dlhotrvajúcich konfliktov. Naopak, keďže im dnes venujeme o niečo menej pozornosti, je jasné, že sa ešte zhoršia.
V Európe to možno ľuďom pomôže pochopiť, že to, čo sa teraz deje na Ukrajine, sa v niektorých krajinách, v ktorých Magna pôsobí, deje desaťročia. Tí ľudia trpia rovnako a takisto potrebujú našu pomoc a pozornosť.
Bohužiaľ, mier je dnes veľký luxus. Mnohí ľudia na svete chodia spať s tým, že nevedia, či sa dožijú rána a čo bude na druhý deň. Už len to, že budeme na nich myslieť a súcitiť s nimi, je veľmi veľa.
Musíme prijať pravdu. To je veľmi ťažké a pohľady na ňu sa nezverejňujú. Ale pravdou je vidieť doráňané deti a tehotné ženy a ľudí v každom veku. To je to, čo sa tam naozaj deje. Je prirodzené, že ľudia budú unavení z hrozných obrazov, ale tú únavu musíme prekonať. Vojna neskončí preto, že sme z nej unavení.
Ako pomôcť čo najlepšie
Veľká časť pomoci Ukrajine je dnes materiálna. Ako sa časom zmení to, čo od nás budú potrebovať?
V Magne pomáhame najmä ľuďom, ktorí neutiekli a denne bojujú o prežitie. Keďže na Ukrajine fungujeme už viac ako päť rokov, do istej miery sme boli na vyostrenie konfliktu pripravení. Mali sme zásoby zdravotníckeho materiálu aj liekov. Napriek tomu nám nestačia.
Všetka pomoc sa sústredí najmä do nemocníc. Nefungujú žiadne malé zdravotnícke centrá. Nemocnice sú preto extrémne preťažené a potrebujú naozaj veľa materiálu a liekov. Lieky, jedlo a hygienické potreby budú takisto potrebné aj o tri mesiace.
Ak sa vojna rozvinie do obliehaní, ako je to teraz v prípade Mariupoľa, bude ešte dôležitejšie hľadať možnosti, ako civilistom priniesť práve túto pomoc.
A čo pomoc vojnovým utečencom?
Pokiaľ ide o integráciu tých, ktorí chcú zostať na Slovensku, je dôležité dobre nastaviť systém nielen psychosociálnej, ale aj zdravotnej pomoci. Musíme si uvedomiť, že tí ľudia prešli veľmi náročnú cestu a my nevieme, v akom sú stave.
Okrem toho im veľmi pomáha nejaká forma aktivity. Pracovnej alebo voľnočasovej. Najhoršie pre utečenca v každom konflikte je zostať sedieť a čakať. To vám povie každý človek v utečeneckom tábore na sýrskej hranici, z ktorej som sa opäť nedávno vrátila, či každá ukrajinská rodina.
Magna nemocnica v Kongu. Foto: Martin Bandžák
Nebyť len číslom v zozname
Takže ponúknuť im prácu.
Tí ľudia potrebujú pracovať, nejakú aktivitu. Lebo sedieť a čakať na to, kedy sa skončí vojna, nepomáha. Pochopili, že sa toho tak ľahko nedočkajú. Nedávno sme mali jedenáste výročie vypuknutia vojny v Sýrii. Jedenásť rokov sa tam bojuje a ľudia sa nemôžu vrátiť.
Nemôžeme si myslieť, že tým, že utečenci prekročili hranicu, je pre nich všetko vyriešené. Do konca života budú musieť žiť s obrovskou traumou. Mnohí opustili časť svojej rodiny, najmä manželov, otcov, bratov… Každý deň sa boja, čo s nimi bude.
Prišli o svoj domov a celú existenciu, ktorú si roky budovali. Integrácia nie je ani pre nich jednoduchá. Neodišli dobrovoľne, boli nútení odísť. Hranice často prekračujú s pocitom viny, že oni sú v bezpečí, ale ich kamaráti a blízki zostávajú ohrození.
Mnohí dokonca uvažujú, že sa vrátia, ale keďže sa vojna nekončí a oni majú deti, nemôžu si to dovoliť. Je to strašná situácia, v ktorej im veľmi pomáha, keď sa cítia chcení a potrební. Pomáha im to uvedomiť si, že majú hodnotu a nie sú len číslo v zozname.
Takže pre firmu môže byť dobrý spôsob, ako utečencom pomôcť, práve zamestnať ich.
Určite. Ak aj nepôjde o prácu v pravom zmysle slova, stačí nájsť spôsob, ako by sa mohli cítiť užitoční. Je dôležité opýtať sa ich, čo by chceli. Za to budú určite vďační.
Mnohí, prevažne mladí utečenci veľmi bojujú s tým, že nedokážu prejaviť vďaku za pomoc a prijatie. Ľudia, ktorí sa rozhodli pomáhať, by nemali očakávať nekonečnú vďačnosť od rána do večera. Tým, že majú utečenci traumu a žijú v strachu o blízkych, nedokážu ukázať pozitívne emócie. A pocit bezpečia pre nich nie je vždy úľavou.
Na obrazy utrpenia sa nedá zvyknúť
Prečo?
Lebo vtedy si už môžu dovoliť byť v strese a mať depresiu. Začnú si pripúšťať obrazy, ktoré videli a tie ich paralyzujú. Najmä mladí ľudia majú potom sklony k apatii. Vyzerajú, akoby sa ich nič netýkalo. Na nič nereagujú a okolie ich málokedy dokáže pochopiť.
Musíme sa pripraviť aj na príbehy detí, ktoré na hranice prídu bez sprievodu. A nebudú to vždy pekné príbehy. Už teraz máme informácie o skupinách, ktoré sa v pohraničí snažia zneužívať zraniteľnosť utečeneckých skupín. Vydávajú sa za pomoc, ale sú to únoscovia.
Ženy a malé deti sú pre nich najžiadanejšia korisť. V tejto kríze sa objavuje veľa dobra, ale aj veľa zla. Musíme byť obozretní.
Tanky pred nemocnicou na Ukrajine. Foto: archív Magny
Ako organizácia sa sústreďujete najmä na pomoc ženám a deťom. Platí to aj vo vojnách?
Vo vojnovom konflikte ošetrujeme každého, kto to potrebuje. Pomoc Magny je nepolitická a nenáboženská. Na Ukrajine sú to najmä civilisti, ktorých zasiahli raketové nálety a výbuchy mín. Medzi nimi sú často aj deti. Denne máme pred očami obrazy, na ktoré sa nedá zvyknúť.
Po viac ako dvadsiatich rokoch fungovania Magny môžem povedať, že som zažila a videla všeličo, ale stále je hrozné vidieť také nezmyselné utrpenie. Najmä pokiaľ ide o deti.
Väčšina organizácií, ktoré na Ukrajine pomáhajú, hovorí, že najlepšie, čo pre nich bežný človek môže urobiť, je poslať im peniaze. Platí to aj pre Magnu?
Áno, určite. Špeciálne, ak hovoríme o zdravotníckej pomoci, ktorá vyžaduje nielen zásoby, ale v prvom rade lekárov a sestry, ktorí reálne liečia a podajú lieky či pomoc. Peniaze sú najefektívnejšie, lebo za ne môžeme nakúpiť veci, ktoré sú v tom okamihu najviac potrebné.
V našom prípade to môže byť ešte darovanie liekov alebo zdravotníckeho materiálu. A teraz nemyslím otvorenú krabičku liekov proti bolesti. Ale stále budeme potrebovať obväzy, lieky, ako aj súpravy na bezpečný pôrod či liečiace súpravy na chirurgické zákroky.
Podmienky, v akých dnes ženy rodia na Ukrajine, sú strašné nielen esteticky, ale aj pokiaľ ide o bezpečnosť a hygienu. Preto veľmi pomáha, keď máme dosť financií, aby sme potrebné veci mohli rýchlo zabezpečiť. To všetko však dokážeme zabezpečiť len vďaka peniazom, ktoré nám ľudia posielajú.
Rozhovor s Denisou Augustínovou vyšiel v aprílovom vydaní magazínu Forbes.
