Ultrabežkyňa Vacvalová: Na trasách zažívam surové emócie. Pomáhajú mi spoznať sa

Herečka, moderátorka a ultramaratónkyňa Lenka Vacvalová beháva stovky kilometrov a zbiera peniaze na charitu. Má za sebou napríklad vyše tisíckilometrové preteky Colorado trail, 230-kilometrovú trať v Laponsku v extrémnom mraze či najnovšie viac ako dvetisíc kilometrov cez Alpy.

V jednej z epizód podcastu Nevyhorení hovorila o tom, ako sa spoznáva na dlhých trasách, ako si stanovuje ciele a zdoláva prekážky aj o hľadaní balansu medzi veľkým výkonom a láskavosťou k sebe samej.

Nielen sa spoznať, ale aj prijať

„K behu a ku všetkým extrémom pristupujem najmä ako k sebapoznávaniu,“ povedali ste v jednom rozhovore a mňa to veľmi zaujalo. Ako premýšľate o koncepte sebapoznávania, možno aj v kontexte extrémov, ktoré podstupujete?

Človek sa podľa mňa stretne sám so sebou v tej najsurovejšej podobe, práve keď má krízu. Niekto k nej prichádza v rôznych vyhrotených životných situáciách, alebo keď sa mu niečo zlé stane, ja to zažívam aj počas dlhých behov.

Človek sa podľa mňa stretne sám so sebou v tej najsurovejšej podobe, práve keď má krízu.

Tá kríza vždy príde, buď skôr alebo neskôr, záleží, ako máš natrénované, a vtedy zažívam také surové emócie, s ktorými si musím poradiť. A potom si môžem klásť rôzne otázky: Čo sa stalo? Čo cítim? Prečo to cítim? Prečo to vôbec robím? Potrebujem nachádzať odpovede na všetky tieto otázky, no a niekedy to trvá aj tisíc kilometrov.

Nie je občas náročné spoznávať samu seba v tejto forme?

Je to veľmi náročné, pretože jedna vec je spoznať sa, tá druhá naučiť sa to prijať. Ja viem, že keď som v nejakej vyhrotenej situácii, tak môžem napríklad začať hystericky plakať. A nie je to úplne niečo, ako by som sa vtedy chcela správať, ale vždy v ďalšej a ďalšej podobnej situácii už viem stavať na tom, že niekedy som to zvládla. Prijímanie samej seba je taký proces bez konca.

Zamerajte sa najmä na seba

Možno na začiatku som mala tendencie dokazovať niečo aj iným, ale dnes mi to príde ako veľmi zlá a nedostatočná motivácia.

Prekvapili ste niekedy samú seba?

Napríklad v Laponsku ma veľmi prekvapilo, keď som si počas pretekov uvedomila, že to tak úplne nechcem. Myslela som si, že viem, prečo tam idem, no počas behu som zistila, že ten dôvod sa mi akoby naplnil už v prvý deň.

Ako to?

Časť pretekov sa totiž bežala cez Kungsleden, čo je švédska kráľovská cesta, trasa, ktorá má 470 kilometrov a mal by ju prejsť každý Švéd aspoň raz za život. Vedie poslednou divočinou v Európe a ja som ju absolvovala ako svoj prvý dlhý trail.

Vtedy som si to neskutočne odtrpela, bolo tam zlé počasie a bojovala som s pocitom, že to nie je úplne moja cesta – nahovoril ma na to jeden filmár, ktorý tam chcel niečo nakrúcať. Veľmi som sa tam vtedy trápila. Keď teda prišla ponuka, že by som mohla bežať tieto preteky, tak som si povedala, že to je super, že mám s Kungsleden „nevybavené účty“.

Lenka počas svojich ostatných pretekov Ice Ultra v Laponsku. Foto: Jan Poláček

Lenže cez túto trasu to viedlo len prvý deň, takže to, čom si pre seba potrebovala vyriešiť, som vyriešila hneď. No predo mnou boli ešte ďalšie štyri dni a ja som každý jeden deň hľadala motiváciu, prečo by som mala pokračovať ďalej. Pretože to, čo som potrebovala dokázať sama sebe, som si už dokázala. Bol to teda veľmi zaujímavý proces.

Ako sa vám podarilo nájsť ďalšiu motiváciu?

Pomohol mi môj priateľ. Po dvoch dňoch bez signálu som mu zavolala a on mi povedal, že tak, ako som vtedy musela prijať, že Kungsleden je moja cesta, aj keď ma tam zavolal niekto iný, tak aj teraz musím túto cestu prijať za svoju. Že už som jednoducho na nej a nedá sa nič robiť.

Stáva sa vám pri týchto extrémnych pretekoch často, že si chcete niečo dokázať?

Len sama sebe. Možno na začiatku som mala tendencie dokazovať niečo aj iným, ale dnes mi to príde ako veľmi zlá a nedostatočná motivácia. Stretávam sa s tým aj na rôznych bežeckých podujatiach a vypozorovala som, že ľudia, ktorí tam prídu s cieľom „niekomu niečo dokázať“, obvykle zlyhávajú skôr a často na koniec ani nedorazia. Preto sa snažím robiť veci len sama pre seba.

Napíšte svoje strachy na papier

„Neviem si ani predstaviť, ako by vyzeral môj život, ak by sa uberal rovnakým smerom, ako sa uberal dovtedy, než som začala behať.“

Čo sa u vás zmenilo odkedy ste začali behávať?

Všetko, úplne od základov sa mi pretransformoval život. Tá kondícia vám totiž dáva veľmi veľkú slobodu. Ja osobne si nemyslím, že každý musí nutne behať, ale napríklad chôdza sama osebe je veľmi oslobodzujúca.

Človek sa sám na seba odrazu dokáže spoľahnúť v rôznych situáciách, napríklad že neostane uprostred ničoho a nebude ho to stáť život. Už vie, že zvládol oveľa ťažšie veci. Nezaskočí ho na nejakej prechádzke zmena počasia, ani v bežnom dni ho tak nerozhodia niektoré veci, pretože zažil oveľa horšie.

Neviem si ani predstaviť, ako by vyzeral môj život, ak by sa uberal rovnakým smerom, ako sa uberal dovtedy, než som začala behať.

K extrémom pristupuje Lenka najmä ako ku sebaspoznávaniu. Foto: Jan Poláček

V našom dávnejšom rozhovore ste povedali, že predtým ste boli taká „šoubiznisová fiflena“, no beh vás zmenil. Čoho ste sa museli vzdať?

Absolútne som vymenila okruh ľudí, ktorí boli okolo mňa. Veľa z nich odchádzalo bez nejakého vysvetlenia, čo bolo pre mňa vtedy ťažké pochopiť a boli to veľmi ťažké momenty. Dávala som to za vinu najmä sebe, že niektoré priateľstvá skončili. Dnes si to však už viem lepšie racionalizovať.

Nevravím, že dnes to so mnou vôbec nehne a som úplne nad vecou, už nad tým uvažujem trochu inak. Z mojej strany by asi aj tak takéto vzťahy nefungovali.

Ja som sa veľmi dlho v živote bála urobiť nejakú zmenu. Naozaj mi nič nechýbalo, okrem partnera, čo možno aj bola zásadná vec, ktorá mi tiež zmenila život, ale v podstate okrem toho som mala všetko.

No raz som povedala niečo v tom zmysle, že ja to robím len pre peniaze, že to, čo robím, ma inak nebaví. To bol taký „aha moment“ a uvedomila som si, že keď ako mladý človek poviem niečo takéto, ako bude raz vyzerať môj život?

Bolo to pre mňa natoľko silné, že som zo dňa na deň skončila s väčšinou vecí, ktoré som robila. Mala som veľkú výhodu, keď mi vtedy moja mama povedala, že mi pomôže, ak by som náhodou nemala z čoho žiť. A ja som aj vďaka týmto slovám vedela, že nebudem musieť robiť niečo, čo by som nechcela.

Najviac som sa bála práve toho, že nebudem mať z čoho žiť, keď som všetko nechala. Ale, paradoxne, ten život sa začal uberať nejakým pre mňa správnym smerom a nikdy táto situácia ani nenastala. Môj najväčší strach sa nenaplnil.

Svoju druhú knihy Viac odvahy pokrstila Lenka za polárnym kruhom. Foto: Jan Poláček

A ako to máte so strachom dnes? Na prvý pohľad by človek povedal, že sa ničoho nebojíte, keď behávate stovky kilometrov, často sama v horách…

Ono sa to rôzne mení. Iracionálny strach mám z opustení bez vysvetlení. Mne vždy pomáha napísať si tie svoje najväčšie strachy a potom ísť do týchto konkrétnych vecí. Vždy zistím, že väčšina z nich nikdy nenastane a je dobré sa na to spätne pozrieť.

Napríklad keď som išla na Colorado trail, tak som si napísala veci, ktorých sa tam najviac bojím, a keď som sa vrátila, tak som sa na ten papier pozrela. Väčšina z nich sa nestala.

Odpovedzte si „prečo“

Motivácia je veľmi dôležitá – mať dopredu zodpovedané, prečo to chcem robiť.

Z akej veľkej časti sú bežecké výzvy a extrémy, ktoré podstupujete, o egu?

Nad týmto som sa veľakrát zamýšľala. Je to tak päťdesiat na päťdesiat. Určite je dôležité, ale nemôžete stavať svoje ego len na tom, že niečo zvládnete. V situáciách, keď sa vám nebude dariť, potom absolútne stroskotá. Ale je dôležité mať nejaké to sebavedomie, že sa mi to podarilo.

Je to naozaj psychicky náročné, najmä momenty, keď si kladiem otázky počas toho, ako nevládzem. Čo by sa stalo, keby som teraz skončila? Potom je tá psychika často unavenejšia ako fyzické telo. Ono sa aj v ultra svete hovorí, že prvá polovica sa beží nohami, druhá hlavou. To platí úplne brutálne.

Mali ste ju vždy silnú, alebo ste si to budovali postupne s pribúdajúcimi kilometrami??

Myslím, že som mala vždy silnejšiu hlavu ako telo. Po tých rokoch tréningu to už začína byť vyrovnanejšie. Ale pri každej jednej výzve ma prekvapí, akú veľmi silnú hlavu mám. Neviem úplne povedať, čím to je. Či je to niečo, čo zoceľujem tréningom, alebo je to vrodené…

Takže pre nás nemáte päť tipov, ako na to? (úsmev)

Myslím, že motivácia je veľmi dôležitá. Mať dopredu zodpovedané, prečo to chcem robiť. Pred rozhovorom sme sa napríklad rozprávali o bežeckej kríze. Možno je namieste si vtedy zodpovedať, prečo chcem vlastne behať a čo mi to má priniesť do života.

Pokojne si stanoviť nejaký cieľ, to podľa mňa pomáha v motivácii. Je to možno ohrané, ale mne v behaní veľmi pomohlo, keď som si dala za cieľ vybehnúť na kopec, kde máme chatu. Vybehnúť tam bez prestávky a niekde tam sa začala moja láska ku kopcom. Keď sa mi to podarilo splniť, tak som si uvedomila, aká som silná a že chcem byť ešte silnejšia.

Takže stanoviť si nejaký cieľ a povedať si, prečo to chcete a čo vám to má do života priniesť. Vo výsledku sa ten cieľ môže aj meniť, možno v procese človek zistí, že to vlastne vôbec nechce a že chce niečo úplne iné.

Že vlastne nechce behať, že chce štrikovať, alebo možno ho ten beh až tak nebaví a začal s tým len preto, lebo to vidí u ostatných. Ale možno on sám chce len chodiť a zistí, že ho to s batohom niekde na dlhších trasách baví oveľa viac.

Je potrebné niečoho sa aj vzdať

Je to taký fenomén dnešnej doby, že my vidíme tie možnosti, čo všetko môžeme, a keď si máme stanoviť cieľ a rozhodnúť sa pre tú jedinú, znamená to, že automaticky prichádzame o všetky ostatné.

Vo svojej prvej knihe opisujete rozhovor s mamou, ktorá je psychologička, a ona tam hovorí, že jeden z najväčších problémov je, že ľudia si nevedia správne stanoviť ciele. Ako k tomu pristupujete vy?

Myslím, že to je taký fenomén dnešnej doby, že my vidíme tie možnosti, čo všetko môžeme, a keď si máme stanoviť cieľ a rozhodnúť sa pre tú jedinú možnosť, znamená to, že automaticky prichádzame o všetky ostatné. Preto s tým majú podľa mňa niektorí ľudia problém. A je to naozaj ťažké. No je dôležité si uvedomiť, že nikdy nebudeme mať všetko.

„Neviem si ani predstaviť, ako by vyzeral môj život, ak by sa uberal rovnakým smerom, ako dovtedy, než som začala behať,“ hovorí Lenka Vacvalová. Foto: Jan Poláček

No a ako si ten cieľ stanoviť? Myslím si, že ani moja mama, ktorá pracuje práve s tohto formou terapie, úplne nevie. Keď to s ľuďmi hľadá, tak väčšinou na to idú cez víziu konkrétneho človeka, ako by chcel, aby vyzeral jeho život napríklad o rok.

Často používajú škálu od jeden do desať, kde desať je ideál, a popíšu si, ako vyzerá ten ideál a na akom stupni sa človek nachádza teraz. Potom idú krok po kroku, ako by sa mal dopracovať k tomu, aby povedal, že jeho život je na tej desiatke. Možno niekedy stačí aj tá osmička, deviatka…

Niekedy si človek stanoví pomyselnú desiatku, ale keď sa k nej nedopracuje za týždeň, tak to vzdáva…

Áno, deje sa to často. Ja napríklad vidím u mnohých ľudí, že chcú mať všetko hneď. Napríklad mi často hovoria, že chcú behať ultra, no ja si vtedy vravím, prečo by mal chcieť každý behať ultra? Nie je to len o tých číslach.

Najčastejšie veta, ktorú počúvam, je v duchu: „tých mojich hlúpych päť kilometrov“. No podľa mňa to nie je o vzdialenosti a keď niekto zabehne päťdesiat kilometrov a niekto päť, tak to neznamená, že ten, kto zabehol päťdesiat, má väčšiu hodnotu. Veď je to úplne jedno.

Ja vždy vravím, že vzdialenosť neurčuje hodnotu príbehu, ktorý môžeme zažiť na tej danej trase.

Myslite aj v malom

Človek nemôže žiť len od veľkých vecí k veľkým veciam.

Možno nás aj okolitý svet, ktorý je orientovaný na výkon, tlačí do toho, že viac je lepšie. Porovnávate sa s inými?

V začiatkoch som sa určite porovnávala. Ale časom ma to prešlo. Preto aj málokedy zdieľam svoje konkrétne vzdialenosti, prevýšenia a podobne. Nepáči sa mi, že by sa mal niekto cítiť horšie, lebo on si bol zabehať menej ako ja. Tie čísla nie sú vôbec podstatné.

Najčastejšia otázka v správach po pretekoch za polárnym kruhom bola: „Na akom mieste si vlastne skončila?“ Ale pre mňa to nebolo o tom. Bolo to o tom, čo som zažila a videla.

„Mala som veľký problém s tým, že som sa pretekala s mužmi,“ hovorí Lenka o pretekoch Ice Ultra. Foto: Jan Poláček

Aké dôležité je pre vás stanovovanie malých cieľov, nielen obrovských výprav?

Ja sa to učím. Človek nemôže žiť len od veľkých vecí k veľkým veciam. Stáva sa mi, že keď dokončím nejakú výzvu, tak prvá otázka v rozhovoroch je „no a čo ďalej?“ A ja som ešte ani nevydýchla z toho, čo mám za sebou, ešte ma neprestali bolieť nohy a každého zaujíma, čo bude ďalej.

No potom by som reálne prežila svoj život len tým, že raz-dvakrát za rok zažijem niečo veľké a medzitým nič. Medzitým sa len teším na to veľké a potom už zase plánujem niečo ďalšie veľké.

Práve malé veci sú však podľa mňa dôležité. A ja v tom tiež nie som stopercentná, často som veľký megaloman a pokiaľ to nie je veľké, tak sa to nepočíta, ale naozaj sa snažím užívať si aj tie malé veci. Napríklad, keď si zabehnem kratšiu trasu a ocením sa za to. Učím sa to, pretože bez ocenenia malých vecí by sme naozaj len žili od jedného veľkého cieľa k druhému.

Nebojte sa požiadať o pomoc

My ľudia si často myslíme, že musíme všetko zvládnuť sami, a keď to nezvládneme sami, tak sa to nepočíta. Nie je to tak.

Čo ste sa ešte naučili?

Nebáť sa požiadať o pomoc. My ľudia si často myslíme, že musíme všetko zvládnuť sami, a keď to nezvládneme sami, tak sa to nepočíta. Nie je to tak. Mne to ukázal práve beh. Pretože ak ho chcete robiť v takomto viackilometrovom rozsahu, tak to zvláda človek len veľmi ťažko sám. Postupne som sa to musela naučiť.

Na začiatku pre mňa bolo veľmi ťažké požiadať o pomoc kohokoľvek. Ako povedať, že som unavená? Že naozaj nevládzem? Ako priznať tú svoju slabosť? Ako im povedať, čo vlastne potrebujem?

Na začiatku mi teda ľudia pomáhali sami od seba. Vtedy som si začala uvedomovať, že to nie je nič strašné, keď budem aj sama žiadať o pomoc. Potom sa to pretavilo aj do ďalších oblastí života.

Napríklad, keď som si chcela vydať sama knihu, začala som sa pýtať ľudí, ktorých som poznala, či by mi nevedeli pomôcť. Alebo či nepoznajú niekoho, kto mi pomôže s touto konkrétnou vecou. Vedela som, že by som to sama nezvládla. Takže sa mi aj vďaka iným podarilo dosiahnuť svoj cieľ.

Beh do kopcov si zamilovala pred piatimi rokmi a odvtedy podstupuje rôzne výzvy. Foto: Jan Poláček

Niekedy je to možno aj o egu, keď máme niekoho požiadať o pomoc…

Je to veľmi o egu. Lenže čo je lepšie: mať obrovské ego, tisíc nedokončených cieľov a brutálnu frustráciu z toho, že som nič nedokončil, alebo požiadať o pomoc a dosiahnuť, po čom túžim?

Buďte k sebe láskaví

Pamätám si veľa momentov, keď som si vravela, že už musím spomaliť a potrebujem si oddýchnuť, ale ignorovala som to, no telo ma stoplo. Ono si vždy nájde spôsob, ako povedať dosť.

Ako sa orientujete v tom, či vás brzdí len hlava, ktorá hovorí, že sa vám nechce, alebo máte na ceste naozaj reálny problém? Kde sú tie hranice?

Keď zvládnem kráčať, tak to stačí na to, aby som sa pohybovala vpred. Je to často aj o otázkach, ktoré si človek musí položiť v týchto momentoch a vždy, keď je odpoveďou lenivosť, tak to nie je dostatočný argument.

Milujem vetu: „A o čom chceš rozprávať svojim vnúčatám? O tom, že si preležal gauč a potom si kúpil nový?“ To som odpočula na chate Magurka v Nízkych Tatrách a snažím sa podľa toho žiť.

Ako balansujete veľké výkony a nachádzate láskavosť k sebe samej?

Toto je veľmi ťažké. Vždy, keď nič nerobím, je to pre mňa diskomfort. Ale viem, že telo si vždy nájde spôsob, ako povedať dosť, keď už nevládze. Pamätám si veľa momentov, keď som si vravela, že už musím spomaliť a potrebujem si oddýchnuť, ale ignorovala som to, no telo ma stoplo.

My ľudia máme veľmi silný vnútorný kompas, ale často ho nevnímame. Obzvlášť, keď sa človek naučí, že vie veľa vecí pretlačiť hlavou. Ale nie vždy sa to v živote opláca. Ja sa dnes teda už snažím počúvať oveľa viac.

Lenka na prechode španielskou GR11. Foto: Jan Poláček

Veľmi svetlým momentom v mojom živote je môj partner, ktorý je pre mňa inšpiratívny v tom, ako k sebe dokáže byť láskavý a mať také voľné pravidlá života. Je pre mňa super mať partnera, ktorý je môj protiklad v týchto veciach, pretože keby som bola s niekým s takou silnou disciplínou, ako mám ja, tak podľa mňa by sme sa normálne zničili.

Rozhovor by som ukončila peknou myšlienkou z vášho Instagramu: „Bez vonkajších vnemov je len nič. A to nič sa tak strašne bojíme stretnúť, že sa neustále obklopujeme niečím, a pritom v tom ničom vie byť všetko.“ Toto zažívate pri behu?

To sú pre mňa tie úplne najlepšie momenty, keď sa človek dostane do flow, ktoré vie byť ničím. Len bežíte, zrazu sa pozriete na hodinky a ani neviete ako, a ubehla vám hodina. Deje sa to najmä na veľmi dlhých trasách, na etapových prebehoch, keď sa úplne stratím v tom konkrétnom momente. Milujem to „nič“, keď fungujem v nejakom inom časopriestore. Vtedy prichádzajú tie najväčšie veci, napríklad aj čo sa týka sebaspoznania. Mohli by sme to nazvať aj meditáciou.

Rozhovor Lenkou Vacvalovou si môžete vypočuť v novom diele podcastovej série Nevyhorení.

Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.

O podcaste Nevyhorení

Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení.

Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.

Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.

Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

12/2024 – Dobro v srdci