Dávid Rajnic, seniorný softvérový inžinier spoločnosti GoHealth Slovakia, skúšal programovať už od svojich štrnástich rokov. V programovaní vidí výzvu, podporuje mladú generáciu a tešia ho projekty, ktoré ľuďom pomáhajú.
Ako ste sa dostali k programovaniu?
Otec pracoval na IT oddelení, videl som jeho prácu a prirodzene ma priťahovala logika programovania. Programovanie mi umožňovalo tvoriť, bolo zábavné a dávalo zmysel.
Nastúpil som na vysokú školu, Fakultu elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity, a zistil som, že programovanie je o kreativite a zdolávaní výziev, čo ma priťahovalo. Ako športovec-futbalista som bol veľmi súťaživý, vždy som chcel prekonať sám seba a zakaždým, keď mi niečo nešlo, chcel som sa zlepšovať. Keď som videl, že druhí sú šikovnejší, chcel som sa im vyrovnať. Celý život sa snažím posúvať dopredu, zdokonaľovať sa a nestagnovať.
„Vždy som vedel, že ak sa chcem niekam posunúť, musím ísť za hranice svojej komfortnej zóny,“ hovorí Dávid Rajnic. Zdroj foto: GoHealth
Čo vás k tomu motivuje?
Sú to najmä ľudia v spoločnosti GoHealth, pretože sú špičkou vo svojom odbore. Napríklad Kamil Krauspe, dnes viceprezident GoHealth Slovakia, si ma získal už na pohovore svojím rozhľadom a prístupom. Je to veľká životná príležitosť môcť spolupracovať s ľuďmi, ktorí sú o dosť lepší, a učiť sa od nich.
Veľkou motiváciou je aj medzinárodné prostredie, v ktorom sa pohybujem. Centrálu máme v Chicagu, komunikujeme v angličtine, máme možnosť cestovať.
Ďalej je to príležitosť vzdelávať sa v technológiách, riešiť nové výzvy, nielen technické, ale aj osobnostné, pre mňa je to napríklad rozvíjanie tzv. soft skills a práca s ľuďmi.
Zdroj foto: GoHealth
Popri práci zároveň učíte na fakulte, ktorú ste vyštudovali. Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa do školy?
Práca s ľuďmi nie je moja silná stránka, pretože som introvertnejšej povahy. Vždy som vedel, že ak sa chcem niekam posunúť, musím ísť za hranice svojej komfortnej zóny. Už počas posledného roka štúdia som mal možnosť asistovať na cvičeniach a videl som, že doktorandi majú viac výskumnej činnosti a intenzívnejšie pracujú s ľuďmi. Bola to pre mňa silná motivácia. Navyše ma výrazne podporili v práci.
Učil som aplikovanú informatiku, čo je jeden z najžiadanejších odborov v súčasnosti. Programovanie mobilných aplikácií si môžu študenti ihneď vyskúšať v praxi, atraktívny je aj programovací jazyk Java, čo je základ objektového programovania. Dnes je práca softvérového inžiniera s programovacím jazykom Java snáď najžiadanejšia pracovná pozícia.
Čo sa týka vyučovania, mal som pár prednášok, ale sústredil som sa skôr na cvičenia. Vybral som si zaujímavé bloky cvičení s náročným učivom. Vedel som, že práve preto, že učivo nie je jednoduché, majú študenti, ktorí budú na cvičenia chodiť, záujem sa niečo naučiť. Osobne to bola pre mňa výzva, ako im odovzdať poznatky tak, aby ich to bavilo. Chcel som, aby štúdium nebolo iba všeobecné, snažil som sa im priblížiť, akým spôsobom ho môžu aplikovať ďalej v praktickom živote.
Ako hodnotíte mladú generáciu budúcich programátorov?
U každého človeka je to individuálne, ale oceňujem, že škola sa snaží motivovať študentov aj tým, že im prináša možnosti využitia vedomostí v praxi. Iste, je tam matematika, fyzika, z ktorých ihneď nevidia okamžitý výstup, ale vďaka týmto predmetom získajú aj základy logického myslenia tak, aby sa mohli vedieť pozrieť na problém z viacerých uhlov.
Môj dobrý známy, profesor z inej fakulty raz povedal, že titul inžinier znamená, že je to človek, ktorý je schopný pochopiť akýkoľvek inžiniersky problém v akceptovateľnom čase. Súvisí to so schopnosťou vyhľadávania materiálov a pochopením toho, čo potrebuje na dosiahnutie výsledku a cieľa. A, samozrejme, následne to vedieť správne aplikovať.
Absolventi, ktorí prichádzajú k nám do firmy, majú v sebe chuť zdokonaľovať sa, počúvať. Páči sa mi ich prístup, nerobia „aby dobre bolo“, ale snažia sa robiť veci správne. Pýtajú sa na vhodné riešenia a neboja sa povedať, že niečo nevedia. Chápu, že proces vzdelávania stále pokračuje. Často prídu s vlastným nápadom, ktorý konzultujú, to je prínosom aj pre samotného mentora. Nie zriedkavo sa stane aj mne a ďalším kolegom, že sa vďaka nim naučím inému pohľadu na riešenie.
Študovali ste aj vo Viedni. Aké sú najväčšie rozdiely medzi naším a zahraničným školstvom?
Moja skúsenosť zo zahraničia je, že učitelia sa snažili úplne od začiatku uvádzať príklady z praxe. Sústreďovali sa na to, ako môžeme vedomosti, ktoré sme získali, uplatniť v reálnom živote. U nás sú, naopak, prvé ročníky všeobecnejšie zamerané. Vo výsledkoch kvality vzdelania však nevnímam až taký rozdiel. Profil absolventov u nás aj vo Viedni je porovnateľný. Naši študenti často popri škole už pracujú, takže majú kontakt s reálnym svetom. Škola je dobrý základ, ale veľa závisí od individuálneho prístupu jednotlivca. Ak má niekto záujem, dokáže nájsť dobré uplatnenie aj v praxi. Mal by však pochopiť dôležitosť vytrvalosti a disciplíny. Úspech nemusí vždy prísť zo dňa na deň, je výsledkom systematickej práce.
Zdroj foto: GoHealth
Na aký projekt ste najviac hrdý?
Za jeden z najvydarenejších považujem svoju diplomovú prácu. Pracoval som v rozšírenej realite so smart okuliarmi na očiach a vyvíjal som aplikácie, ktoré robili rôzne merania. V mojej práci neskôr pokračovali ďalší študenti a zdokonaľovali ju, čo sa mi páčilo.
Technologicky bola veľmi zaujímavá i možnosť vytvoriť konverzačného bota s umelou inteligenciou, ktorý ľuďom umožňoval prostredníctvom bežných konverzačných aplikácií kúpiť si darčekovú kartičku alebo ju vymeniť za inú.
Páčila sa mi aj aplikácia, ktorú som vyvinul ešte ako študent. Vyhľadávala cenu benzínu v okolí a na základe plánovaného dojazdu spočítala, koľko benzínu potrebujem a kde bude najvýhodnejšie natankovať. Dal som ju k dispozícii aj verejnosti a tisíce ľudí si ju stiahlo.
Pre komunitu sme tiež s kamarátmi naprogramovali aplikáciu k voľbám. Umožnila ľuďom vidieť výsledky volieb po regiónoch. Bolo fajn vidieť, že to, čo sme sa doteraz naučili, môže ľuďom pomáhať v reálnom živote.
