Medzinárodne uznávaný ultramaratónec a ikona bežeckého sveta. Dean Karnazes pre Forbes rozpráva o tom, prečo by sme mali byť menej pohodlní a čo pre neho znamená beh.
„Beh mi ukázal fyzickú bolesť a naučil ma, čo to znamená o niečo sa usilovať. Som presvedčený, že v tomto trápení spočíva akási mágia, ktorá sa zo západnej kultúry vytratila,“ hovorí.
Dean Karnazes, legenda ultramaratónu a autor bestsellerov z prestížneho zoznamu The New York Times, niekoľkokrát otestoval hraničné možnosti a schopnosti ľudského tela i mysle.
Na traile v pekelnej horúčave Údolia smrti sa mu roztopili podrážky tenisiek a v ukrutných mrazoch na južnom póle mu zamŕzal dych už v pľúcach. Bežal a pretekal na všetkých kontinentoch a medzi jeho slávne kúsky patrí napríklad 50 maratónov v 50 štátoch v priebehu 50 dní.
Prinášame exkluzívny rozhovor s jedným z najvýznamnejších ambasádorov ultrabehu.
Bežecké začiatky
Behať ste začali až v tridsiatich rokoch čo je pri profesionálnych bežcoch dosť netypické. Ako si spomínate na toto obdobie?
Raz v noci, počas oslavy mojej tridsiatky, som sa v nočnom klube rozhodol, že namiesto toho, aby som ďalej popíjal, zabehnem si pri tejto príležitosti tridsať míľ (48,3 kilometra, pozn. red.).
Povedal som priateľom, že odchádzam, a len tak som vybehol. Nemal som žiadne bežecké vybavenie, ale mal som pohodlné hodvábne boxerky, do ktorých som sa počas cesty vyzliekol (smiech).
Beh cez Death Valley. Foto: archív Deana Karnazesa
Západ slnka v Death Valley, počas maratónu v púšti. Foto: archív Deana Karnazesa.
Utekal som smerom na juh, pretože som vedel, že presne tridsať míľ je vzdialenosť do mesta Half Moon Bay. Ani neviem ako, ale podarilo sa mi to. Tá noc navždy zmenila smerovanie môjho života.
Bolo to akoby mi nejaká vyššia autorita chcela povedať, že sa mám stať bežcom. Rok predtým som pri tragickej autonehode stratil sestru a myslím si, že to bola práve ona, ktorá ku mne v tú noc prehovorila.
Ako vás to zmenilo?
Po jej smrti som trávil hodiny premýšľaním. Bolesť, ktorú som cítil, som sa snažil utíšiť alkoholom. Zvonku sa mohlo zdať, že mám všetko – získal som tri tituly, našiel si zaujímavú prácu a konečne som dosiahol finančný úspech a nezávislosť –, ale nebol som šťastný.
Mysleli sme si, že ak zo svojich životov odstránime všetku bolesť a námahu, budeme šťastní. No je nám zle.
To, kam smeroval môj život, ma nenapĺňalo. Žil som tak pohodlne, až mi bolo mizerne. Beh mi ukázal fyzickú bolesť a naučil ma, čo to znamená o niečo sa usilovať. Dodnes som presvedčený, že v tomto trápení spočíva mágia, ktorá sa zo západnej kultúry vytratila.
Mysleli sme si, že ak zo svojich životov odstránime všetku bolesť a námahu, budeme šťastní. No je nám zle.
Istú formu trápenia jednoducho potrebujeme. Keď si ním prejdeme a obzrieme sa späť, vtedy sa cítime najviac nažive.
Foto: archív Deana Karnazesa
Dean počas maratónu v Antarktíde. Foto: archív Deana Karnazesa
Myslím si, že je to jeden z dôvodov, prečo je dnes beh taký populárny. Naše životy sa stali všednými, a tak hľadáme niečo viac. Ja sám vďaka náročným výzvam napredujem. V utrpení nachádzam radosť.
V knihe „V stave totálnej eufórie“, ktorá je okrem iného aj vašou ódou na beh, píšete aj o utekaní pred vlastnými myšlienkami…
Vďaka behu sa mi podarilo utiecť pred myšlienkami, ktoré som nedokázal utopiť v alkohole. V tom období sa pre mňa stalo behanie veľkým uvoľnením a stále je skvelým spôsobom, ako sa aj z ťažkej životnej situácie dočasne oslobodiť.
Niekedy, keď ma prepadnú nepríjemné myšlienky, idem si zabehať a doslova cítim, ako sa mi z pliec dvíha to obrovské bremeno. Dobrý beh vám pomôže pozrieť sa na veci z inej perspektívy, často ich aj uviesť na pravú mieru.
Na hranici síl
V čom ešte spočíva tá „radosť v utrpení“, o ktorej často píšete?
Je to o tom, čo to s vami robí. Síce si pamätáte a určite radi spomínate na všetky radostné chvíle, ktoré ste v živote prežili, no tie náročné vo vás zanechávajú oveľa nezmazateľnejšiu stopu. Menia vás. V tom je pre mňa utrpenie zaujímavé.
Pamätám si, ako som bežal cez saharskú púšť v tých najväčších letných horúčavách a bol som presvedčený, že tam zomriem. No keď sa mi to podarilo, omnoho viac som si vážil každodenný život.
Cez púšť ste vtedy bežali 135 míľ, teda niečo vyše 217 kilometrov, a to bez prestávky. Aké to bolo?
Beh cez Údolie smrti v letných horúčavách alebo cez púšť Atacama v podmienkach, ktoré pripomínajú Mars, sa nedá prirovnať k žiadnemu pozemskému zážitku. Teploty stúpli na viac ako 50 stupňov Celzia a fúkal pekelný protivietor, ako keby vám fúkal do tváre samotný diabol.
Dýchanie prehriateho vzduchu spôsobilo, že moja ústna dutina úplne zmenila textúru, časť sa mi začala odlupovať, ako keď had zhadzuje kožu. Ale tieto preteky som si naozaj užil.
Po 24 hodinách behu vám odíde telo, no po 48 hodinách odchádza už aj myseľ.
Tomu sa verí dosť ťažko. Bola toto vaša najbláznivejšia výzva?
Nie som si istý, takýchto akcií bolo viac. Raz som bežal bez prestávky 48 hodín na bežiacom páse v štúdiu v centre New Yorku. To bolo šialené. Po 24 hodinách behu vám odíde telo, no po 48 hodinách odchádza už aj myseľ.
Každá ďalšia výzva ma však učí niečo nové o sebe samom. Ak vytrváte, zistíte, že ste lepší, než ste si mysleli, a že môžete ísť ešte ďalej. Nanovo prekvapujete samého seba.
Ultrazážitky
Z vašich bežeckých bláznovstiev spomeniem aj 50 maratónov v 50 štátoch USA počas 50 po sebe nasledujúcich dní, maratón na južnom póle, alebo to, keď ste bežali 80 hodín a 44 minút bez prestávky. Odbehli ste tak 563 kilometrov. Čo vás vtedy držalo pri vedomí?
Pri pohľade späť sa mi zdá nemožné, že sa to podarilo. Sústredil som sa najmä na kladenie jednej nohy pred druhú, ako najlepšie viem.
Po druhej noci bez spánku sa však moje telo začalo búriť a bolo potrebné vynaložiť množstvo mentálnej sily, aby som zostal sústredený. Tretiu noc som bol taký ospalý, že som sotva udržal otvorené oči.
Dean už vyskúšal rôzne extrémy. Foto: archív Deana Karnazesa
Vtedy sa mi stalo, že som sa zobudil uprostred cesty a uvedomil som si, že som počas behu na chvíľu zaspal. Zábavné bolo to, že som sa potom cítil ako znovuzrodený. Moje telo si potrebovalo oddýchnuť. Chvíľu predtým som zažíval rôzne halucinácie. Mal som pocit, ako keby ma pri chode držala nejaká vyššia sila.
Ale to nebolo prvýkrát, čo ste počas behu zažili halucinácie.
Nie. Keď tlačíte svoje telo do takýchto extrémov, často prichádzajú preludy všetkého druhu. Napríklad poštové schránky nadobúdajúce tvary zvierat alebo ľudí, hadie oči priamo pred vami, za ktorými sa začnete oháňať a potom zistíte, že sú to svetlá áut na míle ďaleko… Raz sa mi dokonca stalo, že sa mi moje halucinácie prihovárali. Bolo to naozaj bizarné.
Ego je veľkou prekážkou
Čo zažívate tesne pred tým, ako sa postavíte na štart týchto extrémnych výziev? Nebojíte sa?
Som veľmi nervózny a myslím si, že to je zdravé. Často mi chýba sebavedomie, preto sa tak veľmi snažím. Chcem sám sebe dokázať, že na to ešte mám.
Prílišné sebavedomie by ma len brzdilo. Podľa mňa nám práve ego mnohokrát bráni v plnení si snov. Vidím to okolo seba, a to nielen v behu.
V Bielom dome Deana v minulosti privítala bývalá prvá dáma Michelle Obama. Foto: archív Deana Karnazesa
Ego je veľkou témou v bežeckej komunite…
Áno, mnohí preto pohoria. Je pokušením bežať príliš rýchlo, najmä v počiatočných fázach ultrabehu. Vaši konkurenti idú rýchlo a míňajú vás. Výzvou je vtedy udržať ego na uzde a nechať ich.
Pri pretekoch na sto míľ totiž nezáleží na tom, kto sa dostane ako prvý na deväťdesiatu míľu. Niekedy práve tí najrýchlejší nedobehnú do cieľa, pretože ich na začiatku premohlo ego.
Trénovanie hlavy
Veľa z výziev, ktoré podstupujete, nie je len o vzdialenosti. Prečo?
Pretože obyčajný beh je pomalý, metodický, nudný a extrémne bolestivý. V ultrabehu panuje porekadlo „Mind over Miles“, teda „Myseľ nad míle“. Znamená to, že behanie je oveľa viac o trénovaní hlavy ako o tom, koľko zabehnete. Podobne to cítim aj ja, a preto si vyberám výzvy, ktoré ma posúvajú najmä mentálne.
Dnes je pre mňa beh menej o pretekaní a súťažiach a viac o hľadaní vnútorného pokoja.
Ak chcete byť ultramaratóncom, musíte byť najmä odolný. Veľakrát sa musíte zdvihnúť a pokračovať vpred, aj keby väčšina ľudí na vašom mieste skončila. Myslím si, že toto je jediný „talent“, ktorý mám. Tvrdohlavosť.
Menil sa počas rokov váš prístup k behu?
V priebehu rokov sa stalo to, že beh je pre mňa menej o pretekaní a súťažiach a viac o hľadaní vnútorného pokoja. Pandémia to ešte zvýraznila.
Áno, beh je moja práca, ale nechcem si nechať vziať jeho kúzlo. Vďaka nemu sa učím viac aj o sebe samom.
Keď spoznávame seba
Ako to myslíte?
Behanie je hlavne o vnútornej ceste, ktorou prechádzate. Ste nútení konfrontovať samého seba. Beh vám nastavuje zrkadlo. Objavujete, kto ste.
Hovorí sa, že bez vojny človek nevie, či je hrdina alebo zbabelec. Beh vám takúto „vojnu“ samého so sebou poskytne.
Myslím si, že na tomto svete nám zostalo už len veľmi málo príležitostí na samotu, na skutočný únik od pasce civilizácie a na to, aby sme si reálne uvedomili, kto vlastne sme.
Foto: archív Deana Karnazesa
Beh na dlhé vzdialenosti je pre mňa prostriedkom, ako sa oslobodiť od tohto sveta, zahodiť všetky masky a odhaliť svoje vnútorné zviera.
Nie je práve to poznávanie samého seba niečo, čo nám dnes chýba?
Určite. Myslím, že to bol Sokrates, ktorý povedal: „Dávajte si pozor na prázdnotu uponáhľaného života.“ Mal pravdu.
Mám pocit, že sme dnes všetci uponáhľaní vo vlastnej zaneprázdnenosti. Obrazovky nám kradnú naše životy. Často sa sám seba pýtam, kam sme sa to dostali.
Dean s časťou svojich ocenení. Foto: archív Deana Karnazesa
Dean s častou svojich ocenení. Foto: archív Deana Karnazesa
O tom, kto sme, sa predsa učíme prostredníctvom pohybov nášho tela, načúvania tlkotu srdca a celkovo vnímania seba. No väčšina ľudí prechádza životom bez týchto uvedomení. Mne v tom pomáhajú extrémy.
Nemyslieť, ale konať
Ako sa cítite na ich konci? Ja osobne si to predstavujem ako mix hrdosti a úľavy, že to máte za sebou…
Je to ironické, ale to, čo cítim na konci výziev, je smútok. Prekročenie cieľovej čiary je určite zadosťučinením, no najväčšie kúzlo pre mňa spočíva v ceste. A keď sa skončí, prichádza pocit prázdnoty.
Tie emocionálne výkyvy sú občas zničujúce. Je to ako bolesť hlavy po sedatíve zapitom lacným alkoholom.
A ako zvládate neúspech?
Snažím sa byť v prítomnom okamihu, tu a teraz. Keď sú veci naozaj ťažké, mysle väčšiny ľudí prejdú do „hyperpohonu“. Trikom je nemyslieť, ale konať.
A tiež jediným skutočným zlyhaním je podľa mňa neskúsiť to. Aj v neúspechu uspejete, pretože ste mali odvahu to skúsiť.
