„Keď žijeme v presvedčení, že nám má byť iba dobre, tak prestávame zvládať spracovávať negatívne emócie. To znamená, že prahneme po slasti a vyberáme si iba tie vzťahy, ktoré sú instantné a rýchle. Ja tomu hovorím instagramový vzťah, keď si posielame selfíčka, ako sa máme krásne, ale na pláži v Thajsku mlčíme, pretože si nemáme čo povedať,“ hovorí známy český párový terapeut Honza Vojtko v jednej z epizód podcastu Nevyhorení.
V rozhovore hovoríme o tom:
- ako vplýva dnešná doba na vzťahy a čo s tým,
- akým mýtom vo vzťahoch veríme a aký vplyv majú na naše prežívanie,
- prečo uvažujeme nesprávne, ak si myslíme, že za naše emócie je zodpovedný partner,
- ako opustiť myšlienku o dôležitosti tolerancie a kompromisov vo vzťahu,
- a prečo je dobré rozprávať sa s partnerom pravidelne o tom, čím nás inšpiruje?
Keď láska nestačí
Asi sa zhodneme na tom, že vzťahy sú jedna z najcitlivejších oblastí ľudského prežívania. Pristupujeme k nim s dôležitosťou, akú si zaslúžia?
To si píšte, že nie. Svet, v ktorom žijeme, je veľmi komplikovaný a my si neustále vymýšľame nové a nové veci, ktoré nám ho zdanlivo vylepšujú a zjednodušujú. Ale v intímnych vzťahoch to tak ľahko nefunguje. Takýto vzťah totiž potrebuje čas a priestor, oslovuje naše nevedomie a princípy, ktoré sa v nás dejú. A tie neuriadime za chvíľku.
Napriek tomu aj ku vzťahom často pristupujeme ako k nejakému projektu v práci. Veď keď si to správne naplánujeme a budeme robiť určité veci, tak nám to zaistí kvalitný vzťah.
No a potom sa veľmi čudujeme, že to tak nie je. Prídu prvé problémy a my máme tendenciu vzťahy rýchlo opúšťať. Nechcem zovšeobecňovať, ale trend rýchlosti je aj tu veľmi viditeľný.
Láska nestačí?
Láska naozaj nestačí. V 21.storočí už vieme, že láska nie je emócia. Je to veľmi zložitý mentálny proces, nejaký program, ktorý je živený práve emóciami. Je tam nejaká motivácia, princíp vnímania, nejaká vôľa a tak ďalej. A ja síce môžem niekoho milovať a vytvoriť si k nemu citovú väzbu, ale to môže byť zapríčinené len obyčajnou biochémiou – že mi ten človek vonia, je pre mňa „geneticky vhodný“… Moje telo na to všetko reaguje a mám pocit, že si vytváram nejaký vzťah.
A tiež je tu druhý dôvod, prečo láska nestačí: Súčasný romantizmus, v ktorom žijeme, nám chce povedať, že pokiaľ je to tá pravá láska, tak na nej už nikdy nebudem musieť pracovať, „ona“ to všetko zariadi za nás. Že budeme nejako mimo zmyslovo vnímať, čo ten druhý potrebuje, vyjdeme si vzájomne v ústrety a vlastne sa už ani nebudeme musieť baviť o peniazoch, sexe, nejakých pravidlách komunikácie, ako to bude medzi nami vyzerať atď. Láska to všetko zariadi. Živí to celý „romantický biznis“ – všetky knihy, filmy a tak ďalej.
Myslíme si, že keď je to tá vesmírna a karmická láska, tak je to navždy. A, bohužiaľ, často prichádza sklamanie. Časom sa totiž ukazuje, že je to aj náročné, chce to úsilie, prácu, starostlivosť a začína to byť pre nás veľmi komplikované.
Zároveň nás nikto neučí o vzťahoch. Ani v školách, ani naši rodičia nás nepripravujú na to, ako sa o ne starať, čo sa tam môže diať. To všetko potom odkrývame až sami niekedy v puberte, keď už žijeme v nejakých vzorcoch. A potom sa v dospelosti nestačíme diviť, že nám vzťahy zlyhávajú. Často je to preto, lebo sa nepoznáme a nemáme prístup k sebe.
Ako vznikajú emócie
Často sa deje napríklad to, že mi na mojom partnerovi niečo prekáža a ja mu to automaticky začnem vyčítať. A možno si ani neuvedomím, že niečo z toho môže byť môj vnútorný problém. Ako to teda je?
Ľudia si neuvedomujú, kde sa v nich berú emócie. A to často spôsobuje konflikty. Keď sa ich pýtam, či vedia, čo to vlastne znamená, keď cítia smútok alebo radosť a kde sa to vlastne vzalo, tak mi odpovedajú: „Pretože na mňa nakričal šéf, pohádala som sa s manželom… A mňa sa to nejakým spôsobom dotklo.“ Ale tieto emócie sú až na druhej koľaji, emócie spúšťa moje myslenie o tomto spúšťači – váš manžel či šéf len „spúšťajú“ tieto mentálne procesy.
Za emócie, ktoré vo vás spustila napríklad partnerova poznámka, nie je zodpovedný on, ale váš mozog, ktorý istým spôsobom hodnotí to, čo sa odohralo. Aj preto je dôležité poznať seba.
Za emócie totiž môže moje myslenie. To, čo si o danej situácii myslím. A to zase spôsobila moja výchova, pridali sa k tomu moje skúsenosti, postoje k svetu a podobne. Chodiť za tým druhým a pýtať sa ho „prečo mi to stále robíš?“ je neadekvátne. Pretože vy si to vlastne nechávate robiť.
A tu sme opäť pri tej základnej téme vzťahu. To, že mám mať parťáka, ktorý mi dovolí vytvoriť si nejaké bezpečné prostredie, v rámci ktorého môžem prísť za ním a úprimne mu povedať: „Počuj, ja si uvedomujem, že je to ‚moje‘, ale to, čo si urobil alebo urobila, vo mne niečo vyvolalo.“
Komunikácia znamená zdieľať emócie
Vieme sa takto spolu rozprávať?
Teraz mi nahrávate na krásnu tému komunikácie. Väčšina článkov a možno aj tých odborných sa opiera o komunikáciu ako o svätý grál vzťahov. No len málokto aj vysvetľuje, čo to tá komunikácia vlastne je. Že to neznamená, že sa máme neustále len rozprávať. Komunikácia znamená zdieľať emócie.
My si však často myslíme, že si musíme neustále vymieňať informácie, podobne ako pracovné e-maily. Ale náš mozog nemyslí v slovách, on myslí v obrazoch a v nejakých asociáciách. Súčasti štruktúry môjho mozgu, ktoré dávajú slovám význam, ich dávajú do obrazov.
A prečo to hovorím? Pretože my sa nemôžeme iba rozprávať. Ľudia sú z toho potom zúfalí, prídu na terapiu a hovoria mi: „Ale my už sa nemáme o čom rozprávať.“
No komunikácia je aj o tom, že si len tak čítate knihu, váš drahý hrá počítačovú hru a pomedzi to sa na seba pozriete a usmejete sa, no a potom pokračujete každý v tom svojom. Aj to je partnerská komunikácia. Vy ste si tým úsmevom, tým mimickým výrazom, neverbálnou komunikáciou, povedali toľko vecí, že jednoducho nie je potrebné vždy len niečo hovoriť, racionalizovať a rozoberať. Áno, niekedy je to nevyhnutné a potrebujete povedať, čo máte v hlave. Ale iba rozprávanie sa nie je alfa a omega vzťahu.
Právo na konštantné šťastie a slasť
Ja sa zase zamýšľam nad tým, či komunikácia v niektorých vzťahoch neprebieha len na tej úrovni, že riešime len nejaký „daily biznis“ – kto čo urobil, zažil, aké sú novinky – a takmer neriešime hlbšie vzťahové témy. Ako sa na to pozeráte?
Určite. Malo by to byť vyvážené. Ten vzťah sa naozaj buduje na základe maličkostí, od toho, kto kúpi mlieko, lístky do kina, kto uprace a navarí… Ale niekedy sú situácie, keď si naozaj potrebujeme sadnúť a vzájomne si povedať, kam spolu smerujeme, prečo sme vôbec spolu a čo nás spolu drží…
Malo by to byť vyvážené a v oboch prípadoch by som sa mal cítiť bezpečie, že o tom môžem hovoriť. Hneď ako mám pocit, že sa s partnerom môžem rozprávať len o tých „daily biznis“ záležitostiach, ale tie hlboké sa bojím otvoriť, tak je to naozaj téma, ktorej sa potrebujeme venovať.
Prečo je to tak? Je to moja vlastná téma? Bojím sa, že keď otvorím nejakú ťažkú tému, tak mi ten človek utečie, pretože sa zľakne, čo po ňom chcem? Alebo sa bojím partnera, pretože som to niekoľkokrát skúsil a vždy sa odpojil? Ale bez toho sa to nedá. Alebo dá, ale potom sa buď len na vzťah hráte, alebo ten vzťah skončí.
Pred rôznymi negatívnymi javmi často zatvárame oči aj nevedome…
To je veľmi dôležitá téma. Teraz budem trošku búšiť do sociálnych sietí, ktoré majú veľmi veľa pozitív, ale, bohužiaľ, väčšinu negatív. Oni nás počas poslednej dekády naučili, že máme právo na konštantné šťastie a neustálu slasť. Lenže náš mozog potrebuje o niečo usilovať. Dopamín je len výsledkom tohto úsilia.
A prečo to hovorím? Pretože keď žijeme v presvedčení, že nám má byť iba dobre, tak vlastne prestávame zvládať spracovávať negatívne emócie. To znamená, že prahneme po slasti a vyberáme si iba tie vzťahy, ktoré sú instantné a rýchle. Ja tomu hovorím „instagramový vzťah“, keď si posielame selfíčka a ako sa máme krásne, ale na tej pláži v Thajsku obaja mlčíme, pretože si nemáme čo povedať. A potom máme narvaný instagram usmievavých krásnych fotiek pri západe slnka.
Toto konštantné šťastie a slasť, ktorou sme zaplavení, je neuveriteľné prekliatie tohto sveta. Pretože sa potom bojíme negatívnych emócií, nielen pri sebe, ale aj pri vzťahoch. Bojíme sa ublížiť. Ale o tom tie intímne vzťahy predsa sú. Keď sa vyhýbame tomu negatívnemu, tak nemôžeme byť vo vzťahu naplno otvorení a zraniteľní. Je na tom založená aj dôvera – na odkrývaní seba samého s vedomím, že ma partner takto môže oveľa ľahšie zraniť. Ale zároveň mi potom pomôže sa i zahojiť.
Vzťahové mýty
Vo vašej knihe spomínate ako jeden z najväčších mýtov o vzťahoch predstavu o nekonečnom šťastí, ktoré prichádza spolu so vzťahom. Hovoríte, že mnohí ľudia žijú v domnienke, že keď nájdu tú svoju kozmickú lásku, tak už bude všetko len nádherné. To asi môžeme vyvrátiť…
Ono to nádherné a krásne môže byť, ale nie preto, že tam bude prítomné iba konštantné šťastie. Ja to aj preto nevolám šťastný vzťah, ale naplnený vzťah. Naplnený v zmysle: „Som s tebou, lebo viem, prečo.“
Je mi jasné, že to nebude iba o kontinuálnom šťastí, že sa nebudeme mať len dobre, že pravdepodobne počas tých rokov, čo budeme chcieť byť spolu, tak sa budú diať aj blbé veci. Ale ja som s tebou práve preto, lebo viem, že tieto blbé veci my dvaja zvládneme. Pretože pred nimi neutečieme.
Nezametať konflikty pod koberec
Ako je to vlastne s konfliktmi vo vzťahoch? Existuje nejaký správny spôsob, ako sa hádať?
Odpoviem možno trošku všeobecne. Ľudia radi čítajú akési desatorá a „checklisty“, čo robiť, aby sme znížili alebo sa úplne vyhli riziku konfliktu. Ale tie desatorá naozaj nefungujú, pretože každý vzťah je unikátny.
Ja môžem mať vzťah, v ktorom sa budeme hádať veľmi potichu, vlastne to bude len nejaká malá výmena názorov, no potom môžem mať druhý vzťah, v ktorom na seba budeme jačať, bude to veľmi intenzívne, s množstvom drámy a silných emócií. Ale to, či je to dobré alebo zlé, jednoducho neviem povedať. Na to potrebujem o tých ľuďoch niečo vedieť.
Ale určite sú nejaké všeobecné odporúčania, ktoré fungujú. Napríklad od seba na chvíľu odísť, ak je tam príliš veľa emócií, alebo nezametať problémy pod koberec. Často sa stáva, že sa dvojica poháda a chvíľku spolu nehovorí, no potom sa tvária, že sa vlastne nič nestalo a bez rozhovoru sa vracajú do starých koľají. To je naozaj cesta do pekla, pretože tie veci sa budú nabaľovať, budú niekde hniť a môžu vyústiť do veľmi veľkej vzťahovej krízy, ktorá môže mať mnoho podôb a symptómov. Napríklad, že budem neverný, alebo začnem vnímať svojho partnera ako spolubývajúceho. Tých možností je veľa.
Dôležitá je teda schopnosť neutekať pred témami v konflikte, vracať sa k tomu a možno neriešiť len konflikt samotný, ale príčinu.
Neriešiť len konflikt, ale aj príčinu
Ako to myslíte?
Napríklad, keď sa s partnerom pohádame kvôli hrnčeku, ktorý neodložil, tak to nemusí byť len o tom hrnčeku, často je to len akási rekvizita. Na to, aby som však sám s sebe dokázal rozlíšiť, o čo vlastne ide, potrebujem sebareflexiu a emočnú inteligenciu. Potrebujem sa sám seba opýtať: „Prečo ma ten hrnček, krucifix, tak rozčuľuje?“
Môže to byť o tom, že som unavený z práce a nechcem mať doma druhú službu a upratovať. Vtedy je to naozaj o hrnčeku. Ale niekedy ten hrnček symbolizuje trebárs to, že môjho partnera dlhodobo prosím, aby sme si služby v domácnosti rozdelili rovnomernejšie, no on sa k tomu nemá. Ten hrnček teda v mojej hlave znamená: „Aha, on ma nevidí, on ma nepočúva, ja pre neho nie som dôležitá.“ A to je úplne iná téma ako hrnček.
Môže konflikt vzťahu aj pomôcť?
Áno. Konflikty sú nutnosťou, pretože nám nastavujú hranice. A vďaka konfliktu môžem úplne prirodzene, hoci možno i v afekte, pomenovať niečo, čo medzi nami dvoma dlho visí vo vzduchu. No zrazu to máme na stole pred sebou a máme šancu s tým niečo urobiť.
Nie vždy to ide, môžeme trebárs zistiť a povedať si, že už nie sme kompatibilní, že už to medzi nami nefunguje a tie city a vzťahová väzba natoľko vychladla, že máme ísť od seba. Ale aj to je v poriadku.
Párovosť ako mýtus
Ako často sa stretávate s ľuďmi, ktorí vám hovoria, že nepotrebujú partnera, že im je dobre samým? Je toto niečo, čo je na vzostupe, alebo je to iba moje subjektívne pozorovanie?
Som rád, že to pozorovanie máte, pretože je veľmi relevantné. Nielenže to je na vzostupe, ale vlastne aj súčasné výskumy takzvanej vzťahovej psychológie alebo psychológie ako takej, ukazujú, že naozaj môžeme prežiť plnohodnotný život bez partnera.
„Párovosť“ je jeden z ohromných mýtov, v ktorých žijeme. Je to dané židovsko-kresťanskou kultúrou, ktorá sa nám snažila nahovoriť, že Pánboh si praje, aby sme boli vo dvojiciach, pritom to je absurdné.
My dokážeme skutočne prežiť veľmi naplnený život, aj keď sme sami. Nepotrebujeme na to intímny vzťah. Stále sme sociálne bytosti a máme veľa kamarátov, kvalitné vzťahy v rodine a podobnej.
Napriek tomu sa dodnes na „single život“ pozerá spoločnosť cez prsty. Žijeme v presvedčení, že len vo dvojiciach je to úplne. Vôbec to nie je pravda.
Vy však o tom „single živote“ hovoríte, že tam musí byť splnená jedna základná podmienka, aby bol takýto človek naplnený rovnako ako v naplňujúcom vzťahu. Že títo ľudia musia dostatočne dobre poznať samých seba a musia sa milovať…
Áno. Znie to ako klišé a ja si to uvedomuje. Ale je to pravdivé klišé. Ľudia, ktorí sa rozhodli, že nechcú intímneho partnera, tak už ten single život sám o sebe ich veľmi núti pozerať sa viac do seba. Núti ich to k nejakej sebareflexii, pracovať na sebauvedomení, na emočnej inteligencii a rozvíjať mnoho iných inteligencií. Takže áno, my sa potrebujeme poznať, mať to sebauvedomenie, mať sebareflexiu a s tým prichádza láska, sebahodnota a sebaúcta. To je naozaj veľmi dôležité.
Zabudnite na toleranciu a kompromisy
Poďme však ešte späť k mýtom vo vzťahoch. Veľmi ma zaujalo, keď ste vo svojej knihe Vzťahy a mýty písali o mýte, že na udržanie akéhokoľvek vzťahu, nielen teda intímneho, je potrebná tolerancia a kompromis. Prečo je to nesprávne uvažovanie?
My si fakt myslíme, že ústupky a tolerancia, ktorá je vlastne povýšenecký postoj jedného človeka voči druhému, je to, čo robí vzťah vzťahom. Je to v nás dlhodobo a v minulosti to možno aj malo opodstatnenie. Vtedy ste sa po dvoch-troch rande hneď zobrali a ako sa hovorí – čo Boh spojil, človek nerozpojuj. No vy ste sa zrazu po dvoch rokoch, keď skončila (ak vôbec začala) symbiotická fáza, museli naučiť tolerovať toho človeka a prehliadať niektoré veci, naučiť sa tak trošku s ním manipulovať.
Lenže dnes, keď sme si vybojovali právo vziať si niekoho z lásky, po niekoľkých rokoch, čo sa poznávame, by sme tento princíp tolerancie už mali opúšťať. Keď niekoho tolerujem, tak vlastne vytváram tzv. korupčné prostredie vo vzťahu. „Keď niečo tolerujem ja tebe, tak potrebujem, aby si toleroval niečo ty mne. A bez diskusií.“ Keď sa to nestane, tak bude veľká hádka a príde ohromná smršť výčitiek. „Ako si to dovoľuješ, keď ja ti toho toľko tolerujem?“
Vo vzťahu sa však namiesto toho potrebujeme naučiť vzájomnému rešpektu. Je to možno len o „slovíčkarení“, ale je extrémne dôležité, pretože rešpekt nie je automatický súhlas a automatická akceptácia všetkého. Na rešpekt potrebujeme odvahu. Ísť s rešpektom za partnerom tiež znamená povedať mu úprimne, že to, čo sa odohralo, sa ma nejako dotklo a tu sme zase pri tom sebapoznaní a sebauvedomení.
Musím ísť s kožou na trh, otvoriť sa tomu človeku. A keď sa mu otvorím, tak mu dávam možnosť, aby sa to napravilo, aby mi pomohol zahojiť sa, inak to nie je možné. Keď to nepoviem a budem to len tolerovať, tak vzťah začína byť dusený všetkými tými toleranciami a ústupkami.
Čo vás inšpiruje?
Vy často hovoríte aj o koncepte „inšpiratívnosti“, že by sme si mali vo vzťahu pravidelne hovoriť, čo nás jeden na druhom inšpiruje. Povedzte mi o tom viac.
Vysvetlím to úplne od začiatku. Na to, aby sme mohli byť monogamní, potrebujeme byť k tomu niečím motivovaní. Keď sme si povedali, že budeme pre seba exkluzívni, musíme podporiť našu vnútornú motiváciu, ktorá je čisto interpersonálny proces.
V emočnej inteligencii sa definuje ako schopnosť zotrvať, niekedy aj napriek nepriaznivým okolnostiam, ale ja musím vedieť „prečo?“. A tu už sme pri tej naplnenosti.
Moju vnútornú motiváciu živí inšpirácia z môjho partnera alebo partnerky. No a keďže sa počas života meníme, tak s tou inšpiratívnosťou potrebujeme pracovať. Je to práca na vzťahu. Ja jednoducho občas potrebujem tie hlboké rozhovory, potrebujem svojmu partnerovi povedať, že mi tam niečo chýba, že to, čím ma kedysi inšpiroval a vďaka čomu som ho zavnímal v tom dave pred desiatimi rokmi, už vyprchalo. Alebo, naopak, tam je niečo nové, čo ma na ňom inšpiruje.
Potrebujem tieto témy legalizovať, hovoriť o tom. Pretože, keď to nepoviem, tak môj partner žije v blaženej nevedomosti, že je všetko v poriadku. No a potom dôjde z mojej strany k nejakej nevere alebo k inému skratu a potom mu to začnem vyčítať. A partner na vás pozerá a pýta sa: „Prečo si mi to nepovedal skôr?“
Napadá vám ešte niečo, na čo nezabudnúť pri budovaní naplneného vzťahu?
Myslím si, že sme sa dotkli mnohých dôležitých vecí. Okrem nich mi ešte napadá – nebáť sa byť chvíľku sami, možno aj odstúpiť od vzťahu. Občas vedome vyvolať debatu o vážnych veciach, o tom, kam spolu kráčame, čo sa stalo a čo sa nestalo, čo by sa malo stať a tak ďalej.
Taktiež byť k sebe úprimní, čo sa týka otázok sexuálnych potrieb a sexuality ako takej. A nebáť sa konfliktov.
A tiež pozor na rodičovstvo, ktoré môže byť jedna zo vzťahových pascí. V polovici októbra mi vyjde nová kniha Vzťahy a pasce – a jedna z nich je práve rodičovstvo. Keď sme zrazu mama a otec a začíname sa naplno venovať deťom, tak často zabúdame byť partnermi. Je potrebné na to vedome myslieť.
A ešte jedna vec. Ja som veľký propagátor terapií, preto vlastne chodím do týchto podcastov a rozhovorov, takže na záver chcem čitateľom odkázať: Ak máte nejaký problém, nebojte sa vyhľadať terapeuta.
Napíšte nám
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk.
O podcaste Nevyhorení
Duševné zdravie, well-being, osobný rozvoj či zdravé pracovné prostredie. To sú oblasti, ktorým sa venuje prvá podcastová séria magazínu Forbes a úspešného projektu Nevyhorení. Pri každej časti nájdete aj dodatočné zdroje k téme či tipy na zaujímavé čítanie, pozeranie a počúvanie od autorky aj odborníkov, ktoré budeme posielať tiež formou nášho newslettera Nevyhorení. Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Podcast Nevyhorení vám prinášame každý druhý utorok na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Ďakujeme partnerovi podcastu TITANS freelancers
